Z archívu
Vo chvíľach najčiernejšieho pesimizmu ma ovládne istota, že súčasná anglo-európska civilizácia si privodí vlastnú záhubu. Že päť miliárd ľudí, ktorých každodenný život sa rovná väčšiemu či menšiemu utrpeniu, to tej šiestej – našej – miliarde raz spočíta. Do tých piatich miliárd patria národy čiernej Afriky, ktorých kultúru, civilizáciu i spôsob života na prach rozmetalo päťsto rokov koloniálneho panstva, v rôznych podobách pretrvávajúceho dodnes. Patrí do nich ľud moslimských štátov, prebíjajúci sa životom v diktatúrach, ktoré sú zabetónované západnými peniazmi i vojenskou silou. Patria k nim všetci ostatní tí najchudobnejší, v Indii, v Latinskej Amerike, všade tam vo väčšinovom, tzv. "treťom" svete, ktorých drvia domáce "elity", len aby si mohol západný svet voľkať v konzumnom luxuse, ktorý by sa bez ich lacných surovín nezaobišiel. Nadobúdam vtedy presvedčenie, že všetci títo "hladom mučení" (často doslova) raz povstanú, dajú sa do pohybu, zaplavia metropolitné centrá a zničia ich. A že nič iné si ani nezasluhujeme. Len mi nebolo jasné, ako to dokážu, keď nemajú ani len dosť prostriedkov na slušný život, nieto ešte na takúto krížovú výpravu. Po utorkových udalostiach mi to však už jasné je.
(13. 09. 2001)
Linka na dnes
Dnes už slovutná stará dáma medzi anarchistickými skupinami u nás (ani anarchisti samozrejme nie sú imúnni voči tradičnej chorobe odporcov panujúceho poriadku, t. j. rozdrobenosti). Pekná stránka so širokým obsahom, ktorý sa neobmedzuje sektársky len na „rýdzo anarchistické" témy.
