hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

27. 04. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Som vaším špiónom

Mordechai Vanunu



Som úradníček, som technik, som mechanik, som rušňovodič.
Povedali – toto urob hento, napravo naľavo nehľaď,
formuláre nečítaj. Nezaoberaj sa týmto strojom celým. Máš
na starosti jedinú skrutku. Jedinú pečiatku.
Celá tvoja úloha. Nestaraj sa do vecí, ktorým nerozumieš.
Nepokúšaj sa myslieť za nás. Veď svoj rušeň. Pokračuj v jazde. Leť, leť.

(03. 05. 2004)



Linka na dnes



Aspekt

Veľmi kvalitný feministický mesačník, ktorý možno dokonca na svoju vysokú úroveň na Slovensku dopláca. Napriek rozšírenému nepochopeniu feminizmu (alebo skôr feminizmov) sa nebojí a vytrvalo otvára otázky týkajúce sa ženského hnutia.



Premárnená hojnosť, trpká „spokojnosť“


Barbora Černušáková - Michal Polák

vydané 07. 08. 2006 • prečítané 10420x
formát na tlač



Mladí cudzinci, ktorí sa chystajú pracovať ako dobrovoľníci na Slovensku, zvyknú absolvovať čosi ako kultúrno-spoločenský rýchlokurz. Rozhovory na tému politika im v ňom lektori neodporúčajú. Znie to absurdne, na Slovensku sa predsa politizuje všade. Lenže záleží na tom, aké „pravdy“ dotyčný spochybní. Ak napríklad na dnešnom Slovensku naznačí, alebo otvorene povie, že privatizácia verejných služieb bude znamenať ich nedostupnosť pre viaceré skupiny obyvateľov, že väčšinu úloh štátu nemožno preniesť na trh, prípadne že rast HDP zďaleka nie je jediným kritériom kvality života, vystavuje sa riziku. Nevyhne sa nálepkám, útokom ad hominem, či dokonca osočovaniu. Lektori upozornením na toto tabu naozaj môžu ľuďom zvyknutým na slobodnú a korektnú diskusiu ušetriť prípadné nepríjemnosti.


Neoliberálne tvrdenia o ekonomike a spoločnosti dnes majú charakter dogiem, ktoré neradno spochybňovať. Netriumfujú len na Slovensku. Hoci sa mnohí autori venujú ich analýze či obsahovej kritike, prinajmenšom rovnako zaujímavé je pátranie po tom, ako sa z týchto dogiem stala „zaužívaná múdrosť“, ktorá je všeobecne akceptovaná bez ohľadu na skutočnosť. Až do sedemdesiatych rokov bol totiž neoliberalizmus menšinovým prúdom a jeho spoločenský vplyv bol zanedbateľný. Mnohí vidia príčiny v PR stratégiách, tvorbe ideológie či politickom vodcovstve. John Kenneth Galbraith, ktorý pojem „zaužívaná múdrosť“ (conventional wisdom) vymyslel, však v práci z roku 1992 nazvanej Navyknutí na spokojnosť (The Culture of Contentment) dochádza k záveru, že úspech neoliberalizmu v americkej spoločnosti má hlbšie korene.

Galbraith, ktorý nedávno zosnul vo veku 97 rokov, bol jedným z velikánov ekonómie dvadsiateho storočia. Napriek tomu sa s jeho menom stretnete len v máloktorej učebnici. Hoci ako profesor na Harvarde a niekdajší poradca prezidenta J. F. Kennedyho patril spoločensky i intelektuálne k americkému establišmentu, stál vždy zároveň akosi mimo jeho hlavného prúdu. Galbraithovým hlavným vyjadrovacím prostriedkom totiž neboli suché matematické state v odborných časopisoch, ale naopak literárne vybrúsené knihy určené aj širokej verejnosti. Navyše sa postupne stal „živou skamenelinou“. Ako mladý muž sa totiž v Amerike svetovej hospodárskej krízy nadšene pridal ku keynesiánskej revolúcii v ekonómii, vzhľadom na do očí bijúcu nemohúcnosť dovtedajšej ortodoxie, predstavovanej napríklad Hayekom. Na tejto pozícii zotrval aj vtedy, keď sa po dlhých desaťročiach hayekovčina v podobe „neoliberalizmu“ opäť začala dostávať do módy.

Podľa Galbraithovej kritiky Reagan okrem iného prinavrátil Američanom dobrý pocit zo života. Do jeho nástupu existovalo povedomie o spoločenskej zodpovednosti za tých, ktorí sa z rôznych dôvodov vytratili zo skupiny uspokojených. Takáto zodpovednosť bola do značnej miery dôsledkom pocitu viny, ktorý existencia vylúčených vyvolávala. „Reaganomika“ však prišla s tvrdením, že chudobným sa najviac pomôže práve tak, keď sa pridá bohatým. Galbraith toto tvrdenie lapidárne ilustroval predstavou, že keď sa dá dosť ovsa koňovi, niečo zostane aj pre vrabcov, zobúcich na ceste trus.

Kľúčovým rozdielom oproti minulosti je, že kým kedysi boli sociálne a ekonomicky zabezpečení v menšine, v dnešných Spojených štátoch tvoria väčšinu voličov – lepšie povedané, väčšinu z tých, ktorí využívajú svoje volebné právo. Systém dospel do rovnovážneho stavu: chudobní nevolia, pretože programy strán ich ignorujú, a strany zase ignorujú ich, pretože sú to nevoliči. Správanie politikov formuje a rozhoduje len „komunita spokojných“. Preto Galbraith nesúhlasí s pripisovaním nejakej osobnej viny politikom, ako boli Reagan či Bush starší – odrážajú podľa neho len verne sociálno-ekonomické priority uspokojenej „väčšiny“.

Táto komunita spokojných má tri základné vlastnosti. Je presvedčená, že si v plnej miere zaslúži, čo dostáva, pretože ide výlučne o výsledok jej vlastného snaženia. Odmieta sa vzdať súčasných pôžitkov v mene budúceho prospechu, a štát považuje iba za bremeno. Dôsledky orientácie na súčasnosť sú celkom zreteľné napríklad v environmentálnej politike väčšiny západných krajín. Cenu za ňu by totiž museli zaplatiť okamžite (v podobe drahších energií či služieb), no ich účinok by sa týkal hmlistej a vzdialenej budúcnosti. Dávajú preto prednosť skôr symbolickým politickým gestám.

Vnímanie štátu ako bremena je zdanlivo dôsledným postojom neoliberálov, ktorí sú presvedčení, že ekonomické, ale aj sociálne rozhodnutia treba ponechať na trh. No v americkej hospodárskej politike je od čias Reagana niekoľko trhlín. Štátne zásahy vyvolávajú odpor vtedy, keď majú financovať sociálne byty, verejné školstvo, zdravotníctvo, dopravu alebo podporovať znevýhodnené skupiny obyvateľov. Finančné krytie bankových úspor či vládne výdavky na zbrojenie však masovú nevôľu nevyvolávajú. Z pohľadu komunity spokojných však nejde o žiadne trhliny. Spokojní, teda tí „štastnejší dotujú prostredníctvom svojich daní služby, ktoré využíva najchudobnejšia vrstva“. Ani v ekonomicky najvyspelejšej krajine totiž trh nezabezpečí také lacné domy, aby si ich mohli kúpiť chudobní. Pre týchto ľudí neexistuje alternatíva k verejným školám a zdravotníctvu, potrebujú verejné parky a ihriská, kde by sa mohli hrať ich deti. Výsledok: bohatí platia služby, nemajetní ich využívajú. Teda bremeno. Naproti tomu záchrana finančných inštitúcií či štátne sponzorstvo zbrojárskych firiem slúžia práve záujmom zámožných. Reagan aj Bush senior - tvrdí Galbraith - teda do svojej politiky nepretavovali hlboké presvedčenie, ale len správne interpretovali želania voličskej väčšiny.

Aj komunita spokojných však musí svoj postoj k štátu, bohatstvu a chudobe intelektuálne zdôvodniť. Potrebuje zvyšku spoločnosti vysvetliť, prečo sa treba štátnych zásahov do ekonomiky báť ako akéhosi tajomného zla. Teoretikov, ktorí sa na toto dobrodružstvo podujali, je dnes mnoho. Na Slovensku v tomto smere „neoceniteľnú“ úlohu zohrali bankoví analytici, ktorých začali médiá citovať ako veľmi často jediný zdroj, ak bolo treba komentovať kroky v hospodárskej politike vlády. Záber týchto ľudí je veľmi široký – v súčasnosti dokážu zaujať stanovisko k väčšine sociálnych či ekonomických ukazovateľov, čím médiám (ale aj zaužívanej múdrosti) robia neoceniteľnú službu. Ide, prirodzene, o nedostatok profesionality – bankoví analyci nie sú nezávislými expertmi – pracujú pre firmy, ktorých cieľom je maximalizácia zisku, nie verejné blaho. Svoju úlohu pochopiteľne zohrali aj analytici z neoliberálnych think-tankov, ktorí majú „intelektuálne“ vysvetlenie „tých správnych politík“ takpovediac v náplni práce.

Galbraith skúma tvrdenia autorov, ktorí so zdôvodnením hodným spokojnej väčšiny prišli ako prví. Demaskuje, že nejde o žiadne solídne vysvetlenia a argumenty, ale iba o dogmy, ktoré nemajú s vedeckým myslením nič spoločné. Cituje tvrdenia, ktoré poodhaľujú mieru cynickosti pravicových deux ex machina. Napríklad myšlienku, že chudoba je dôsledkom sociálnej politiky, ktorá ľudí oberá o vlastnú iniciatívu. Jej autor konštatuje, že väčšina obyvateľov po zrušení mnohých sociálnych dávok údajne ostane bez ujmy. Časť ľudí tým síce bude výrazne trpieť, môže im však pomôcť samospráva, komunita či charitatívne organizácie. Chudobní sa však po takýchto zásahoch vytratia z povedomia a čo je ešte dôležitejšie – výdavky na nich do značnej miery zmiznú zo štátneho rozpočtu. V Spojených štátoch v dôsledku takejto politiky počet ľudí žijúcich pod hranicou chudoby vrástol v rokoch v priebehu desiatich rokov (1978– 1988) z 24 na 32 miliónov.

áto informácia by mohla byť dôvodom na dôsledné preskúmanie dopadov reforiem na sociálnu situáciu obyvateľov – napríklad Slovenska. Namiesto nich však vláda čerpala rôzne úvery, ktorých cieľom bolo reformy „vysvetliť a spropagovať“. Dnes teda neexistujú odborné údaje o tom, aké konkrétne dopady mala rozbehnutá privatizácia a sociálne reformy na životy ľudí na Slovensku. Zato existuje všeobecné presvedčenie, že „reformy sú nevyhnutné“. Presne v súlade so záujmami uspokojenej časti spoločnosti, ktorá z nich profituje, a ktorá nechápe potreby „lúzerov“. Hrozivo rýchlo sa tak aj na Slovensko preniesli trendy, identifikované Galbraithom na začiatku deväťdesiatych rokov – široké vrstvy spoločnosti sú čoraz viac presvedčené, že politika sa o nich nezaujíma, a tak sa aj ony prestávajú zaujímať o politiku.

Navyknutí na spokojnosť tvoria zaujímavý rozprávačský oblúk s prvou knihou, ktorá Galbraitha preslávila – pred takmer päťdesiatimi rokmi napísanou Spoločnosťou hojnosti. Galbraith v knihe vychádzal z toho, že v dôsledku nízkej produktivity bolo po tisícročia nevyhnutným osudom ľudstva žiť v neistote a biede. Hrôza z materiálnej núdze tak bola vpečatená aj vede, ktorá sa zaoberá výrobou a rozdeľovaním statkov, teda ekonómii. Iróniou osudu práve v čase nástupu priemyselného kapitalizmu, keď sa zo „spoločnosti biedy“ postupne mala stať „spoločnosť hojnosti“, poprvýkrát umožňujúca uspokojiť základné potreby všetkých, nie iba privilegovanej elity. Nutnosť neustále zvyšovať produkciu sa tak pretavila v článok viery navzdory tomu, že v skutočnosti už ďalší rast výroby nebol životne dôležitý. Neustály rast výroby mal pritom aj politický podtext – vďaka zvyšujúcim sa príjmom slablo volanie po rovnosti. Bola to teda najlepšia obrana existujúceho sociálneho rozvrstvenia.

Keď moderná kapitalistická ekonomika naplnila prirodzené ľudské potreby, začala podľa Galbraitha pomocou systému priemyselnej propagandy (reklamy) vyrábať potreby umelé. Bez toho by ekonomické súkolie postupne zastalo. Ľudia by prišli o prácu a tým aj o zdroj obživy. Aby sa tak nestalo, musia pracovať stále rovnako veľa (či dokonca viac) na výrobe vecí, ktoré prirodzene nepotrebujú a ktoré by ich nenapadlo požadovať. V tejto súvislosti Galbraith trefne poznamenáva, že existovalo už veľa predstáv o dokonalej spoločnosti – ale model veveričky behajúcej stále dokola vo svojom kolese k nim nikdy nepatril.

Spojenie obrovských výrobných síl so „zaužívanou múdrosťou“, podľa ktorej je najvyššou hodnotou čoraz väčšia súkromná spotreba materiálnych statkov, viedlo podľa Galbraitha k spoločnosti, kde sa drvivá väčšina energia zameriavala nesprávnym smerom, spoločnosti „súkromnej zámožnosti a verejnej schátralosti“. Ilustroval ju na príklade rodiny, ktorá si v krásnom novom aute vyrazí na výlet – natriasajúc sa na neopravovaných cestách špinavých miest, usádzajúc sa k bohatému pikniku hneď vedľa znečistenej rieky.

Galbraith ďalej vypichuje jednoduchú pravdu, že kým konkurencia nemôže existovať bez neistoty, v skutočnosti túži každý prirodzene práve po istote. To sa týka tak šéfa veľkej korporácie ako jeho zamestnanca. A moderný svet, navzdory zaužívanej múdrosti, aj hrádze proti neistote poskytoval: veľké korporácie boli vďaka svojej mohutnosti chránené pred nestabilitou trhu a o istotu zamestnancov sa zase starali ich odborové organizácie.

Autor v tejto súvislosti navrhol podniknúť ďalší logický krok a „oddeliť výrobu od istoty“. To znamená, keďže veľká väčšina výroby bola podľa jeho argumentov tak či onak v podstate umelá a zbytočná, navrhol zaručiť každému človeku v spoločnosti slušný základný príjem, upravovaný v závislosti od ekonomického cyklu, bez ohľadu na to, či pracuje, alebo nie.

Galbraithova kritika „rastu pre rast“ nachádza dnes ozvenu iba v programoch západoeurópskych strán zelených, podobne ako základný príjem. Posun medzi svetom spred päťdesiatich rokov a dnešným svetom jasne vidieť na tom, že kedysi si takto mohol dovoliť písať aj pokrokový príslušník establišmentu. Tento posun badať aj na protiklade medzi oboma knihami.

Zo Spoločnosti hojnosti sála optimizmus, presvedčenie, že „ekonomický problém“ ľudstva už bol fakticky vyriešený a teraz už zostáva len zviesť politický boj za správne hodnoty. Naproti tomu tón Navyknutých na spokojnosť je nemilosrdne pochmúrny. Autor nedúfa, že jeho analýza môže viesť k pozitívnym zmenám. K „zúčtovaniu“ môže podľa Galbraitha dôjsť jedine v dôsledku šokov zvonka: prepadu americkej ekonomiky, neúspešného vojenského dobrodružstva, alebo vzbury sociálne vylúčenej „underclass“, triedy dna. Posledná kapitola knihy je nazvaná jednoducho „Rekviem“.

Mal však Galbraith pravdu, keď v komunite uspokojených nevidel žiadnu vnútornú silu na zmenu? Paradoxne takou silou môžu byť tí, ktorí uspokojeným tak veľmi ležia v žalúdku. Príslušníci hnutia za globálnu spravodlivosť, oní príšerní „antiglobalisti“, totiž často sami náležia k relatívne zaopatrenej strednej vrstve. Nežiadajú však zmeny vo svoj prospech, ale práve v záujme tých menej obdarených. V tom zmysle sú „antiglobalisti“ hryzúcim svedomím komunity uspokojených, ktorá ich práve preto tak neznáša. Či je to sila dostatočná, aby skutočne prebudila pocit potreby pomáhať, to ukáže až budúcnosť.


John Kenneth Galbraith, The Affluent Society, Hamish Hamilton 1958
John Kenneth Galbraith, The Culture of Contentment, Houghton Mifflin Company 1992









Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.