hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

22. 06. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Neľutujte Libériu

Ezekiel Pajibo

Tak ako mnohí v cudzine žijúci Libérijčania aj ja po tieto dni žeravím telefónne drôty v snahe spojiť sa s príbuznymi doma v Monrovii. Správy o násilnostiach v bežných médiách majú pre mňa hlbší význam - bojím sa o svoju sestru a o mamu, ktorú len pred dvoma týždňami prepustili z nemocnice. Sestra mi hovorila, že jej i mamin dom zasiahli raketové granáty. Obe vďakabohu prežili, no len čo výbuch oba domy zničil, boli do základov vyrabované. Sestra s mamou dnes patria k miliónu utečencov vo vlastnej krajine. Podarilo sa im nájsť útočisko v Chráme uzdravujúcej viery v Logan Towne asi štyri kilometre od ich vlastných domovov. Keď som s nimi hovoril, bolo v pozadí počuť napäté hlasy ďalších a plač detí.

(15. 08. 2003)



Linka na dnes



Allin Cottrell

Profesor Allin Cottrell je šéfom Ekonomickej fakulty americkej Wake Forest University. Je jedným z mála ekonómov, ktorí sa vážne zaoberajú rozpracovávaním marxovskej tradície v modernom svete. Pozor, je to seriózny výskum, nemá nič spoločné s niekdajším „vedeckým komunizmom" reálnosocialistických scholastikov. Spolu s W. Paulom Cockshottom napísal knihu Towards a New Socialism, v ktorej predstavujú nesovietsky model kybernetickej post-kapitalistickej ekonomiky.



V pozadí „oranžovej revolúcie“


Daniel Wolf

vydané 16. 06. 2005 • prečítané 9408x
formát na tlač



Svet to pokladal za spontánne vzopätie za demokraciu. Ukrajinská „oranžová revolúcia“ však v skutočnosti bola projektom, ktorý sa pripravoval roky dopredu. Prečítajte si, ako starostlivé plánovanie, desaťtisíc videokamier a tony ovsených vločiek viedli až k pokojnému prevratu.


Bol to jeden z tých okamihov, keď sa svet zdal byť opäť na chvíľu jednoduchým a krásnym. Na ulice sa vyvalili státisíce ľudí domáhajúcich sa konca diktatúry a korupcie a požadujúcich pravdu a demokraciu. Vo vytržení počúvali svojho hrdinu, Viktora Juščenka, ktorého vzhľadnú tvár poničila nedlho predtým dávka dioxinu. Bolo to ako v rozprávke: zlý kráľ otrávil bojovníka ľudu a pokúsil sa mu zabrániť v prevzatí moci, no ľud sa zhromaždil v hlavnom meste a jednohlasne zvolal, že neodíde, dokým sa mu nedostane spravodlivosti.

Táto verzia ukrajinskej „oranžovej revolúcie“ je čiastočne pravdivá – no je to iba polovica pravdy. Svet si myslel, že v novembri minulého roka uzrel spontánny protest, ktorý vlastnou dynamikou prerástol do konfrontácie s postsovietskými mocenskými štruktúrami krajiny. Väčšine ľudí, ktorí sa zhromaždili na Námestí nezávislosti v Kyjeve, pripadala demonštrácia spontánna. Mali veľmi dobré dôvody na to, aby zabránili vládnemu kandidátovi Viktorovi Janukovyčovi v prevzatí moci, a využili príležitosť, ktorá sa im ponúkala. No keď človek v decembri minulého roka prechádzal kyjevským táboriskom, ťažko si mohol nevšimnúť známky toho, že vec bola starostlivo pripravená dopredu – pojazdné vývarovne a stany pre demonštrujúcich, štýlovosť koncertu, profesionalitu televízneho spravodajstva, priehrštia vyobrazení oranžového loga, kam len oko dohliadlo. Prekvapovalo len, ako málo novinárov sa zmieňovalo o tom, čo bolo také očividné.

V skutočnosti boli udalosti na námestí výsledkom niekoľkoročného starostlivého tajného plánovania úzkeho kruhu Juščenkových poradcov. Pravdivý príbeh oranžovej revolúcie je oveľa zaujímavejší, ako všeobecne prijímaná rozprávka. Opisuje totiž nielen to, čo sa dialo na Ukrajine v roku 2004, ale aj to, ako v 21. storočí mizne hranica medzi politikou a šoubiznisom.

Podľa jedného z hlavných organizátorov revolúcie Romana Bessmertného – šéfa Juščenkovej kampane a v súčasnosti vicepremiéra – bolo cieľom fakticky uskutočniť pokojný prevrat: „Vytvorili sme paralelný systém ku štátu, keďže iba systém mohol poraziť protivníka podporovaného celou štátnou mocou.“

Viac ako dva roky pred prezidentskými voľbami v roku 2004 vytvoril Bessmertného tím obrovský projekt na boj proti volebným podvodom a na ich zachytenie na kameru. V priebehu asi 30 mesiacov vyškolili asi 150 000 ľudí – pomocou kurzov, seminárov a praktických školení právnymi a mediálnymi odborníkmi. Niektorí z účastníkov kurzov boli členovia volebných komisií na miestnej, regionálnej a národnej úrovni; iní boli volební pozorovatelia, ktorých nielen naučili, čo si majú všímať, ale poskytli im aj videokamery, aby to nakrútili. Rozdelených bolo viac ako 10 000 videokamier s cieľom zachytiť udalosti v každej tretej hlasovacej miestnosti. Podľa názoru oranžových revolucionárov sa volebné machinácie museli objaviť, keďže vládny kandidát by musel vziať hlasy dopredu jasnej opozičnej väčšine na západe a v strede krajiny. Oranžovým plánom bolo využiť volebné podvody ako rozbušku na masový protest v Kyjeve.

Plán závisel od dobrovoľníkov, ako bol napríklad Jurij Kolivoško. Tento tridsiatnik, drobný stavebný podnikateľ, sa v minulosti o politiku nezaujímal, no počas druhého kola volieb už s videokamerou v ruke monitoroval aktivitu vo volebnej miestnosti. „Patrím k tým, ktorí si mysleli, že všetko už bolo za nás dávno rozhodnuté a či budem hlasovať, alebo nie, nič sa tým ani pre mňa, ani pre krajinu nezmení.“ No keď Kolivoško odhlasoval, začal tak ako milióny iných veriť, že Juščenkovo hnutie predstavuje príležitosť na zmenu. „Počas druhého kola volieb som až do šiestej ráno pracoval ako pozorovateľ vo volebnej miestnosti. Mojou úlohou bolo sledovať porušenia pravidiel a všetky som aj nafilmoval. Potom som sa vydal do Kyjeva, iba v tom, čo som mal na sebe.“

Kolivoškovo obrátenie bolo potvrdením istoty oranžového hnutia, že ak sa vyskytne príležitosť na účinný protest, veľký počet ľudí sa pridá na jeho stranu. Človek nemusel byť na Ukrajine dlho, aby pochopil dôvod. Režim bývalého prezidenta Kučmu a jeho kumpánov bol cynickou kleptokraciou, korenenou občasnými brutalitami. Od pádu Sovietskeho zväzu však dospela nová generácia a mnohí jej príslušníci si vyskúšali prácu v zahraničí. Vedeli, že život môže vyzerať aj inak. Oranžový tím stavil na to, že ak sa mu podarí prilákať desaťtisíce ľudí do ulíc Kyjeva, aby protestovali proti volebným podvodom, a ak ich tam udrží dostatočne dlhý čas, podarí sa mu tým vládu zlomiť, donútiť ju k akceptovaniu požiadavky nezmanipulovaných volieb a nakoniec ju nahradiť.

Plán ťaženia bol originálny a ambiciózny: zorganizuje sa maratónsky rockový koncert, počas ktorého sa bude v centre mesta hrať desať hodín denne. Koncert sa stane uzlovým bodom pre obrovskú permanentnú demonštráciu, ktorá zastaví bežný život v meste. V blízkosti Námestia nezávislosti, kde bude prebiehať koncert a rečniť vodcovia opozície, sa postaví táborisko, dostatočne veľké na to, aby ho štátna moc nemohla odstrániť bez ponižujúceho a riskantného silového zásahu.

Celá udalosť sa však bude predovšetkým vysielať v televízii, ktorá priláka divákov v celom štáte a vyprodukuje sled obrazov pre medzinárodné spravodajstvo. Ak udalosť pritiahne pozornosť, ak bude baviť, získa si obecenstvo, bude to dokonalá revolúcia pre 21. storočie - kombinácia okupácie posediačky a charitatívneho rockového koncertu typu Live Aid. Každý prípadný krok úradov proti nej bude musieť prebehnúť v plnej žiare živého televízneho vysielania.

Bol tu však jeden evidentný problém: ako mohli oranžoví revolucionári dúfať, že sa im podarí vládu prekvapiť, keď sa takáto operácia nijakým spôsobom nedala utajiť? Bola príliš rozsiahla a zahŕňala príliš veľké množstvo ľudí. Čiastočným riešením bolo rozdeliť informácie o nej do samostatných koloniek, takže len málokto si uvedomoval celkový dosah. Hlavnou myšlienkou však bolo, aby bol každý krok v súlade so zákonom: „Postarali sme sa o to, aby štát nemal nijaké dôvody na sťažnosti,“ hovorí Bessmertnyj.

Oranžový tím odovzdal oznam o podujatí na Námestí nezávislosti 15. novembra 2004, čím úradom poskytol varovanie, že revolúcia sa začne 21. novembra. Vláda však nepoznala skutočnú agendu koncertu a aj keby ju poznala, ťažko by ho mohla zastaviť.

21. novembra, po druhom kole volieb, Bessmertného tím už vedel, koľko ľudí môže očakávať na námestí: „Z našich podujatí sme vedeli, že ak rozdáme po Kyjeve pol milióna letákov, príde 8000 ľudí. Vedeli sme, že ak budú rozhlasové stanice vysielať po celý týždeň každý deň 100 oznámení o tom, že sa bude konať míting, príde 200 000 ľudí. Takže ak by sme doviezli 35 000 ľudí z regiónov a pridali ich k ľuďom z Kyjeva, domnievali sme sa, že budeme mať na námestí prinajmenšom 100 000 ľudí. Tie počty neboli náhodné, vychádzali sme zo skúseností.“

Výsledný počet bol kriticky dôležitý, keďže od neho záviselo, či by proti demonštrantom mohli zasiahnuť vojaci. Jednou z najcitlivejších a najtajnejších stránok oranžovej revolúcie bola snaha získať si armádu na svoju stranu. Zvláštna kontaktná skupina osemnásť mesiacov vysielala tykadlá smerom k vojenským veliteľom, snažila sa porozumieť ich záložným plánom a presvedčiť ich, aby zostali neutrálni. Ako sa ukázalo, išlo o jednoduchú aritmetiku: kyjevské velenie malo k dispozícii 15 000 vojakov a ak by bolo na námestí viac ako 50 000 ľudí, armáda by nezasiahla. Úlohou opozície bolo teda udržať na námestí a v jeho okolí dostatočný počet ľudí na to, aby sa predišlo útoku. Ako sa nakoniec ukázalo, na mieste boli ľudí státisíce, ba v jednej chvíli takmer milión.

Úlohou demonštrantov bolo vydržať chlad a nepohodlie na uliciach. Existenciu podporných systémov umožňujúcich ich aktivitu si sotva uvedomovali – ak sa do nich priamo nezapojili. Manažér reklamnej agentúry z Donecka na východe Ukrajiny Igor Radkov sa rozhodol pridať sa k oranžovej revolúcii, keď ho počas práce pre opozíciu v jeho meste zbili janukovyčovské gorily. Ako bývalého vojenského dôstojníka ho táto skúsenosť neodradila, ale naopak posilnila jeho odhodlanie. V Kyjeve našiel to, čo hľadal: „Nikdy v živote som nevidel takú jednotu. Kedysi som býval ľahostajný, ale keď som stál na tom námestí a s rukou na srdci spieval národnú hymnu – na to nikdy nezabudnem. Bol som si istý, že pravda zvíťazí.“

Keď dorazili demonštranti, najprv z Kyjeva a potom aj zo zvyšku krajiny, zistili, že všetko je pre nich už pripravené. „Musíte si uvedomiť,“ hovorí Bessmertnyj, „že námestie, to neboli len tie nádherné veci, ktoré ste videli v televízii. Znamenalo to aj takmer 300 záchodov, ktoré bolo treba denne vyprázdniť. A ľudí treba nakŕmiť. Poskytovali sme im 5000 ton ovsených vločiek a 10 000 pecňov chleba denne. Ľudí treba zahriať. Každý deň sme potrebovali 200 plynových bômb, jeden-dva vyhrievače na stan, a molitany a spacáky. A každý deň odvážalo odpad jedenásť nákladných áut.“

Demonštrantom sa v teplotách pod bodom mrazu dostalo ohromnej zdravotníckej starostlivosti, ktorú aj potrebovali: lekári boli volaní viac ako 5000-krát za deň. A pre prípad, že by im nestačil koncert, pripravili organizátori na prácu s protestujúcimi tímy psychológov a psychoanalytikov. Pozvali na námestie aj cirkvi – zvlášť šikovní pri šírení pozitívnej nálady vraj boli scientológovia. Občas však aj napriek všetkej snahe úsilie logistického personálu neuspelo a na nejakú skupinu bolo nutné zabudnúť – tú potom nasadili do autobusov, ktoré ju mali odviezť domov.

Úspech oranžovej revolúcie vyvolal isté demokratické opojenie, v dôsledku ktorého sa každá druhá demonštrácia na svete vydáva za nový úsvit slobody na ukrajinský spôsob. Podmienkami úspechu Juščenkovho tímu však bolo niečo viac, než len pocit krivdy a nádej na zmenu. Predovšetkým si to vyžadovalo značné sumy peňazí, z ktorých v tomto prípade mnoho pochádzalo z Ameriky – ministerstvo zahraničných vecí USA uviedlo, že za posledné dva roky vynaložilo na Ukrajine vyše 50 miliónov dolárov. Odhaduje sa, že Rusi postupom času zase poskytli takmer 240 miliónov druhej strane.

Okrem peňazí si demokratická revolúcia podľa oranžového vzoru vyžaduje aj dlhodobé plánovanie, vynikajúce organizačné kapacity a charizmatických vodcov. A musí byť samozrejme adresovaná obyvateľstvu, ktoré je pripravené ju pochopiť a podporiť ju. Slovami Romana Bessmertného: „Ľudia mali moci tak dosť, že boli ochotní dať svoje všetko, vzdať sa aj toho posledného, len aby tam na tom námestí demonštranti zostali. Pretože každý chápal, že ak sa ľudia rozídu, už sa nič nestane.“



Daniel Wolf je televízny producent a režisér. Na BBC bol nedávno odvysielaný jeho dokument Inside the Orange Revolution (V pozadí oranžovej revolúcie).







Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.