hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

26. 07. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Pracovné podmienky žien v odevných fabrikách v Poľsku

Joanna Szabuńko – Anita Seibert – Anna Kamińska

Vo všetkých častiach sveta sú v odevnej výrobe zamestnané predovšetkým ženy. Podobne globálnym javom je aj zvyšovanie zisku prostredníctvom porušovania štandardov práce, ktoré definuje medzinárodné právo. Zamestnanci a zamestnankyne sú pod tlakom veľkých spoločností nútení pracovať v zlých pracovných podmienkach. Poľsko nie je v tomto ohľade výnimkou, a preto sa naň zameral aj tento výskum.

(20. 02. 2006)



Linka na dnes



International Solidarity Movement (ISM)

Mladí i starší ľudia z celého sveta, ktorí sa po vypuknutí druhej intifády začali vydávať na palestínske územia, aby tam v praxi prejavili svoju solidaritu s okupovaným národom. „Internacionáli" pomáhajú chrániť domovy či polia miestnych obyvateľov pred buldozérmi izraelskej armády, sprevádzajú sanitky a vôbec sa snažia účinkovať ako ľudské štíty. Ozajstní hrdinovia našich čias - i keď pravda nezabúdajme, že riskujú veľmi málo v porovnaní s Palestínčanmi samotnými. Napriek tomu však už dvaja z dobrovoľníkov - Američanka Rachel Corrieová a Angličan Tom Hurndall, obaja študenti - za svoju statočnosť zaplatili najvyššiu cenu.



Francúzom sa to zase raz podarilo


Diane Johnstonová

vydané 30. 05. 2005 • prečítané 9630x
formát na tlač



V jarnom ovzduší počuť tichú ozvenu roka 1789. „Je to vzbura?“ pýtajú sa vyplašene mocní. „Nie, veličenstvo,“ prichádza historická odpoveď, „toto je revolúcia.“
Prinajmenšom, ak revolúcia znamená, že ľudová vzbura zvráti politiku nafúkanej, bezočivej elity, ktorá stratila pojem o živote a starostiach bežných ľudí, potom by sa naozaj dalo povedať, že vo Francúzsku sa zbiera na ďalšiu revolúciu. Ak to tak bude, začne sa to pri hlasovacej urne, v celonárodnom referende, ktoré má 29. mája rozhodnúť o ratifikácii zmluvy ustanovujúcej európsku ústavu.


Francúzska vláda je jednou z iba deviatich vlád z dvadsiatich deviatich členských štátov Európskej únie, ktoré sa odvážili predložiť ústavu na schválenie vo všeľudovom hlasovaní. Politické a mediálne elity vôbec nepochybovali, že voliči poslušne odovzdajú svoje „áno Európe“. Stali sa obeťami vlastnej „euro-fórie“, ktorá ich urobila hluchými voči narastajúcej vzbure más proti politike „konkurencia über alles”, podriaďujúcej všetky ľudské záujmy “slobodnému trhu“.

Prebúdzanie sa začalo 4. februára, keď 82% delegátov najväčšej francúzskej odborovej konfederácie CGT hlasovalo za to, aby organizácia odporúčala hlasovať „proti“. Bol to úder aj pre samotné vedenie CGT, ktoré sa postavilo za „áno“. Nesúhlasné mrmlanie sa začalo ozývať aj v radoch Socialistickej strany – jej prvý tajomník François Hollande si vydupal vnútrostranícke referendum, ktoré ústavu tesnou väčšinou podporilo, ešte než si ju ľudia stihli prečítať.

V prieskumoch verejnej mienky percento „proti“ postupne stúpalo nad kritické číslo 50, a do kampane „za“ sa začala vkrádať panika. [Bývalý socialistický minister kultúry] Jack Lang vypustil na scénu svoju obrovskú zásobu celebrít, aby svojím charizmatickým vystupovaním podporili postoj „za“. Ako dôkaz, že túto ústavu treba schváliť, sa vzývalo všetko od pamiatky Osvienčimu až po snahu Paríža stať sa hostiteľom Olympijských hier v roku 2012. Vzývalo sa všetko – až na text samotný.

Občanom sa desaťročia hovorilo, že každý nový krok európskej integrácie je nevyhnutný, aby sa zabezpečil mier a konsolidoval sa európsky model sociálnej solidarity. Teraz si Francúzi začínajú uvedomovať, že im prešli cez rozum.

Povojnový ideál zjednotenia Európy v záujme toho, aby sa predišlo ďalšej vojne, sa podarilo dosiahnuť už dávno. Teraz sa tento ideál zneužíva, aby sa získal súhlas s projektom, ktorý hrozí tým, že pripúta Európu k zahraničným vojnám vedeným Spojenými štátmi. Ústava má ďaleko od toho, aby chránila „európsky model“ – v skutočnosti bola naprojektovaná tak, aby premenila Európu na priekopnícku oblasť voľného obchodu neoliberálneho procesu globalizácie.

Už v roku 1992 nadiktovala maastrichtská zmluva členským štátom prísne monetaristické pravidlá, ktoré vylúčili nielenže socializmus, ale dokonca aj keynesiánsku ekonomickú politiku. V čase francúzskeho referenda o tejto zmluve v septembri 1992 ju málokto skutočne aj čítal – a tí, ktorí si ju prečítali, chápu prečo. Nebola napísaná tak, aby si ju mohla preštudovať bežná verejnosť. Je hlboko nepravdepodobné, že by si Francúzi pri plnom vedomí dôsledkov boli zvolili politiku, ktorú zmluva nadiktovala. Tesnú väčšinu voličov, zvlášť naľavo, si však získali prísľuby, že potom, čo sa Maastrichtom vytvorí menová únia, príde na rad tak dlho očakávaná „sociálna Európa“. Stal sa však pravý opak. Povinnosť poslúchať pravidlá EÚ viedla k bankrotom podnikov, presunu priemyslu do zahraničia, znižovania sociálnych výdavkov, zníženej kúpyschopnosti obyvateľstva a masovej nezamestnanosti.


Čo je na ústave také zlé?

Ľahko možno nájsť ľudí, ktorí hlasovali za Maastricht, a ktorí sa teraz zaprisahávajú, že po druhýkrát neurobia tú istú chybu. Tentoraz si text skutočne čítajú a vyvodzujú z neho vlastné závery.

Vymenujme len pár z problémov tejto ústavy:

· Nikomu nie je celkom jasné, čím vlastne je. Právni vedci podotýkajú, že je to len nova medzinárodná zmluva, nie skutočná ústava. No keďže ju ľuďom ako ústavu predkladajú, tí ju tak aj chápu.

· Je nesmierne dlhá – v anglickej verzii má 482 strán, štyri hlavné sekcie spolu so 448 článkami, plus nekonečné množstvo rôznych dodatkov a protokolov. Až na právnikov s veľkým množstvom voľného času je to pre ostatných veľmi ťažké čítanie.

· Na rozdiel od normálnej ústavy zachádza za stanovenie inštitucionálnych štruktúr a značne podrobne určuje politiku, ktorú musí Európska únia sledovať. Hlavným cieľom Únie, ktorý podmieňuje všetky ostatné, je „hospodárstvo s vysokou konkurencieschopnosťou“, v ktorom funguje „voľná a nenarušená hospodárska súťaž“. Skúsenosti dokazujú, že toto slovné spojenie v praxi znamená „nenarušená“ štátnymi zásahmi v prospech sociálnej rovnosti.

· Z nanúteného úsporného režimu sú vyňaté iba vojenské výdavky. Článok I-41 o „spoločnej bezpečnostnej a obrannej politike“, volá po zlepšení vojenských kapacít a spresňuje, že „rešpektuje záväzky vyplývajúce zo Severoatlantickej zmluvy“. Európska únia sa tým zväzuje s NATO, hlavným inštitucionálnym nástrojom Spojených štátov na kontrolu európskej zahraničnej politiky.

· Zväzuje sa navyše aj sú súčasnou americkou zahraničnopolitickou doktrínou, zvlášť svojím dôrazom na boj proti „teroristickým útokom“ (Článok I-43) a na vojenskú účasť na „boji proti terorizmu“ (Článok III-309). Predpokladané misie dokonale zapadajú do vojen pod americkým vedením na cudzích územiach. Navrhovatelia textu podľa všetkého vidia Európsku úniu ako „dobrého policajta“ popri Spojených štátoch na tých istých globálnych obchôdzkach.

· Ústavná zmluva sa „uzatvára na neobmedzený čas“ a možno ju zmeniť (Článok IV-443) iba nesmierne zložitým procesom, ktorý si vyžaduje jednomyseľný súhlas všetkých členských štátov.

· Charta práv EÚ, ktorá má byť jej hlavným lákadlom, zaostáva za Všeobecnou deklaráciou ľudských práv i za väčšinou západoeurópskych národných ústav, vrátane ústavy francúzskej, talianskej a nemeckej. Napríklad: tam, kde francúzska ústava garantuje právo na platené zamestnanie, ústava EÚ garantuje iba právo hľadať si prácu. Ústava EÚ garantuje „právo na štrajk“ nielen pracujúcim, ale aj zamestnávateľom – a tým zavádza do francúzskeho zákonodárstva zamestnávateľskú blokádu.

„Novým Európanom“ v krajinách bývalého sovietskeho bloku, ktoré dychtia prebehnúť z jedného extrému do druhého, to môže pripadať dobré. Pre pracujúcu triedu v západnej Európe však predstavuje úpadok.


Verejné služby

Ústredným bodom vzbury sa stala obrana verejných služieb. Obrovská väčšina obyvateľov Francúzska pociťuje spätosť so svojimi verejnými službami, ktoré považuje za jeden zo základných faktoroch jej vysokej životnej úrovne a spoločenskej solidarity. Francúzsko má možno najlepší zdravotný systém na svete a z toho vyplývajúcu najvyššiu priemernú dĺžku života. Parížske metro je vzorovým príkladom mestskej hromadnej dopravy. Železničný i poštový systém sú neporovnateľne efektívnejšie v porovnaní s privatizovanými systémami v Británii a iných krajinách. Zásadne sekulárne školstvo a bohatý kultúrny život sú neoceniteľnými prvkami spoločenskej súdržnosti.

Aby bolo možné poskytnúť všetkým občanom také životne dôležité služby, ako sú voda či elektrina, doprava a poštová komunikácie, vyžaduje si to širokú základňu, vďaka ktorej výnosy zo ziskovejších operácií pokrývajú náklady tých menej ziskových, ako sú napríklad dopravné služby do odľahlých vidieckych oblastí či pre časti obyvateľstva so zvlášť veľkými problémami. To znamená potrebu štátnej regulácie.

Ak sa tieto služby otvoria súkromnému kapitálu, súkromné firmy prevezmú ich ziskové súčasti a ponechajú štátu tie stratové. Tie sa drasticky zredukujú alebo zrušia. Zákony finančných trhov si vyžadujú, aby súkromné spoločnosti využívali zisky na to, aby akcionárom poskytli väčšie výnosy, ako by získali z iných investícií. Nízke percento zisku nestačí. V súkromnom sektore je služba verejnosti iba reklamným heslom, nie nevyhnutnosťou.

Obhajcovia ústavy vyslovene klamú, keď tvrdia, že zmluva ochraňuje verejné služby. Počiatočným bodom kampane za „nie“ bolo odhalenie tohto podvodu. Text sa o „verejných službách“ nezmieňuje ani raz, a už vôbec nie o „práve na verejné služby“. Článok III-166 hovorí o „službách všeobecného ekonomického záujmu“:

„Na podniky poverené poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu alebo

podniky, ktoré majú povahu fiškálneho monopolu, sa ustanovenia ústavy, najmä pravidlá

hospodárskej súťaže, vzťahujú za predpokladu, že uplatňovanie týchto ustanovení neznemožňuje

právne alebo v skutočnosti plniť určité úlohy, ktoré im boli zverené. Rozvoj obchodu nesmie byť

dotknutý v takom rozsahu, ktorý by bol v rozpore so záujmami Únie.“

Táto pasáž robí z kozla „ekonomického záujmu“ záhradníka. Podobne ako v mnohých iných prípadoch, aj táto pasáž je písaná nezrozumiteľne, no dá sa chápať tak, že stavia na prvé miesto „pravidlá konkurencie“ a „rozvoj obchodu“. Článok III-167 ďalej spresňuje, že „akákoľvek pomoc poskytnutá členským štátom alebo akoukoľvek formou zo štátnych zdrojov, ktorá skresľuje hospodársku súťaž alebo hrozí skresľovaním hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určité podniky alebo výrobu určitých druhov tovaru, sa považuje za nezlučiteľnú s vnútorným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.“ Medzi zopár vymenovanými výnimkami sa verejné služby nenachádzajú.


Nastupuje Frankenstein

Ako áno, ako nie, práve keď sa rozbiehala referendová kampaň, pozornosť verejnosti upútal Návrh smernice o liberalizácii služieb, ktorý dokonale ilustroval dôsledky „vnútorného trhu s voľnou a nenarušenou hospodárskou súťažou“ (Článok I-3). Direktíva známa pod menom jej autora, komisára EÚ, bývalého šéfa ropnej spoločnosti Shell Oil, holandského pravičiara Fritsa Bolkesteina, si čoskoro vyslúžila prezývku „Frankensteinova smernica“. Hlavnou črtou tejto navrhovanej legislatívy je takzvaný „princíp pôvodu“. Služby, dodávané do zahraničia, by sa mali riadiť pravidlami krajiny ich pôvodu. To v praxi znamená, že napríklad spoločnosti vo Francúzsku či Nemecku by si mohli prenajať služby z Poľska či Slovenska za nižšie mzdy a voľnejšie profesionálne štandardy „krajiny pôvodu“.

„Sociálna Európa“, ktorú politici už roky sľubujú, by znamenala harmonizáciu sociálnych štandardov smerom nahor, čo by v konečnom dôsledku znamenalo, že všetky členské štáty by sa nakoniec museli prispôsobiť tým s najvyššou mierou ochrany pracujúcich, najvyššími mzdami a sociálnymi dávkami. Veľká Británia, či už za labouristov, alebo konzervatívcov, trvalo všetky podobné pokusy blokuje. Bolkesteinova smernica teraz dáva celkom jednoznačne najavo, že tlak je naopak v smere znižovania štandardov až na najnižšiu možnú úroveň.

To by znamenalo koniec sociálnych vymožeností, o ktoré sa v krajinách, ako je Francúzsko, Nemecko a Belgicko bojovalo viac ako sto rokov. Takisto by to ohrozilo francúzske verejné služby, ktoré by boli donútené súťažiť s lacnejšími ponukami z chudobnejších krajín nedodržujúcich francúzske regulácie.

Konzervatívni i socialistickí politici Francúzska sa pretekali v odsúdení direktívy. Háčik je však v tom, že keď bola smernica minulý rok predložená po prvýkrát, tí istí politici ju srdečne privítali. Ich čisto oportunistická zmena názoru nikoho neoklamala.

Aby bola trápna situácia frakcie „za“ ešte väčšia, bol tu aj samotný Frits Bolkestein, ktorý je takmer dokonalou karikatúrou arogantného reakcionára. On, prvý holandský politik, ktorý sa otvorene sťažoval na moslimských prisťahovalcov do krajiny a ktorý sa ostro stavia proti vstupu Turecka do Európskej únie, udrel na Francúzov ako na „nacionalistov“ – za to, že „prekrútili jeho meno“ na Frankenstein. A v snahe ilustrovať výhody direktívy Bolkestein povedal pred francúzskym publikom, že by bol veľmi rád, keby si mohol doviesť poľského elektrikára, keďže v okolí jeho letného sídla v severnom Francúzsku je strašne ťažké elektrikárov nájsť.

Starosta najbližšieho mesta potom Bolkesteinovi napísal list, v ktorom vyslovil súcit s jeho ťažkosťami, a upozornil ho, že Francúzi už na ne vynašli liek: žlté stránky telefónneho zoznamu, v ktorých sú mená prinajmenšom trinástich elektrikárov. Potom upozornili na svoju prítomnosť členovia miestnych odborov – Bolkesteinovi vypli prúd. Francúzi mávajú z takejto priamej akcie nesmierne potešenie.

Bolkesteinove vystúpenia boli také kontraproduktívne, že pomohli vyvážiť nedostatok mediálneho priestoru pre seriózne argumenty „proti“. Niektoré prieskumy však naznačujú, že väčšina novinárov nesúhlasí so svojimi šéfmi a vydavateľmi a plánuje hlasovať „proti“.


„Čierne ovce“ plné nadšenia

Ide o ďalší príznak toho, aká hlboká priepasť dnes zíva medzi vládnucimi a ovládanými. Vlna hlasov „proti“ sa zdvihla zdola – začala ako huby po daždi sa množiacimi miestnymi stretnutiami, ktoré skúmali text. V Paríži sa objavili aktivistické skupiny, ktoré rozdávali kritické letáky o ústave na staniciach metra a podľa ktorých sa dvaja z troch okoloidúcich zastavili, aby túto otázku predebatovali. Televízia poskytuje značný priestor triviálnym vystúpeniam „za“ predstaviteľov konzervatívneho UMP, Socialistickej strany a Zelených (ktorých strana postoj „za“ schválila veľmi tesne), kým o pozoruhodne početných a nadšených mítingoch „proti“ sa nehovorí. Kým prezident Jacques Chirac 14. apríla varoval vybranú skupinu mladých ľudí v celovečernom televíznom programe, že ak Francúzsko odmietne ústavu, stane sa „čiernou ovcou“ Európy, veľké divadlo Zenith v Paríži naplnili pri stretnutí „nie ľavice“, organizovanom Francúzskou komunistickou stranou (PCF) nadšené davy. Na stretnutí prehovorili socialisti a zelení nesúhlasiaci s politikou ich strán, trockisti, ľaví republikáni a celý rad aktivistov mravčej práce. Hrdina antiglobalizačného hnutia José Bove obecenstvu pripomenul, že v roku 1789 dobýjali francúzski sedliaci aristokratické zámky bez toho, aby sa ohliadali na to, čo si o tom pomyslí alebo čo urobí zvyšok Európy. Keď má Francúzsko veľkú pokrokovú myšlienku, môže ju vrhnúť do sveta.

A aká je to myšlienka? Najjednoduchšie ju vyjadrila spoločenská vedkyňa Marie-José Mondzainová, keď povedala, že rastúca väčšina občanov odmieta svet, v ktorom možno kúpiť a predať každého a všetko. Sú medzi nimi tí, ktorí ani nemajú veľmi čo predať, ani nefantazírujú o tom, že by chceli všetko kúpiť, a tí, ktorí by radšej trávili život dávaním a zdieľaním. Bolo jasné, že u obecenstva, ktoré ju odmenilo dlhotrvajúcim potleskom, jej slová zarezonovali.

O šesť dní neskôr sa do jednej z parížskych telocviční nahrnuli navzdory vlastným straníckym vodcom socialisti pod heslom „Tentokrát je to NIE“. Na oboch stretnutiach sa rovnako rezolútne odmietol neoliberalizmus, prejavilo sa to isté elektrizujúce nadšenie, dlho sa tlieskalo a oslavovali sa rečníci. No toto zhromaždenie bolo možno ešte sľubnejšie, ako to prvé. V prípade, že vyhrá tábor „proti“, existuje možnosť, že vzbura by mohla ovládnuť samotnú Socialistickú stranu, ktorá má skutočnú šancu ovplyvniť budúci vývoj Francúzska i Európy. Nesúhlasiaci socialisti sľubujú, že zjednotia svoju kampaň s ostatnými, s PCF, Zelenými, a predovšetkým ATTACom („Association pour la Taxation des Transactions Financières pour l'Aide aux Citoyens“ – Združením za občanom prospešné zdanenie finančných transakcií). Obhajoba medzinárodnej Tobinovej dane zo strany tohto združenia prerástla do plnokrvnej kritiky neoliberálnej globalizácie. A ATTAC sa stal aj hlavným „think-tankom“ dnešnej vzbury.


Čo bude ďalej?

Čo sa stane, ak vyhrá tábor „proti“?

Prezident ATTACu Jacques Nikonoff podotkol, že navzdory oficiálnemu panikárstvu bude Európska únia naďalej až do roku 2009 fungovať podľa svojej ostatnej zmluvy, Zmluvy z Nice. Právna situácia sa nezmení. Z politického hľadiska vyvolá francúzske „nie“ zdravú šokovú vlnu v celej Európe. Vyvolá skutočnú diskusiu o základných ekonomických otázkach, ktorú na dvadsať rokov umlčalo heslo známe pod anglickou skratkou TINA – „Alternatíva neexistuje“. Pozdrží sa realizácia tých najhorších opatrení – prinajmenšom nebudú vytesané do kameňa ústavy. Otvoria sa vyhliadky na radikálnu transformáciu základov EÚ – sociálnu harmonizáciu smerom nahor, všeobecné právo na sociálne služby, progresívnu priemyselnú politiku, odpor voči všetkým formám neokolonializmu, zrušenie dlhov tretieho sveta, rozpustenie NATO atď.

Najaktívnejší z odbojných socialistov, Henri Emmanuelli, poukázal na to, že európski politici vytvorili neuveriteľný zmätok tým, že sa nepripravení vrhli do „nezodpovedného“ rozširovania. Keď sa Únia rozšírila o Grécko, Španielsko a Portugalsko, vyhradili sa značné zdroje na to, aby sa im pomohlo dosiahnuť európske štandardy. Noví východoeurópski členovia sa takýchto opatrení nedočkali. To nutne viedlo medzi členskými štátmi namiesto solidarity k súťaženiu o pracovné miesta a priemyselné odvetvia. Emmanuelli upozornil, že Spojené štáty pumpujú peniaze do armády – a nafukujú tak svoju ekonomiku obrovským deficitným financovaním. EÚ mohla naproti tomu investovať konštruktívne, zvýšením úrovne v nových členských štátoch – no to zakazujú neohybné pravidlá vyrovnaných rozpočtov ustanovených Maastrichtskou zmluvou. Zákaz deficitných výdavkov viedol k stagnácii a napätiu medzi členskými štátmi.

V snahe umlčať vzburu medzi svojimi radovými vytiahol šéf socialistickej strany François Hollande strašiaka, Jean-Marie Le Pena. Skutočnosť je taká, že Le Pena v poslednom čase nebolo veľmi vidieť. Hollande vyhlásil, že to je preto, lebo odbojní socialisti „robia Le Penovu robotu zaňho“, keď sa stavajú proti ústave. Hollande dokonca zašiel tak ďaleko, že požiadal francúzsku televíziu, aby pozvala Le Pena a ďalších krajných pravičiarov, aby v nej obhajovali postoj „proti“. Z tohto postoja totiž treba urobiť krajne pravicové, nacionalistické odmietanie „Európy“.

No toto vydieranie – „Súhlasíte s Národným frontom!“ – podľa všetkého nefunguje, ba hlboký rozkol medzi socialistami podľa všetkého prehlbuje. Pokiaľ ide o argument, že „hlas za je hlasom za Európu, hlas proti je proti Európe“, ten je tiež už ošúchaný. Ako to povedal jeden mladý odborár: „naša generácia s Európou vyrástla. O tom, či byť za alebo proti Európe, niet diskusie. Otázka znie, za akú Európu?“

Malo by byť navyše pomerne zrejmé, že súčasné smerovanie, v rámci ktorého sa v mene Európy ničia sociálne vymoženosti, vedie k odporu voči nej. Emmanuelli varuje, že tí, ktorí si myslia, že v krajinách ako je Francúzsko alebo Nemecko možno donekonečna nechať rásť nezamestnanosť, zabúdajú na minulosť. Neregulovaná konkurencia nutne vedie k oživeniu nacionalizmu. Najlepší spôsob, ako zabrániť vzostupu krajnej pravice v Európe, je hlasovať „nie“.

Pozitívnejšou témou, ktorá sa neustále vyskytuje, a ktorá je tejto krajine veľmi blízka, je francúzska revolučná tradícia. Väčšina francúzskeho obyvateľstva v skutočnosti nechce spoločnosť založenú na „„hospodárstvo s vysokou konkurencieschopnosťou“, a radšej by sa navrátila k „bratstvu, rovnosti, slobode“. Na veľkých mítingoch cítiť tú istú vlnu vzrušenia a sebavedomia: už sme to dokázali a dokážeme to znova! Francúzsko ukáže cestu k progresívnejšej, sociálnejšej Európe, ktorá bude skutočným vzorom pre svet!

Tábor „za“ proti tomu argumentuje autoritou (Elizabeth Badinterová: „štátnici, ktorí napísali túto ústavu, sa vo veciach vyznajú lepšie, ako obyčajní smrteľníci“), celebritou (reality šou známych tvári Jacka Langa), vyslovenými podvodmi (predstieraním, že ústava ochráni verejné služby) a strašením: „Nemôžete hlasovať rovnako, ako Le Pen! Čo si o vás pomyslia susedia?“

Oficiálna ľavica Le Pena dvadsať rokov využívala ako strašidlo, ktorým zakrývala svoj vlastný pomalý ústup na pravicové pozície. Teraz sa zdá, že oživená ľavica je možno ochotná postaviť sa aj bez strašidla za svoje vlastné princípy. Le Pen môže odísť do dôchodku.



Diane Johnstonová je americká novinárka a spisovateľka, autorka knihy Fools´ Crusade: Yugoslavia, Nato, and Western Delusions (Križiacka výprava bláznov: Juhoslávia, NATO a bludy Západu).





Vaše komentáre:

xfranek  (31.05.2005 01:17:11)     
je tu chyba
V Europskej únii je iba pät'advadsat' členských štatov...

Reagovať

chacha  (06.06.2005 14:53:41)     

Zaujímavé, že takéto trefné články sa nikdy neobjavia v oficiálnych médiách....veľa to vypovedá o dnešnom svete a o "demokracii"...

Reagovať


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.