hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

26. 07. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Normálny život v strachu

Miroslav Tížik

O Pražskej jari v roku 1968 som vždy počul iba z rozprávania. Napriek tomu boli asi nielen pre mňa počas dospievania prelomové roky 1968-69 magickými. Bol to prísľub slobody a nádeje, že má zmysel brať život vážne, pokúšať sa hľadať a žiť pravdu a slobodu. Bol to pre mňa priamo nezažitý svet, sprostredkovaný iba spomienkami, starými novinami a občasnými správami Slobodnej Európy, ale aj tak bol mojím skutočným svetom, ktorý má živil svojou odvahou. Možno iba náhodou som sa stal súčasťou spoločnej pamäte na obdobie, keď ľudia prebudili v sebe nádej a vieru, že môžu a sú schopní byť spoluautormi svojich osobných aj národných dejín. Keď pocítili, čo je to nadšenie zo slobody. Tento obraz Pražskej jari sa stal súčasťou môjho života.

(21. 08. 2003)



Linka na dnes



Blog Eduarda Chmelára

Internetový zápisník nášho najznámejšieho ľavicového novinára. Jeho príspevky tu asi nájdete najčastejšie zo všetkých médií. Pre tých, ktorí hádam Chmelára ešte nepoznajú - nájdete tu výborne napísané články veľmi podobnej krvnej skupiny, ako na tejto stránke - ľavica, environmentalizmus, demokracia, občianske práva... Nenechajte si ujsť.



Zrno od pliev alebo Komuže to prospeje?


Gabriela Rothmayerová

vydané 30. 03. 2005 • prečítané 8116x
formát na tlač



Nie je pravda, že reformy, ktoré robí na Slovensku súčasná Dzurindova vláda, sú neúspešné. Žiaľ, sú až príliš úspešné. A preto predsedovi vlády z globálneho pohľadu takej nepatrnej krajiny zagratuloval na otvorenom námestí aj najsilnejší muž planéty. Len si to predstavte, taká pocta! A prečo sa tak stalo?


Lebo ani najsilnejší muž planéty si doteraz netrúfol na také kroky proti vlastnému obyvateľstvu, ako jeho ,,ready" priateľ na tomto našom maličkom krotučkom Slovensku. Ani najsilnejší muž planéty nemá napríklad vo svojej krajine nulovú dedičskú daň, ani najsilnejší muž planéty nemá vo svojej krajine tzv. rovnú daň, ba zatiaľ nepresadil ani dôchodkovú reformu, ktorá vyvlastní väčšinu obyvateľstva. Aký žiarivý príklad môže priniesť domov najsilnejší muž planéty! Ak to ide tam kdesi, kde majú prezidenta Klausa (!), tak prečo nie u nás? Skvelá práca!

(Spomínam si, ako vo Federálnom zhromaždení ČSFR ktorýsi sociálne orientovaný poslanec na antisociálny návrh zhrozene zvolal: Ale to předse není možné! A dostalo sa mu lakonickej odpovede: Když to tak je, tak to tedy možné je...)

Reformy na pravý spôsob sú úspešné nielen na Slovensku, ale takmer na celom svete. A treba povedať nahlas: nie je to chyba vládnucich neoliberálov, že sa ich sila rozlieva ako cunami. Niet statočného, akým na úsvite kresťanstva bol Ježiš Kristus. Niet bratstva medzi ľuďmi. Zdrvujúce je poznanie, že egoizmus sa stal najzákladnejším motívom ľudského konania. A ešte zdrvujúcejšie, že chamtivosť má rovnaké domovské právo vo všetkých politických stranách. (Veru, veru, aj u ľavice. Má tomu zodpovedajúci rating.)

Kto sa má teda zastávať tých, čo nič nemajú?

Som presvedčená, že sa ich (nás) nezastane nikto, ak sami za seba nezabojujú. Ak sa neprestaneme spoliehať na to, že to hádam nejaký rytier na bielom koni vybaví za nás. Ak budeme len chodiť voliť ,,našich", bez ohľadu na to, kto tí ,,naši" sú, aký majú kredit ako ľudia. Ak sa budeme k politickým stranám správať ako k futbalovým klubom: hlavne, aby vyhrali ,,naši", a na hlavu boli pobití tí ,,oni".

Veľa sa síce hovorí o globalizácii - ale málo sa už rozmieňa tento pojem na drobné. Kapitál ide tam, kde má najlepšie podmienky na zisk a najmenší odpor proti rušeniu sociálneho štátu. Kde ľudia ešte stále - napriek vlastnej dennej skúsenosti - uveria, že sme tigrom ekonomiky, lebo veď nás za naše reformy pochválila Svetová banka alebo MMF. Akú cenu za to oni sami odvádzajú, to akoby spolu ani nesúviselo.

Slovensko je na prijímanie ,,reforiem" ideálnou krajinou. Ľudia sú radi, ak majú akúkoľvek prácu (nehovorím o Bratislave, ale zvyšku krajiny). A tak ani neporovnávajú, že za tú istú prácu v tom istom podniku, ale v sociálne citlivejšej krajine, dostávajú robotníci desaťkrát viac. Lebo vedia – nepáči sa ti, môžeš ísť. A vlastníci nadnárodných monopolov zase majú v rukách argument – keď sa sociálne nebúria na Slovensku a v ostatnom postkomunistickom svete, tak by ste mali aj vy držať pusu. Tak pomáhajú postkomunistické krajiny svojim veľkým priateľom – ukazujú, že to ide aj za horších podmienok.

Čo je teda zmyslom tých úspešných reforiem?

Oddeliť zrno od pliev: tých, ktorí majú na vysoký status sprivatizovaných služieb, a na tých, ktorí sú odkázaní na štát. No a vy, čo ste odkázaní na štát - prosím vás, čo by ste chceli, keď je štát chudobný?! Musíte sa, miláčikovia, viac sami snažiť!

Reformy na Slovensku sú teda naozaj úspešné. Na ich konci bude skupina, ktorá je za vodou, a potom my, ostatní. Nečudujem sa presvedčeným mládežníkom spoza kamier a mikrofónov, že tým reformám tak tuho držia palce. Cítia sa byť na správnej strane, zo všetkých premien od novembra ´89 dostáva sa im chlebík s hrubou vrstvou masielka. Prečo pre väčšinu ostatných zostal suchý, to predsa nie je ich starosť. A keď na to príde – veď majú široké srdce, aha, koľko vedia dať na charitu!

To, že je Dzurindova vláda taká úspešná pri prijímaní tvrdo reštrikčných zákonov likvidujúcich sociálny štát, nie je jeho chyba. Dzurinda vládne. Slabý je odpor. Slabý je odpor napriek tomu, že vo voľbách získal premiér ani nie pätinu hlasov, slabý je odpor, napriek tomu, že väčšina ľudí hmatateľne stráca. Nahnevať sa dokážu ešte tak na chudobnejších od seba - akoby práve tí chudáci spôsobovali roztvárajúce sa nožnice medzi bohatnúcimi a chudobnejúcimi.

A napriek tomu, že niektorí mienkotvorci Dzurindovi brýzgajú do arogantných, on nemusí mať z toho zlé sny. On totiž vie, kedy má byť „ready“. Najmocnejší muž sveta mu v jeho reformách rád podrží chrbát. Nie preto, že im to spolu dobre behá, ale preto, že aj taká malá krajina môže byť pre veľkého muža dobrým vzorom, ak bude chcieť uťahovať skrutky sociálneho štátu vo svojej krajine.



Gabriela Rothmayerová je novinárka a spisovateľka. Článok bol napísaný pre týždenník Slovo a stránku hej rup!.







Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.