hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

23. 11. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Listy z vojnovej zóny

Michael Moore

Denník Guardian priniesol úryvky z najnovšej knihy Michaela Moora "Uveria nám ešte niekedy? Listy z vojnovej zóny," ktorá vyjde vo štvrtok. Kniha je výberom zo záplavy listov a e-mailov, ktorú po uvedení filmu Fahrenheit 9/11 do kín dokumentarista dostal od amerických vojakov slúžiacich v Iraku. Tón mnohých z nich vystihuje vojak, ktorý o svojom vstupe do armády napísal: "Neviem, ako dopadne zvyšok môjho života, ale hlboko ľutujem, že som bol šestnásťročný chalan, ktorý chcel získať nejaké dodatočné vreckové a spôsob, ako sa dostať na výšku."

(08. 10. 2004)



Linka na dnes



Streetparty.sk

Na protivojnovej demonštrácii 15. februára 2003 sa podaktorí účastníci rozčuľovali, prečo sa v rámci nej koná streetparty a nie „pouličná oslava". Myslím, že na názve až tak nezáleží, aj keď angličtina poukazuje na fakt, že tento spôsob zábavy - ale aj politiky! - k nám prišiel z Veľkej Británie. Streetparty už tohto roku u nás oslávi štvrtý ročník a je to veru záležitosť bohumilá.



Prečo chodím demonštrovať?


Raymond Williams

(1968)

vydané 18. 02. 2005 • prečítané 9707x
formát na tlač



Na Veľkonočný pondelok som bol na Trafalgarskom námestí. Ako sme tak k nemu pochodovali, jeden z policajtov, ktorí tam stáli, nás počítal, rýchlo a potichu pritom pohybujúc perami – potom sa pozrel do notesa a naškrabal si tam číslo. Zdá sa, že sa dopočítal až k dvadsiatim dvom tisícom. Bol to už desiaty Veľkonočný pondelok, čo som bol na tejto demonštrácii – demonštrácii, ktorá má jednu trvalú tému, je zameraná proti britským jadrovým zbraniam, hoci v priebehu rokov sa k nej pridružovali témy ďalšie, a tohto roku bola zvlášť zameraná proti vojne vo Vietname.


Koncom päťdesiatych rokov bola takáto demonštrácia stále ešte zriedkavá, iba občasná. Dnes sa stal protestný pochod v desiatke krajín bežnou súčasťou politickej aktivity. V minulosti sa v Británii, povedzme v čase masakru v Peterloo (počas zhromaždenia za všeobecné volebné právo – pozn. prekladateľa) a chartistických pochodov, vyskytovali demonštrácie v tej podobe, ktorá bola staršia, ako liberálna demokracia: bol to pochod ľudí bez volebného práva, zastupujúcich tú väčšinu, ktorá bola vylúčená z politického rozhodovania. A bol to pochod, ktorý ulicami niesol transparenty, keďže to bol ešte stále najrýchlejší a najviac viditeľný spôsob, ako niečo oznámiť. Dnes sú komunikačné prostriedky oveľa rozvinutejšie. Z technického hľadiska je dnes možnosť šíriť názory vďaka rozhlasu, televízii a lacným novinám a knihám oveľa širšia, a vo väčšine krajín, v ktorých ľudia demonštrujú – i keď nie vo všetkých – volebné právo i ďalšie občianske slobody pochodujúci majú. Pre ľudí uvažujúcich v rámci ortodoxných názorov na spoločnosť je teda na prvý pohľad prekvapením, že táto politická metóda sa takým dramatickým spôsobom navrátila do politického života moderných spoločností, ba že vo viacerých úplne najmodernejších spoločnostiach je aktívna obzvlášť. Chcel by som niečo z toho vysvetliť, nie však z pohľadu pozorovateľa, ale účastníka. Myslím si, že je to kriticky dôležité, pretože na skúmanie reakcií na pochody od tých, ktorých môžeme nazvať profesionálnymi pozorovateľmi, má každý záujemca o komunikácie bohaté možnosti.

Len pred niekoľkými rokmi bol Veľkonočný pochod Kampane za jadrové odzbrojenie (CND) príležitosťou na publikovanie drobných správičiek v optimistickom štýle školského slohového cvičenia – o „veľkonočných rituáloch“, o každoročnom zhromaždení naiviek. Tohto roku som nič podobné nevidel, hoci ak bude potrebné zaplniť priestor, ešte vždy ich možno znova vytiahnuť. Dnes sú bežnejšie senzáciechtivé titulky o masách a násilí, plné „postrehov“ o ideológii a organizovanosti nových demonštrantov. Z niektorých ľudí sa vyrábajú temné postavy, alebo sa s nimi robia rozhovory plné tej typicky priateľskej, otvorenej zlovôle. Objavujú sa dramatické odhalenia o sieťach sprisahancov a podnecovateľov, podobne ako keď premiér odhalil „úzko previazanú skupinu politicky motivovaných ľudí“ (čítaj komunistov – pozn. prekladateľa).

Pravdaže, toto je len špinavá pena na titulných stranách bohatších denníkov, no opisy, ktoré ponúka, vysvetlenia, o aké sa pokúša, sa mi zdajú byť veľmi podobné triezvejším reakciám ľudí, aké počúvam napríklad v Cambridgi. Ľudia za mnou chodia a pýtajú sa – so zvyškami rešpektu voči čudáctvu, aké bývalo na starých univerzitách zvyčajné, no s viditeľne tvrdším podtónom – prečo by som sa ja, spisovateľ a vysokoškolský učiteľ, mal zaplietať do „hentakých vecí“, ako sa tomu dnes bežne hovorí. Keď im poviem, že na pokojnej demonštrácii proti belošskému režimu v Rodézii moju ženu za budovou cambridskej prednáškovej sály zrazila k zemi skupina mladíkov, ktorí tento režim podporovali, hovoria: „No také niečo ale musíte čakať, keď chodíte na demonštrácie. Prečo sa nedržíte oficiálnej politiky“ – primeraného a riadneho procesu diskusie, argumentácie a volieb?

Prostou pravdou však je, že väčšina z mojich známych, ktorí chodia na demonštrácie, sa zároveň oveľa väčšmi, ako tí, čo ma vypočúvajú, zúčastňuje na konvenčnom politickom procese. Píšu, organizujú, získavajú podporu a kandidujú vo voľbách. Sám za seba môžem rozhodne povedať, že tieto veci opakovane robím. Túto zimu som napríklad na dlhý čas odložil jednu z mojich vlastných kníh, aby som zostavil Prvomájový manifest, ktorého tvorba zahŕňala myšlienkovú spoluprácu ľudí z mnohých vedeckých disciplín na desiatich britských univerzitách, a ktorý ponúka starostlivo vyargumentovaný a súčasný socialistický pohľad na britskú i medzinárodnú krízu. To všetko, súdiac podľa predstáv bežných reakcií na nedávne demonštrácie, by človek robiť mal – uvažovať, opisovať, snažiť sa presvedčiť. A predsa keď na to príde, akosi to tak nie je.

(...)

Týchto desať rokov britských demonštrácií začalo najprv proti jadrovým skúškam, a s verejnou mienkou urobili niečo, čo napokon viedlo až k zmluve o zákaze týchto skúšok. No demonštrácie sa čoskoro začali zaoberať atómovou bombou ako takou, a zvlášť tým, čomu sa hovorilo britský nezávislý zastrašovací prostriedok. Je hlbokou iróniou, ktorá čiastočne vysvetľuje rozhorčenosť dnešných pochodov, že keď sme sa zúčastnili volebnej politiky a v roku 1964 podporili Stranu práce (labouristov), jednou z deliacich čiar medzi stranami bola práve táto otázka; a pritom je to práve strana, ktorá vyhrala, strana, ktorá nás požiadala o podporu, tá strana, ktorá je teraz vo vláde, čo má v podobe atómovej ponorky Polaris k dispozícii presne to, čomu sme akože chceli zabrániť. Je to podobné skúsenosti našich amerických kolegov, ktorí považovali ostatné prezidentské voľby čiastočne za voľbu medzi Johnsonovou a Goldwaterovou politikou vo Vietname. Boli svedkami Johnsonovho víťazstva, ale politiku dostali Goldwaterovu.

(...)

Ale ešte stále sa možno opýtať: prečo chodiť na demonštrácie? A tu je ďalší, kriticky dôležitý faktor: kvalita odozvy, nielen na tieto veľké medzinárodné otázky, ale na skúsenosť života vo vyspelých kapitalistických krajinách s parlamentnou demokratickou formou. To je možno nakoniec tým najkritickejším činiteľom zo všetkých, pretože predurčuje nielen niektoré dôležité otázky, ale aj z toho vyplývajúcu stratégiu a taktiku. „Žijeme v demokracii,“ hovorí sa bežne demonštrantom, z čoho má zjavne vyplývať, že demonštrovať netreba. Lenže parlamentná demokracia sa pod tlakom konsenzu stáva čoraz formálnejšou. V niektorých očividných prípadoch je skazená, v tom zmysle, že vzťah medzi voličmi schváleným programom a skutočnou vládnou politikou môže byť – tak, ako dnes v Británii – natoľko protirečivý, že zachádza za hranice možného vysvetlenia okolnosťami a pôsobí ako prostý podvod. Samotnú teóriu zastupiteľskej demokracie so všetkými jej silnými i slabými stránkami navyše v praxi ponechávajú bokom tlaky moderného organizovaného kapitalizmu na odovzdanie rozhodovania nevoleným orgánom. Kľúčovú úlohu v tomto nahradzovaní zastupiteľskej demokracie hrá moderný mediálny systém, ktorý nie je demokratický a ani sa na to nehrá, iba ak v istých čisto negatívnych ohľadoch. Keď po postrelení ich vodcu Rudiho Dutschkeho demonštrovali nemeckí študenti proti tlačovému monopolu, vniesli zo svojich vlastných dobrých dôvodov do ulíc niečo, čo bolo už po celé roky ústrednou súčasťou teórie Novej ľavice: že totiž v každej veľkej a komplexnej spoločnosti je mediálny systém novín, rozhlasu a televízie významnou politickou inštitúciou – tým, že dodáva nutné informácie, že ich vyberá, zdôrazňuje alebo naopak potláča, a že má moc ovplyvňovať a presadzovať záujmy.

Táto inštitúcia však, zvlášť čo sa týka tlače, no v rôznej miere aj televízie, nie je v žiadnom zmysle slova reprezentatívna, ani nie je pod kontrolou voličov – ba fakticky je neustále ponúkaná na dražbe bohatým ľuďom, novým mediálnym komplexom, ktoré si prostým nákupom získajú túto obrovskú politickú moc. Potom sa však nemožno domnievať, že parlament a jeho volebný proces má právo pokrývať a určovať všetku politickú aktivitu pre svoje vlastné účely. Pretože parlament samotný sa vzdal mnohých rozhodujúcich mocenských oblastí, v ekonomickom plánovaní i v médiách, v prospech celkom nedemokratických inštitúcií, s ktorými nie je ochotný bojovať. Rozsah úpadku sociálnodemokratických strán v západnej Európe možno zmerať tým, že keďže uzavreli kompromisy presne v týchto otázkach, sami sa vylúčili zo všetkých vážnych úvah o prostriedkoch na dosiahnutie demokracie a socializmu. Nové hnutia sa formujú v priestore, ktorý tento úpadok nechal otvorený.

Demonštrácie, hoci sú len jedným z prostriedkov, sú teda nutnou odpoveďou na spoločnosť takéhoto druhu, ktorá buduje oficiálnu mienku na ustálených základoch a ktorá z doterajších politických kanálov urobila buď vlastné nástroje, alebo zábavu. Vyjsť von a povedať si svoje, priamo a otvorene, sa stalo ústrednou politickou potrebou, a je to výzva, o ktorej systém vie, že ju v konečnom dôsledku bude musieť brať vážne. Musia však byť demonštrácie násilné? Tu treba trocha rozlišovať. Posledná naozaj násilná demonštrácia, na ktorej som sa zúčastnil, sa konala pri prekračovaní Rýna v roku 1945, keď som bol príslušníkom „britskej oslobodzovacej armády“, ako sa jej vtedy vravelo. Vo svete plnom skutočného násilia, aké sa deje napríklad vo Vietname, alebo pri streľbe na radikálnych vodcov, ako Martin Luther King či Rudi Dutschke, ťažko možno použiť rovnaké slovo na označenie zväčša drobných pouličných potýčok. Myslím, že by sme mali mať na pamäti, že násilie môže byť prítomné v ustálenom poriadku aj vtedy, keď je na povrchu všetko pokojné, jednoducho preto, že úderná moc dokáže pôsobiť veľmi efektívne i vtedy, keď sa drží iba v pozadí.

Nemyslím si, že ľuďom, ktorí narušujú takýto poriadok, možno pri všetkej poctivosti klásť za vinu, že začínajú násilnosti. Je však naša spoločnosť tiež takáto? Možno väčšmi, než sme si to ochotní priznať. Na nedávnych demonštráciách som však videl najmä to, ako keď sa zabraňuje racionálnejším politickým postupom, frustrácia potom v rozrušenej bojovnosti vyráža do ulíc a dostáva sa jej bezhlavej odpovede. Stupňom, do akého sa to deje, môžeme zmerať disciplinovanosť britskej polície v porovnaní s inými krajinami. Ešte aj tu je situácia krajne napätá, vzhľadom na provokácie drobnej menšiny demonštrantov, ale aj vzhľadom na nechápavosť mnohých zložiek moci, ktoré pod udržiavaním pokoja rozumejú udržiavanie ich vlastného pokoja, pod udržiavaním práva a poriadku rozumejú udržiavanie ich vlastného práva a poriadku – a to proti výzve, ktorú tak hlboko príznačne nazývajú „neoficiálna“.

Je nutné triezvo a potichu povedať, že proti úpadku a skazenosti politického systému a proti neznesiteľnému násiliu dnes skutočne namierenému proti chudobným tohto sveta sa bude naďalej bojovať všetkými účinnými prostriedkami, a že ak demonštrácie neprerastú do nového a otvoreného politického hnutia, tento boj nebude pekný. Za takéhoto napätia je nielen pre tých z nás, ktorí chodíme demonštrovať, ktorí chceme novú demokratickú politiku, ale pre spoločnosť ako celok, pre spoločnosť, ktorá je stále viac založená na peniazoch a moci, načase, aby sa zmenila a aby bola zmenená.



Raymond Williams bol waleský mysliteľ, zakladateľ nového spoločenskovedného odboru kultúrnych štúdií. Esej bola redakčne skrátená.







Vaše komentáre:

alena  (13.09.2005 13:30:37)     

tak nám boh pomáhaj

Reagovať


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.