hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

29. 05. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Hlásime sa k mieru a spravodlivosti

Toto vyhlásenie vydalo deväťdesiattri významných svetových osobností ako výraz odporu voči vojne a odhodlanosti zasadiť sa za lepší svet v predvečer útoku na Irak v roku 2003. Sú medzi nimi napríklad americký lingvista Noam Chomsky (najcitovanejší žijúci autor), spisovatelia Eduardo Galeano z Uruguaja a Arundhati Royová z Indie, ekonómka Susan Georgeová z Francúzska, či aktivisti Vittorio Agnoletto z Janovského sociálneho fóra a Christophe Aguiton z francúzskej organizácie ATTAC. Autori vyhlásenia sa ho vzhľadom na povážlivú situáciu vo svete po znovuzvolení Georgea Busha za amerického prezidenta rozhodli „oživiť“ a začať nanovo zbierať podpisy. Doteraz ho podpísalo vyše 120 000 ľudí z 229 krajín sveta. V súvislosti s nadchádzajúcou návštevou dvoch z najmocnejších mužov sveta na Slovensku je toto vyhlásenie aj u nás dnes hlboko aktuálne. Dajte aj vy najavo svoj nesúhlas s nezákonnou vojnou v Iraku, v Čečensku, s porušovaním ľudských práv všade na Zemi, i svoje odhodlanie zasadiť sa za iný svet, a pripojte svoj podpis. Ak s vyhlásením súhlasíte, upozornite naňho aj svojich priateľov a známych, alebo v priebehu návštevy šírte text verejne na výraz svojho pokojného nesúhlasu s politikou Busha a Putina. Samozrejme, nezabudnite pritom ani na biele X...

(11. 04. 2003)



Linka na dnes



Sociálně demokratická mládež

Pozor, nemýliť si s Mladými sociálnymi demokratmi (ČR), "oficiálnym" združením ČSSD. Nedávno vzniknutá mládežnícka organizácia je, nakoľko možno postrehnúť z jej stránky, viac naľavo, než jej staršia sestra. Ale ťažko povedať - ak niekoho zaujme, treba sa pýtať priamo u zdroja.



Zomrieť, potom hlasovať - to je Fallúdža


Naomi Kleinová

vydané 26. 11. 2004 • prečítané 8964x
formát na tlač



Hip-hopový magnát P Diddy cez víkend oznámil, že jeho kampaň „Hlasovať, alebo zomrieť“ žije ďalej. Úsilie zaregistrovať v priebehu amerických prezidentských volieb čo najviac ľudí bolo podľa neho len „prvou fázou, prvým krokom v aktivizácii ľudí“. Ohromné. Mám návrh, ako by mala vyzerať druhá fáza: P Diddy, Ben Affleck, Leonardo DiCaprio a zvyšok „koalície ochotných“, ako sa sami nazvali, by mali sadnúť do svojich prenajatých tryskáčov a odletieť do Fallúdže, kde sú ich snahy zúfalo potrebné. Ale najprv budú musieť trocha poopraviť svoj slogan – nie „Hlasovať, alebo zomrieť“, ale „Zomrieť, potom hlasovať“.


Lebo presne to sa vo Fallúdži deje. Únikové cesty boli uzavreté, domy sa demolujú a pohotovostná klinika bola zrovnaná so zemou – všetko v mene prípravy mesta na januárové voľby. Vo svojom liste generálnemu tajomníkovi OSN Kofimu Annanovi napísal Američanmi vymenovaný iracký premiér Ijád Alláwí, že potreba „zabezpečiť životy, voľby a demokraciu v Iraku“ si vyžaduje tento totálny útok.

Po všetkých tých miliónov vynaložených na „budovanie demokracie“ a „občianskej spoločnosti“ v Iraku sme nakoniec dospeli až sem: človek môže hodiť svoj hlas do volebnej urny, ak prežije útok jedinej svetovej superveľmoci. Fallúdžania budú dopekla hlasovať, aj keby ich to malo najprv stáť život.

A nemýľme sa: tí, na ktorých sú namierené zbrane, sú Fallúdžania. „Nepriateľ nie je bez tváre. Volá sa Satan a žije vo Fallúdži,“ povedal pre BBC podplukovník Gareth Brandl. No, aspoňže uznal, že niektorí z bojovníkov naozaj z Fallúdže pochádzajú, na rozdiel od Donalda Rumsfelda, ktorý od nás chce, aby sme uverili, že sú všetci zo Sýrie a Jordánska. A keďže vozidlá americkej armády vyrevujú nahrávky, v ktorých sa všetkým mužom vo vedku od 15 do 50 rokov zakazuje odísť z mesta, je to určitý náznak, že medzi tými, ktorých CNN teraz poslušne označuje za „protiiracké sily“, je prinajmenšom zopár Iračanov.

Od začiatku bolo jasné, že voľby v Iraku nebudú pokojné, no nemuseli byť aspoň totálnou vojnou proti voličom. Kampaň Alláwího za motiváciu voličstva jeho umŕtveným je priamym výsledkom jedného katastrofálneho rozhodnutia, ktoré padlo pred rokom. 11. novembra 2003 odletel vtedajší hlavný vyslanec USA v Iraku Paul Bremer do Washingtonu, aby sa tam stretol s Georgeom Bushom. Obaja mali obavy, že ak dodržia sľub usporiadať v najbližších mesiacoch v Iraku voľby, krajina padne do rúk síl, ktoré nie sú dostatočne proamerické.

To by bolo v priamom protiklade s celým zmyslom invázie a ohrozilo Bushovu šancu na zvovuzvolenie. Na spomínanom stretnutí sa preto zrodil pozmenený plán: voľby sa odložia o viac ako rok a medzitým Washington dosadí prvú „zvrchovanú“ vládu Iraku. Plán Bushovi umožňoval, aby sa počas kampane tváril, že v Iraku nastáva pokrok, a zároveň aby bol Irak pevne pod americkou kontrolou.

V Spojených štátoch Bushove tvrdenia, že „sloboda postupuje vpred“ svoj účel splnili, no je zrejmé, že v Iraku tento plán priamo viedol k dnešným zverstvám.

George Bush ml. rád vydáva sily, ktoré sa stavajú proti americkej prítomnosti v Iraku, za nepriateľov demokracie. V skutočnosti možno povstanie z veľkej časti priamo odvodiť od rozhodnutí Washingtonu zablokovať, potlačiť, zdržať, zmanipulovať a inak sa postaviť do cesty demokratickým ašpiráciám irackého obyvateľstva.

Áno, demokracia má v Iraku aj naozajstných protivníkov, no než sa George Bush a Paul Bremer rozhodli porušiť svoj ústredný sľub, že odovzdajú moc do rúk zvolenej irackej vlády, tieto sily boli izolované a s obmedzeným vplyvom. Zmenilo sa to, keď sa Bremer vrátil do Bagdadu a pokúsil sa Iračanov presvedčiť, že ešte nie sú zrelí na demokraciu.

Bremer tvrdil, že v krajine bolo príliš nebezpečne, než aby sa tam mohli konať voľby, a že okrem toho neexistujú nijaké zoznamy voličov. Presvedčilo to málokoho. V januári 2004 v Bagdade pokojne demonštrovalo 100 000 Iračanov a ďalších 30 000 sa zhromaždilo v Basre. Ich heslá zneli „Áno, áno voľbám. Nie, nie menovaniu.“ Mnohí vtedy tvrdili, že v Iraku na voľby dostatočne bezpečne je, a poukazovali na to, že ako zoznamy voličov by mohli slúžiť súpisky z programu „ropa za potraviny“ zo Saddámových čias. Paul Bremer však neustúpil a OSN ho v tom škandalózne a osudovo podporila.

Predseda stáleho výboru Irackej národnej akadémie vied Hussain al-Šahristání vtedy v novinách Wall Street Journal presne predpovedal, čo bude nasledovať. „Voľby sa v Iraku skôr či neskôr uskutočnia,“ napísal, „a čím skôr to bude, čím skôr vznikne skutočne demokratický Irak, tým menej Iračanov a Američanov príde o život.“

Po desiatich mesiacoch a strate tisícov irackých a amerických životov sa majú voľby uskutočniť za situácie, keď časť krajiny zakúša novú inváziu a v mnohých ostatných častiach platí stanné právo. Pokiaľ ide o zoznamy voličov, Alláwího vláda sa chystá použiť súpisky programu „ropa za potraviny“, ako to bolo navrhované a potom zavrhnuté pred rokom.

Ukázalo sa teda, že všetky výhovorky boli lživé: ak sa môžu voľby konať teraz, tak ich určite bolo možné usporiadať pred rokom, keď vládol v krajine oveľa väčší pokoj. To by však Washingtonu nedalo možnosť nainštalovať v Iraku bábkový režim a možno by to zabránilo Georgeovi Bushovi v opätovnom zvolení za prezidenta.

Možno sa teda čudovať, že Iračania sa skepticky dívajú na tú podobu demokracie, ktorú im nadelili americké vojská, alebo že voľby sú medzi nimi považované nie za nástroj oslobodenia, ale za zbraň vo vojne?

Najprv boli sľubované iracké voľby obetované potrebám Bushovho znovuzvolenia, potom bolo k rovnakým záujmom pripútané aj samotné obliehanie Fallúdže. Stíhačky nepočkali so vzdušným útokom na mesto ani celú hodinu po skončení akceptačného prejavu Georgea Busha. Za nasledujúci deň a noc bolo mesto zbombardované prinajmenšom šesťkrát. Len čo sa voľby v USA v poriadku skončili, bolo v mene jej vlastných nadchádzajúcich volieb Fallúdžu pokojne zničiť.

Ďalším dôkazom oddanosti amerických vojakov slobode bol ich prvý cieľ vo Fallúdži – obsadiť hlavnú nemocnicu v meste. Prečo? Podľa všetkého preto, že keď vojská USA Fallúdžu obliehali ostatný raz, bola nemocnica zdrojom „chýrov“ o vysokých stratách na životoch civilistov, čo v Iraku a v celom arabskom svete vyvolalo rozhorčenie. „Je to centrum propagandy,“ povedal pre New York Times nemenovaný americký dôstojník. Keď nebude lekárov, ktorí by spočítali mŕtvych, rozhorčenie asi nebude také prudké – samozrejme až na to, že útoky na nemocnicu samé vyvolali rozhorčenie a ďalej poškodili legitimitu nadchádzajúcich volieb.

Podľa New York Times nebolo ťažké všeobecnú nemocnicu vo Fallúdži obsadiť, keďže lekári a pacienti sa nijako nebránili. Jedno zranenie sa však predsa len objavilo: „Jeden z irackých vojakov nedopatrením spustil paľbu zo svojho Kalašnikova a zranil si tak dolnú časť nohy.“

Ak tomu dobre rozumiem, tak si urobil medvediu službu. Nie je jediný.



Naomi Kleinová je novinárka a aktivistka, jedna z výrazných postáv svetového alterglobalistického hnutia. Preslávila sa najmä svojou knihou No Logo (Bez loga). Podrobne v nej zdokumentovala súvislosť medzi na reklame postavenými nadnárodnými spoločnosťami ako Nike či Reebok a krutým vykorisťovaním v manufaktúrach Tretieho sveta.





Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.