hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

27. 04. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Je aj rodovo spravodlivá Európa možná?

Ľuba Kobová

Európske sociálne fóra, niekoľkodňové stretnutia najrôznejších aktivistiek a aktivistov, sú od roku 2002, kedy sa vo Florencii uskutočnilo prvé z nich, dôležitým miestom výmeny názorov, deľby skúseností, plánovania stratégií a predstavovania vízií pre globalizované hnutie odporu proti útlaku ľudí na celom svete. V januári 2002 vznikol na Svetovom sociálnom fóre v Porto Alegre nápad organizovať možno logisticky menej náročnejšie kontinentálne fóra, medzi nimi aj ESF, ktoré by boli prístupné viacerým aktivistkám a aktivistom. Ak mali byť sociálne fóra skutočne miestom vytvárania nových spojenectiev medzi aktérkami a aktérmi toho, čo možno veľmi zovšeobecňujúco a nepresne nazvať alterglobalistické hnutie, bolo nevyhnutné zmenšiť aj geografické vzdialenosti medzi nimi. Jednoducho: aby boli sociálne fóra laboratóriom či inkubátorom novej teórie a praxe, je potrebné, aby sa ich zúčastňovali nie vybraní reprezentanti a reprezentantky mimovládnych organizácií aj neformálnych skupín, ale tie a tí, ktorí sú aktívni v živote svojich komunít, alebo ktoré a ktorí vyjednávajú podobu vzťahov medzi oficiálnymi politikami štátu a ich subjektmi.

(10. 04. 2006)



Linka na dnes



Britské listy

Pravepodobne najlepší český internetový denník, s výrečným podtitulom „o všem, o čem se v České republice příliš nemluví". Pôvodný autor projektu Jan Čulík žije dlhé roky v Británii (odtiaľ názov) a denník dôsledne uplatňuje isté „britské" hodnoty, najmä čo sa týka tolerancie, plurality názorov a podpory tým, ktorí sú na tom horšie ako ostatní. Vrelo odporúčané.



Európske sociálne fórum 2004

Po tretíkrát za iný svet II.

Ďalších pár obzretí za ESF


Miroslav Spišák

vydané 03. 11. 2004 • prečítané 10280x
formát na tlač



Jednou z „atrakcií“ ESF bola aj pani Aleida Guevarová, dcéra oného slávneho revolucionára, ktorý aj na sociálnom fóre zapálene hľadel do diaľky z mnohých tričiek, plagátov a vlajok. Ani my sme si nechceli nechať jej vystúpenie ujsť, a tak sme sa z Alexandra Palace vydali do druhej hlavnej oblasti konania fóra v štvrti Bloomsbury.


Vojdeme dnu a najprv si pani Guevarovú nevšimneme. Za stolom na pódiu sedia štyria muži a žena, ktorá vyzerá trocha ako pani predavačka zo Zelovocu. V prvej chvíli ťažko uveriť, že je to Aleida Guevarová – hoci nahlas sme si nič podobné nepovedali, podvedome asi každý očakával, že dcéra až trestuhodne fyzicky impozantného Che bude latinská krásavica. Lekárka z Havany je však pani v rokoch, dosť pri tele a celkom normálna, bez akéhokoľvek zvláštneho vyžarovania.

Až keď zrazu mierne nakloní tvár, počúvajúc vedľa nej sediaceho rečníka, povšimnem si lepšie jej oči a na zlomok sekundy sa svet pre mňa zatrasie: tie oči patria Che. Na tú chvíľočku akoby som videl dvojmo a korpulentná pani akoby naozaj bola živým revolucionárom, ktorý naozaj vykonal všetky tie hrdinské činy a po ktorom už dnes zostali len fotografie. Trvá to naozaj nesmierne krátko, ale stačí to, aby som si uvedomil, že pred nami naozaj sedí skutočná dcéra pána Guevaru de la Serna.

Keď však dostane slovo, zažijeme postupne ešte jedno sklamanie, tentoraz už nie až také povrchné. Aleida Guevarová začína rozprávať, ako sedemnásťročný Ernesto začal písať filozofický slovník, ktorý až do smrti vlastne nedokončil. Človek počúva citáty z listov, knižiek, a stále čaká, kedy príde rad na osobné zážitky – kedy začne rečníčka hovoriť nie o Ernestovi, nie o Che, ale o svojom otcovi, o tom, ako si ho zapamätala. Ale tých citátov a slov druhých je stále viac, a človek nakoniec postupne pochopí, že sa nedočká. Že pani Guevarová svojho biologického otca v skutočnosti vôbec nepoznala. Že bola ešte príliš malá, keď zmizol robiť revolúcie – a že oveľa bližším sa jej vlastne stal „ujo Fidel“, ako sa ho ešte v detstve naučila volať, ktorý sa u nich doma objavoval častejšie.

Človek si zároveň uvedomí, že počet vystúpení pani Guevarovej na fóre je dosť vysoký. A pochopí, o čo ide. Jej prejavy nie sú zlé a s ich obsahom možno súhlasiť. Ale zároveň treba otvorene povedať, že ide o propagandu. Kubánska vláda si zrejme uvedomila príležitosť otvorenia nového frontu boja za verejnú mienku, a vyslala pani Guevarovú, aby ju využila. Aby si získala na svoju stranu mladé antikapitalistické hnutie a našla tak nového spojenca v nekonečnom zápase so Spojenými štátmi.

Nehovorím to v zášti. Ľudia, ktorí na Slovensku a inde vo Východnej Európe majú plné ústa žlčovitých slov na adresu Kuby, prskajúc o diktatúre a porušovaní ľudských práv, zároveň ani nepípnu o politických vraždách a masakrách, ktoré sa dennodenne odohrávajú v ostatných častiach Latinskej Ameriky. Logické by bolo zamerať najväčšie úsilie na nápravu tam, kde sú útlak a represie najhoršie; lenže to by sa dostalo do rozporu s politickým imperatívom zlikvidovať zvyšky „komunizmu“. Preto pán Havel a jeho priatelia síce zakladajú politické výbory na obranu disidentov, väznených na Kube po nespravodlivých politických súdnych procesoch s dopredu daným rozsudkom – ale nezakladajú ich už na obranu odborárov, ktorých povedzme v neďalekej Kolumbii uprostred noci bez akéhokoľvek naťahovania sa so súdmi jednoducho zavraždia.

Kuba isteže diktatúrou je. Isteže to je zle. Lenže mnohé latinskoamerické „demokracie eskadier smrti“ sú pod priehľadným pláštikom takisto oligarchickými diktatúrami. Ich skutočnú povahu náhle vidieť veľmi vypuklo, keď sa hra na demokraciu z ničoho nič skončí a na scénu vstúpi demokracia naozajstná – ako je to momentálne vo Venezuele. Hugo Chávez a jeho hnutie pred niekoľkými rokmi uštedrili drvivú porážku nielen niekdajšej vláde, ale aj niekdajšej opozícii. Zvrhli tak bábkové divadielko dovtedajšieho režimu, v ktorom si dve hlavné strany tieto úlohy pravidelne striedali. Takýto skutočne demokratický výsledok však oligarchia, ktorá považuje vládu nad krajinou za svoje sväté právo, samozrejme nedokáže zniesť, a tak Chávez a široké chudobné vrstvy, ktoré zastupuje, musia neustále bojovať o prežitie – prestáli už pokus o puč, „štrajk“ bohatých, a naposledy referendum o svojej vláde.

Zmena režimu na Kube by teda bola vítaná – ak by to mala byť zmena k lepšiemu. Žiaľ, realistickou alternatívou k tomuto režimu nie je skutočná demokracia, ale iba fasáda podľa latinskoamerického štandardu. Castrov „osvietený absolutizmus“ (ktorý aj v relatívne chudobnej krajine napríklad garantuje svojim obyvateľom možno lepšie zdravotnícke služby, než aké máme dnes na Slovensku), sotva nahradí po jeho smrti skutočná demokracia účasti. Oveľa pravdepodobnejším výsledkom je viac či menej skrytý absolutizmus novej oligarchie. Pretože práve obnova „regionálneho štandardu“ na Kube je dlhodobou politikou Spojených štátov – a bez uváženia úlohy USA nemožno kubánsku minulosť či budúcnosť pochopiť práve tak, ako nemožno pochopiť naše dejiny bez uváženia úlohy Ruska či Nemecka. V tom tkvie tragédia kubánskej revolúcie: že jej nespochybniteľné sociálne výdobytky pravdepodobne bez stopy zmiznú, pretože sú závislé od existencie súčasného represívneho režimu. Nový represívny režim ich už na zabezpečenie svojej existencie potrebovať nebude, práve naopak.

A preto doktorku Guevarovú neodsudzujem. Pripadá mi podstatné nepodľahnúť emóciám a uvedomiť si, že ide o propagandistickú návštevu. No rovnako dôležité je aj vedieť, že jej posolstvo – ruky preč od Kuby! – dáva zmysel, a to aj vtedy, ak nám záleží na ľudských právach.


„Do ulíc proti globálnemu otepľovaniu!“

Nechceli sme si nechať ujsť ani vystúpenie Georgea Monbiota, známeho environmentalistu a novinára, ktorý je komentátorom denníka Guardian. Monbiot by v mnohých ohľadoch mohol byť žurnalistickým vzorom – jednak svojou zanietenosťou, no predovšetkým tým, že napriek oddanosti určitým myšlienkam nikdy neprodukuje iba pustú dojmológiu, na akú sme si už na Slovensku tak zvykli, že ju od riadnej novinárskej práce nedokážeme ani rozoznať. Monbiot píše na základe faktov – faktov, ktoré sám vydoluje, ako sa na skutočného investigatívneho novinára patrí.

Na Slovensku sa zvyčajne slovo „radikál“ chápe ako blízko slovu „šialenec“. Ale tak to nie je. Radikál v západnom ponímaní je jednoducho progresívny človek, ktorému ide o viac, než len o „mierny pokrok v medziach zákona“. Takýmto radikálom bol napríklad aj M. K. Gándhí, ktorého asi sotva možno obviniť z prehnaného sklonu k násiliu. Jednoducho však nebol ochotný pristúpiť na kozmetické úpravy daného stavu a úporne si šiel za svojím cieľom. Cieľom, ktorý „slušná spoločnosť“ dlhé roky považovala za totálne nerealistický.

Radikálom v tomto zmysle je aj George Monbiot – posúďte sami, podľa slov, ktorými ho predstavila predsedajúca: „Počas siedmich rokov, ktoré strávil investigatívnymi cestami po Indonézii, Brazílii a Východnej Afrike, naňho strieľali, zmlátila ho vojenská polícia, stal sa na stroskotancom a raz ho natoľko dobodali sršne, že upadol do kómy. Pracovať do Británie sa vrátil potom, čo ho v Lodwarskej všeobecnej nemocnici v severozápadnej Keni po nakazení mozgovou maláriou vyhlásili za klinicky mŕtveho.

V Británii sa pridal k hnutiu protestujúcich proti stavbe nových ciest. Príslušníci súkromných bezpečnostných služieb ho dostali do nemocnice, keď mu cez nohu prerazili kovovú tyč, ktorá rozdrvila jednu z kostí. Pomohol založiť hnutie Zem patrí nám, ktoré okupovalo pôdu po celej krajine, vrátane 13 akrov lukratívnych pozemkov patriacich korporácii Guiness, z ktorých sa malo stať sídlo hypermarketu. Protestujúci zvíťazili nad Guinessom na súde, vybudovali na mieste eko-osadu a udržali si pôdu šesť mesiacov.“

Z úvodu sme sa ďalej dozvedeli, že novinár nebol len novinárom, ale aj hosťujúcim profesorom v predmetoch od filozofie cez politiku až po environmentalistiku – na univerzitách, ako je Oxford, Bristol a ďalšie. A že mu v roku 1995 Nelson Mandela odovzdal cenu OSN Globálnych 500 za pozoruhodné úspechy v oblasti životného prostredia.

V prvej svoje prednáške hovoril George Monbiot o tom, ako sa britské privatizačné modely vyvážajú – za štátne peniaze – do zahraničia, konkrétne do najchudobnejších oblastí sveta. Nuž, o tomto komentátor Guardianu síce nehovoril, ale nielen do nich. Od dobre informovaného zdroja zo slovenského ministerstva životného prostredia som sa mal nedávno možnosť dopočuť, že britské “súkromno-verejné partnerstvá” (Public Private Partnership, PPP) sú dnes u nás posledným výkrikom módy. Novinár sa práve nimi už dlho zaoberá – a pravidelne odhaľuje, akým obrovským podvodom sú a koľko peňazí vďaka nim plynie zo štátnej kasy do súkromných vreciek. Svojím spôsobom ide o britský spôsob tunelovania. Na ESF uviedol Monbiot príklad istej nemocnice, ktorú bolo potrebné renovovať, za cenu približne 30 miliónov libier. Vláda však odmietla na to peniaze vynaložiť a odkázala nemocnicu na súkromný sektor. „No pochopiteľne, že na obnovu, ktorá stojí iba 30 miliónov, nepohne žiadna súkromná firma ani prstom, pretože sa na tom nedá nič zarobiť. Bolo treba k tejto nemocnici prihodiť ešte jednu, namiesto renovácie obe zrúcať a potom nanovo postaviť jednu „supernemocnicu“. Ibaže s menším počtom lôžok, ako obe predchádzajúce dokopy.“ Tak sa z prostej obnovy za 30 miliónov stal projekt za 330 miliónov, ktoré požičal súkromný sektor, ale ktoré bude splácať daňový poplatník. Veru – nielen na Slovensku je to tak...

Po prednáške som za komentátorom Guardianu zašiel a spýtal sa ho, čo hovorí na údajnú nutnosť privatizovať vo Východnej Európe. „Nie som proti privatizácii vždy a za každých okolností. Niet pochýb o tom, že keď úplne všetko vlastní štát, vzniká obrovská neefektívnosť a nedostatky. Ale keď ide o privatizáciu základných verejných služieb, potom je tu základný konflikt záujmov medzi tým, čo chcú privatizéri – čo najväčšie zisky – a tým, čo chcú používatelia týchto služieb, teda kvalitné služby za čo najnižšie ceny, prístupné aj tým najchudobnejším vrstvám obyvateľstva. Tento konflikt dnes vidíme na celom svete.“

Druhé vystúpenie Georgea Monbiota, ktoré sme si vypočuli, sa týkalo hrozby globálneho otepľovania, a bolo hádam ešte burcujúcejšie, ako to prvé.

„Klimatológovia odhadujú, že v dôsledku klimatických zmien stúpne priemerná teplota na Zemi o šesť stupňov Celzia. Niektorí si dokonca myslia, že to bude sedem, desať, ba dvanásť stupňov. Ale povedzme, že to bude iba šesť. Čo sa stane? Vieme to – lebo sa to už raz v dejinách Zeme odohralo. Bolo to pred 250 miliónmi rokov, na konci permu. V dôsledku toho zahynulo 97% všetkých biologických druhov. Drvivá väčšina všetkých zvierat a rastlín. Neprežilo nič, čo bolo väčšie ako stredne veľké prasa.“

Niet divu, že Monbiot zakončil svoje vystúpenie výzvou, že treba zmobilizovať do ulíc také množstvo ľudí, ako proti irackej vojne – pretože ak sa to nepodarí, počet obetí globálneho otepľovania bude oveľa, oveľa väčší, ako v prípade tejto vojny.

Pravdaže – radikálny novinár si veľmi dobre si uvedomuje, že iba rozhorčenými demonštráciami toho veľa nedosiahne. Volá preto doslova po „rozobratí“ našej priemyselnej ekonomiky, závislej (v zmysle drogovej závislosti) od ropy. Jeho ďalšou obľúbenou témou je totiž domnienka, že produkcia ropy už vyvrcholila a odteraz bude stále už len klesať.

Na druhej strane je však George Monbiot veľkým skeptikom, čo sa týka systémových alternatív voči kapitalizmu. Domnieva sa – a nielen na základe dejín sovietskeho pokusu – že by nutne museli viesť k totalite. Vo svojich knihách a článkoch preto navrhuje riešenia, ktoré chcú kapitalizmus kontrolovať, ale nie odstrániť. Nedalo mi to a spýtal som sa ho, či nevidí rozpor medzi hlbokou, fundamentálnou zmenou, akú žiada v štruktúre ekonomiky, a veľmi miernymi reformami, ktoré presadzuje.

„Áno, je v tom rozpor,“ odpovie odzbrojujúco. „Je to niečo, čo som sám pre seba ešte nevyriešil. Ak poznáte riešenie, rád by som sa ho dozvedel.“


Vpád vodorovných

Už kým sme sa rozprávali s Georgeom Monbiotom, bolo zrazu z druhej strany sály počuť výkriky a ešte hromovejší jasot a potlesk, než bolo na ESF bežné. Keď som tam po chvíli dorazil, uvidel som celé obecenstvo stáť na stoličkách, zatiaľ čo vpredu na pódiu sa dialo niečo nezvyčajné. „Čo sa to robí?“ spýtal som sa jednej členky Bábeľov, siete dobrovoľných prekladateľov, ktorí zabezpečovali simultánne tlmočenie na fóre. „Neviem,“ pokrčila plecami – ale vzápätí na to dodala „aha, vlastne viem“. Lenže to už som chápal aj ja.

Na pódiovom lešení, na ktorom boli pôvodne umiestnené pútače odborového zväzu TGWU, boli rozvešané domácke transparenty a liezli po nich ľudia, ktorí svojím oblečením – najmä šatkami a kapucňami, ktoré niektorým zahaľovali tváre – naznačovali, kým sú. Mnohočlenná skupina stála aj na pódiu pod lešením a jej členovia striedavo hovorili do mikrofónu. Nápisy na transparentoch potvrdzovali pôvodný dojem: „Kenova strana – strana vojny“, hlásala štipľavo ústredná červená plachta, útočiaca na Kena Livingstona za jeho opätovný vstup do Labour Party. Druhý z transparentov skombinoval dve slávne heslá alterglobalistického hnutia, „Náš svet nie je na predaj“ (Our world is not for sale) a „Možný je aj iný svet“ (Another world is possible) do trpkého „Iný svet je na predaj“ (Another world is for sale). Nedalo sa pochybovať – išlo o vpád „vodorovných“.

„Vodorovní“, čiže horizontáli (the horizontals) – takto samých seba nazývala tá časť pôvodných organizátorov ESF, ktorá odmieta hierarchické, čiže „zvislé“, vertikálne štruktúry. Prvoplánový slovník médií by ich zrejme označil za anarchistov, ale skôr v záujme zdiskreditovať než niečo vysvetliť. Formálne sa totiž k historickému anarchizmu hlási asi len málo z nich. Podstatné je, že veria na kolektívne rozhodovanie v priamej demokracii, na konsenzus, a sú proti tradičnému modelu „vodcovia – ovládani“ – presne tomu modelu, ktorý pri plánovaní ESF použil starosta Livingstone a jeho spojenci v Socialistickej robotníckej strane (SWP).

Mnohým ľuďom pochopiteľne pripadá tento prístup ako jediný možný. „Horizontálne“ organizovanie, v rámci ktorého má prístup na stretnutia každý a o diskutuje sa o všetkom, môže znieť ako recept na chaos. Napriek tomu je však faktom, že práve „tradičný“ prístup sa často ukázal byť silne neefektívny. Webstránka ESF bola na základe neho napríklad objednaná u profesionálnej firmy, údajne za cenu 40 000 libier. Výsledok bol dosť žalostný. Pritom doteraz sa o internetovú prezentáciu ESF s oveľa väčším úspechom starali dobrovoľníci. Podobne simultánne tlmočenie stoviek prednášok do piatich a niekedy i viacerých jazykov zabezpečovali Bábeli, ktorých sieť funguje na princípoch veľmi blízkych tým horizontálnym.

A horizontáli v skutočnosti neboli jediní, komu autoritársky prístup vadil. Naopak – proti faktickej livingstonovsko-trockistickej koalícii stáli nakoniec počas prípravy fóra vlastne všetci ostatní. To znamená, od najumiernenejších mimovládnych organizácií (Kresťanskej pomoci či Oxfamu), cez zelené skupiny (Greenpeace, Priateľov Zeme), konkurenčné straničky krajnej ľavice, až po spomínaných horizontálov. Obviňovali livingstonovsko-trockistickú koalíciu, že o všetkom chcela rozhodovať sama, za zatvorenými dverami. Dejiny príprav londýnskeho fóra sú dejinami zápasov za jeho demokratizáciu – zápasov, ktoré boli úspešné iba čiastočne.

Medzi princípy sociálnych fór patrí, alebo by aspoň malo patriť, že priebeh ich organizovania je prinajmenšom rovnako dôležitý, ako samotná akcia. Priestor, ktorý je otvorený a zahŕňa všetkých, nemožno vybudovať tým, že niekto bude z jeho príprav vylúčený. Také sú aspoň pôvodné predstavy mnohých z tých, ktorí majú nárok nazývať sa „zakladateľmi“ alterglobalistického hnutia. Z tohto hľadiska mala londýnska akcia iba čiastočný nárok nazývať sa „Európskym sociálnym fórom“.

Pravdaže, sociálne fóra sú tak, ako celé hnutie, ohromnou zmesou protirečení. Na jednej strane medzi ich zásady patrí, že sa na nich nesmú zúčastňovať politické strany – no na druhej strane by sa bez podpory jednak „oficiálnej“, jednak „krajnej“ ľavice asi nebolo uskutočnilo ani jedno z nich. Tá prvá spolu s odbormi vo všeobecnosti poskytovala financie, ta druhá zase aktivistov, ktorí odvádzali praktickú organizačnú prácu. Podivuhodné je aj to, že hoci mnohé zložky alter-globalistického hnutia sa stavajú proti všetkým zložkám existujúcej politiky, podporu štátu, v podobe miestnych samospráv, zatiaľ tiež asi ani jedno zo sociálnych fór nebolo schopné odmietnuť.

No kým doteraz „oficiálne“ organizácie mali toľko súdnosti, že boli ochotné odovzdať finančné prostriedky do rúk sociálnemu hnutiu ako celku, ktoré s nimi potom naložilo podľa vlastného uváženia, londýnske mestské zastupiteľstvo, ako sme už opísali, si osobovalo výraznú autoritu. Mnohí z horizontálov, najradikálnejšej časti nespokojných, nakoniec jednoducho snahu ovplyvniť veci úplne vzdali a dali sa namiesto toho do organizovania alternatívnych podujatí pod menom „Za hranicami ESF: Autonómne priestory“. Ale ak sa livingstonovci domnievali, že tým sa problém „vyriešil“, prerátali sa. „Vodorovní“ síce oficiálne ESF nechali plávať... ale ako vidno, vrátili sa. Ich sobotný vpád, naplánovaný na okamih, keď mal starosta Livingstone na ESF vystúpiť (ale radšej rýchlo zdúchol), sa stal jedným z neplánovaných vyvrcholení fóra.

Drvivá väčšina zo stoviek poslucháčov, ktorí si prišli vypočuť debatu o rasizme, zrejme netušila, o čo vlastne maskovaným horizontálom ide. Časť obecenstva k nim bola naladená jednoznačne nepriateľsky, oveľa väčšia skupina však jednoducho nechápala, čo sa deje. Celý proces naťahovania sa s mestskou správou a SWP, ktorý trval celý rok, zostal väčšine účastníkov fóra skrytý. Invázia horizontálov sa teda mohla javiť ako úplne iracionálny a škodlivý výbuch hnevu. Viaceré z improvizovaných prejavov však napriek tomu obecenstvo odmenilo búrlivým potleskom a jasotom.

Medzi rečníkmi bola napríklad aj zástupkyňa už spomínaných Bábeľov, ktorá predniesla vyhlásenie svojej organizácie. „Naším asi najdôležitejším princípom je samoorganizácia... chceme organizovať nezávisle od kapitalistickej sféry, aby sme dokázali, že iný svet nie je len možný, ale že ho už tu a teraz vytvárame. Ale namiesto toho sa tu využili klasické neoliberálne praktiky...“ Potlesk zožala aj rečníčka, ktorá sa dožadovala, aby žiadne sociálne fórum už nikdy nevylúčilo „mravčích“ aktivistov. Skutočne masovej podpory sa dočkal aj zástupca nezávislej spravodajskej siete Indymedia. Tie sa stali práve nedávno terčom útoku americkej štátnej polície FBI. „Na základe žiadosti talianskej a švajčiarskej vlády zhabala FBI dva servery Indymedia vo Veľkej Británii. Chceme vedieť, akým právom zasahuje americká služba vo Veľkej Británii. Žiadame korporačného sponzora ESF, denník Guardian, aby vypátral podrobnosti.“ (Čo Guardian, mimochodom, nespravil, hoci sa jednalo o skutočne škandálny zásah do slobody slova. Zhabanie serverov znamenalo, že zo siete zmizlo dvadsať rôznych miestnych Indymédií. Hoci počítače boli neskôr vrátené, čo z nich FBI stiahla – a čo do nich naopak naočkovala, to nie je jasné doteraz.)

Krátky film o priebehu vpádu horizontálov nájdete tu.

Udalosť mala ešte dohru, vlastne niekoľko. Na jednej strane údajne privolaná polícia niektorých z horizontálov po ich odchode z Alexandra Palace zbila a zatkla. Neviem, nepodarilo sa mi zistiť, či to zodpovedá skutočnosti. Na druhej strane uverejňoval Guardian ešte niekoľko dní po fóre listy, v ktorých si ľudia vymieňali názory na udalosť. Predstavitelia SWP sa snažili urobiť z horizontálov násilníkov a rasistov – predsedajúci prerušenej plenárky, ktorý bol černoch, tvrdil, že ho počas vpádu napadli. Treba povedať, že hoci v trme-vrme na pódiu sa mu zrejme ušlo trocha sácania, určite to bolo trocha prehnané tvrdenie. A čo sa týka snahy hrať „rasovou kartou“, rázne ju vo svojom liste odmietli predstavitelia niekoľkých významných antirasistických organizácií. Ono i keď sa iste „trafeným husiam“ vpád nepáčil, a i keď v tomto názore neboli iste osamotení, musím priznať, že ich snaha našiť na protivníkov nálepku rasizmu, ba dokonca fašizmu mne osobne pripadá odporná.

Vpád horizontálov je potenciálne medzníkom vo vývoji alter-globalizačného hnutia. Napätie medzi tradičnými, zhora nadol stavanými organizáciami a aktivistami nových hnutí, ktorí sa dožadujú nielen iného sveta zajtra, ale iného spôsobu organizovania už tu a teraz, sa v sociálnych fórach prejavuje od samého začiatku (aj vzhľadom na spomínaný rozporný charakter fór). Už na prvom Európskom sociálnom fóre vo Florencii si obdoba horizontálov zorganizovala vlastný autonómny priestor – no väčšina prítomných sa stále považovala za súčasť fóra a voľne sa zúčastňovala na jeho akciách. Fakt, že tentoraz dostali autonómne podujatia názov „Za hranicami ESF“, ako aj samotný vpád, naznačuje, že napätie pomaly prerastá do skutočného štiepenia. Nie je to dobrý vývoj. Sila alterglobalizmu spočíva doteraz práve v tom, že je to hnutie, ktorého súčasťou sa rovnako dobre môže cítiť obranca ľudských práv z Amnesty International, ako maskovaný anarchista; rovnako dobre moslimská Palestínčanka obhajujúca svoj národ, ako dobrovoľník charity Kresťanská pomoc, a rovnako dobre zapálený trockista, ako stúpenec ekologického hnutia – hoci keby sa navzájom stretli za iných okolností, ťažko i to sotva by nachádzali spoločnú reč. Štiepenie a delenie môže viesť jedine k oslabeniu.


Demokratický islam? Islamský feminizmus?

O zvyšku sociálneho fóra by sa toho dalo popísať ešte veľa – o improvizovanom nočnom koncerte skupiny Baskov, či o rozhovore s niekdajším radikálom roka ´68 z Francúzska, dnes zeleným europoslancom Alainom Lipietzom o posune mnohých progresívnych mysliteľov od marxizmu k ekologickému hnutiu (ktorého je sám príkladom).

No jedným z najzaujímavejších bolo stretnutie, ktoré bolo len z diaľky, so ženevským profesorom Tariqom Ramadanom. Tariq Ramadan je európsky moslim. Je ním cieľavedome. Je totiž reformátorom, snažiacim sa spojiť islam s európskymi hodnotami, ktoré sa s ním bežne považujú za nezlučiteľné – s hodnotami, ako sú sloboda, pluralizmus, tolerancia a demokracia. Stihla si ho už povšimnúť aj oná ctihodná hlásna trúba názorov svetovej buržoázie, britský týždenník The Economist. Ramadanov projekt vytvorenia európskej moslimskej identity sa mu celkom pozdával; jeho kontakty s alter-globalizačným hnutím už o poznanie menej. Ženevský profesor sa o niečo neskôr dostal aj do správ denníkov. Americká katolícka (!) univerzita Notre Dame mu totiž ponúkla miesto, o ktoré však v poslednej chvíli prišiel – úrady USA mu totiž odobrali jeho pracovné vízum, označiac ho za stúpenca teroristov...

Ramadan hovoril vášnivo a dlho, neustále sám seba prerušoval slovami „Áno, už končím, len ešte chcem povedať, že...“ a neustále svoj sľub zase porušoval.

„Moslimovia bojujú za demokraciu. Len preto, že to nevyjadrujú európskym jazykom, to ešte neznamená, že to tak nie je. Bojujú proti autoritárskym režimom a rozprávajú o tom moslimským jazykom, jazykom svojej kultúry. Prečo by mal moslimský model demokracie vyzerať rovnako, ako ten západný? Ani európsky model demokracie nie je rovnaký, ako ten americký.“ Ešte zaujímavejšie boli Ramadanove slová o islamskom feminizme. „V islamskom svete sa rozvíja ženské hnutie. Je to hnutie za tie isté práva, za ktoré bojovali feministky na Západe. Ale tieto ženy sa pritom cítia byť moslimkami, nachádzajú vo vlastnom náboženstve podporu pre svoj feminizmus. Nemusia sa obliekať ako západné ženy na to, aby bojovali za tie isté veci!“

Zožal obrovský potlesk. A ja sa sám seba pýtam, či môže mať pravdu. Bola by to svojím spôsobom zaujímavá paralela európskemu vývoju – aj prvá moderná demokratická revolúcia bola ešte predchnutá náboženským duchom. Cromwellova armáda, bojujúca proti parlamentu, cítila, že bojuje za Božiu vec, doslova za vládu svätcov. Lenže na druhej strane by to rovnako dobre mohlo byť iba zbožné prianie. Či má Tariq Ramadan pravdu, to sa ešte len ukáže.

Záverom sociálneho fóra bola, ako už tradične, demonštrácia. Aj tu sa prejavil zhubný vplyv autoritárskeho prístupu – pôvodné „európske“ témy, dohodnuté na medzinárodných stretnutiach, boli „domácou“ SWP nahradené vojnou proti Iraku. No v dôsledku slabej propagácie tentoraz neprilákal pochod obrovské množstvo ľudí. Ulicami Londýna nás pod najrôznejšími transparentmi i bez nich prešlo tentokrát len asi päťdesiattisíc.

Ako je to v Británii tradičné, aj táto demonštrácia sa končila na Trafalgarskom námestí. Rečníci rečnili, hudba hrala ľudia počúvali, alebo sa aj celkom bezprostredne bavili. Uprostred prudkého, náhleho dažďa búšili do rytmu neustále rovnaké a predsa stále nanovo fascinujúce údery samby. O kus ďalej vyhrávala balkánska dychovka. A pod Nelsonovým stĺpom stálo to úžasné, podivuhodné, vymaľované, vycifrované auto-kočiar, s medveďom, prekliatym básnikom, kvetinovým saxofonistom, dobrovoľníčkami poháňajúcimi generátor, a spevákom vo fialovom vatovanom kabáte, ktorý schuti oznamoval svetu ono ironické posolstvo:

Vojna je cestou k mieru,
Vojna je cestou k mieru.
A ak chceš ísť na juh,
Vydaj sa na sever.
Ak máš rád čistý vzduch,
Vytínaj stromy.
Ak ti chutia ryby,
Vyprázdni moria.
Veď vojna je cestou k mieru.



Miroslav Spišák je správcom stránky hej rup! a členom Združenia sociálnej sebaobrany.





Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.