hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

21. 11. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Výhodný ne-nákup v Tescu

Jedlo namiesto zbraní

Včera sa v bratislavskom hypermarkete TESCO uskutočnil krátky happening ku Svetovému dňu nenakupovania.

(28. 11. 2003)



Linka na dnes



Kroky

Jediné oficiálne tlačové médium KSS - konkurujúce súkromnému Úsvitu odpadlíka Hoptu. „Aká strana, také noviny...“



Európske sociálne fórum 2004

Po tretíkrát za iný svet I.

Pár obzretí za ESF


Miroslav Spišák

vydané 31. 10. 2004 • prečítané 10607x
formát na tlač



Na námestí stálo čudesné auto, celé žlté. A zelené. A trocha červené, a biele, a fialové. Auto, alebo skôr kočiar, obťažkané povykrúcanými rúrami, rúrkami, trúbami a trubičkami – auto, ktoré bolo zároveň pojazdným zosilňovacím systémom s reproduktormi v tvare kvetín, svetelnou šou a súdiac podľa počtu všelijakých fľaštičiek, flakónikov a kelímkov rozložených na jednom z jeho pultov, aj pojazdnou maskérňou. Na ohnutej „udici“ nad vehiklom viala dúhová vlajka s nápisom PEACE. Chlapík s tvárou prekliateho básnika, v ošumelom klobúku a saku akoby požičanom od Charlieho Chaplina, prekvapivo dobre hral na prekvapivo zachovanú gitaru, zatiaľ čo dve dobrovoľníčky v teplákových bundách a s palestínskymi šatkami okolo krku svojím šliapaním do pedálov poháňali zosilňovač.


Muž v rozopnutom medveďom kostýme riešil fľaštičky na pulte, zatiaľ čo saxofonista s kvetinou zastoknutou v nástroji podčiarkoval spev plešivujúceho muža vo fialovej bunde – muža s veľkým nosom a veľkým hlasom:

Vojna je cestou k mieru,
Vojna je cestou k mieru.
A ak chceš ísť na juh,
Vydaj sa na sever.
Ak máš rád čistý vzduch,
Vytínaj stromy.
Ak ti chutia ryby,
Vyprázdni moria.
Veď vojna je cestou k mieru.

Improvizovaný koncert na Trafalgarskom námestí bol len drobnou súčasťou protivojnovej demonštrácie, ktorá zase bola až vyvrcholením Európskeho sociálneho fóra – trojdňového podujatia, počas ktorého sa v Londýne zišlo takmer tridsaťtisíc ľudí, aby pokročili zase o kus ďalej v hľadaní toho iného sveta, ktorý, ako hlása najznámejšie alter-globalistické heslo, je napriek všetkému možný.

Európske sociálne fórum je odnožou Svetového sociálneho fóra. Iste ste už niečo počuli o Svetovom ekonomickom fóre, nóbl bankete, na ktorom sa vo švajčiarskom Davose každý rok schádzajú Billovia Gatesovia a Georgeovia Sorosovia tohto sveta s Georgami Bushami, Tonymi Blairami a ďalšími mocnármi, aby sa v pohodlí a prepychu poradili, akú ďalšiu hrádzu proti kapitálu treba rozbiť tento rok. Svetové sociálne fórum vzniklo, aby dalo hlas aj „dolným piatim miliardám“, ktoré sú z podobných posedení vylúčené. Sociálne fóra sa tak stali jednou z nových inštitucionálnych foriem alter-globalistického hnutia (toho, ktorému médiá nadávajú do antiglobalistických), okrem veľkých protestov v podstate hlavným fyzickým priestorom, kde sa môžu jednotlivé zložky hnutia navzájom zísť – a na rozdiel od demonštrácií tu majú možnosť aj sa navzájom rozprávať. Aspoň teoreticky; nie každému, kto sa hlási k alter-globalizmu, sú sociálne fóra po chuti – a ako ešte uvidíme, aj mnohí z ich stúpencov mali tohto roku mnohé dôvody na nespokojnosť.

Na jednom z veľkých plenárnych zasadaní ESF mal byť tohto roku rečníkom aj slovenský zástupca, Roman Havlíček z Priateľov Zeme/Centra pre podporu miestneho aktivizmu (CEPA). Žiaľ, pre veľkú pracovnú zaneprázdnenosť to nevyšlo. „Slovenská delegácia“ tak pozostávala z pár členov Združenia sociálnej sebaobrany, ďalej pani Zuzany Cingeľovej a niekoľkých jej spoluhladovkárov, a zo zakladateľa nových odborov v ružomberských papierňach Jozefa Daniša. Možno, že sa na fóre tak ako po minulé dva roky objavila aj výprava Mladých sociálnych demokratov – no za celý čas sme na nich nenarazili.


Ako v rade na banány

Londýnske fórum odštartovalo ešte skôr, ako začalo. Oficiálne síce malo trvať 15. do 17. októbra, no akési slávnostné otvorenie sa konalo už vo štvrtok štrnásteho v Southwarkskej katedrále. Bola to predovšetkým príležitosť pre londýnskeho starostu Kena Livingstona, ktorý ešte stále žije zo svojej ľavicovej povesti, aby sa trocha predviedol.

Večer mal síce odštartovať o siedmej, no klasicky sa všetko akosi zdržalo. Ľudia sa pred vchodom do katedrály začali v hustnúcom daždi a zime tlačiť už dobrú hodinu pred oficiálnym začiatkom, no keď sa dvere kostola o trištvrte na sedem konečne otvorili, dav zhromaždený pred nimi sa skoro nepohol.

„Prosím vás, čo sa to tam deje? Nie sú otvorené dvere?“ spýta sa s miernym francúzskym prízvukom postarší, bielovlasý, územčistý pán, ktorý stojí hneď za mnou a kolegom zo ZSS. Vysvetlíme mu, že dvere sú síce otvorené, ale prechádza sa cez ne z nám neznámych dôvodov akosi pomaly. A to by mohol byť koniec rozhovoru, keď tu k nám davom prešumí informácia, že onen bielovlasý pán je sedemdesiattriročný Samir Amin, jeden z najvýznamnejších ľavicových ekonómov sveta, ktorý sa dlhé desaťročia zaoberal rozvojom krajín tretieho sveta. A v tej istej chvíli sa zrazu ozve zozadu veselo ozve ďalší moknúci, a my v ňom rozoznávame Rusa Borisa Kagarlického, výraznú postavu svetového alter-globalizmu, ktorý nie je neznámy ani čitateľom tejto stránky. Konečne teda dostávame príležitosť zoznámiť sa aj osobne. „Ja pomňu váše pismo!“ vraví Boris Julievič. Ale bohužiaľ, dva roky školskej ruštiny stačia len na pozdrav a pár všeobecných slov, potom už prechádzame na angličtinu.

Boris Kagarlickij má zaujímavý životopis. Nie je to žiadny bývalý aparátčik, ba ani člen dnešnej ruskej komunistickej strany. Napriek tomu je dnes vo svete asi najznámejším ruským ľavičiarom, príslušníkom tej zatiaľ stále drobnej, radikálnej, demokratickej ľavice, ktorá odmieta bývalý vykorisťovateľský systém, ale aj ten súčasný. Za Brežneva bol za svoje „antisovietske postoje“ vylúčený zo štúdií – vrátil sa na ne po ôsmich rokoch vďaka gorbačovovskej perestrojke. Koncom sedemdesiatych rokov začal vydávať samizdat „Vľavo bok“ (Levyj povorot). Za túto záslužnú štvorročnú prácu ho sovietska moc poslala na rok a pol do väzenia. Kagarlického však napriek tomu chuť na politiku neprešla a od čias Gorbačova sa pokúša pracovať na vytvorení demokratického, socialistického hnutia. Jeho štipľavé články na adresu Jeľcina, Putina, ale aj komunistického vodcu Zjuganova sú už známe po celom svete. A napriek všetkému, zostáva optimistom, ako mi vysvetľuje pomocou vtipu:

„Rozprávajú sa dvaja noví Rusi a jeden druhému hovorí: „Počuj, nekúpiš slona? To je ti zázračné zviera! Ak potrebuješ pohnojiť záhradu, pohnojí ti ju. Ak si potrebuješ umyť auto, umyje ti ho. Ak potrebuješ priviezť nejaký náklad, donesie ti ho.“ Tľapnú si. O týždeň sa stretnú a druhý hovorí prvému: „Čo si mi to predal?! Kam šľapnem, všade samé slonie lajno. Všetko mi ostriekal vodou, a v celom dome mám rozbitý a rozdupaný nábytok!“ „Jaj, milý môj,“ usmeje sa prvý, „uvedom si, že ak budeš k veci pristupovať takto, nikdy slona nepredáš!“

„Takže vidíte,“ zakončí Boris Kagarlickij „môj prístup je taký, že keďže predávam slona, nezostáva mi nič iné, ako byť optimistom.“

Ak je Sociálne fórum na niečo dobré, tak predovšetkým na toto – je to možnosť nielen na vlastné oči vidieť, ale pri troche šťastia sa aj porozprávať s najvýznamnejšími postavami dnešnej globálnej opozície. Isteže to možno prehnať, doviesť do krajností „kultu osobnosti“, či fanúšikovstva známeho z rockových koncertov. Napriek tomu, aj toto je jeden z podstatných rozdielov medzi „oficiálnou politikou“ a jej alter-globalistickým protipólom: kým „osobnosti“ v béemvéčkach sa na verejnosti ukazujú v sprievode ochrankárov a len na dopredu pripravených PR akciách, na sociálnych fórach sú myslitelia ovplyvňujúci predstavy hnutia za globálnu spravodlivosť bezprostredne prístupní jeho ostatným, „radovým“ členom.


Vlna za vlnou sa valí...?

Keď sa dav pred katedrálou zase o kus posunie, doplaví nás opäť až k Samirovi Aminovi. Aj jeho sa spýtam, či dnes prechováva nejaké nádeje.

„Nádej mám. V mojom veku už nič iné, ako každý deň dúfať, človeku nezostáva,“ usmeje sa. „Keď som bol mladý, dúfal som, že uvidím komunizmus.... Aj som ho videl... a uvidel som aj jeho koniec. Nasledujúcej vlny sa nedožijem. Tá príde za takých päťdesiat rokov. Vy ju ale ešte uvidíte. Samozrejme, tým sa to ešte neuzavrie. Obdobie prechodu bude trvať takých dvesto - tristo rokov, vyžiada si to zo tri - štyri vlny. Viete, ja som Egypťan,“ usmeje sa znova. „A my Egypťania nerátame dejiny na desaťročia, ale na stáročia.“

Potom Samir Amin obráti list: „Vraveli ste, že ste zo Slovenska?“
„Áno.“
„Ja som bol v Česko-Slovensku. To bolo v roku 1948.“
(Fíha! Zaujímavý dátum!) „A kedy? Bolo to už po februári?“
„Hej, bolo to v lete. Býval som v Zlíne. Bolo to nesmierne zaujímavé. Bolo tam plno nadšenia. Ale nefalšovaného. A tiež kopa diskusií, aj veľmi kritických. Otvorených. Potom ma poslali do Sudet, pomáhal som tam pri nejakých poľnohospodárskych prácach, neviem, či im to nejako pomohlo,“ zasmial sa. „Pôvodne som mal prísť na dva týždne, a zostal som celé leto. Tri mesiace. Diskutovalo sa vtedy slobodne. No,“ pokýva hlavou „tak napoly slobodne.“

„Á, pozrite, už je tu ruská delegácia!“ Za Borisom Kagarlickým sa cez masu ľudí prebila skupina energických mladých. S jedným z nich neskôr prehodím pár slov, zistím, že je to Kirill z Novosibirska a že je členom Ľavého frontu mládeže – ktorý iste nie náhodou pripomína slávny dávny LeF Vladimíra Majakovského.

Ale to už sme sa konečne pretlačili dnu – medzi poslednými – a konečne zisťujeme, „v čom ďélo“. Každý jednotlivý účastník totiž musí prejsť bezpečnostnou kontrolou – síce iba zbežnou, ale pri počte ľudí, ktorí sa chcú dostať dnu, predsa len riadne zdržujúcou. To už začína hovoriť prvý rečník. „To je Ken Livingstone?“ štuchne ma Kirill. Nie – postarší pán v čiernom, ktorý vyzerá ako farár, aj farárom je. Dostal prvý slovo právom hostiteľa – je to dekan Southwarkskej katedrály.

„Keď sa rozchýrilo, že slávnostné otvorenie Európskeho sociálneho fóra bude práve tu, ľudia sa ma začali vypytovať, „Prečo?“ Prečo sme otvorili náš kostol takémuto podujatiu? A ja som im odpovedal, že toto miesto je otvorené všetkým, všetkým ľuďom dobrej vôle, všetkým, ktorí chcú mier...“

Nuž, hovorí presne tak, ako by to človek od farára čakal. Ale na druhej strane – prečo nie? Koniec koncov, keď už cirkev skutočne tieto priestory poskytla, prečo by si tiež nemala povedať svoje. Nehovoriac už o tom, že o takomto osvietenom prístupe voči tisícom aktivistov, z ktorých mnohí sú neznabohovia či dokonca moslimovia, ale ktorých spája snaha zmeniť svet k lepšiemu, budeme môcť na Slovensku dlho iba snívať.

Dvere kostola sa s námahou zatvárajú a trocha pripomínajú scénu z Titanicu, keď stovky pasažierov v lacných kabínach zamkli v podpalubí, aby sa nemohli pustiť do bitky o záchranné člny. Katedrála má údajne kapacitu tisíc ľudí, no vonku ich zostáva stáť určite ešte ďalších niekoľko stoviek. Nemáme z toho príjemný pocit. Tí vonku ešte menej. Ozýva sa krik, búchanie na dvere. Po kňazovi dostane slovo Susan Georgeová, jedna z najváženejších postáv alter-globalistického hnutia, Pani ekonómka, ktorá desaťročia predtým, než sa hnutie zrodilo, bila na poplach a burcovala proti vražednej politike zadlžovania Tretieho sveta. Ale jej slovám poriadne porozumieme až na druhý deň, keď si ich prečítame v novinách. Teraz ju jednoducho nepočuť. Buchot na dvere neustáva, pôsobí to trocha, ako by sa ich tí zvonka snažili vyvaliť.

„A čo sme my nejaký Medzinárodný menový fond, alebo čo, že sa sem tak dobíjajú?“ pýta sa priateľ zo ZSS. Veru, je to tak, a treba to pripustiť. „Naše“ hnutie je natoľko nehomogénne, rôznorodé, že niektorí jeho príslušníci sú schopní na počkanie sa rozhorčiť nad čímkoľvek – aj nad tým, že nejaké miesto má fyzicky obmedzenú kapacitu. Keď z katedrály po chvíli odchádzame, aby sme sa stretli so zvyškom našej „delegácie“ (v dôsledku čoho nemôžem povedať nič o prejave Kena Livingstona), musia nás kňazi vyvádzať skoro tajnou chodbou.


Trockij a Jehova

V sobotu ráno prichádzame do Alexandra Palace, hlavného dejiska ESF. Je to „kultúrny dom“ na spôsob viktoriánskeho Anglicka, určený parlamentom na „večné voľné užívanie a rekreáciu verejnosti“. Od najbližšej stanice metra je to k palácu pešo dobrá polhodinka. Autobusom to samozrejme trvá iba chvíľku – a na nás čaká príjemné prekvapenie; od metra k „Ally Pally“, ako sa dejisku podujatia familiárne hovorí, premáva kyvadlová autobusová doprava.

Je to jeden z tých príjemnejších dôsledkov podpory londýnskeho mestského zastupiteľstva na čele s Kenom Livingstonom. O tých nepríjemnejších ešte reč bude.

V samotnom Alexandra Palace čakal na nás už pohľad dôverne známy každému, kto mal v Británii niekedy niečo dočinenia s akoukoľvek „alternatívnou“ politikou. Len čo človek položil nohu na schody vedúce k hlavnému vchodu Alexandra Palace, okamžite z niekoľkých strán zaznelo: „Socialist Worker? Socialist Worker?“ Nádejeplné hlasy patrili predavačom rovnomenných novín zo Socialistickej robotníckej strany (SWP). Ide o najväčšie zoskupenie trockistickej ľavice v Británii (čo zase neznamená až tak veľa). Hoci do praktickej politiky nemá SWP šancu zasiahnuť, vďaka zvyku predávať svoje noviny na verejných miestach a rozdávať na demonštráciách svoje transparenty je v britskej spoločnosti neprehliadnuteľná. Svojím správaním pripomína náboženskú sektu – podobne ako pre Svedkov Jehovových, aj pre socialistických robotníkov je najpodstatnejšie získavať neustále čo najviac nových členov. Okrem toho sú neslávne známi aj snahou dostať vždy každé hnutie, ktorého sa zúčastnia, pod vlastnú kontrolu – čoho výsledkom býva jeho odumretie.

Na druhej strane je tiež faktom, že podobne ako náboženskí horlivci, aj členovia SWP patria k tým najenergickejším a myšlienke najoddanejším aktivistom. Sám som na jednom ich verejnom stretnutí zažil, ako im istá černoška, ktorej otcovi hrozila deportácia do Nigérie a následná smrť, z celého srdca ďakovala: „Vieme, že keď sa vec prejednáva na súdoch, vy tam vždy budete, či prší, či padajú krúpy, že prídete demonštrovať a podporiť nás.“ Jedným dychom k tomu dodala: „Boh vám žehnaj! Žehnaj vám pánboh! Nech vám splní, čo si želáte!“ Členovia strany, k výbave ktorých patrí pravdaže aj bojovný ateizmus, sa len ukradomky pozerali jeden na druhého a rozpačito sa usmievali...

ESF sa odohrávalo v dvoch halách Alexandra Palace, ktoré svojou veľkosťou pripomínali letecké hangáry. Čiernou látkou pokryté panely ich delili do menších zón, v ktorých prebiehali jednotlivé plenárky, semináre a workshopy. Každa „sála“ bola vyzbrojená vlastným zborom reproduktorov, v dôsledku čoho síce bolo rečníkov počuť, ale zároveň sem doliehali hlasy, smiech a potlesk odinakiaľ. Sústrediť sa nebolo ľahké a mnohí účastníci radšej počúvali pomocou požičaných slúchadiel aj vtedy, keď nepotrebovali simultánny preklad, na ktorý boli slúchadlá určené predovšetkým.

Po príchode do Alexandra Palace sa prvýkrát stretnem s pani Zuzanou Cingeľovou, žeriavničkou z US Steel, dnes už bývalou, známou svojou hladovkou pred Úradom vlády. Spolu s ňou pricestovali aj niekoľkí ďalší hladovkári a Jozef Daniš, ktorý v Slovenských celulózkach a papierňach zakladá nové odbory. Na členov českých trockistických skupín, v ktorých autobuse sem pricestoval, silne zapôsobí svojou premyslenou stratégiou ich nového budovania – na ktorej vymyslenie papiernici nepotrebovali rady múdrych teoretikov, prišli na ňu celkom prirodzene.

Pýtam sa, či sa do novej odborovej organizácie, nazvanej zatiaľ jednoducho „odborový zväz Papier“, ľudia neboja vstupovať. Údajne nie. Ani zamestnávateľa sa neboja?, nechce sa mi veriť. „A čo nám môže?“ zasmeje sa Jozef Daniš. „Podľa zákona, ak sú dve odborové organizácie, tak sa musia buď dohodnúť na spoločnom postupe, alebo musí zamestnávateľ vyjednávať s tou väčšinovou. A my máme väčšinu.“

Priznávam, mám povznesený pocit. Vidí sa mi, že konečne na Slovensku niekto znovuobjavuje starú, ale vôbec nie opotrebovanú pravdu. Keď sa pracujúci ľudia začnú organizovať, dokážu zrazu divy. Áno, je pravda, čo nám hovoria – že už nemožno len sedieť a čakať, že štát niekomu niečo dá. Akurát, že to nie je pravda celá. Iste, ľudia sa musia aktivizovať – ale nie každý sám za seba, čoho výsledkom je len boj každého proti všetkým. Musia sa naučiť konať spoločne, kolektívne. Naozaj netreba sedieť – lebo bohatí a mocní dajú dnes len to, k čomu sú donútení.

Jozef Daniš i Zuzana Cingeľová na sociálnom fóre aj sami vystúpia. Treba povedať, že sú na fóre jednými z mála zástupcov tých najozajstných normálnych ľudí, toho „ľudu“, v mene ktorých sa tu tak často hovorí.


Trh myšlienok a vypudený odborár

Okrem plenárok, seminárov a workshopov je Európske sociálne fórum plné aj iného spôsobu informovania. Je to niečo ako trh – nie samozrejme v utopickom zmysle, ktorý sa zaryl pod kožu našim i cudzím neoliberálom, ale v tom oveľa prízemnejšom a príjemnejšom, pôvodnom a každodennom. Je doslova trhoviskom – trhoviskom myšlienok. Kde sa človek obzrie, nájde pod takým či onakým transparentom stánok a na ňom záľahu letákov, brožúrok, pamfletov, kníh, fotografií, obrázkov, pohľadníc, plagátov, cédečiek, šatiek a vôbec všetkého možného. Možno si tu kúpiť od mladých Talianov „Vino Comunista“ či od palestínskych žien panenský olivový olej a zmes korenia za´tar. A do toho všetkého zaznieva ozvena prednášok, pretože jednotlivé stánky stoja vlastne hneď „za dverami“ otvorených prednáškových priestorov.

Ako sa tak prechádzame a preskúmavame ponuku tohto „trhu“, rozľahne sa zrazu vedľa nás krik: „Tento človek je námestníkom ministra v dočasnej irackej vláde! Tento človek tu nemá čo hľadať!“ Obvinenie vznesené mužom, ktorý je zjavne sám arabského, ak nie priam irackého pôvodu, mieri na pupkatého chlapíka v bielom obleku, s bielymi vlasmi a bielymi fúzmi, v sprievode moslimskej ženy so šatkou na hlave a niekoľkých ďalších ľudí. Bielovlasý pán sa len usmieva a kráča ďalej, zato jeden z jeho sprievodcov začne rovnako oduševnene kričať na útočníka: „Klamete! Klamete!“ Okolo skupinky sa okamžite zhrčí dav zvedavcov, ktorý ju nasleduje v jej pohybe po miestnosti. Prvý obviňujúci po chvíli z nejakého dôvodu ustane, no okamžite nato sa vynorí z davu iný Arab, ktorý sa začne dožadovať odpovede: „Ste akýmkoľvek spôsobom spriaznený s dočasnou irackou vládou, alebo nie?!“ Otázku opakuje stále dokola a dôrazne pritom bodá ukazovákom do vzduchu. Bielovlasý neodpovedá – namiesto toho začne svojich oponentov obviňovať, že podporovali Saddáma Husajna, a sám pára namiereným prstom vzduch. Atmosféra hustne, zdá sa, že horkokrvnejší by už-už chceli začať obvineného lynčovať. O chvíľu sa už zjaví mohutný ochrankár, a za skandovania „Kolaboranti von!“ ho pomaly vyvádza zo sály. Vzájomné prekrikovanie pokračuje:
„Klamár! Klamár!“
„Pomáhate diktatúre!“
„Vy pomáhate diktatúre, ktorá sa volá Saddám Husajn!“
„Fašisti!“
„Fašisti ste vy!“
a do toho všetkého stále znova, „Kolaboranti von!“

Keď je po všetkom, pristaví sa pri nás zrazu postarší Angličan a povie: „Je to zástupca irackej odborovej centrály.“
„A čo im na ňom vadí?“
„Nuž, iracké odbory legitimizovali okupáciu. Podporili tú povojnovú rezolúciu OSN, ktorá ju schválila.“
„Dobre - ale podporujú aj dočasnú vládu?“
„To ťažko povedať. Na určitej úrovni s ňou ale určite spolupracujú.“
„Nemohli by sa však brániť tým, že sa jednoducho snažia v ťažkých podmienkach robiť, čo sa dá?“
„Isteže. Ale ja im nezazlievam to, čo robia doma. Zazlievam im, čo urobili v tejto krajine. Tunajšie odbory schválili rezolúciu za stiahnutie vojsk z Iraku. Ale na konferencii Labour Party [kde odbory majú najväčší blok hlasov] už takúto rezolúciu nepodporili – a podieľal sa na tom práve tento človek. Vystúpil za iracké odbory a požiadal ich, aby za rezolúciu nehlasovali. A odbory – iba tri týždne potom, čo žiadali ukončenie britskej účasti – zrazu zmenili názor,” pokýval starší pán hlavou.

Celá vec má ešte dramatickejšiu dohru, ktorú však už neuvidíme. Keď sa po výprave za dcérou Che Guevaru na iné z dejísk Európskeho sociálneho fóra vrátime do Alexandra Palace, plenárka o ukončení okupácie Iraku je už tiež ukončená. Ako sa dozvieme, situácia z popoludnia sa v znásobenej podobe zopakovala. Hoci väčšina obecenstva si želala aj tohto človeka vypočuť, istá malá skupina Arabov irackého odborára vypískala, vykričala a vydupala zo sály. Plenárka musela byť nakoniec jednoducho zrušená.


OSN = USA?

Z prednášok som si nedal ujsť napríklad posedenie zvané „OSN = USA?“ (ktoré v angličtine vyznieva o dosť jednoznačnejšie – „UN = US?“) Rečníkom tu mal byť totiž aj Perry Anderson, ktorý je známy tým, že ho nikto nepozná. Teda osobne. Inak je tento niekdajší i terajší šéfredaktor New Left Review slávnou osobnosťou, keďže je nesmierne plodným a podnetným autorom. Zároveň je však, podľa toho, čo sa mi donieslo, nesmierne plachým človekom. Jeho vystúpenie skutočne stálo za to, podobne ako ďalší referát od jeho kolegu, odborníka na medzinárodné vzťahy Petra Gowana (jeho článok na hejrup!e pozri tu).

„Keď hovoríme o OSN, myslím, že je dobré oddeliť jeho ozdobné súčasti od tých výkonných. Tie ozdobné súčasti, ako je Valné zhromaždenie, reálne existujú, tak ako reálne existujú aj krásne mozaikovité sklá v tomto paláci; a pri niektorých príležitostiach zohrali veľmi dôležitú úlohu. Ale podstatné výkonné mechanizmy OSN sú iné,“ hovorí v rámci prednášky Peter Gowan. Podrobne potom rozoberie, čo už popísal v jednom svojom významnom článku - totiž, ako bola OSN skonštruovaná Spojenými štátmi ako nástroj na globálne panstvo nad svetom. Ak máme podporovať nejakú reformu OSN, uzavrel profesor, potom takú, ktorá zruší antidemokratickú Bezpečnostnú radu a prenesie rozhodovacie právomoci o vojenských zásahoch na Valné zhromaždenie.

Pre Východoeurópanov je profesor Gowan zaujímavou postavou aj z iného dôvodu. Spoločne so svojou ženou, Halyou Kowalskou, kanadskou Ukrajinkou, totiž založili v sedemdesiatych rokoch časopis Labour Focus on Eastern Europe - voľne preložené, „Zaostrené zľava na východnú Európu“. Časopis sa snažil prispieť k pohybu k naozajstnému socializmu, oproti karikatúre, ktorá v našich končinách existovala. Podporoval ľavicových disidentov, ako boli väznení Jaroslav Šabata a Petr Uhl v Česko-Slovensku; robotnícke hnutie menom Solidarita v Poľsku, a prinášal rozhovory s ľudmi, ako boli členovia budapeštianskeho „sovietu“ z doby maďarského povstania r. 1956 (sovietu v tom pôvodnom slova zmysle, teda Ústrednej robotníckej rady). Časopis potom v spolupráci so známym, kontroverzným exulantom Janom Kavanom pašovali do východnej Európy.

Labour Focus existuje dodnes a na Európskom sociálnom fóre tiež nechýbal. Zoznam jeho prispievateľov po roku 1989 je akousi listinou cti východoeurópskej ľavice. Už čoskoro sa však má zlúčiť s nemeckým časopisom Debatte. Treba len dúfať, že v novom periodiku jeho svojský duch nezanikne.

(pokračovanie)



Miroslav Spišák je správcom stránky hej rup! a členom Združenia sociálnej sebaobrany.





Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.