hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

28. 07. 2016 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Levice v postrevoluční době

Ondřej Slačálek

Pavel Barša je politický filosof, jehož práce jsou věnovány multikulturalismu, vztahu západu a islamismu, americké zahraniční politice, soudobému feminismu – často tedy tématům, která jsou tak či onak podvratná vůči převládajícímu liberálnímu paradigmatu. Nesnaží se je ovšem jen vykládat, ale také svým výkladem poněkud změnit – převzít od nich zajímavé, inspirativní myšlenky či metody a usmířit je s tímto paradigmatem nebo je vůči němu v posledku odzbrojit. Tak by šla interpretovat i jeho nová kniha, jíž napsal spolu s Ondřejem Císařem, šéfredaktorem Politologického časopisu a vysokoškolským pedagogem, věnujícím se politické filosofii, problematice globalizace a teoriím sociálních hnutí. Kniha se tentokrát zaměřuje levici a její podtitul zní: „Občanská společnost a nová sociální hnutí v radikální politické teorii 20. století“.

(15. 12. 2004)



Linka na dnes



Slovo

Slovenský intelektuálny týždenník sociálnodemokratického zamerania, sem-tam korenený aj radikálnejšími článkami. Pokúša sa obrátiť slovenskú inteligenciu pre ňu prijateľnou formou na ľavicovú vieru.



Európske sociálne fórum 2004

Týmto spôsobom môžeme vyhrať


Susan Georgeová

vydané 19. 10. 2004 • prečítané 5929x
formát na tlač



Keď v stredu ráno dorazím do Británie, všetky novinové titulky ohlasujú žalostný stav britských penzií. Do večera zistím, že neveľa Britov si je vedomých, že v Londýn sa tento týždeň zhromaždia desaťtisíce mysliteľov a aktivistov z celej Európy i spoza jej hraníc na tretie Európske sociálne fórum (ESF). Zdá sa, že medzi týmito dvoma faktami je súvislosť. Neoliberalizmus, ktorý sa tu oficiálne začal s pani Thatcherovou, ešte svoju špinavú prácu neskončil. Ako dokazujú stredajšie titulky, stále má za lubom ničiť tvrdo vybojované práva – jaj, prepáčte, „výsady“. Mnohí ľudia to stále podľa všetkého berú ako niečo dané a akýkoľvek odpor považujú za zbytočný.


Keď sa v brazílskom Porto Alegre v roku 2000 zrodila myšlienka na sociálne fórum, malo tvoriť protiváhu tomu známemu neoliberálnemu festivalu, každoročnému Svetovému ekonomickému fóru v Davose. Myšlienka to bola plodná a v súlade s tým sa rozmnožila – viedla k vzniku svojich menších obdôb v rôznych mestách, regiónoch a na rôznych kontinentoch. V priebehu tohto procesu sa na davoských viac-menej zabudlo a niektorí z tých, ktorí tvrdia, že „možný je aj iný svet“, nad nimi občas mávali rukou, akoby boli nepodstatní.

Lenže Davos, ľudia, ktorí si v ňom užívajú, a inštitúcie, ktoré predstavujú, sa nevyparili. Ich ideológia, peniaze a pravidlá stále svetu dominujú, vytvárajú čoraz väčšiu spoločenskú nerovnosť, ničia demokraciu a vedú nás všetkých k planetárnemu kolapsu. „Globalizácia“, slovo vymyslené na to, aby šírilo falošnú nádej prepojeného, ústretového sveta, v skutočnosti znamená pravý opak: odmietnutie a vylúčenie miliónov tých, ktorí toho k výrobe a spotrebe veľa neprispievajú a preto ich kapitalizmus 21. storočia považuje za zbytočných.

Účastníci ESF sú v nezmieriteľnej opozícii proti davoskému pohľadu na „globalizáciu“. Výzva, pred ktorou stoja, je smrteľne vážna. Zasluhuje si to najlepšie strategické myslenie, akého sú schopní, aby mohli efektívne mobilizovať proti mocným protivníkom, preskupili súčasnú rovnováhu síl a v konečnom dôsledku – áno, aby zmenili svet.

Sociálne fóra doteraz napĺňali cieľ poskytnúť priestor na diskusie a konfrontácie rôznych názorov; dodávali občianskemu hnutiu presvedčivé analýzy a prišli s mnohými dobrými konkrétnymi návrhmi. Bez prvého ESF (Florencia, november 2002) a Svetového sociálneho fóra v Porto Alegre o dva mesiace neskôr by sa nikdy nebola uskutočnila veľkolepá, historická a celosvetová masová mobilizácia proti Bushovej/Blairovej vojne v Iraku. Hoci sa tomuto masovému hnutiu nepodarilo vojnu zastaviť (to by sa nemohlo podariť nikomu), vyslúžilo si od New York Times označenie „druhej superveľmoci“. Pre hnutie, ktoré nemá ešte ani päť rokov, ak rátame od Seattlu v novembri 1999, je to celkom slušný výsledok.

Teraz musíme vrhnúť rovnaké zanietenie a odhodlanie do bitiek, ktoré na rozdiel od boja proti irackej vojne skutočne aj môžeme vyhrať. Každý účastník má svoj vlastný zoznam takýchto bitiek; na mojom sú medzinárodné zdaňovanie a redistribúcia, zrušenie dlhov tretieho sveta, odstránenie geneticky manipulovaných organizmov a záchrana verejných služieb, zdravotníctva a vzdelávania pred pazúrmi Svetovej obchodnej organizácie. Zoznam je to dlhý, ale uskutočniteľný.

Čo však už nepotrebujeme, to je rituálne zatracovanie a neustále upozornenia z pódií, že stojíme za určitými vecami (sociálnou spravodlivosťou, ľudskými právami, demokraciou, ekologickou zodpovednosťou...) a že sme proti iným (vojne, chudobe, rasizmu, globálnemu otepľovaniu...) Opakovanie týchto tém sa stalo hlavnou funkciou príliš častých plenárnych zasadaní ESF. Nedokážem si predstaviť, že by všemocní páni z Davosu mali v dôsledku týchto obradov pocit, že im tečie do topánok.

Svetové sociálne fórum v Porto Alegre v roku 2005 podnikne vítaný krok a zruší plenárny systém veľkých hviezd úplne. Sústredí sa výhradne na semináre a workshopy. Úlohou sociálneho fóra by malo byť zistiť, ktoré skupiny na celom svete pracujú na podobných otázkach a dlho pred podujatím ich dostať do vzájomného styku, aby si mohli vytvoriť vlastný program a po príchode sa hneď pustiť do práce. Takýmto spôsobom sa dá vyhrať.

Do Londýna boli pozvaní ľudia z celého sveta, ale mali by sme mať na pamäti, že ide predovšetkým o Európske sociálne fórum – a Európa má toho momentálne na krku viac než dosť. Koľko Európanov, vrátane tých, ktorí sa zúčastnia na ESF, v živote počulo o Bolkesteinovej direktíve, hrozivom návrhu, ktorý zavádza celý rad nových pohodlných právnych pojmov, ako je „krajina pôvodu“? Stačí podľa nej, aby si firma poskytujúca akýkoľvek druh služieb zriadila sídlo v jednej z 25 krajín EÚ – povedzme v Slovinsku – a čáry máry fuk, slovinské sociálne a pracovné zákonodárstvo sa bude na činnosť tejto firmy vzťahovať v celej EÚ. „Prijímajúca“ krajina nebude už dokonca ani mať právo vedieť, aké firmy si na jej území zriaďujú svoje pobočky – zodpovednosť za dozor pripadne výlučne Slovinsku. Spomínané firmy budú môcť tiež „dovážať“ pracovné sily odkiaľkoľvek, bude stačiť, ak budú mať povolenie na pobyt – uhádli ste – v Slovinsku.

Ja sama som presvedčenou Európankou, ale nemôžem hlasovať za navrhovanú ústavu, ktorá ako srdce európskej identity posväcuje konkurenciu voľného trhu, vylučuje všetky zmienky o solidarite a spolupráci, robí povinnosť z podriadenosti voči NATO a konzervuje všetky svoje súčasti na desaťročia.

Obchodný komisár EÚ z celého srdca podporil WTO, vrátane dohody o službách (GATS), ktorej konečným cieľom je urobiť tovar zo všetkých ľudských potrieb a činností. Obávam sa, že účastníci ESF sa dozvedia len málo o takýchto škandálnych témach, ktoré úrady úmyselne komplikujú, aby sa proti nim ťažšie bojovalo – a väčšina z nich odíde z Londýna rovnako zle vyzbrojená na tento boj, ako keď na fórum prišli.

Preto musíme brať vážne písmeno E v skratke ESF, musíme vylepšiť naše spojenectvá a prísť na to, ako spájať svoje sily. Zatiaľ čo Juh si vytrpel desaťročia „štrukturálneho prispôsobenia“, známejšieho skôr ako úsporné programy a zničenie všetkých sociálnych služieb, väčšina obyvateľov Severu len teraz začína chápať, že neoliberálna politika má dosah aj na nich. Útok proti európskym občanom, proti sociálnemu štátu, ba dokonca proti sociálnej súdržnosti, už pokročil ďaleko. Znova sa hrá o všetko, čo sa podarilo vybojovať za posledných sto rokov. ESF si nemôže dovoliť zaoberať sa podružnosťami.

Neoliberálny ideál kladie dôraz na zodpovednosť jednotlivca, slobodu pre biznis a trhové riešenia. Tvrdí, že súkromné je vždy lepšie, ako verejné, že ľudia „dostávajú to, čo si zaslúžia“. My naopak navrhujeme, aby vláda zákona postavila hrádzu nenásytnosti nadnárodných korporácií a finančných trhov. Ďalej sme za sociálnu solidaritu s chudobnými a slabými, nech žijú kdekoľvek, a za demokraciu účasti, ktorá je prostriedkom na obranu a vylepšenie „sociálneho modelu“.

Na ESF, tak ako na všetkých ostatných sociálnych fórach, by sme mali prestať s rituálnymi a stále dokola sa opakujúcimi sťažnosťami na krivdy tohto sveta. Skôr by sme mali chladne preskúmať štruktúru moci, určiť jej strategické slabiny a rozhodnúť sa spoločne zatlačiť našich neoliberálnych protivníkov až tak ďaleko, že spadnú do politickej priepasti.



Susan Georgeová je americká ekonómka a aktivistka žijúca v Paríži. Je členkou Transnacionálneho inštitútu. Už desaťročia sa zaoberá problémom dlhov Tretieho sveta a všeobecne problematikou neoliberalizmu. Patrí k najvýznamnejším postavám svetového alterglobalistického hnutia. Tento článok je mierne pozmenenou verziou prejavu, ktorý autorka predniesla na otváracom večeri Európskeho sociálneho fóra v Londýne 14. októbra 2004.







Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.