hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

28. 03. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Allende - rytier bol nahý

Régis Debray

Salvadora Allendeho neporazili. Zomrel tak, ako by si to bol želal: v boji. Nič ho nedonútili prijať. Človek od neho často počúval – tak často, že tomu skoro aj prestal veriť – „nedovolím, aby ma v pyžame strčili do nejakého lietadla, nebudem žiadať o azyl na nijakom veľvyslanectve.“ Jedna vec však bola všetkým jeho priateľom jasná: pre tohto hlavného hrdinu sa hra neskončí ako komická opera, ako sa to tak často stávalo v susedných krajinách.

(11. 09. 2003)



Linka na dnes



Green Socialist Network

Drobná britská skupinka s veľkou myšlienkou: spojiť to najlepšie z „červenej a zelenej" do jedného politického prúdu. Jej nevýhodou je malý dosah; výhodou pomerne mohutné intelektuálne zdroje, medzi ktoré patrí v neposlednom rade Pat Devine z Manchesterskej univerzity, tvorca jedného z modelov demokratického „nesovietskeho socializmu".



George Bush, hrdina robotníckej triedy


Thomas Frank

vydané 07. 09. 2004 • prečítané 10051x
formát na tlač



Najchudobnejší okres v Spojených štátoch neleží v Appalačských vrchoch či na Hlbokom juhu. Leží vo Veľkých planinách, oblasti roztrúsených rančov a umierajúcich farmárskych mestečiek – a vo voľbách roku 2000 si ho na konto pripísal George W. Bush s väčšinou viac ako 80 percent.


Keď som sa o tom prvýkrát dočítal, udivilo ma to – tak ako to udivilo veľa mojich známych. Pre nás sú demokrati stranou robotníkov, chudobných, slabých a šikanovaných. Pochopiť tento fakt je podľa nás základnou vecou, je to súčasťou abecedy dospelosti. Keď som jednej priateľke spomenul vyhladovaný okres vo Veľkých planinách, ktorý je taký zamilovaný do Busha, nešlo jej to do hlavy. „Ako môže niekto, kto bol aspoň raz v živote nútený pracovať pre niekoho iného, voliť republikánov?“ spýtala sa. Ako sa môže taká kopa ľudí tak strašne mýliť?

Táto otázka je namieste. Svojím spôsobom je to najdôležitejšia otázka našich čias. Americký politický život je celý o ľuďoch, ktorí sú pomýlení v otázke svojich najhlbších, najzákladnejších záujmov. Je to tento zmätok, ktorý dosadil republikánov do sedla vo všetkých troch súčastiach vlády, ktorý zvolil prezidentov, senátorov a guvernérov, ktorý posunul demokratov doprava a potom už len pre zábavu zariadil proces odvolávania Billa Clintona.

Tí Američania, ktorí zarábajú viac ako 300 000 dolárov ročne, vďačia tomuto zmätku za nesmierne veľa. Keď tak spokojne v duchu rátajú svoje poklady, mali by pritom pozdvihnúť času, aby vzdali hold oným republikánom z Veľkých planín. Práve vďaka takýmto sebazapierajúcim sa voličom už bohatých neťaží dedičská daň, ani tie otravné odbory, ani tí finanční regulátori, čo do všetkého strkali nos. Vďaka týmto mužom a ženám mozoľnatých rúk sa bohatým podarilo uniknúť daniam z príjmu v „konfiškujúcej“ výške (ako vravievali ich zámožní predkovia) a môžu si teraz kupovať dvoje značkové hodinky Rolex namiesto jedných.


Kam patria robotníci?

Lenže mnoho miliónov Američanov s priemernými príjmami v tom žiadny zmätok nevidí. Tento obraz konzervativizmu v ťažkých časoch im dáva dokonalý zmysel, a je to práve opačný jav – ľudia z robotníckej triedy, ktorí volia liberálov – ktorý ich udivuje. Ako to stálo na nárazníkovej nálepke, ktorú som videl na streleckej šou v Kansas City [voľne preložené]: „Pracujúci človek, ktorý podporuje demokratov, je ako krava, ktorá podporuje McDonald´s.“ [V tomto texte sa slovo „liberál“ chápe v americkom význame, t. j. ako niečo na spôsob európskeho sociálneho demokrata.]

Boli to títo ľudia, ktorí sa v dávnom roku 1968 postavili za Ameriku. Mali už dosť tých zazobaných decák ovešaných korálkami, ktoré každý večer v televízii kydali na ich vlasť. Mysleli si, že presne vedia, čo myslí Richard Nixon pod tou „tichou väčšinou“, o ktorej hovoril – ľudí, ktorým odmenou za tvrdú prácu boli len neustále nadávky v televíznych správach, hollywoodskych filmoch a od „vševedúcich“ univerzitných profesorov.

Niektorých vtiahol do konzervatívneho víru Ronald Reagan a jeho reči o slnečnej Amerike podfarbenej hudbou Glenna Millera, akú si pamätali z čias, než sa všetko pohnojilo. Iných si získal [pravicový rozhlasový komentátor] Rush Limbaugh svojím každodenným pranierovaním bezočivcov a horenosov. A ešte iní boli k tomu dotlačení: Bill Clinton z nich urobil republikánov tým, čo pokladali za jeho zjavne falošný „súcit“ a jeho očividné pohŕdanie priemernými Američanmi – tými, ktorí nevychodili prestížnu univerzitu a ktorých mal tú drzosť poslať do boja, keď on sám si pred povolávacím rozkazom zvolil zbabelý únik.

Takmer každý Američan by mohol vyrozprávať nejaký takýto príbeh politického obrátenia: ako jeho otec robil v oceliarni, bol členom odborov a skalným demokratom, ale ako všetci jeho vlastní súrodenci začali voliť republikánov; alebo ako sa jeho sesternica vzdala metodizmu a začala chodiť do fundamentalistického kostola na kraji mesta; alebo ako on sám mal už tak po krk nadávok za to, že je mäso, alebo že nosí tričká s Indiánom-maskotom miestnej univerzity, až sa mu nakoniec jedného dňa [konzervatívne] Fox News naozaj začali zdať [ako hovorí slogan stanice] „spravodlivé a vyvážené“.


Príbeh zo života

Zoberme si rodinu jedného môjho priateľa – chlapík pochádza z jedného z tých miest na stredozápade, na ktoré sa zvykli vrhať hordy sociológov, pretože boli také „typické“. Bola to priemyselná usadlosť strednej veľkosti, kde sa vyrábali nástroje, súčiastky do áut a podobne. Keď Reagan prevzal v roku 1981 úrad, viac ako polovica pracujúceho obyvateľstva mesta bola zamestnaná v továrňach a väčšina z nich patrila do odborov. Mesto malo robotníckeho ducha, bolo na tom dobre, bolo pekne upravené a v tom pôvodnom zmysle slova liberálne.

Otec môjho priateľa bol učiteľom v miestnej štátnej škole, verným členom svojho odborového zväzu a ešte oddanejším liberálom, ako mnohí iní. Nielenže bol pevným stúpencom Georgea McGoverna, demokratického prezidentského kandidáta z roku 1972 [ktorý sa staval proti vietnamskej vojne a za garantovaný základný príjem pre chudobných], ale v demokratických primárkach roka 1980 hlasoval za Barbaru Jordanovú, černošskú senátorku z Texasu. Môj priateľ bol v tom čase stredoškolským republikánom, príslušníkom Reaganovej mládeže, ktorému sa páčili kravaty s Adamom Smithom. Otec počúval synove výlevy o Miltonovi Friedmanovi a božskosti kapitalizmu voľného trhu a iba krútil hlavou. Jedného dňa, chlapče, pochopíš, čo za hlupáka si býval.

Lenže nakoniec zmenil názory otec, nie syn. Dnes hlasuje za toho republikánskeho kandidáta, ktorý je zo všetkých najďalej napravo. Konkrétnou otázkou, ktorá ho zlomila, boli interrupcie. Ako zbožného katolíka ho začiatkom deväťdesiatych rokov presvedčili, že posvätnosť embrya je dôležitejšia, ako všetky ostatné jeho záujmy; a potom už postupne prijal za svoj celý panteón konzervatívnych diablov: elitárske médiá a Americký zväz za občianske práva; afektované feministky; myšlienku, že práve tu v starých dobrých Spojených štátoch sú kresťania prenasledovaní.

Jeho ultrapriemerné stredozápadné mesto sledovalo tú istú trasu. Zatiaľ čo republikánska ekonomická politika narobila trosky z priemyslu, odborov i štvrtí v meste, jeho obyvatelia reagovali výpadmi vo sfére kultúrnych otázok, a nakoniec si zvolili tvrdo pravicového republikánskeho kongresmana, prívrženca charizmatického kresťanstva, ktorý viedol kampaň na základe protiinterupčného programu. Každá ďalšia ekonomická katastrofa akoby mesto posúvala ďalej k väčšej zatrpknutosti, cynizmu a konzervativizmu.


Spätný úder

Tento zmätok je typickým vyjadrením „Veľkého spätného úderu“, konzervativizmu toho štýlu, ktorý sa prvýkrát s vycerenými zubami objavil na celoštátnej politickej scéne ako odpoveď na flámy a protesty šesťdesiatych rokov. Kým predošlé formy konzervativizmu zdôrazňovali triezvosť v zostavovaní rozpočtov, „spätný úder“ mobilizuje voličov výbušnými spoločenskými otázkami, zvolávajúc pod jednu zástavu rozhorčenie verejnosti nad všetkým od pouličného muzicírovania až po „nekresťanské“ umenie, a potom ho spájajúc s ekonomickou politikou v prospech biznisu. Zapriaha kultúrnymi otázkami vyvolaný hnev, aby dosiahol ekonomické ciele. A sú to práve tieto ekonomické výsledky – nie zanedbateľné šarvátky v nekonečných „kultúrnych vojnách“ – ktoré sú najväčším pomníkom hnutia. Protiúder umožnil v posledných rokoch vznik medzinárodného konsenzu voľného trhu, vrátane všetkej tej privatizácie, deregulácie a zatláčania odborov, ktoré sú jeho súčasťou. „Spätný úder“ sa stará o to, aby boli republikáni znovu zvolení aj vtedy, keď ich zázraky voľného trhu krachujú, keď sa ich libertariánske plány míňajú účinkom a keď sa ich „nová ekonomika“ rúca. Umožňuje, aby sa fantazmagórie expertov o „globalizácii“ a impériu voľného trhu vnucovali s takou ohromnou sebaistotou zvyšku sveta. Len v dôsledku toho, že sa nejaký umelec rozhodne šokovať dedinčanov tým, že vykúpe Ježiša v ľudskom moči, musí sa teraz celá planéta preonačiť podľa vzoru vymysleného Republikánskou stranou USA.

„Veľký spätný úder“ síce umožnil znovuzrodenie doktríny štátneho nezasahovania, ale nerozpráva jazykom niekdajších kapitalistov, neodvoláva sa na božské právo peňazí, ani nevyžaduje, aby sa spodina neplietla do vecí, do ktorých ju nič nie je. Naopak, spätný úder si sám seba predstavuje ako nepriateľa elít, ako hlas nespravodlivo utláčaných, ako oprávnený protest ľudí, ktorým dejiny vždy nadeľovali iba bitku. Vôbec nezáleží na tom, že jeho vodcovia pritom dnes ovládajú všetky tri súčasti systému vlády, a že tí, ktorí z neho majú úžitok, sú najbohatšími ľuďmi planéty.

Vodcovia „spätného úderu“ v skutočnosti systematicky potláčajú otázky ekonomickej politiky. Základným východzím bodom hnutia je predpoklad, že čo sa týka verejného záujmu, kultúra je dôležitejšia, ako ekonomika – že, ako hovorí jeden z knižných titulov „spätného úderu“, Najdôležitejšie sú hodnoty. Na tomto základe potom zvoláva všetkých občanov, ktorí by boli kedysi spoľahlivými stúpencami „Novej dohody“ prezidenta F. D. Roosevelta, pod zástavu konzervativizmu. Keď sú konzervatívci na volebných mítingoch, zdá sa, ako keby záležalo na starých dobrých hodnotách, ale keď sa raz konzervatívci dostanú k moci, záleží im na jedinej „starej dobrej“ situácii: na režime nízkych miezd a bezzubej regulácie. Rozbili sociálny štát, znížili daňové zaťaženie korporácií a bohatých a vo všeobecnosti umožnili návrat krajiny k rozdeleniu bohatstva podľa vzoru 19. storočia. A to je najväčším protirečením „spätného úderu“: je to hnutie pracujúcich, ktoré samotné pracujúce vrstvy neuveriteľne poškodilo.

Vodcovia „spätného úderu“ môžu mať plné ústa Krista, ale ruky majú vo vreckách korporácií. Hodnoty sú možno „najdôležitejšie“ pre voličov, ale keď sú už voľby úspešne za nami, prednosť vždy dostávajú peniaze. Táto základná známka celého javu sa za desaťročia jeho existencie nijako nezmenila. Interrupcie sa nikdy nezakážu, pozitívna diskriminácia čenochov sa nikdy neruší, kultúrny priemysel nikdy nie je donútený k väčšej mravnosti. Aj ten zo všetkých najväčší kultúrny bojovník bol, keď prišlo na lámanie chleba, dobre známy ako podvodník. „Reagan sa vydával za obhajcu „tradičných hodnôt“, ale neexistujú nijaké dôkazy o tom, že by si za prioritu postavil ich obnovu,“ napísal Christopher Lasch, jeden z najbystrejších bádateľov myšlienok „spätného úderu“. „To, čo ho naozaj zaujímalo, bola obnova neregulovaného kapitalizmu dvadsiatych rokov – zrušenie Novej dohody.“


Hnutie za zrušenie dvadsiateho storočia

Pozorovateľov to frustruje, a dá sa predpokladať, že oddaných príslušníkov hnutia to frustruje ešte viac. Ich nabubrelí vodcovia nikdy nesplnia to, čo sľubujú. Ich hnev stále narastá, a napriek tomu volia svojich pravicových hrdinov znova a znova, druhý, tretí, dvadsiatykrát. Tento trik nestarne; ilúzia nikdy neomrzí. Hlasujte za zrušenie interrupcií – a dostanete zníženie kapitálových daní. Hlasujte za to, aby krajina opäť získala niekdajšiu silu – a dostanete odbúravanie priemyslu. Hlasujte za to, aby tí „politicky korektní“ univerzitní profesori dostali na frak – a dostanete dereguláciu elektriny. Hlasujte za to, aby vám vláda prestala dýchať na krk – a dostanete narastanie monopolov od médií až po mäsospracujúci priemysel. Hlasujte za to, aby sme sa postavili teroristom – a dostanete privatizáciu dôchodkového systému. Hlasujte za úder elitám – a dostanete spoločenský systém, v ktorom je bohatstvo koncentrovanejšie, než kedykoľvek predtým v našom živote, v ktorom robotníci prišli o všetku moc a topmanažéri sú odmeňovaní nepredstaviteľným spôsobom.

Teoretici „spätného úderu“ si vymýšľajú nekonečné sprisahania, v ktorých bohatí a mocní s dobrými konexiami – liberálne médiá, ateistickí vedci, odporná elita z východného pobrežia – nútia svoje bábky tancovať tak, ako oni pískajú. Lenže spätný úder je takou ničivou politickou pascou pre záujmy Strednej Ameriky, že aj ten najdiabolskejší bábkar by si ju len ťažko mohol vymyslieť. Toto je rebélia proti „establišmentu“, ktorá zrušila dane na zdedený majetok. Toto je hnutie, ktorého odpoveď na existujúcu mocenskú štruktúru je urobiť z bohatých ešte väčších boháčov; ktorého odpoveď na neustále postupujúcu degradáciu života pracujúcich vrstiev je zúrivý útok na odbory a programy bezpečnosti pri práci; ktorého riešenie americkej nevzdelanosti je podtrhnúť nohy štátnym vzdelávacím programom.

Ako akási na hlavu postavená Veľká francúzska revolúcia, v ktorej sa chudobní rútia ulicami a žiadajú väčšiu moc pre aristokraciu, posúva spätný úder spektrum prijateľného viac a viac doprava. Možno sa mu nikdy nepodarí dostať do škôl povinné modlitby, ale zo smetiska dejín zachránil a oprášil všetky možno pravicové ekonomické poučky. Po zrušení monumentálnych ekonomických reforiem šesťdesiatych rokov ([ktoré niesli meno] „vojna proti chudobe“) a rokov tridsiatych (zákonníka práce, dotácií farmárom, regulácii bankovníctva) namierili jeho vodcovia svoje kanóny na výsledky snáh raných rokov progresivizmu (dedičskú daň Woodrowa Wilsona, protimonopolné opatrenia Theodorea Roosevelta). Ak sa bude spätný úder ešte trocha snažiť, možno sa mu podarí zrušiť celé dvadsiate storočie.


Proti neexistujúcemu nepriateľovi

Keď si ho vezmeme ako návod na udržanie dominantnej koalície pokope, vyzerá spätný úder taký nepravdepodobný a taký plný vnútorných protirečení, že väčšina liberálnych pozorovateľov dokáže len s ťažkosťami uveriť, že naozaj existuje. Keby bolo všetko, ako má byť, myslia si liberáli, tieto dve skupiny – biznis a modré goliere – by si mali ísť navzájom po krku. Že by sa Republikánska strana mohla stavať do pozície obhajcu robotníckej Ameriky pripadá liberálom ako tak do očí bijúce popieranie reality, že šmahom ruky celý tento jav zavrhujú a odmietajú ho brať vážne. „Veľký spätný úder“, domnievajú sa, nie je ničím iným, než skrytým rasizmom, alebo stareckou chorobou, alebo bezdôvodným kňučaním veriacich vidiečanov, či protestom „rozhnevaných bielych mužov“, ktorí cítia, že si ich už dejiny nevšímajú. A to všetko je do istej miery pravda.

Ale chápať spätný úder týmto spôsobom znamená, že človeku uniká moc jeho myšlienky, ako aj jeho životaschopnosť v širokých vrstvách obyvateľstva. Napriek všetkému sa stále objavuje, ako nákaza zatrpknutosti šíriaca sa zo starých na mladých, z protestantských fundamentalistov na katolíkov a Židov, a z rozhnevaných bielych mužov na každý možný odtienok demografických kategórií.

Vôbec nie je dôležité, že sily, ktoré za dávnych Nixonových čias vyvolali existenciu „tichej väčšiny“, už dávno vymizli. Spätný úder udiera s nezmenšenou silou, jeho zúrivosť sa valí desaťročiami. Sebaistí liberáli, ktorí v tom čase Ameriku viedli, sú dnes na pokraji zániku. Nová ľavica, so svojimi škodoradostnými vulgarizmami a pohŕdaním štátnou zástavou, vymrela úplne. Celá „spoločnosť hojnosti“ – so svojimi paternalistickými korporáciami a mocnými odbormi – odchádza každým rokom stále viac do dejín. Ale spätný úder pretrváva. Naďalej sníva svoje strašidelné sny o úpadku národa, farbistom bezpráví a zradách páchaných na vrcholkoch moci, bez ohľadu na to, čo sa v skutočnosti vo svete deje.


Liberálov áno, ale iba bohatých

V klimatizovanej firemnej budove na predmestí sa môže dnešný svet zdať novým vekom rozumu, kde si navzájom tíško hudú webstránky, kde je za rohom nový nákupný komplex, ktorý každý týždeň ako zázrakom predvída jemné zmeny nášho konzumného vkusu, v ktorom globalizovaná ekonomika prináša stále viac osohu, a v ktorom sa zástup nehrdzavejúcich superáut tíško sunie ulicami nádherne upravených, naplánovaných komunít. Lenže pri pozornejšom pohľade nepripomína Amerika nič väčšmi, ako panorámu šialenstva a sebaklamu hodnú Hieronyma Boscha: plnú zaťatých vlastencov v modrých golieroch, odriekajúcich Prísahu zástave, zatiaľ čo si sami ničia vlastnú šancu na slušný život; drobných farmárov, ktorí hrdo hlasujú za stratu vlastnej pôdy; mužov oddaných svojim rodinám, ktorí starostlivo pracujú na tom, aby ich deti nemohli nikdy vyštudovať ani si dovoliť primeranú zdravotnú starostlivosť; robotníkov zo stredozápadu s jasotom masovo hlasujúcich za kandidáta, ktorého politika premení ich domovskú oblasť na skládku zhrdzavených továrenských strojov.

Kto nesie vinu za túto krajinu pokrivených zrkadiel, za tento stihomam a za zvedenie dobrých ľudí? Svoj diel zodpovednosti musí niesť aj samotný liberalizmus. V istej chvíli v posledných štyroch desaťročiach prestal byť zaujímavý pre obrovskú časť svojho tradičného voličstva. Rada demokratického vodcovstva (Democratic Leadership Council), ktorá vyprodukovala Billa Clintona a Ala Gora, tlačila na stranu, aby zabudla na voličov „modrých golierov“ a namiesto toho sa zamerala na zámožné „biele goliere“ vo vysoko kvalifikovaných profesiách, ktorí sú liberálmi v spoločensko-kultúrnych otázkach. Záujmy vyššieho rangu, ktorým sa táto Rada zo všetkých síl snaží zapáčiť, tvoria záujmy korporácií, schopných darovať na politické kampane také financie, akým sa príspevky organizovaného hnutia pracujúcich nikdy nemôžu vyrovnať. Najlepším spôsobom, ako si získať hlasy – a čo je dôležitejšie, peniaze – tohto túžobne žiadaného spoločenstva, je podľa „nových demokratov“ stáť absolútne pevne povedzme za interrupčnou možnosťou voľby a zároveň donekonečna ustupovať v ekonomických otázkach, v oblasti sociálneho zabezpečenia, penzií, zákonníka práce, privatizácie, deregulácie a tak ďalej. Takíto demokrati výslovne odmietajú „viesť triedny boj“, ako to posmešne pomenúvajú, a zdôrazňujú svoju naklonenosť záujmom biznisu. Ekonomické otázky úmyselne nechávajú bokom. Pokiaľ ide o voličov z robotníckej triedy, ktorí až donedávna tvorili základný kameň strany, noví demokrati sa domnievajú, že tí sa predsa nemajú kde inde uchýliť. A okrem toho, ktorý politik v tejto úspech zbožňujúcej krajine sa chce stať hlasom chudobných ľudí? Ako by už len z toho mohol vytĺcť peniaze?


Triedny jazyk v pravicovom vydaní

Toto je vo veľmi hrubej skratke tá zločinne hlúpa stratégia, ktorá od začiatku sedemdesiatych rokov v myslení demokratov viac-menej neustále dominuje. Ako poukázal politický analytik E. J. Dionne, výsledkom bolo, že sa obe strany stali „nástrojom záujmov vyšších stredných vrstiev“ a starý, triedne založený jazyk ľavice sa rýchlo vytratil zo sféry prijateľnosti. Republikáni medzitým usilovne vypracovávali vlastný, pravicový triedne založený jazyk, a kým oni sa pokúšali svojím populizmom osloviť voličov „modrých golierov“, demokrati sa presne tým istým voličom obracali chrbtom, zbavujúc ich predstaviteľov straníckych pozícií a so smiechom i úškrnom vyhadzujúc ich problémy na smetisko dejín. Dalo by veľkú námahu vymyslieť pre demokratov zničujúcejšiu stratégiu. A v ničení sa ďalej pokračuje. Čo ako zúfalo sa presúvajú a ustupujú, ich straty len narastajú.

Je však pozoruhodné, že nových demokratov to nijako netrápi. Tí sa podľa všetkého tešia na deň, keď sa z ich strany stane spojenectvo bohatých a tých, ktorí si o sebe myslia, že sú mravne na výške. Zatiaľ čo republikáni vyťahujú svoj jedovatý stereotyp „liberálnej elity“, demokrati sa akoby snažili tejto nálepke dostáť. Možno majú pravdu, keď si myslia, že ak šialení konzervatívci zájdu ešte o kúsok ďalej, republikáni umiernených obyvateľov bohatých predmestí znechutia a zámožní sa masovo presunú k demokratom. Lenže veci, za ktorými si kedysi liberalizmus stál – rovnosť a ekonomická istota – budú po ceste k tomuto cieľu nadobro opustené, práve v historickom okamihu, keď ich potrebujeme najviac.

Problém nie je v tom, že demokrati sú skalnými stúpencami interrupcií či odporcami modlitieb v školách. Problém je v tom, že keď sa vzdali triedneho jazyka, ktorým sa kedysi ostro odlišovali od republikánov, stali sa tak zraniteľnými v kultúrnych otázkach, ako sú strelné zbrane alebo interrupcie – ktorých význam by za normálnych okolností materiálne otázky hlboko zatienili. Žijeme v prostredí, kde republikáni hovoria o triedach prakticky neustále – aj keď samozrejme zašifrovaným spôsobom – zatiaľ čo demokrati majú strach ich čo len spomenúť.


Zašpiniť si ruky prácou

Demokratická politická stratégia predpokladá, že ľudia vedia, v čom spočívajú ich ekonomické záujmy, a budú na ich základe inštinktívne konať. Žiadnu protikapitalistickú rétoriku triedneho boja netreba, a už vôbec netreba, aby si nejaký liberál skutočne špinil ruky priamym osobným bratríčkovaním s nespokojencami. Veď nech sa len pozrú na výsledky a posúdia sami: demokrati sú o trošíčku štedrejší v sociálnych dávkach, trošíčku prísnejší v oblasti regulácie životného prostredia, a o niečo menej proti odborom, ako republikáni.

V tomto uvažovaní je však jeden gigantický omyl. Ľudia totiž nerozumejú svojmu postaveniu vo veľkom behu sveta prirodzene. Nevedia automaticky, aké možnosti konať majú, do akých organizácií by mohli vstúpiť, alebo po akých opatreniach by mali volať. Liberalizmus nie je osudovou silou, ktorá zasiahne vždy, keď svet korporácií zájde priďaleko. Je ľudským výtvorom. Systém sociálneho zabezpečenia nevyrazil spod zeme v plnej zbroji ako reakcia na očividné krajnosti voľného trhu; bol výsledkom desaťročí budovania hnutia, agitácie, vzdelávania a nevďačnej organizačnej práce. Od prvých zábleskov ľavicového reformného hnutia v deväťdesiatych rokoch 19. storočia po uskutočnenie jeho reforiem v tridsiatych rokoch 20. prešlo viac ako štyridsať rokov.

Pozrime sa napríklad na voličské zvyklosti členov odborov. Vo voľbách v roku 2000 volili belosi-muži výraznou väčšinou Busha. No belosi-muži, ktorí boli v odboroch, volili podobne výraznou väčšinou Gora. Rovnaký rozdiel sa opakuje vo všetkých ostatných demografických kategóriách: u žien, vlastníkov zbraní, penzistov a tak ďalej – ak sú členmi odborov, ich politické názory sa posúvajú doľava. Je to tak aj vtedy, keď sa spomínaní členovia odborov takmer nedostali do styku s odborovými vodcami. Evidentne už len to, že je človek v odboroch, mení jeho náhľad na politiku, zaočkuje ho to proti spätnému úderu – pretože odbory dávajú dôraz na otázky, ako je stav ekonomiky, zdravotníctvo a vzdelávanie, a nie na hmlisté obavy z „kultúrneho úpadku“. Lenže dnes je členmi odborov iba deväť percent zamestnancov v súkromnom sektore, v porovnaní s 38 percentami v päťdesiatych rokoch. A Demokratická strana, usilujúca sa dokázať svoju vernosť korporačnej Amerike, nerobí proti úpadku odborov vôbec nič.

Ústrednú dôležitosť budovania hnutia chápe teraz pravica a pracuje na ňom veľmi usilovne. Má nadácie, ktoré smerujú do politiky na tých najvyšších úrovniach milióny dolárov; podporujú ekonomické fakulty, ktoré veria na voľný trh, think-tanky a pravicových „expertov“; má armádu lobistov, stádo časopisov a novín, a jedno či dve vydavateľstvá. A naspodu má oddaných mravčích organizátorov, ktorí chodia od domu k domu, zvolávajú svojich susedov, ba dajú do zálohy aj vlastné domovy, aby presadili evanjelium spätného úderu. Toto hnutie hovorí k ľuďom na najnižších priečkach spoločnosti, prihovára sa im každý jeden deň. Zo strany konzervatívcov počujú títo ľudia vysvetlenie, prečo sa všetko tak pokazilo. Zo strany ľavice nepočujú vôbec nič.



Thomas Frank je zakladajúcim šéfredaktorom amerického časopisu The Baffler a autorom knihy One Market Under God: Extreme Capitalism, Market Populism and the End of Economic Democracy (Jeden trh nedeliteľný, na ktorý zhliada Boh samotný: extrémny kapitalizmus, trhový populizmus a koniec ekonomickej demokracie). Táto esej pochádza z jeho najnovšej knihy, ktorá sa volá What’s the Matter with America? (Čo je to s Amerikou?) Medzititulky a poznámky v hranatých zátvorkách hejrup.







Vaše komentáre:

miero  (08.09.2004 14:03:04)     
Prelozit do slovenciny
Myslim, ze tento text by mohol byt prelozeny aj do slovenciny, teda konkretne do slovenskych pomerov, kde prave v tych chudobnejsich oblasiach su tzv. krestania (v skutocnosti ti chudobnejsi) najvdacnejsimi podporovatelmi KDH a SDKU.

Reagovať

m.  (16.09.2004 17:30:40)     
Volte...
Ralpha Nadera, aspon zasa uberiete hlasy Bushovmu protikandidatovi - tentoraz Kerrymu, za ktorym stoji komunisto-fasista Ted Kennedy...

Alebo si najdite robotu, prestante byt chudobny a nebudete mat cas trepat taketo kydy, chumaji...

Reagovať

  
JK  (30.10.2004 13:24:08)     
Re: Volte...
Ty asi nedrieš minimálne 250 hodín mesačne na zasraného ,,podnikateľa", ktorý ti len tak mimochodom zabúda dať almužnu vo výške 6000-7000 SK vo výplatnom termíne len preto, že si kupuje nové auto, alebo ide do Nórska na rybačku...atd. Alebo aj ty takto statočne pracuješ? Inteligent...

Reagovať

WZX  (24.12.2013 02:11:51)     
michael kors
people . Sometimes , shareyour meets the woman found in train a passion for movies bychance- Bogart . And , Shakespeare guy cousin of <a href="http://www.michaelkorsoutletonlineinc.com/" title="michael kors outlet">michael kors outlet</a> bychoice- you've introduced the <br/>suru Koto. Kojin matawa gurūpu <a href="http://www.2013-louisvuittonhandbags.com/" title="Authentic Louis Vuitton Handbags">Authentic Louis Vuitton Handbags</a> withanother 90-byō inai ni shinmitsuna kankei o kakuritsu shi, <a href="http://www.louisvuitton-lvpurses.com/" title="louis vuitton outlet">louis vuitton outlet</a> sore gadearu koto ga shakai-teki matawa communitysetting ya bijinesu <a href="http://www.mymichaelkorseshop.com/" title="michael kors outlet">michael kors outlet</a> <br/>even if there is a word of all , <a href="http://www.michaelkorsoutletonlineinc.com/" title="michael kors outlet online">michael kors outlet online</a> we have to form a decision within a few <a href="http://www.louisvuittonoutletyears.com/" title="louis vuitton">louis vuitton</a> secondsand before frequently . Friend or Foe ? <a href="http://www.guccioutlet-online2013.com/" title="gucci outlet">gucci outlet</a> Fight or flight ? Opportunities and threats ? <a href="http://www.louisvuittonchristmas2013.com/" title="louis vuitton outlet online">louis vuitton outlet online</a> <br/>if you died or weeks shortmonths, do you understand? <a href="http://www.michaelkorsoutletchristmas.com/" title="michael kors handbags">michael kors handbags</a> It <a href="http://www.outletchristianlouboutin13.com/" title="Christian Louboutin online">Christian Louboutin online</a> is not sufficient in food and shelter . We need each other , we are in need of love .People like you , they feel <br/>kōi-teki <a href="http://www.michaelkorsoutletchristmas.com/" title="michael kors">michael kors</a> ni hayaku jibun jishin o teiji shi, dekinai baai, <a href="http://www.louisvuitton--outletstore.net/" title="louis vuitton outlet online">louis vuitton outlet online</a> wareware wa teineidearu koto no kiken-sei o jikkō suru <a href="http://www.manpasandonline.com/" title="Michael Kors Factory Outlet">Michael Kors Factory Outlet</a> ka, shitsurei,-jō o tsūka. 90 Sekanzu inai ni kō <a href="http://www.2013louisvuittoneshop.com/" title="louis vuitton bags">louis vuitton bags</a> kando <br/>counted ) isn'tmoving to what can be seen <a href="http://www.louisvuitton-christmas.com/" title="louis vuitton bags">louis vuitton bags</a> from the correction bookand away your attention from it <a href="http://www.mylouisvuittonfashion.com/" title="louis vuitton purses">louis vuitton purses</a> . 30 seconds , Keepyour an eye on the <a href="http://www.usacoachfactoryoutlet2013.com/" title="Coach Factory Outlet">Coach Factory Outlet</a> object . I feel the eyes of the <br/> <a href="http://www.guccioutletpurse.com/" title="gucci outlet online">gucci outlet online</a>

Reagovať


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.