hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

22. 11. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Solidárna kampaň s pracujúcimi v SCP Ružomberok

Michal Tulík

V pondelok 8. novembra sa v Ružomberku uskutočnil protestný míting organizovaný prepustenými zamestnancami SCP a členmi OZ Papier. Akcie na námestíčku uprostred sídliska sa zúčastnilo asi 110 ľudí. Niektorí robotníci, stále zamestnaní v SCP, si kryli tváre šatkami zo strachu pred možnými dôsledkami ich účasti na akcii. Účasť nesplnila očakávania, no podpísali sa na nej možno aj kárne opatrenia vedené proti zamestnancom zo strany majstrov v ten istý deň dopoludnia.

(19. 11. 2004)



Linka na dnes



4D - Dnešek, diskuze, dokumenty, demokracie

Stránka, ktorá si kladie za cieľ „seznamovat veřejnost se vším, co neschválily prádelny mozků" - s informáciami, ktoré nie sú v záujme vydavateľov, inzerentov a vlastníkov, či nie sú napriek svojej dôležitosti informáciami „masovej spotreby". Zaoberá sa aktuálnymi otázkami českej politiky z príjemne nezaťaženej perspektívy.



Vláda, ktorá panuje iba hlavnému mestu


Robert Fisk

vydané 26. 07. 2004 • prečítané 10003x
formát na tlač



Na míle južne od Bagdadu sa nám včera naskýtal ten istý obraz: prázdne policajné stanice, opustené iracké armádne a policajné stanovištia, policajné vozidlá zničené raketami, všade pozdĺž hlavného ťahu z Hilláhu po Nadžáf. Jednoducho, Afganistan číslo dva. Teraz už chápem, prečo iracká vláda a západní diplomati vystríhajú novinárov, aby nejazdili von z Bagdadu. Je to nebezpečné. Moja vlastná strastiplná cesta po diaľnici č 8, dejisku vraždy najmenej pätnástich občanov Západu, dokázala, že vplyv irackej vlády zostavenej Spojenými štátmi sotva dosahuje na územia južne od hlavného mesta. Irackých policajtov som videl jedine v sunnitskom meste Mahmudíja, kde v iráckom náborovom centre minulý týždeň v aute explodovala nálož.


Boli v konvoji jedenástich bielych dotlčených dodávok, na dav okolo mierili kalašnikovmi, išli nesprávnou stranou ulice, kde uviazli v dopravnej zápche a kričali na vodičov, aby im okamžite uvoľnili cestu. Nie, nebola to vystrašená americká kolóna – boli to vlastné iracké policajné sily v bielomodrých uniformách, s puškami namierenými aj na výklady obchodov, na obytné domy a na dav Iračanov vlniaci sa okolo nich. V Iskanderii som pri ceste videl dvoch ozbrojencov. Neviem, načo tam stáli. Polícia už svoje niekoľko metrov vzdialené stanovište opustila.

Áno, je to zahanbujúca reflexia našej invázie do Iraku – pripomeňme si úctivo „zbrane hromadného ničenia“ – ale predovšetkým je to tragédia pre Iračanov. Podstúpili strašného Sadama. Podstúpili naše hrozné sankcie. Podstúpili našu inváziu. A teraz musia podstúpiť anarchiu, ktorú sme my nazvali slobodou.

Včera bol v Bagdade deň ako každý iný: pri samovražednom bombovom útoku, pri ktorom páchateľ podpálil benzínovú nádrž hneď vedľa policajnej stanice prišlo o život 15 Iračanov a ďalších 62 bolo zranených. Úradník irackého ministerstva obrany bol zavraždený pred svojim domom. A ako to už vo svete podľa novej irackej vlády, ktorý pripomína Alicu v krajine zázrakov, chodí, na celom svete bolo v ten deň menovaných 43 nových irackých veľvyslancov. Ale koho zastupujú? Irak? Alebo výlučne Bagdad?

Keď som opustil Hilláh, narazil som na políciu a na niekoľko roztrúsených irackých vojakov. V Kúfe trvali na tom, že eskortujú moje auto do svätého mesta Nadžáf. Ale niekoľko kilometrov za centrom mesta sa otočili a oznámili mi, že podľa prímeria uzatvoreného s Mahdího armádou Muktadu al-Sadra nemôžu ísť ďalej. Mali pravdu. Staré mesto, hlavné cesty do mešity a vchod do svätyne imáma Alího stráži Sadrova domobrana - ktorú sa americká armáda minulý apríl zaprisahala „zničiť“.

Hlboko vnútri tejto obdivuhodnej a zlatom vykladanej súčasti islámskej architektúry, v klimatizovanej kancelárii vyzdobenej čínskym porcelánom a orientálnymi kobercami, som stretol muža, ktorý pomáhal nakresliť ústupovú mapu Američanov, keď skončili s obliehaním Sadrových síl. „Američania nám dali mapu a opýtali sa, na ktorých cestách smú hliadkovať.“ povedal mi včera v nadžafskej svätyni šejk Ali Smaisin, Sadrova pravá ruka. „Sadol som si s ostatnými členmi „Beit Šía“ („Dom šíitov“, ktorý spája viacero miestnych politických skupín, vrátane strany Dawa) a vybrali sme cesty, na ktorých Američania budú smieť rozostaviť svoje hliadky. Túto mapu sme potom vrátili americkej strane a oni náš výber ciest prijali.“

Nebol som prekvapený. Americké sily denne čelia toľkým útokom, že sa pozdĺž diaľnice č. 8 alebo kdekoľvek západne od Bagdadu cez Falúdžu alebo Ramadí nemôžu za denného svetla voľne pohybovať. Zo strachu pred raketovým útokom nelietajú v celom Iraku ich helikoptéry vo výške presahujúcej 100 metrov. Počas cesty na bagdadských predmestiach som včera s výnimkou tanku videl iba jediné americké vozidlo.

Nemalo by byť prekvapením, že „muqawama“ – odboj - má pod kontrolou také veľké územia v okolí Bagdadu. Nová vláda ustanovená Spojenými štátmi nemá ani políciu ani vojakov, aby mohla krajinu ovládnuť. Vyhlásila stanné právo, odpočúvanie telefónov a zákaz demonštrácií – ale nemá ani dosť síl, ani dosť schopností, aby tieto ustanovenia premenila na čokoľvek iné ako propagandistické sny pre zahraničných novinárov a pre obyvateľov, ktorí zúfalo túžia po bezpečnosti.

Dokonca aj prímerie uzatvorené medzi Američanmi a Mahdího armádou prekvapuje svojou šírkou. Podľa šejka Smaisina umožnilo polícii vrátiť sa na svoje stanovištia a členom Mahdího armády opustiť oficiálne budovy. Článok tri ustanovuje, že nikto nesmie byť zatknutý ani zajatý, článok štyri, že nikto by nemal na verejnosti nosiť zbraň. Článok päť a šesť hovorí, že „okupačné sily“ – Američania – musia zotrvať vo svojich základniach, s výnimkou malých hliadkovacích ciest, ktoré im umožňujú dostať sa do týchto opevnení.

Prekvapujúce je, že záverečná klauzula, o ktorej sa v čase „prevzatia“ moci Američanmi 28. júna ešte diskutovalo, žiada stiahnutie všetkých obvinení proti Muktadovi al-Sadrovi z minuloročnej vraždy Sajída Abdul-Madžída al-Choiu. Keď bolo toto obvinenie viac ako šesť mesiacov po jeho tajnom spísaní zverejnené, vyhlásil druhý najstarší americký dôstojník v Iraku, že vzhľadom naň jeho sily al-Sadra „zabijú alebo zajmú“ .

Boli to však práve Sadrovi muži, kto ma včera v Nadžáfe zdvorilo pozdravil na svojom kontrolnom stanovišti a kto ma odviedol k šejkovi Smaisinovi vo svätyni imáma Alího. Šejk sa sťažoval, že americké jednotky prímerie niekoľkokrát porušili. „Pred dvoma týždňami zastali pred al-Sadrovým domom dve ich vozidlá a vojaci začali vyslúchať ľudí. Nariadili sme našim jednotkám nepúšťať sa do boja, a keď sme sa sťažovali, vojaci sa stiahli.“ Sadrove jednotky – „verejný prúd“, ako ich neočakávane diskrétne nazýva šejk Smaisin – údajne utrpeli počas amerických útokov menej ako sto strát. Američania však tvrdia, že ich zabili štyristo.

Smaisina však podobné štatistiky nezaujímajú. „Okupáciu tvorí americká sila s britským mozgom,“ hovorí. „Je to to isté ako britská okupácia Basry v roku 1914 a Bagdadu v roku 1917. Naše hnutie nemôže byť porazené, lebo sme moslimi a vlastenci. Západ sa snaží nastoliť vládu drobnej hŕstky, ale to my neprijmeme. Teraz majú na krku povstania od Faa na juhu po Kirkúk na severe. A akákoľvek vláda, ktorá nebola zvolená v slobodných voľbách – nuž, to je problém.“

K Allawiho vláde viac asi netreba dodávať, i keď šiítske povstanie je len slabým odvarom sunnitského. Moja včerajšia cesta – cez juhoiracké sunnitské mestá, ktoré americké panstvo zvrhli už dávno, po najsvätejšie mesto šíitov, ktorého svätyne a ich okolie má pod kontrolou jeho vlastná milícia – však potvrdila, že pán Allawi vládne hlavnému mestu bez krajiny.

Prípravy na cestu trvali dva týždne a cestoval som v sprievode islamského duchovného, ktorý mi kázal čítať arabské noviny, kedykoľvek sa k autu priblížili uličníci, čo chceli vodičovi predať špongiu na umývanie okien. Chlapčiská prešli na ukážku špongiou po prednom okne a nazerali dnu, hľadajúc – tak sme predpokladali – cudzincov. Boli to sliediči. Nezbadali ma. Avšak to, čo som uvidel ja, vzbudilo vo mne nekonečne väčší nepokoj: štát, ktorého vláda panuje iba hlavnému mestu; krajinu, ktorú si stotožňujeme s vlastnými predstavami na vlastnú škodu.



Robert Fisk je známy britský novinár, píšuci pre denník Independent, a jeden z najváženejších znalcov Blízkeho východu. Upravila a preložila Svetlana Žuchová.







Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.