hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

26. 07. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Ti, kteří přežili

Dominik Lukeš

Co si asi říkal domorodý dřevorubec na Velikonočním ostrově, když někdy kolem roku 1500 n. l. kácel poslední strom? Myslel si, „aspoň, že mám nějakou práci“, „k čemu ty stromy vlastně jsou“, nebo „co se s námi teď stane“? Tuto a další podobné otázky si klade autor nové knihy o rozpadu společností americký zoolog, biohistorik a enviromentalista Jared Diamond. Takový úhel pohledu je podle něj nutný, máme-li porozumět ekologickým problémům současného světa v celé jejich složitosti a obzvláště pokud je chceme přežít. Tím také vyčnívá nad celou řadu dalších prací, které se nás snaží vyburcovat k aktivismu katastrofickými scénáři.

(01. 04. 2005)



Linka na dnes



Ľavica.sk

Pokus vytvoriť na Slovensku portál pre všetko ľavicové. Zatiaľ stojí na pleciach jediného človeka, no napriek tomu svojou aktuálnosťou a profesionalitou stojí za pozornosť.



Vláda, ktorá panuje iba hlavnému mestu


Robert Fisk

vydané 26. 07. 2004 • prečítané 9910x
formát na tlač



Na míle južne od Bagdadu sa nám včera naskýtal ten istý obraz: prázdne policajné stanice, opustené iracké armádne a policajné stanovištia, policajné vozidlá zničené raketami, všade pozdĺž hlavného ťahu z Hilláhu po Nadžáf. Jednoducho, Afganistan číslo dva. Teraz už chápem, prečo iracká vláda a západní diplomati vystríhajú novinárov, aby nejazdili von z Bagdadu. Je to nebezpečné. Moja vlastná strastiplná cesta po diaľnici č 8, dejisku vraždy najmenej pätnástich občanov Západu, dokázala, že vplyv irackej vlády zostavenej Spojenými štátmi sotva dosahuje na územia južne od hlavného mesta. Irackých policajtov som videl jedine v sunnitskom meste Mahmudíja, kde v iráckom náborovom centre minulý týždeň v aute explodovala nálož.


Boli v konvoji jedenástich bielych dotlčených dodávok, na dav okolo mierili kalašnikovmi, išli nesprávnou stranou ulice, kde uviazli v dopravnej zápche a kričali na vodičov, aby im okamžite uvoľnili cestu. Nie, nebola to vystrašená americká kolóna – boli to vlastné iracké policajné sily v bielomodrých uniformách, s puškami namierenými aj na výklady obchodov, na obytné domy a na dav Iračanov vlniaci sa okolo nich. V Iskanderii som pri ceste videl dvoch ozbrojencov. Neviem, načo tam stáli. Polícia už svoje niekoľko metrov vzdialené stanovište opustila.

Áno, je to zahanbujúca reflexia našej invázie do Iraku – pripomeňme si úctivo „zbrane hromadného ničenia“ – ale predovšetkým je to tragédia pre Iračanov. Podstúpili strašného Sadama. Podstúpili naše hrozné sankcie. Podstúpili našu inváziu. A teraz musia podstúpiť anarchiu, ktorú sme my nazvali slobodou.

Včera bol v Bagdade deň ako každý iný: pri samovražednom bombovom útoku, pri ktorom páchateľ podpálil benzínovú nádrž hneď vedľa policajnej stanice prišlo o život 15 Iračanov a ďalších 62 bolo zranených. Úradník irackého ministerstva obrany bol zavraždený pred svojim domom. A ako to už vo svete podľa novej irackej vlády, ktorý pripomína Alicu v krajine zázrakov, chodí, na celom svete bolo v ten deň menovaných 43 nových irackých veľvyslancov. Ale koho zastupujú? Irak? Alebo výlučne Bagdad?

Keď som opustil Hilláh, narazil som na políciu a na niekoľko roztrúsených irackých vojakov. V Kúfe trvali na tom, že eskortujú moje auto do svätého mesta Nadžáf. Ale niekoľko kilometrov za centrom mesta sa otočili a oznámili mi, že podľa prímeria uzatvoreného s Mahdího armádou Muktadu al-Sadra nemôžu ísť ďalej. Mali pravdu. Staré mesto, hlavné cesty do mešity a vchod do svätyne imáma Alího stráži Sadrova domobrana - ktorú sa americká armáda minulý apríl zaprisahala „zničiť“.

Hlboko vnútri tejto obdivuhodnej a zlatom vykladanej súčasti islámskej architektúry, v klimatizovanej kancelárii vyzdobenej čínskym porcelánom a orientálnymi kobercami, som stretol muža, ktorý pomáhal nakresliť ústupovú mapu Američanov, keď skončili s obliehaním Sadrových síl. „Američania nám dali mapu a opýtali sa, na ktorých cestách smú hliadkovať.“ povedal mi včera v nadžafskej svätyni šejk Ali Smaisin, Sadrova pravá ruka. „Sadol som si s ostatnými členmi „Beit Šía“ („Dom šíitov“, ktorý spája viacero miestnych politických skupín, vrátane strany Dawa) a vybrali sme cesty, na ktorých Američania budú smieť rozostaviť svoje hliadky. Túto mapu sme potom vrátili americkej strane a oni náš výber ciest prijali.“

Nebol som prekvapený. Americké sily denne čelia toľkým útokom, že sa pozdĺž diaľnice č. 8 alebo kdekoľvek západne od Bagdadu cez Falúdžu alebo Ramadí nemôžu za denného svetla voľne pohybovať. Zo strachu pred raketovým útokom nelietajú v celom Iraku ich helikoptéry vo výške presahujúcej 100 metrov. Počas cesty na bagdadských predmestiach som včera s výnimkou tanku videl iba jediné americké vozidlo.

Nemalo by byť prekvapením, že „muqawama“ – odboj - má pod kontrolou také veľké územia v okolí Bagdadu. Nová vláda ustanovená Spojenými štátmi nemá ani políciu ani vojakov, aby mohla krajinu ovládnuť. Vyhlásila stanné právo, odpočúvanie telefónov a zákaz demonštrácií – ale nemá ani dosť síl, ani dosť schopností, aby tieto ustanovenia premenila na čokoľvek iné ako propagandistické sny pre zahraničných novinárov a pre obyvateľov, ktorí zúfalo túžia po bezpečnosti.

Dokonca aj prímerie uzatvorené medzi Američanmi a Mahdího armádou prekvapuje svojou šírkou. Podľa šejka Smaisina umožnilo polícii vrátiť sa na svoje stanovištia a členom Mahdího armády opustiť oficiálne budovy. Článok tri ustanovuje, že nikto nesmie byť zatknutý ani zajatý, článok štyri, že nikto by nemal na verejnosti nosiť zbraň. Článok päť a šesť hovorí, že „okupačné sily“ – Američania – musia zotrvať vo svojich základniach, s výnimkou malých hliadkovacích ciest, ktoré im umožňujú dostať sa do týchto opevnení.

Prekvapujúce je, že záverečná klauzula, o ktorej sa v čase „prevzatia“ moci Američanmi 28. júna ešte diskutovalo, žiada stiahnutie všetkých obvinení proti Muktadovi al-Sadrovi z minuloročnej vraždy Sajída Abdul-Madžída al-Choiu. Keď bolo toto obvinenie viac ako šesť mesiacov po jeho tajnom spísaní zverejnené, vyhlásil druhý najstarší americký dôstojník v Iraku, že vzhľadom naň jeho sily al-Sadra „zabijú alebo zajmú“ .

Boli to však práve Sadrovi muži, kto ma včera v Nadžáfe zdvorilo pozdravil na svojom kontrolnom stanovišti a kto ma odviedol k šejkovi Smaisinovi vo svätyni imáma Alího. Šejk sa sťažoval, že americké jednotky prímerie niekoľkokrát porušili. „Pred dvoma týždňami zastali pred al-Sadrovým domom dve ich vozidlá a vojaci začali vyslúchať ľudí. Nariadili sme našim jednotkám nepúšťať sa do boja, a keď sme sa sťažovali, vojaci sa stiahli.“ Sadrove jednotky – „verejný prúd“, ako ich neočakávane diskrétne nazýva šejk Smaisin – údajne utrpeli počas amerických útokov menej ako sto strát. Američania však tvrdia, že ich zabili štyristo.

Smaisina však podobné štatistiky nezaujímajú. „Okupáciu tvorí americká sila s britským mozgom,“ hovorí. „Je to to isté ako britská okupácia Basry v roku 1914 a Bagdadu v roku 1917. Naše hnutie nemôže byť porazené, lebo sme moslimi a vlastenci. Západ sa snaží nastoliť vládu drobnej hŕstky, ale to my neprijmeme. Teraz majú na krku povstania od Faa na juhu po Kirkúk na severe. A akákoľvek vláda, ktorá nebola zvolená v slobodných voľbách – nuž, to je problém.“

K Allawiho vláde viac asi netreba dodávať, i keď šiítske povstanie je len slabým odvarom sunnitského. Moja včerajšia cesta – cez juhoiracké sunnitské mestá, ktoré americké panstvo zvrhli už dávno, po najsvätejšie mesto šíitov, ktorého svätyne a ich okolie má pod kontrolou jeho vlastná milícia – však potvrdila, že pán Allawi vládne hlavnému mestu bez krajiny.

Prípravy na cestu trvali dva týždne a cestoval som v sprievode islamského duchovného, ktorý mi kázal čítať arabské noviny, kedykoľvek sa k autu priblížili uličníci, čo chceli vodičovi predať špongiu na umývanie okien. Chlapčiská prešli na ukážku špongiou po prednom okne a nazerali dnu, hľadajúc – tak sme predpokladali – cudzincov. Boli to sliediči. Nezbadali ma. Avšak to, čo som uvidel ja, vzbudilo vo mne nekonečne väčší nepokoj: štát, ktorého vláda panuje iba hlavnému mestu; krajinu, ktorú si stotožňujeme s vlastnými predstavami na vlastnú škodu.



Robert Fisk je známy britský novinár, píšuci pre denník Independent, a jeden z najváženejších znalcov Blízkeho východu. Upravila a preložila Svetlana Žuchová.







Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.