hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

25. 07. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Cancún
a čo z neho plynie

Walden Bello

Krach piatej ministerskej konferencie Svetovej obchodnej organizácie (WTO) v nedeľu 14. septembra v Cancúne je udalosťou historických rozmerov. Z Cancúnu vyplýva niekoľko nesmierne významných dôsledkov.

(29. 09. 2003)



Linka na dnes



Aspekt

Veľmi kvalitný feministický mesačník, ktorý možno dokonca na svoju vysokú úroveň na Slovensku dopláca. Napriek rozšírenému nepochopeniu feminizmu (alebo skôr feminizmov) sa nebojí a vytrvalo otvára otázky týkajúce sa ženského hnutia.



Spoluzakladateľ Solidarity Jacek Kuroń:

Od revolúcie ku kompromisu a zase naspäť


Michal Polák

vydané 06. 07. 2004 • prečítané 10486x
formát na tlač



„Zomrel jeden zo zakladateľov Solidarity,” hlásali prednedávnom titulky novín. K tomu pár povrchných slov, povinná úlitba panujúcemu antikomunizmu, a dosť. No Jacek Kuroń je príliš veľká a zložitá postava, než aby sa vtesnala do dnes zaužívaných koľají. Bola by škoda, keby zostalo len pri tom, čo má slovenský čitateľ možnosť dozvedieť sa z médií stredného prúdu. Pretože – kto to bol v skutočnosti Jacek Kuroń? Mladý idealista, ktorý vstúpil do komunistickej strany, pretože chcel pomôcť ľuďom naučiť sa, ako si majú sami vládnuť. Prísny marxista, ktorý z nej bol vylúčený za kritiku ostrú až na samú dreň. Revolucionár, ktorý sa už ako chlapec pripravoval na väzenie – i keď sa mu nesnívalo, že ho nakoniec dokopy na deväť rokov dá uväzniť strana, ktorú považoval za „svoju“. Stúpenec kompromisu, ktorý tak dlho presadzoval „sebaobmedzujúcu revolúciu“, až ho napokon nemožnosť kompromisného riešenia priviedla k rúcaniu „komunizmu“. Skeptik, ktorý v krajine „reálneho socializmu“ radil radšej nežiadať legalizáciu nezávislých odborov. Nadšenec, ktorý sa stal jedným z najvytrvalejších vodcov tých istých odborov. Sociálny demokrat, ktorý považoval za svoju povinnosť pomôcť pri budovaní kapitalizmu. A napokon fanúšik alterglobalistického hnutia, ktorý sám seba za svoju úlohu pri budovaní kapitalizmu odsúdil.


Kurońov osud je pevne zviazaný s osudom povojnového Poľska ako celku a o jednom nemožno hovoriť bez druhého. Jeho život nám možno všeličo napovie nielen o minulosti nášho suseda, ale aj o jeho prítomnosti a budúcnosti – a ktovie, možno aj o našej vlastnej...



Solidarita: Sebaobmedzujúca revolúcia

Propagandisti minulého režimu radi vykresľovali Kurońa ako antikomunistického radikála – a zo svojich vlastných dôvodov to robia aj tí dnešní. No svet nie je čierno-biely. Nie všetko, čo je dnes bez debaty považované za aktivitu smerujúcu k „zvrhnutiu režimu“ sa tak javilo aj vtedy. Hodnotiť minulosť optikou dneška je iste veľmi starý hriech. Minulý režim si podobne vykladal všetky významné minulé udalosti a hnutia – od husitov po štúrovcov – ako snahy smerujúce k vyvrcholeniu dejín, t. j. k vzniku „reálneho socializmu“. No tak, ako to bol nezmysel vtedy, je to nezmysel aj dnes. Aktivity opozície boli predovšetkým opozičné - o zničení režimu, ak pod režimom rozumieme socializmus, uvažoval len málokto (zrušiť monopol komunistickej strany, to už bola iná otázka). Prečítajme si len, čo napísal Kuroń v doslove k Sprievodcovi po PĽR, vydanom pre generácie, ktoré starý režim už nezažili:

„Tí, ktorí sa otvorene stavali proti vláde, zároveň väčšinou na nový poriadok verili. Bolo to tak do očí bijúce, že to viedlo ku konšpiračným teóriám, napríklad že to bola KGB, kto podporoval opozíciu a kto ju využil na vlastné zámery. ... Zamyslel som sa raz nad tým, prečo rôzne opozičné vlny viedli jednotlivci zviazaní s komunistickou stranou, takzvaní revizionisti, a prečo sa pravičiari tak zriedkavo otvorene stavali proti vláde. Určite to nebolo tým, že my, jednotlivci, ktorí sa prichádzali zľava, sme boli lepší alebo statočnejší. Dnes si myslím, že naša statočnosť pochádzala z našej naivity. Stavali sme sa proti systému, pretože sme ho považovali za svoj. Verili sme, že sa dá vylepšiť. Pravičiari túto možnosť kategoricky odmietali.“

Solidarita, ktorá vznikla v roku 1980 ako nezávislý odborový zväz, tiež nebola stopercentne „protirežimnou“ v dnešnom slova zmysle. Isteže, Lech Walesa bol tak ako milióny jeho členov Solidarity veriacim katolíkom a oslavoval ako svojich spojencov Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovú (čím sa vodca najväčšieho odborového zväzu na svete – v prepočte na počet obyvateľstva – stal spojencom hrobárky britského odborového hnutia, ktorá dokázala v osemdesiatych rokoch označiť štrajkujúcich baníkov za „vnútorného nepriateľa“.) No zároveň je faktom, že do konca roka 1980 sa členmi Solidarity stal jeden milión členov Poľskej zjednotenej robotníckej strany – čiže celá jedna tretina. A takisto, ako na Slovensku po r. 1989, aj v Poľsku sa prejavoval ten istý protirečivý jav: zatiaľ čo reakcia väčšiny na slová „socializmus“ či „komunizmus“ bola negatívna, konkrétny obsah historicky s nimi spojený – štátne, nie súkromné vlastníctvo; prerozdeľovanie príjmov v prospech chudobnejších vrstiev, sociálna spravodlivosť atď. – nachádzal naopak odozvu veľmi pozitívnu. Konkrétne črty „trhu“ naproti tomu väčšina odmietala aj vtedy, keď sa symbolicky ku kapitalizmu hlásila.

Jacek Kuroń spolu s inými významnými postavami Solidarity v tomto období presadzoval takzvanú „sebaobmedzujúcu revolúciu“. Svojím spôsobom to bol presný opak jeho mladíckych názorov. Namiesto zvrhnutia byrokratického režimu a nastolenia demokracie pracujúcich teraz radil postupovať opatrne, neprovokovať zbytočne režim a snažiť sa nájsť vzájomne prijateľný spôsob, ako s ním vychádzať. Varoval pred krokmi, ktoré by sa javili ako hrozba pre vedúcu úlohu strany, a chcel sa za každú cenu vyhnúť zásahu sovietskych vojsk. Bezpochyby tu svoje zohral česko-slovenská skúsenosť z r. 1968, keď oveľa miernejšie, reformné hnutie, ktoré koniec koncov dala do pohybu komunistická strana, tak či tak viedlo k vpádu Sovietov.



Od samosprávnej demokracie k demokratickému kapitalizmu

Solidarite však napokon vykrútili krk poľské ruky. Vojenský prevrat generála Jaruzelského znamenal jej koniec v podobe širokého sociálneho hnutia. Jej vodcovia, medzi nimi aj Kuroń, boli uväznení, spolu s tisíckami aktivistov. Desiatky ľudí prišli o život. No napriek tvrdej represii sa situácia v Poľsku už „nenormalizovala“. Hoci opozícia nebola dostatočne silná, aby dokázala zvrhnúť vládu, ani vláda už nemala dosť síl, aby dokázala vládnuť proti opozícii. Patový stav napokon viedol k hľadaniu kompromisu, ktorému uvoľnil cestu nástup Michaila Gorbačova k moci. Stala sa ním dohoda Okrúhleho stola roku 1989.

Opätovne povolená Solidarita z roku 1989 už nebola Solidaritou z rokov 1980-1. Hnutie desiatich miliónov robotníkov bolo rozbité, rozdrvené, zatlačené do podzemia. Namiesto hnutia širokej účasti sa z neho stala skôr sieť zocelených, tvrdých aktivistov. Je iróniou dejín, že tvrdý “komunistický” útlak z nej vytvoril organizáciu nie nepodobnú pôvodným boľševikom podľa Leninových predstáv. Pôvodný dôraz na samosprávu vyprchal – celkom logicky. Robotnícke rady, ktoré v praxi tvorili jej reálne základy, už dávno neexistovali. Súboj s protivníkom nadobudol podobu zápasu o podobu režimu, v zmysle veľmi tradičnom: kto bude sedieť v parlamente a vo vláde, Solidarita, či komunistická strana? Z hnutia za zmenu zdola sa tak stala – postupne, ale nezadržateľne – volebná mašinéria za zmenu na vrchole moci.

Výsledkom boli spomínané rokovania Okrúhleho stola, poloslobodné voľby, v ktorých dosiahla Solidarita obrovský úspech – a pokračovanie politiky smerom k obnoveniu kapitalizmu. Stranícky aparát, ktorý „spontánne privatizoval“ už nejaký čas predtým, by tvrdé opatrenia, ktoré si transformácia vyžadovala, nebol dokázal poľskému obyvateľstvu vnútiť. Na to bola potrebná zmena v obsadení – ľudia mohli prijať prepad v životnej úrovni iba od vodcov, ktorým dôverovali.

Nesmierne populárny Kuroń sa stal vo vládach Solidarity ministrom práce a sociálnych vecí. Navzdory ich tvrdej politike si svoju osobnú popularitu zachoval. Časom však, ako ešte uvidíme, svoj názor na vývoj i osobné pôsobenie v tomto období výrazne prehodnotil. Zostal tým verný svojmu životnému osudu, v ktorom bolo podobných obratov viacero. A aký to bol osud?



Radikál od kolísky až po hrob

Presne takto nazvali Jacka Kurońa v istom rozhovore. Opis sedí. Narodil sa v Ľvove na dnešnej Ukrajine, v rodine člena Poľskej socialistickej strany (PPS), predvojnovej nekomunistickej ľavice. „Otec sa silne stotožňoval s PPS, odkedy si ho pamätám. Ešte aj na smrteľnej posteli povedal, „Predstavujem tretiu generáciu poľských proletárov, socialistických kovorobotníkov.“ Kuroń mu odmalička vravieval, že chce byť revolucionár – hovoril, že bude šíriť posolstvo, demonštrovať, že pôjde do väzenia. „Otec vychádzal môjmu rojčeniu v ústrety, pripravoval ma na väzenský život, vravel mi, aby som nefajčil [Kuroń bol náruživým fajčiarom]“ - pretože vo väzení „ti cigarety zoberú a tak ťa zlomia.“

Kurońov otec v ňom podporoval nezávislosť myslenia, chcel, aby mal vlastné názory a diskutoval s ním. Podarilo sa mu to možno viac, než mu bolo milé. „Keď prežil sovietsku okupáciu Ľvova, stal sa zapáleným antisovietom. Bola to horkosť prameniaca zo sklamanej lásky. „Tak toto má byť tá krajina revolúcie,“ vravieval celkom vážne, keď sa vracal domov so správami o jej prečinoch.“ Devätnásťročný Jacek však napriek tomu vstúpil práve do komunistickej strany. „Keďže som sa s otcom nedokázal zhodnúť, musel som ho v jeho radikalizme prekonať. On bol socialista, tak ja som sa stal komunistom.

Kuroń mladší sa stal mládežníckym vodcom, vedúcim oddielu „červených harcerov“, poľských pionierov, ktorých viedol k udržiavaniu prísnych morálnych zásad. Bol medzi nimi aj istý jedenásťročný chlapec, ktorý si na ne neskôr spomínal takto: „Komunista je človek, ktorý bojuje za sociálnu spravodlivosť, za slobodu a rovnosť, za socializmus ... za svoje zásady ide aj do väzenia ... a keď ho prepustia, znova sa pustí do revolučných aktivít.“ Tým chlapcom bol Adam Michnik, neskorší Kurońov spolubojovník v Solidarite, dnešný liberál a šéfredaktor Gazety Wyborczej.



Od nadšenia do väzenia

Jacek Kuroń sa v strane dlho neohrial. Zásady, ktoré vštepoval svojim zverencom, bral príliš doslova, a tak ho po deviatich mesiacoch v r. 1953 za jeho kritiku pomerov v poľskej mládežníckej organizácii vylúčili. V roku 1956 však bol do strany opäť prijatý. Bol to rok pre Poľsko zlomový.

Po smrti Stalina sa život v krajine, v ktorej komunistická strana zavládla najmä vďaka prítomnosti Červenej armády, postupne začal liberalizovať. Mnohí nezákonne uväznení boli prepustení na slobodu, uvoľnila sa cenzúra v tlači. Zároveň sa však začala zhoršovať ekonomická situácia. V júni 1956 v priemyselnom centre Poznań prepukla nespokojnosť v otvorenú vzburu, na ktorú štát zareagoval v duchu tradícií predvojnového Poľska – streľbou z tankov.

Udalosť, pri ktorej zahynulo osemdesiat ľudí a viac ako tisíc bolo zranených, krajinou otriasla. Základné organizácie strany sa začali rozpadať. Vo fabrikách vznikali robotnícke rady, požadujúce politické zmeny a samosprávne riadenie podnikov. V dôsledku krízy začali napokon reformní komunisti v spojení s vyľakanými neutrálmi začali požadovať návrat Wladyslawa Gomułku, niekdajšieho prvého tajomníka strany, ktorý za Stalina upadol do nemilosti a strávil niekoľko rokov vo väzení. A napriek príletu samotného Chruščova a hrozivých pohybov sovietskej armády sa Gomułka novým vládcom Poľska skutočne stal.

Obyvateľstvo prevolávalo novému prvému tajomníkovi na slávu. Nacionalistická pravica v ňom videla najmä človeka ochotného postaviť sa tradičnému nepriateľovi – Rusom. Veď či neodtiahol Chruščov z Poľska s dlhým nosom? Či neupadol Gomułka pôvodne do nemilosti, pretože sa príliš tvrdohlavo držal „poľskej cesty k socializmu“? Z tohto druhého dôvodu pokladali zase jeho vymenovanie za pozitívne aj poľskí „revizionisti“, ktorí sa tešili na uvoľnenie pomerov.

Už čoskoro sa ukázalo, že sa v ňom všetci silne zmýlili. Gomułka sa pritom nikdy netváril, že je niekým iným, než v skutočnosti bol. Najlepšie ho možno chápať ako akéhosi poľského Husáka. Hoci si v straníckych čistkách päťdesiatych rokov sám veľa vytrpel, zostal veriacim stalinistom. Ako reformátor sa mohol javiť len v zvláštnom svetle udalostí, ktoré ho vyniesli k moci.

Mámivá, revolučná atmosféra bola krok za krokom „normalizovaná“. Cenzúra tlače sa opäť utužila; robotnícke rady, ktoré boli uznané zákonom, prišli o väčšinu svojich právomocí. Napokon sa jasným zlomom v r. 1965 stalo uväznenie dvoch študentov, ktorí si dovolili označiť stranícku byrokraciu za novú vládnucu triedu. Dielo sa nazývalo Otvorený list členom strany a jeho mladými autormi boli Jacek Kuroń a Karol Modzelewski.



Manifest protistalinskej revolúcie

Otvorený list členom strany zostáva pozoruhodným dokumentom aj po takmer štyridsiatich rokoch. Podobne ako Marxov a Engelsov slávny pamflet, je na jednej strane analýzou s vedeckými ambíciami, no na druhej revolučnou výzvou. Marxizmus, ktorý väčšina obyvateľstva za minulého režimu poznala iba ako surovinu na výrobu oficiálnych fráz, sa v rukách Kurońa a Modzelewského stal sa výbušninou. Mladí autori mu vrátili jeho podvratnú podstatu a s jeho pomocou rozmetali horu klamstiev, navŕšených nad stavbou „reálneho socializmu“.

Hneď na úvodných stránkach robia autori krátky proces s „oficiálnou doktrínou, že žijeme v socialistickej krajine“. Áno, v krajine prevládalo štátne vlastníctvo – no Kuroń s Modzelewským poukázali na z marxistického hľadiska očividný fakt, že nejde o to, či štát ovláda ekonomiku, ale o to, ktorá trieda ovláda štát. Touto triedou nebola podľa autorov trieda robotnícka, ale „centrálna politická byrokracia“, ktorú robotníci nemali najmenšiu možnosť ovplyvniť.

Autori do tejto byrokracie nezahrnuli celú komunistickú stranu – viac ako milión jej členov tvorili podľa nich normálni občania bez akéhokoľvek vplyvu na jej rozhodnutia (nakoniec, členmi strany boli aj oni sami.) Členstvo v byrokracii sa odvodzovalo od „reálnej účasti na dospievaní k základným politickým a ekonomickým rozhodnutiam, ktoré sa robia v centre a majú celoštátny dopad“. Analýzou ekonomického nadproduktu a životnej úrovne robotníkov dospeli potom Kuroń a Modzelewski k názoru, že byrokracia robotnícku triedu vykorisťuje, pretože jej triednym cieľom je „výroba pre výrobu,“ presne tak, ako v kapitalizme.

Otvorený list hlásal, že jedinou možnosťou, ako prekonať spoločenskú a ekonomickú krízu v krajine, bolo zvrhnúť byrokraciu revolúciou robotníckej triedy. Robotníci podľa autorov nemajú v podmienkach všeobecnej krízy inú možnosť, ako si zachovať dosiahnutý štandard, a ich záujem predstavoval fakticky – povedané Marxovými slovami – „všeobecný spoločenský záujem“.

Na programe tejto revolúcie, ako ho autori opisovali, by sa asi bola zhodla celá protistalinská ľavica. Kuroń neskôr Otvorený list zavrhol – bol písaný z marxistických pozícií, a on prestal byť marxistom. No záblesky tohto programu, s jeho dôrazom na samosprávu ekonomickú i osobnú, sa v jeho názoroch objavovali po celý život. Bolo to tak v čase rozmachu Solidarity, presadzujúcej vytvorenie „samosprávnej republiky“, ale aj na sklonku života, keď bolo jeho cieľom „dokončiť globálnu, vzdelávaciu revolúciu, teda poskytnúť všetkým ľuďom už od 2-3 roku života plný prístup na všetky stupne vzdelávania“. Bez takéhoto univerzálneho prístupu k vzdelaniu, dôvodil v Otvorenom liste, by totiž robotnícka demokracia zostala iba fasádou. Žiada sa dodať, že to platí pre demokraciu nielen robotnícku. V tomto spočíva skutočná dôležitosť bezplatného vysokého školstva, aspoň ako možnosti, keď už nie reality duchovného rozvoja pre celé obyvateľstvo. Nad tým by sa mali zamyslieť málo sebavedomí odporcovia školného, ktorí u nás dnes podvedome prijali pravicovú rovnicu „vzdelanie = kariéra“. Zviazať vysoké školstvo s peniazmi znamená poistiť si možnosť ovládania – pretože je dávno známe, že hlúpemu národu sa oveľa ľahšie vládne.

Deň potom, čo autori zaslali svoj Otvorený list základnej organizácii strany na Varšavskej univerzite, boli zatknutí a v súdnom procese, ktorí strávili v putách, odsúdení do väzenia. Vo chvíli, keď bol vynesený rozsudok – Kuroń tri roky, Modzelewski tri a pol – sa obecenstvo v súdnej sieni i obaja odsúdení pustili do spevu Internacionály...

(Mimochodom, vďaka svojmu dôrazu na rozšírenie revolúcie do iných krajín, ktorá jediná mohla predísť sovietskemu zásahu, sa obaja autori stali obľúbencami niektorých západných trockistických skupín – a v dôsledku toho si môžete dnes prečítať Otvorený list aj v češtine).



Študenti a robotníci

Jacka Kurońa prepustili z väzenia v roku 1967. Okamžite sa vrhol do práce v protestnom hnutí študentov Varšavskej univerzity, medzi ktorými bol aj niekdajší harcer (pionier) z jeho oddielu Adam Michnik. Rozbuškou poľských „udalostí roka 1968“ sa napokon stalo predstavenie hry slávneho poľského spisovateľa Adama Mickiewicza, obsahujúcej tvrdú obžalobu cárskeho Ruska. Obecenstvo si ju v danom čase samozrejme vykladalo najmä ako skrytý útok na ZSSR. Keď bolo divadlo donútené drámu stiahnuť, vyvolalo to protestný pochod varšavských študentov. Celá záležitosť bola možno provokáciou, ktorej účelom bolo poskytnúť zámienku na zatknutie radikálov. Rozhodne je fakt, že keď študentov zbili „rozhnevaní robotníci“, dovezení do Varšavy políciou, začalo sa so zatýkaním radikálov v celom Poľsku – a takisto aj s čistkou Židov, hoci ich po holokauste zostalo v krajine minimum...

Kuroń, ktorý sa do protestov aktívne zapojil, bol 8. marca 1968 tiež opäť zatknutý a spolu so starým spolubojovníkom-spoluväzňom K. Modzelewským opäť odsúdený, tentokrát na 3 a pol roka väzenia. Sám sa o tomto období neskôr vyjadril, že „chodieval do väzenia, ako iní chodili do práce“.

Bol teda práve vo väzení aj vo chvíli, keď poľskou spoločnosťou otriasol ďalší výbuch. Vyvolalo ho koncom roka 1970 náhle a prudké zvýšenie cien základných potravín. Bolo to 12. decembra, dva týždne pred Vianocami, ktoré sú podobne ako u nás v Poľsku okrem iného aj tradičnými „sviatkami plného brucha“. Ohniskom nepokojov sa stalo prímorské súmestie Gdynia-Gdańsk a ďalší prístav Štetín. Tisíce robotníkov z miestnych lodeníc žili už aj tak v napätí z chystaného „znižovania nákladov“ (čiže platov a zamestnanosti), o ktorom sa šuškalo, a zvýšenie cien sa stalo rozbuškou nepokojov. Začal sa štrajk a pochody na miestne stranícke výbory. Keď sa strana ukázala byť hluchou, demonštranti sa pustili do rozbíjania a podpaľovania budov. Štát zareagoval až teraz – a opäť tankami. Podľa oficiálnych údajov si zrážky vyžiadali 45 mŕtvych a 1165 zranených; neoficiálne odhady hovorili o desaťnásobných počtoch.

Toto už neboli len živelné nepokoje, ale doslova vzbura – robotnícke povstanie proti „robotníckemu štátu“. Nielen preto, že prímorské udalosti začali nachádzať odozvu v celej krajine, ale aj preto, že štrajkujúci zamestnanci v Štetíne začali koordinovať fungovanie mesta ako takého – inými slovami, preberali do rúk moc. Niečo sa muselo stať.



Nové spojenectvo

Niečo sa stalo. Gomułka padol a na jeho miesto nastúpil Edward Gierek. Na výzvu gdańských lodiarov šiel s nimi v sprievode viacerých hodnostárov osobne rokovať. Z deväťhodinového stretnutia sa zachovala fascinujúca tajná nahrávka. Ukázalo sa, že nový prvý tajomník bol nielen šikovným aparátčikom, ale aj vcelku zdatným politikom. V ťažkej situácii sa zrazu vedel obracať, tušil, kde ustúpiť, i keď možno iba zdanlivo, a kde nepopustiť. Delegáti štrajkujúcich boli rozhnevaní, ale zároveň i zmätení a neistí; rokovali síce s predstaviteľom tých, ktorí do nich dali strieľať; zároveň to však bol robotnícky vodca údajne robotníckej strany – Gierek pracoval pred vojnou osemnásť rokov vo francúzskych a belgických baniach a z tejto osobnej histórie vydoloval toľko politického kapitálu, koľko sa len dalo.

Kríza sa však napokon skončila inak, než si to predstavovala strana a vláda. Štrajkové hnutie sa naďalej šírilo po krajine – až napokon ženy v textilkách Lodže, druhého najväčšieho priemyselného mesta Poľska, dosiahli zrušenie zvýšenia cien. Poľskí robotníci si za cenu krvi vydobyli „právo veta“.

Udalosti mali ešte jeden dôsledok, ktorý nebol zjavný na prvý pohľad. „Téza, antitéza, syntéza“, hovorí otrepaná poučka o dialektike. Tentoraz však akoby sa do bodky naplnila. Študenti viedli v roku 1968 svoj boj osamotení. Pracujúce vrstvy sa mu len pasívne prizerali – ak dokonca neboli medzi tými, ktorí sa do študentov s bakuľou v ruke pustili. O dva roky neskôr nechali zase „v štychu“ intelektuáli robotníkov – bolo symbolické, že študenti v Gdańsku sa odmietli na pochode štrajkujúcich zúčastniť. Na tretíkrát však už nastala „syntéza“ – a niet divu, že pri jej zrode stál aj Jacek Kuroń, ktorý už desaťročie predtým vyzýval na povstanie za robotnícku demokraciu. „Nepodpaľujte výbory, zakladajte vlastné!“ bolo heslo, ktoré ponúkol protestujúcim pracujúcim. Čoskoro sa malo ukázať aj jeho napĺňanie v praxi.



„Dvanásť intelektuálov za 500 robotníkov?“

Po počiatočných ekonomických úspechoch Gierekovho režimu, vykúpených zadlžovaním sa na kapitalistickom Západe, nastali opäť ťažkosti. Výsledkom bolo v r. 1976 nové prudké zvyšovanie cien potravín; odpoveďou nové štrajky. Vláda sa z udalostí spred šiestich rokov zdanlivo poučila. Tanky do ulíc tentokrát nevyšli a zvýšenie cien bolo opäť zrušené. No keď sa situácia „upokojila“, nastal čas na pomstu. Organizátori protestov a štrajkov boli zatýkaní, bití, masovo vyhadzovaní z práce. To bola chvíľa, keď sa inteligencia postavila na ich stranu. S nápadom síce neprišiel síce Jacek Kuroń, ale od začiatku bol jeho najnadšenejším stúpencom. Práve s jeho menom sa preto právom spája vytvorenie Výboru na obranu robotníkov, známeho pod jeho poľskou skratkou KOR.

Členmi KORu sa stali významné, uznávané osobnosti, spisovatelia, herci, ekonómovia. No hoci zastávali v poľskej spoločnosti dôležité postavenie a boli tak do istej miery chránení, predsa si účasť vyžadovala veľký kus odvahy. „Ako môže 12 intelektuálov pomôcť 500 robotníkom? Veď jednoducho strčia do basy všetkých 512,“ zaznel na začiatku čísi kuvičí hlas. Dobre, zakontroval Kuroń, nech to len urobia – vo väzení sa vzájomná solidarita iba posilní...

KOR si dal za úlohu poskytovať čo najväčšiu právnu ochranu stíhaným vodcom štrajkov, pôsobiť v prospech pracujúcich na verejnú mienku, a v neposlednom rade zbierať, šíriť a vymieňať informácie o hnutí práce. Kurońov varšavský byt sa stal centrom informačnej siete, ktorá udržiavala medzi robotníkmi povedomie o prebiehajúcich štrajkoch a ich výsledkoch. KOR začal vydávať v počte 30 000 kópií aj samizdatový časopis „Robotník“ (ktorého očividný názov bol zároveň totožný s menom dávnych novín dávnej Poľskej socialistickej strany.)

Dnes sa medzi existenciou KORu (neskôr prekrsteného na Výbor spoločenskej sebaobrany) a neskorším vznikom Solidarity často vedie priama linka. Pravda je však zložitejšia. Keď v roku 1980 povolal Medzitovárenský štrajkový výbor intelektuálov z KORu ako svoj „zbor expertov“ na vyjednávanie s mocou, požiadavka na nezávislé odbory už bola číslom jedna z jeho slávnych „dvadsaťjeden bodov“. „Expertov“ to dosť ohromilo; nepokladali ju za dosiahnuteľnú a ťažko chápali, že v tomto bode štrajkujúci nepoznali ústupovú pozíciu. Môžeme sa na to dívať z rôznych pohľadov, ale je faktom, že keby boli robotníci poslúchli rady Jacka Kurońa a jeho kolegov, Solidarita by v auguste 1980 nebola vznikla. A tak hoci medzi vznikom KORu v r. 1976 a vznikom Solidarity od štyri roky existuje spojnica, vôbec nie je taká pramočiara, ako sa to rado hovorí.



Za samosprávnu republiku

„Nezávislý samosprávny odborový zväz Solidarita“, ako vieme, sa napokon naozaj stal skutočnosťou. Za pätnásť mesiacov legálnej existencie nadobudol neuveriteľné množstvo desať miliónov členov. Rovnako rýchlo bobtnal aj jeho aparát – narástol až na 44 000 stálych zamestnancov (pre porovnanie, „oficiálne“ odbory mali do r. 1980 13 000 platených zamestnancov a komunistická strana PZRP 11 000).

Ako už bolo povedané vyššie, smerovanie Solidarity vôbec nebolo také jednoznačné, ako by sa to dnes rado vykladalo. Vypuklo sa to prejavilo na jej prvom zjazde v septembri-októbri 1981, ktorý bol plný protirečení. Delegáti oslavovali liberála, presadzujúceho „čistý“ trh, ale aj ľavicového ekonóma, ktorý označil vládnuce vrstvy za „protisocialistické sily“ a zdôrazňoval vlastné socialistické presvedčenie. Dokumenty zjazdu chceli dať väčší priestor súkromnému vlastníctvu, trhu a motivačným stimulom, ale zároveň žiadali silnejšie sociálne záruky, zásahy štátu proti nezamestnanosti a väčšiu rovnosť. Solidarita bola jednoducho hnutím podobne „širokorozchodným“, ako na samom počiatku novembrovej revolúcie OF a VPN v Česko-Slovensku (či, aby sme nezabudli, ako samotná komunistická strana – veď členmi KSČ bola dobre polovica z Klausových „Chicago Boys“, a tento vzorec sa opakoval aj v ostatných „komunistických“ krajinách).

Program, ktorý nakoniec Solidarita prijala, žiadal vytvoriť „samosprávnu republiku,” „nový spoločensko-ekonomický poriadok, ktorý by spojil plán, samosprávu a trh,“ založený na „zospoločenštení plánovania“. V praktickej rovine sa však v jej činnosti za krátky čas legálnej existencie prejavovalo určité napätie. Zjednodušene povedané stáli na jednej strane ľudia ako Walesa, Kuroń a Michnik, ktorí sa v obave zo sovietskeho zásahu snažili dosiahnuť kompromis so štátom, vtesnať odborové hnutie do postavenia partnera, nie protivníka strany.

Na druhej strane však realita ťaživej ekonomickej situácie nútila Solidaritu z celkom praktických, „neideologických“ dôvodov k snahe o skutočné samosprávne riadenie hospodárstva. Solidaritná „sieť hlavných podnikov“ predstavovala do polovice roka 1981 niekoľko sto podnikov a o jej návrhoch sa diskutovalo po celej krajine – tak ako o protinávrhoch zo strany Strany. Logika vývoja teda hnala Solidaritu k zrážke, napriek tomu, že jej predstavitelia, vrátane Walesu, sa snažili vystupovať zmierlivo a kompromisne.

Mimochodom, západní bankári, ktorí Poľsku v priebehu sedemdesiatych rokov požičali obrovské sumy, nemali k tamojšiemu robotníckemu hnutiu omnoho väčšie sympatie, ako sovietski aparátčici. Hroziaci „chaos“ by bol totiž ohrozil výnosnosť ich investície. A skutočné riadenie ekonomiky továrenskými robotníckymi radami za nič iné, ako chaos, samozrejme považovať nemohli. Americký časopis Newsweek 20. apríla 1981 napísal, že „poľskí štrajkujúci vzali myšlienku slobody príliš doslova a Západ práve tak ako Moskva by ich rád uzemnil ... viacero bankárov v súkromných rozhovoroch priznalo, že by mali oveľa lepší pocit, keby do Poľska vtrhli ruské tanky“.



Sociálny demokrat buduje kapitalizmus

Ako sme už povedali, nakoniec poslúžil týmto záujmom generál Jaruzelski. Spečatil sa tým zrejme osud poslednej možnosti pohnúť sa zo sovietskeho „socializmu“ niekam inam, než len do náruče kapitalistického Západu. V roku 1989 na to už spomedzi opozície neveril asi nikto. Sám Kuroń vtedy vyhlásil: „Najviac by som si želal byť sociálnym demokratom v normálnej kapitalistickej krajine. Ale na to najprv musím túto normálnu kapitalistickú krajinu vytvoriť.“ V zhode s týmto svojím postojom si aj osvojil svoj diel povinností v prvej vláde Solidarity.

Pravdaže, napriek základnej zhode v smerovaní bola medzi touto generáciou a povedzme našimi dzurindovcami obrovská priepasť vo formáte ich osobnej ľudskosti – ktorá mala nakoniec u Kurońa aj politické dôsledky. Technokrati miklošovského typu môžu tisíckrát hovoriť o tom, ako ich politika prinesie „hospodársky rast“, tisíckrát sa môžu vystatovať „prilákanými zahraničnými investíciami“, tisíckrát môžu naduto vystavovať na obdiv úspechy svojej vlády – a predsa im nikto neuverí. Z jednoduchého dôvodu: sú studení ako „psí čumák“. Na srdci im ležia štatistiky, ale ľudia nie. Nezaujímajú sa o nich. Nestarajú sa.

Jacek Kuroń sa o ľudí zaujímal a staral. Ako jediný z činiteľov prvej vlády Solidarity sa im snažil zrozumiteľne vysvetliť, prečo vláda vlastne koná tak, ako koná. Podpore v nezamestnanosti sa dodnes v Poľsku ľudovo vraví „kuroňovka“. Ako minister práce chodil osobne rozdávať polievku v pojazdných vývarovniach pre chudobných – a nebola to iba záležitosť politickej reklamy. Pretože sa o nich starať neprestal ani po odchode z vládnych funkcií. Bol vždy zástancom tých najslabších – vrátane poľských Rómov, voči ktorým existuje v poľskej spoločnosti zaujatosť presne tak, ako u nás.



„Priateľom alterglobalistom...“

No Kurońov záujem nebol záležitosťou charity. Spomeňme slová, ktoré na jeho pohrebe predniesol starý druh Karol Modzelewski. Kuroń sa podľa neho riadil zásadou obrany slabších, „obranou všetkých tých na najnižších stupňoch spoločenského rebríčka, tých, ktorí sú slabí, tých, ktorí sú chudobní, tých, ktorí majú malú možnosť na dôstojný život. Jacek sa nepovažoval za rytiera, za obrancu utláčaných. On sa naopak domnieval, že sami utláčaní sa majú brániť. To znamená, že treba robiť spoločne s nimi, treba organizovať, pomáhať im zorganizovať sa, aby sa im darilo brániť sa. Aby sa im podarilo dosiahnuť svoje.“ Skúste si spomenúť v tejto súvislosti, čo sa u nás považuje za znak ľavicovosti – totiž, to známe „sociálne cítenie“. Spomeňte si, porovnajte s vyššie uvedeným, a zaplačte...

Keby sa Kurońovo účinkovanie na tejto Zemi skončilo jeho pôsobením vo vládach Solidarity, už tak by toho bolo bývalo na jeden život viac ako dosť. Lenže vyššie spomenutý Kurońov postoj viedol nakoniec tohto nepokojného buriča ešte k jednému hlbokému obratu.

Na rozdiel od mnohých svojich kolegov totiž Kuroń nezatvoril oči pred dôsledkami „transformácie“, nechytal sa lacných výhovoriek na „prechodné ťažkosti“ a neuspokojil sa s oslavou „slobody a demokracie“. S poctivosťou i ostrosťou, ktorá ho kedysi dávno viedla k odmietnutiu režimu PĽR, označil koncom deväťdesiatych rokov svoj postoj po r. 1989 za chybu a začal v mnohých článkoch neoliberálnu „transformáciu“ kritizovať. Nehľadal pritom ospravedlnenie v činoch iných, otvorene hovoril, že „útočí predovšetkým sám na seba“. V jednom zo svojich posledných rozhovorov sa vyslovil takto:

„Som človek, ktorý bol zodpovedný za nový poriadok v tejto krajine, a musím povedať: „Krajina, prepáč mi, pohnojil som to“. Lebo ak u nás žije výrazne viac ako polovica ľudí na úrovni sociálneho minima a pätnásť percent na úrovni minima životného, natíska sa otázka: „Na čo je tento dovezený ekonomický systém?“ Lebo je už jasné, že nie na to, aby uspokojoval rôzne spoločenské túžby a potreby, ako o tom radi hovoria niektorí psychológovia. Tomu naša ekonomika neslúži. Z môjho pohľadu je takáto ekonomika jednoducho zbytočná, lebo spoločnosť existuje len kvôli nej, a nie ona kvôli spoločnosti. A to je predsa katastrofa nielen poľská.

Za nádej na zmenu označil hnutie, „v tlači nazývané antiglobalistickým, hoci jeho účastníci zdôrazňujú: sme proti globalizácii pod diktátom veľkých koncernov, proti tomuto modelu globalizácie, nie všeobecne proti každej globalizácii“. S týmto hnutím, presnejšie nazývaným alterglobalistické, sa Kuroń napriek svojmu pokročilému veku (zomrel vo veku 70 rokov) výrazne zblížil: vstúpil do poľskej sekcie medzinárodnej siete ATTAC, jednej z dôležitých alterglobalistických organizácií, a iba ťažká choroba mu zabránila prehovoriť na prvom Európskom sociálnom fóre vo Florencii. V predvečer nedávnych protestov proti zasadaniu Ekonomického fóra vo Varšave napísal otvorený list, adresovaný „priateľom alterglobalistom“, ktorým sa postavil na stranu hnutia v čase vybičovanej mediálnej hystérie (nie nepodobnej atmosfére u nás pred a počas PZ NATO). Napísal v ňom, že práve alterglobalisti majú v rukách budúcnosť sveta a svoju úlohu musia splniť – „lebo ak nie vy, tak kto?“ Spolu so sociológom Zygmuntom Baumanom sa tak stal jednou z mála osobností svetového formátu, ktoré sa v Poľsku „antiglobalistov“ zastávali. (Na Slovensku takú osobnosť nemáme dodnes.) Vo svojej poslednej knihe Aktivizmus, ktorá by mala údajne čoskoro vyjsť aj po slovensky, sa pokúsil vypracovať teóriu sociálnych hnutí a vytvoriť utópiu pre post-kapitalistickú éru.



Neoceniteľné dedičstvo

Jacek Kuroń teda bol a aj na staré kolená zostal dedičom poľskej radikálnej tradície. Doráňané Poľsko, toľkokrát delené, toľkokrát podupané podkovami dobyvačných armád, toľkokrát dostrieľané ich tankami, si vypestovalo tradíciu odporu, často odporu násilného, zalievaného krvou svojich verných. Iste, jej dnešné výsledky sa javia paradoxne. Táto tradícia prerástla začiatkom deväťdesiatych rokov do budovania liberálneho kapitalizmu, neskôr sklamané zástupy jej prívržencov posilnili reakčné katolícke hnutia a dnes sa prejavuje v podobe Sebaobrany Andrzeja Leppera, víťaza nedávnych eurovolieb – ostrého, ale bezhlavého hnutia, z ktorého by za určitých okolností mohol vyklíčiť až fašizmus.

Pri pohľade do poľských dejín nepôsobí tento výsledok až tak prekvapivo. Pravé krídlo Poľskej socialistickej strany poskytlo základňu Józefovi Piłsudskému – z ktorého sa po získaní nezávislosti vyliahol nacionalistický vojenský diktátor, ťažiaci z antisemitizmu a antikomunizmu. Z vodcu robotníckeho hnutia za samosprávu Lecha Walesu sa neskôr stal pravicový „populistický“ prezident, ťažiaci z nacionalizmu a primitívneho antikomunizmu. Poľský radikalizmus pravidelne upadá a degeneruje do svojho opaku. Čo je však podstatnejšie je, že z popola opäť vstáva. Zostáva nám dúfať, že predzvesťou takéhoto nového počiatku bol aj posledný úsek života mysliteľa a buriča Jacka Kurońa. V každom prípade nám zostáva svojou odvahou, poctivosťou a vytrvalosťou vzorom.



Michal Polák je doktorand na London School of Economics (Londýnskej vysokej škole ekonomickej) a člen Združenia sociálnej sebaobrany.





Vaše komentáre:

Peter Gürtler  (07.07.2004 09:07:40)     
mal asi zly pocit
Nie som moc privrzenec cierneho
humoru, ale J. Kuronovi sa asi
neumieralo dobre...

Reagovať


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.