hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

24. 09. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Slovenský karneval

Soňa Kovačevičová

Nemám rada karnevaly – ani ten nádherný v Benátkach, ani ten „ukecaný“ v rôznych krajoch Nemecka. Túto zimu som sa však nechtiac ocitla na karnevale slovenskom, ktorý netradične trval od Štefana po Popolec. Ukazovali sa na ňom síce tradičné masky, ale mali nový obsah a nadávky medzi nimi len tak lietali. Farár nepochovával basu, ale slobodomyseľnosť obecenstva. Plačkami neboli mníšky ani kajúcnice, ale mal byť celý národ spojený éterom.

(07. 03. 2006)



Linka na dnes



Z Magazine

Časopis, ktorý je na americkej ľavici pojmom. Spoluvydáva ho Michael Albert, niekdajší študent Noama Chomského a sám dôležitý ľavicový teoretik, ktorý sa ako jeden z mála zaoberá problémom „čo nechceme, to vieme - ale vieme, čo chceme?" ZMag prináša napr. vysokokvalitné analýzy zahraničnej politiky USA či médií. Keďže je spriaznený s dnes už obrovskou internetovou komunitou ZNet, mnohé články z neho nájdete práve na tejto stránke.



Neboráčik s krvavými rukami


Jozef Rámcsek

vydané 18. 06. 2004 • prečítané 9610x
formát na tlač



Tak sa u nás už zase stavajú sochy – zatiaľ iba slovné. Za to, že Ronald Reagan mal to šťastie sedieť v americkom prezidentskom kresle práve v čase, keď tichý vývoj k reformám v ZSSR konečne prerazil na povrch v podobe Michaila Gorbačova, ho slovenská pravica oslavuje ako „Osloboditeľa“. Je pozoruhodné, keď tohto prostáčika okiadzajú práve ľudia z Občianskej konzervatívnej strany. Veď čo ako sú ich názory zvrátené, predsa len sú to intelektuáli, vzdelaní ľudia. A títo vzdelaní, inteligentní ľudia sú schopní oslavovať človeka, ktorý, obrazne povedané, nevedel do troch narátať. Keby to bolo súčasťou ich všeobecnej premeny, vďaka ktorej by sa naučili vážiť si ľudí zo všetkých spoločenských vrstiev a všetkých duševných úrovní, bolo by to záslužné. Žiaľ, vďaka tomu, ako hlboko sa páni z OKS nachádzajú v zajatí ideológie, výnimku zrejme dostanú iba niektorí z chudobných duchom.


Inou možnosťou je, že si naši pravičiari ani nedali tú námahu zistiť, koho to vlastne oslavujú. Každý len troška veci znalejší komentátor by si musel totiž čoskoro uvedomiť, že – slovami Noama Chomského – „je dosť nefér pripisovať Ronaldovi Reaganovi ako osobe nejakú veľkú zodpovednosť za politiku, ktorá bola vykonávaná v jeho mene“. Veď ako napísala napríklad bývalá reportérka televíznej spoločnosti CBS v Bielom dome Lesley Stahlová, ona i ďalší novinári mala už celé roky pred Reaganovým odchodom z Bieleho domu podozrenie, že prezident „upadal do senility“.

Vo svojej knihe „Živá reportáž“ Stahlová opisuje, ako sa s ním v lete 1986 stretla naposledy. Hoci sa s ním stýkala roky, zdalo sa, že Reagan so sklenými očami „akoby nevedel, kto som“. Ba nejaký čas počas stretnutia v Oválnej pracovni si prezident s prázdnym výrazom v tvári sotva vôbec uvedomoval, že v miestnosti nie je sám. Jeho tlačový tajomník naňho doslova kričal, aby reportérke odovzdal suveníry z Bieleho domu. Našťastie sa Reagan napokon prebral, spoznal ju a porozprával sa aj s jej mužom. „Len tak-tak som svetu neoznámila, že Reagan je senilný,“ napísala Stahlová.

Počas Reaganovho samitu s Gorbačovom v Moskve v r. 1988 si New York Times povšimli, že Reagan počas stretnutia so sovietskymi hodnostármi zaspal. O dva dni neskôr iný článok v týchto novinách, tiež na tému samitu, priniesol tento citát o Reaganovi od britskej premiérky Margaret Thatcherovej, inak jeho veľkej priateľky: „Neboráčik, nič v tej hlave nemá“ (“Poor dear, there´s nothing between his ears.“ ) Takéto vyjadrenia nie sú ojedinelé. Bývalý člen jeho kabinetu David Stockman sa rečnícky opýtal: „Čo má človek robiť, keď prezident ignoruje všetky hmatateľné, podstatné fakty a točí sa v bludnom kruhu?“ Iný poradca z Bieleho domu prehovoril k reportérom iba za podmienky zachovania anonymity: „Občas človek od neho naozaj potrebuje, aby urobil kus práce, ale on má chuť akurát tak rozprávať príhody z nakrúcania.“

V tomto svetle sa mimochodom javí jasnejšie, prečo dnes stojí na čele Spojených štátov človek, ktorý tiež bez pomoci poradcov nie je často schopný zo seba vydať zrozumiteľnú vetu (z jeho „bushizmov“, teda výrokov, v ktorých pletie piate cez deviate, už bol zostavený celý lexikón). Americká pravica nepotrebuje mať na čele žiadneho deda Vševeda, ale naopak Hlúpeho Jana, ktorý sa vie oslnivo usmievať a pri čítaní z čítačky šikovne predstierať, že rozpráva z hlavy. Podstatní sú ľudia v zákulisí – a tí sa bez ohľadu na hlavu na vývesnom štíte nemenia. Administratíva mladého Busha je zrecyklovaným Bielym domom Reagana – od Dicka Cheyneyho, bývalého ministra obrany, dnešného viceprezidenta, po Donalda Rumsfelda, niekdajšieho Reaganovho zvláštneho vyslanca k Saddámovi Husajnovi, dnešného ministra obrany a vodcu „križiackej výpravy“ proti tomu istému Saddámovi Husajnovi...

Je preto len určitou novinárskou skratkou hovoriť o krutostiach a zločinoch, ktoré napáchal „Reagan“. Ale tých je pre zmenu nemálo, hoci na Slovensku o nich v záľahe teplých slov o Reaganovi vôbec nepočuť. Pripomeňme si teda aspoň niektoré z nich:

Reagan tvrdo zasiahol proti odborom, keď vyhodil z práce štrajkujúcich leteckých dispečerov. Nechal klasifikovať kečup ako „zeleninu“, aby mohol zoškrtať rozpočet na školské obedy platené štátom. Uzbrojil ani nie tak Sovietsky zväz, ako samotnú Ameriku – v dôsledku jeho intenzívneho zbrojného programu narástol rozpočtový schodok i schodok zahraničného obchodu za jeho vlády do neslýchaných rozmerov. Už len tento výsledok jeho politiky jasne ukazuje, čím sú rečičky „konzervatívcov“ o potrebe okresávania štátu – prázdnym tliachaním. Keď to slúži bohatým a mocným, v tomto prípade zbrojárskemu priemyslu, štát môže pokojne narastať do obludných rozmerov. „Okresávať“ ho treba iba vtedy, keď ako v prípade zdravotníctva či školstva slúži väčšine obyvateľstva.

Reagan zbombardoval lýbijské hlavné mesto Tripolis a vtrhol na Grenadu; zato však odmietol čo i len ekonomické sankcie voči apartheidu v Juhoafrickej republike, hoci o to hnutie odporu žiadalo. Ignoroval hrozbu AIDS, ba považoval chorobu za „spravodlivý trest“ Boží pre homosexuálov a narkomanov. Podporoval masakry v Salvadore a najmä v Nikarague. Zvlášť tento posledný príbeh je nesmierne tragický a tak sa pri ňom pristavme podrobnejšie:

Nikaragua: hrozba dobrého príkladu
(spracované úryvky z článku Visions of the Damned Part 2 od Davida Edwardsa a Davida Cromwella)

Sandinovská revolúcia v Nikarague v roku 1979 zvrhla brutálnu Somozovu diktatúru, podporovanú Spojenými štátmi. Za Somozu boli dve tretiny detí do päť rokov podvyživené. Menej ako jedna pätina z nich a z tehotných žien mala prístup k zdravotníckej starostlivosti. Deväť z desiatich vidieckych domov nemal prístup k nezávadnej pitnej vode. OSN odhadovala, že viac ako šesťdesiat percent obyvateľstva žilo v kritickej chudobe. V tejto spoločnosti si najbohatších päť percent obyvateľstva privlastňovalo tretinu národného dôchodku, zatiaľ čo najchudobnejšia polovica dostávala z neho pätnásť percent.

Svetová rada cirkví v roku 1983 uviedla, že porevolučná Nikaragua „po prvýkrát ponúka nikaragujskému obyvateľstva aspoň štipku spravodlivosti pre všetkých, a nie spoločnosť ponúkajúcu výsady výhradne bohatým (...) a mocným.“

O dva roky neskôr uviedla vo svojej správe medzinárodná humanitárna organizácia Oxfam:

„Základným kameňom novej rozvojovej stratégie, opísanej Sandinovským frontom niekoľko rokov pred príchodom k moci, je dať na prvé miesto uspokojenie základných potrieb chudobnej väčšiny. (...) Z hľadiska Oxfamu, ktorý má skúsenosti s prácou v sedemdesiatich šiestich rozvojových krajinách, sa nikaragujská vláda ukázala byť v tomto svojom odhodlaní výnimočne pevnou.“

Spojené štáty reagovali na sandinovskú revolúciu najprv tvrdými ekonomickými sankciami. Potom v roku 1981 vyčlenila CIA 20 miliónov dolárov na vybudovanie päťstočlennej sily, ktorej poslaním bolo podnikať politické a vojenské operácie proti Nikarague. Títo „Contras“, spojení so stúpencami zvrhnutého Somozu, mali v krajine v podstate nulovú podporu. Na verejnosť sa napríklad dostal dokument Pentagonu z júla 1983, v ktorom sa píše, že „v Nikarague neexistuje podpora pre demokratický odpor [Contras]“.

Len v rokoch 1982-84 zavraždili Contras viac ako 7000 civilistov. Podľa Oxfamu boli „hlavnými cieľmi“ „jednotliví vodcovia a komunitní organizátori, ktorí najťažšie pracovali na tom, aby sa zlepšil život chudobných“.

Príručka CIA z roku 1984 určená pre Contras radila:

„Je možné neutralizovať starostlivo vybrané a naplánované ciele, ako sú sudcovia, policajní a štátni úradníci, atď.“

V roku 1984 sa tiež spravodajské výbory Kongresu dozvedeli od CIA, od vtedajších i bývalých vodcov Contras i od ďalších svedkov, že Contras „znásilňovali, mučili a zabíjali neozbrojených civilistov, vrátane detí“ a že „upaľovali, rozštvrťovali, oslepovali a usekávali hlavy skupinám civilistov, vrátane žien a detí“. (New York Times, 27. decembra 1984)

Týchto ľudí nazval Ronald Reagan „bojovníkmi za slobodu“ a „na rovnakej mravnej výške, ako naši Otcovia - Zakladatelia“.

Svetový súdny dvor v júni 1986 odmietol tvrdenia USA, že vo svojej politike voči Nikarague podnikajú „kolektívnu sebaobranu“ a vyhlásil, že Spojené štáty „výcvikom, vyzbrojovním, poskytovaním výstroje, financovaním a dodávkami materiálu pre sily Contras“ „porušil svoje záväzky podľa bežného medzinárodného práva nezasahovať do záležitostí iného štátu“.

/hr!/Povšimnime si v tejto súvislosti hrôzostrašnú iróniu. Slovenská pravica, ktorá vzýva v Reaganovi svojho Osloboditeľa, sa zároveň každoročne 21. augusta rituálne rozhorčuje nad „Brežnevovou doktrínou“, podľa ktorej bolo možné v záujme záchrany „socializmu“ prekračovať zvrchovanosť štátov v sovietskom bloku. Táto doktrína je samozrejme zavrhnutiahodná. No podľa tohto rozsudku Svetového súdu sa Reaganove Spojené štáty dopustili rovnakého zločinu – narušili suverenitu iného štátu. Pripomeňme si navyše, že kým počet obetí vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 sa rátal na desiatky, Contras v Nikarague beštiálnym spôsobom zavraždili desiatky tisícov. Nič z toho pánom z OKS a ich súputníkom zrejme nevadí asi preto, že v tomto prípade išlo o „záchranu kapitalizmu“. Morálna úroveň tejto sebauspokojenej „elity“ si už nevyžaduje ďalší komentár./hr!/

Ako reagovali Spojené štáty na rozsudok Svetového súdneho dvora? Vystupňovaním tejto teroristickej vojny, v rámci ktorej podľa generála Johna Galvina, veliteľa Južného velenia Spojených štátov, svojim silám prikázali „ísť po mäkkých cieľoch“ a vyvarovať sa zrážok s nikaraguskou armádou. Týmito „mäkkými cieľmi“, určenými na mučenie a smrť, boli učitelia, zdravotníci, aktivisti za ľudské práva.

Ako poznamenáva Thomas Carothers, bývalý činiteľ Reaganovho ministerstva zahraničných vecí, množstvo nikaragujských obetí bolo „v prepočte na počet obyvateľstva výrazne vyššie, než počet amerických občanov zabitých v americkej občianskej vojne a všetkých vojnách dvadsiateho storočia dokopy.“ Carothers dodáva, že USA sa snažili udržať „základný poriadok (...) celkom nedemokratických spoločností“ a vyhnúť sa „populistickým zmenám“, ktoré by mohli rozvrátiť „ustanovený ekonomický a politický poriadok“ a viesť k pohybu „v smere ľavice“.

Tézy, že Contras bojovali „za slobodu“ proti „sovietskej hrozbe“, by boli na smiech, keby nešlo o také tragické záležitosti. Skutočnou hrozbou bolo, že sandinisti sa snažili uľahčiť bremeno chudoby obyvateľstvu jednej drobnej stredoamerickej krajiny. Ak by boli uspeli, mohlo to vyvolať vlnu nádejí na zmenu medzi obyvateľstvom tohto regiónu, čo by západným korporáciám bohatnúcim z jeho zúfalstva mohlo potenciálne priniesť obrovské straty. Ako píše Mark Curtis, toto bola nikaragujská „hrozba dobrého príkladu“:

„Hlavným cieľom USA vo vojne proti Nikarague nebola fantastická predstava, že treba predísť vytvorenie „sovietskej základne“ v Strednej Amerike, či zabrániť ZSSR v panstve nad svetom... ale zničenie tejto hrozby dobrého príkladu. Vojna bola teda pokračovaním tradičných priorít americkej zahraničnej politiky.“

V tom sa skrýva plná hrôza Reaganovej politiky v Strednej Amerike – išlo v nej o to, sterorizovať ubiedené obyvateľstvo natoľko, aby prijalo existujúci stav, ktorý ich odsudzoval na živorenie poskytujúce iným zisky.



Jozef Rámcsek je nezávislý pozorovateľ spoločenského diania. Celý článok Davida Edwardsa a Davida Cromwella v origináli nájdete na stránkach MediaLens a ZNet.







Vaše komentáre:

Baffin  (04.02.2007 01:33:39)     

Tieto historiou nepodlozene dristi si zasluzia odsudenie, autor toho to clanku nema ani stipku hanby takto rozpravat o takom VELKOM CLOVEKOVI akým bol RONALD REAGAN. Keby jeho Boh nezoslal na tuto zem dnes by sme neboly slobodny, a sloboda je to najviac co clovek moze mat. Ale ja tohto akoze historika chapem taky bezcharakterni ludia ako on nevie v slobode zit, takym to vihovuje CERVENY MOR.

Reagovať

jan  (25.02.2007 20:57:18)     
jezisi
noam chomski je marxista...no tak co od takeho cloveka je mozne cakat ked nieco povie na adresu RR...bambula -toto slovo vystihuje autora....preboha ak sa niekmu paci komunizmus , nech sa paci...cina vas privita, alebo este kuba....priatelia zoberte si to k srdcu a uz sa balte...ak by nebolo regana tak by sme pomarance poznali len z obrazka...nech ziju limuzinovy komunisti..

Reagovať


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.