hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

25. 07. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Vývoj a struktura německých Zelených

Tomáš Lindner

Západoevropské stranické systémy se zdály být ještě v 60. letech minulého století stabilní a těžko proniknutelné pro nové politické strany. Konec 60. let však do zdánlivě klidných vod materiálně nasycených západoevropských společností přinesl vichr politických změn a neklidu. Vše začalo protestem zradikalizovaných studentů v ulicích velkoměst. Masové protesty neměly dlouhý život, hluboce však zasáhly politickou kulturu v jednotlivých zemích. Výsledkem byla zvýšená touha po politické participaci, která se projevila nebývalým přírůstkem občanských iniciativ a hromadnou účastí ve společenských hnutích. Paralelně ke změně politické kultury došlo k rozšíření povědomí o nebezpečném směřování moderních společností a pocitu zanedbávání nemateriálních potřeb lidského života. Spojení politického neklidu a chuti participovat s novými zájmy, které dosud nepronikly do politických arén, se událo rychle a takřka nevyhnutelně.

(13. 04. 2005)



Linka na dnes



Amnesty International Slovensko

Najznámejšia organizácia ochrancov ľudských práv je dobrým príkladom toho, že keď ide o správnu vec, netreba sa báť začínať aj z ničoho. Myšlienka na čosi ako Amnesty skrsla v mozgu jej zakladateľa na základe jednej drobnej novinovej správy; dnes je celosvetovou organizáciou s tisícami členov. AI nestranne bije do každého štátu, ktorý nespravodlivo väzní, mučí, zabíja alebo inak ubližuje vlastným občanom. Preto ju nemá v láske žiadny režim... a preto sa na ňu odvolávajú všetci, ktorým ležia viac na srdci ľudia, ako režimy.



Ako neskončiť studenú vojnu


William Blum

vydané 18. 06. 2004 • prečítané 9271x
formát na tlač



Najväčšími zločinmi Ronalda Reagana boli krvavé vojenské akcie, ktoré mali za cieľ potlačiť spoločenské a politické zmeny v Salvadore, Nikarague, Guatemale a Afghanistane. Na tomto mieste by som sa však chcel venovať mediálnym výlevom o údajnej Reaganovej úlohe pri ukončení studenej vojny. V skutočnosti ju totiž Reagan predlžoval. Tu je úryvok z mojej knihy Ako sa zabíja nádej (Killing Hope):


Stalo sa rozšírenou vierou, že ku kolapsu a reforme Sovietskeho zväzu a jeho satelitov viedla intenzívne tvrdá antikomunistická politika Reaganovej administratívy, jej horúčkovité preteky v zbrojení. Americké učebnice dejepisu už viac-menej začali vytesávať túto tézu do kameňa. Konzervatívci vo Veľkej Británii tvrdia, že k zázraku prispela aj Margaret Thatcherová a jej neúprosná politika. Veria tomu aj Východní Nemci. Keď Ronald Reagan navštívil Východný Berlín, tamojší obyvatelia ho oslavovali a ďakovali mu „za jeho úlohu pri oslobodení Východu.“ Veria tomu dokonca aj mnohí ľavicoví analytici, zvlášť tí so sklonom ku konšpiračným teóriám.

Táto viera však nie je a ani by nemala byť rozšírená všeobecne.

V roku 1992 vydal svoje pamäti šéf moskovského Inštitútu pre výskum Spojených štátov a Kanady, dlhoročný hlavný sovietsky expert na USA Georgij Arbatov. Recenzia Roberta Scheera v Los Angeles Times zhrnula časť knihy týmito slovami:

Arbatov až pridobre chápal nedostatky sovietskeho totalitarizmu v porovnaní s ekonomikou a politikou Západu. Z týchto otvorených a nuansovaných pamätí je jasné, že hnutie za zmenu sa v najvyšších koridoroch moci krok za krokom rozvíjalo už od smrti Stalina. Arbatov nielenže poskytuje rozsiahly dôkazový materiál pre kontroverznú myšlienku, že táto zmena by bola nastala aj bez tlaku zo zahraničia, ale dokonca nástojí na tom, že vojenský rozmach USA za Reaganových čias tento vývoj v skutočnosti zabrzdil.

Súhlasí aj George F. Kennan. Bývalý veľvyslanec USA v Sovietskom zväze a otec teórie „zadržovania“ tejto krajiny vyhlásil, že „naznačovať, že nejaká administratíva Spojených štátov mala moc rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť priebeh obrovského politického výbuchu v inej veľkej krajine na druhej strane zemegule je jednoducho detinské“. Extrémna militarizácia americkej politiky podľa neho posilnila stúpencov tvrdej línie v Sovietskom zväze. „Všeobecným dôsledkom studenovojnového extrémizmu bolo spomalenie, nie urýchlenie obrovských zmien, ktoré prebehli v Sovietskom zväze.“

I keď výdavky na preteky v zbrojení nepochybne poškodili tkanivo sovietskej civilnej ekonomiky a spoločnosti ešte viac, než poškodili Spojené štáty, bežalo to tak do príchodu Michaila Gorbačova k moci už štyridsať rokov a žiadne známky nadchádzajúceho kolapsu sa neobjavovali. Keď sa blízkeho Gorbačovovho poradcu Alexandra Jakovleva pýtali, či vysoké výdavky Reaganovej administratívy na armádu v spojení s jeho rétorikou „ríše zla“ prinútili Sovietsky zväz zaujať zmierlivejší postoj, odpovedal takto:

Nehralo to nijakú úlohu. Vôbec žiadnu. To vám môžem s plnou zodpovednosťou povedať. Gorbačov a ja sme boli pripravení zmeniť našu politiku bez ohľadu na to, či bol americkým prezidentom Reagan, Kennedy, alebo niekto ešte liberálnejší [teda, v americkom kontexte, ešte viac naľavo – pozn. hej rup!]. Bolo nám jasné, že naše vojenské výdavky sú obrovské a že ich musíme znížiť.

Pochopiteľne, možno sa niektorí Rusi jednducho zdráhajú priznať, že k revolučným zmenám ich donútil úhlavný nepriateľ, že prehrali studenú vojnu. V tejto otázke sa však nemusíme spoliehať na názor žiadneho jednotlivca, či už Rusa alebo Američana. Stačí, keď sa pozrieme na fakty.

Od konca štyridsiatych do polovice šesťdesiatych rokov bol jedným z cieľov americkej politiky spôsobiť pád sovietskeho i niekoľkých východoeurópskych režimov. CIA zorganizovala, vycvičila a vystrojila stovky ruských emigrantov a potom ich tajne dopravila späť do vlasti, aby tam vytvárali špionážne okruhy, podnecovali k ozbrojenému boju a púšťali sa do atentátov a sabotáží – vykoľajovali vlaky, ničili mosty, poškodzovali továrne na výrobu zraní a elektrárne a tak ďalej. Sovietska vláda, ktorá mnohých z týchto ľudí zatkla, si samozrejme bola plne vedomá, kto za tým všetkým stojí.

V porovnaní s týmto druhom politiky by sa politika Reaganovej vlády dala nazvať prakticky kapitulantskou. No aké boli skutočné plody týchto supertvrdých antikomunistických krokov?

Výsledkom boli opakované konfrontácie medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom v Berlíne, na Kube a inde, sovietske intervencie v Maďarsku a Česko-Slovensku, vznik Varšavského paktu (ako priama reakcia na NATO), nijaká glasnosť, nijaká perestrojka, iba všeobjímajúca podozrievavosť, cynizmus a nepriateľstvo na obidvoch stranách. Ukázalo sa, že Rusi sú koniec koncov predsa len iba ľudia – a že na tvrdosť reagujú tvrdosťou. A platilo to aj naopak. Po mnoho rokov existovala úzka spojitosť medzi priateľskosťou americko-sovietskych vzťahov a počtom Židov, ktorí dostali povolenie emigrovať zo Sovietskeho zväzu. Mäkkosť vyvolávala mäkkosť.

Ak existuje človek, ktorému možno pripísať zmeny v Sovietskom zväze a východnej Európe – tie pozitívne, i tie pochybné – potom je to samozrejme Michail Gorbačov a aktivisti, ktorých inšpiroval. Treba si pamätať, že keď Gorbačov prišiel k moci, Reagan bol v úrade už štyri roky a Thatcherová šesť rokov – a za ten čas sa napriek ich neustálej zlovoľnosti voči komunistickému štátu v ňom žiadne významné reformné kroky nezrodili.



William Blum je odborník na americkú zahraničnú politiku.





Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.