Všetko sa to udialo v týždni konania spomínanej akcie PZ NATO. V prípade dvoch z predvolaných išlo o ľudí, ktorí v súlade so zákonom a Ústavou SR nahlásili zhromaždenie na Námestí slobody. Ďalší dvaja boli „špecifickí“ tým, že poznali organizátorov, alebo sa v minulosti zúčastnili niektorého z pokojných protestov v Bratislave. Podľa textu na doručenom predvolaní od polície boli povinní podať vysvetlenie podľa §17 zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore. Na predvolaní nebol udaný žiadny konkrétny dôvod požadovaného vysvetlenia a väčšina sa ho nakoniec nedozvedela ani priamo na polícii.
Títo ľudia boli povinní dostaviť sa na políciu, pretože v opačnom prípade by podľa ustanovení zákona mohli byť predvedení. Zaujímavé je, že predvolanie im bolo vhodené do schránky ako bežný list a policajti nemali žiadne potvrdenie, či ho dotyční vôbec dostali.
Samotné „podanie vysvetlenia“ vôbec neprebiehalo v súlade so zákonom a nebola dokonca spísaná ani žiadna zápisnica.
Polícia je podľa spomínaného paragrafu zákona oprávnená požadovať potrebné vysvetlenie len od osoby, ktorá môže prispieť k objasneniu trestného činu alebo priestupku, k zisteniu ich páchateľa, alebo k vypátraniu hľadaných alebo nezvestných osôb a vecí. Z iných dôvodov na to nemá podľa zákona právo. Ani jeden z predvolaných však tento dôvod nespĺňal, avšak policajti podanie vysvetlenia napriek tomu požadovali, dokonca sa vyhrážali aj násilím v prípade odmietania odpovedať na otázky.
Prvý predvolaný
„... naseriem ti do hrdla!“
Prvý predvolaný bol 19-ročný študent a vypovedal v pondelok 24. mája 2004 na Krajskom riaditeľstve Policajného zboru v Bratislave 3 hodiny. Ide o človeka, ktorý sa z osobného presvedčenia vo voľnom čase zapájal do príprav pokojného protestu proti NATO na Námestí slobody (konal sa 29. mája), avšak jeho meno nebolo nikde oficiálne uvádzané a preto je zvláštne, ako sa k nemu polícia vôbec dostala. Treba zdôrazniť, že predvolaný študent nikdy nespáchal priestupok ani trestný čin a do kontaktu s políciou sa dostal prvýkrát v živote. Úspešne študuje na strednej škole a skutočne si nevie vysvetliť dôvod jednania policajtov.
Policajti ho priviedli do miestnosti v ktorej na nástenke viseli fašistické symboly, z čoho usúdil, že ide o extrémistické oddelenie. Sedeli tam štyria policajti, ktorí sa mu vôbec nepredstavili a ani mu nepovedali žiaden dôvod, prečo bol predvolaný. Hneď v úvode ho jeden z policajtov šokoval upozornením : "Keď zistím, že si nám niečo zatajil, tak si ťa osobne nájdem a naseriem ti do hrdla !“ Následne od neho chceli vedieť mená organizátorov, ich politickú príslušnosť, osobné informácie o nich, o jeho vzťahu k nim, o ich práci, miesta stretnutí organizátorov, jeho úlohy pri organizovaní akcie, počet ľudí, ktorí na protest prídu a ďalšie veci. Keď povedal, že na protest príde asi len 10 ľudí, policajti reagovali, že klame, pretože oni majú informácie o stovkách a tisícoch a o účastníkoch zo zahraničia. Snažili sa od neho zistiť, kde títo ľudia zo zahraničia bývajú a stále mu opakovali že klame, keď im vravel, že o nikom takom nevie. (pozn. Na demonštrácii 29.5. sa ukázalo, že odhad 10 ľudí bol takmer úplne správny.)
Spýtali sa ho čo chce robiť v prípade že u účastníkov príde k porušovaniu zákona alebo ku konfliktom. Odpovedal, že požiada o pomoc políciu. Na to zareagovali, že to nie je starosť polície ale organizátorov a že si musia sami zabezpečiť poriadok alebo zaplatiť súkromnú bezpečnostnú službu. Otázke zabezpečenia pokojného priebehu akcie sa však z troch hodín venovali len zhruba 5 minút.
Keď na otázky ohľadom konkrétnych stretnutí organizátorov na ktoré sa pýtali odmietol odpovedať, povedali mu, že mu môžu ukázať fotografie a videozáznamy z týchto stretnutí a vymenovali mu ich skutočné miesta a časy. Povedali mu tiež mená viacerých občianskych aktivistov ktorých poznal a pýtali sa či majú niečo spoločné s protestom, chceli vedieť ich politickú príslušnosť a ďalšie osobné informácie. Keď im na otázku jeho vzťahu k jednému z organizátorov odpovedal, že sa s ním len občas stretáva a vymieňajú si názory, reagovali že klame : „Nerob z nás kokotov, môžeme si zistiť aj kedy vstávaš!“ Celý čas mu dávali otázkami najavo že toho vedia veľmi veľa. Pýtali sa ho či chce „dostať maturitné tablo do Justičkáku“. (pozn. Justičný palác – sídlo Krajského súdu.) O rok totiž maturuje. Potom mu stále dokola opakovali otázky a chytali ho za slovíčka. Po celé tri hodiny sa k nemu úplne bezdôvodne správali arogantne a zosmiešňovali ho.
Následne sa ho začali pýtať na polohu nejakých výcvikových táborov, ktorých existenciu policajti predpokladali. Keď im odpovedal, že o ničom takom nevie, stále mu opakovali, že ich klame a či si tým chce „posrať budúcnosť“. Jeden z policajtov mu znova zopakoval vyhrážku, že ak klame, že si ho „osobne nájde a naserie mu do hrdla“. Potom sa ho pýtali na konkrétnych ľudí s ktorými je v kontakte len cez e-maily, pričom tieto informácie podľa jeho slov mohli vedieť jedine z jeho e-mailovej schránky. (Nachádza sa na slovenskom serveri zoznam.sk.) Kládli mu otázky aj o ľavicových organizáciách, pričom sa ho pýtali na ich členov a na organizačnú štruktúru. Keď debata nikam neviedla, začal ho jeden z policajtov prehľadávať. Jediné čo našiel, bolo napálené CD v jeho discmane. Policajti hneď spomenuli autorský zákon a povedali mu, že „teraz už máš dôvod aby si nám začal hovoriť to, čo chceme počuť“. Hneď potom spustili otázky znova dokola. Až po jeho odprisahaní že im povedal všetko, ho nechali ísť.
Keď sa vypočúvaný študent na záver domáhal spísania zápisnice, odpovedali mu, že „nič nedostane“. Papier s predvolaním na podanie vysvetlenia mu policajti zobrali. Dali mu však aspoň potvrdenie do školy.
Jeden z policajtov ho na záver upozornil : "Nie že ťa napadne niekomu o tomto výsluchu niečo hovoriť !" Vystríhali ho tiež, aby nič nehovoril nahlasovateľovi demonštrácie, ktorého si predvolali na druhý deň. Policajt, ktorý ho odprevádzal mu ešte špeciálne povedal : "To čo sa tu dialo nech zostane medzi nami."
Študenta tieto zážitky silno ovplyvnili : „Moja psychika bola dosť otrasená. Nedá sa to ani opísať.“ Spočiatku odmietal akékoľvek zverejnenie a riešenie týchto udalostí, pretože sa obával, že policajti svoje vyhrážky skutočne splnia. To však nebolo jeho posledné stretnutie s nimi...
Dva dni po výsluchu (v stredu 26. mája) ho dvaja z policajtov, ktorí ho predtým vypočúvali navštívili doma. Pýtali sa ho na jedného jeho priateľa, na jeho kontakty v zahraničí a či vie po anglicky. Tentokrát však už boli priateľskejší.
Od stredy do soboty mu ešte niekoľkokrát telefonovali, pýtali sa ho, či nevie, kde sa momentálne nachádzajú niektorí jeho priatelia a na rôzne iné veci.
V sobotu – v deň protestu proti NATO na Námestí slobody si ho dokonca počkali pri pokladni v obchode, v ktorom akurát nakupoval. Pýtali sa ho na majetkové pomery ďalšieho z ľudí, ktorých poznal. Zároveň mu dali najavo, že by sa veľmi nemal ukazovať na demonštrácii, ktorá sa mala zhruba za hodinu začať. Naliehali na neho, aby svojim mobilným telefónom zavolal jednému z organizátorov protestu a zistil kde sa momentálne nachádza, dúfajúc, že telefonát od kamaráta zdvihne. Dotyčný im totiž telefonáty nechcel zdvíhať. Na záver študentovi odporúčali, aby už viac nekontaktoval tohto organizátora protestu, pretože ten vraj naňho na polícii všeličo „nabonzoval“ aby sa sám vyvliekol z problémov. Študent varovanie policajtov poslúchol, žiadnej demonštrácie sa nakoniec nezúčastnil a ani nikoho nekontaktoval.
Policajti sa mu však telefonicky ozvali ešte aj po proteste – v pondelok 31. mája, v predposledný deň Parlamentného zhromaždenia NATO a pýtali sa ho, či ešte nechystá nejaké protesty, či niečo nechystajú nejaké iné skupiny a prečo bolo na proteste na Námestí slobody tak málo ľudí.
S týmito policajtmi sa stretol ešte aj osobne asi hodinu po telefonáte, kedy ho oblečení v civile zastavili uprostred ulice a pýtali sa ho, čo zas vymýšľa. Dvaja priatelia, ktorí ho doprevádzali, však tušili kto títo páni sú, slušne sa ho zastali a radili mu, aby sa s nimi nerozprával. Skončilo to tým, že policajti v civile od nich žiadali občianske preukazy a oni od policajtov žiadali preukázať príslušnosť k polícii svojimi preukazmi, nakoľko nebolo vôbec jasné, kto títo páni vlastne sú. Policajti v civile to však odmietali, chceli násilím zobrať jedného z nich na políciu, od čoho ale po párminútovom konflikte a argumentovaní ich nezákonného postupu upustili. Keď chlapci kontaktovali cez mobilný telefón právnika, agresívnejší policajt v civile im ho chcel vytrhnúť z ruky. Neskôr jeden z policajtov odviedol študenta na chvíľu nabok, kde sa ho pýtal : „To aké maily posielaš ? Myslel som si, že si rozumných chalan.“ Policajt pravdepodobne narážal na e-mail, ktorý študent predošlý večer posielal právnikom a popísal v ňom jednanie polície počas podávania vysvetlenia. Po chvíli však tento rozhovor s policajtom znova prerušili študentovi priatelia, ktorí ho volali od policajta preč. Keď študent počúvol, policajt reagoval: „Tak ty takto ? Veď my sa ešte stretneme!“ Celý tento konflikt sa nakoniec podarilo dostať do večerných televíznych správ, kde boli dokonca zverejnené aj tajne nafotené fotografie oboch policajtov z konfliktu spolu s krátkym popisom nimi robeného „gestapáckeho výsluchu“ študenta na policajnej stanici. Podľa študenta sa mu po tomto konflikte a jeho zmedializovaní policajti stále pokúšajú dovolať, ale ich telefonáty už nezdvíha. Kvôli vyhrážkam policajtov má neustále strach, že sa mu za zverejnenie informácií budú chcieť pomstiť.
Tento študent ma požiadal, aby som zverejnil jeho vlastnú výpoveď o jeho pocitoch a o tom, ako ho tieto udalosti zmenili:
"Mám strach zdržiavať sa doma, ukrývam sa a von chodím po pondelkovom zážitku (pozn. - s policajtmi v civile na ulici) výlučne (ak je to možné) v doprovode kamarátov či priateľky, aby som mal pri sebe aspoň svedkov v prípade ďalšieho kontaktu s políciou. Mám strach komunikovať so širším okolím, nerád by som ich akokoľvek namočil do problémov tým, že by aj ich považovali za extrémistov. Cítim sa byť politicky prenasledovanou osobou a to sa silne odráža na mojej psychike. Myslím že je načase spojiť všetkých, ktorí majú podobné zážitky a urobiť všetko preto, aby sme polícii zabránili pokračovať v týchto zverstvách alebo aspoň o tom informovať širokú verejnosť, nech sa zamyslí nad súčasným stavom spoločnosti. Je smutné a zarážajúce zároveň, že sa dnes ľudia musia opäť báť myslieť inak než je to v záujme vládnucich pomerov."
Druhý predvolaný
„Budeš zavretý až sčernáš!“
Druhý z predvolaných vypovedal v utorok 25. a stredu 26. mája 2004 na Krajskom riaditeľstve Policajného zboru v Bratislave spolu takmer 4,5 hodiny. Išlo o nahlasovateľa zhromaždenia na Námestí slobody, ktorý je zamestnaný ako ošetrovateľ v nemocnici. Akciu organizoval vo voľnom čase z vlastných prostriedkov.
Doviedli ho na oddelenie sexuálneho extrémizmu mládeže - na otázku, čo ten názov znamená, policajt odpovedal: „Je to tam napísané preto, aby si sa mohol pýtať.“ Prítomní štyria policajti sa k nemu od začiatku správali hrubo a vulgárne. Najskôr sa pokúšali zistiť mená organizátorov podujatia na Námestí slobody, ktorí budú zabezpečovať poriadok. Predvolanému oznámili, že do nasledujúceho dňa má priniesť spísané mená na papieri, pričom ku každému menu má napísať organizáciu, ktorej je dotyčný členom. Ak tak nespraví, vraj celú akciu zrušia – zavolajú na Miestny úrad a ten akciu zakáže. Keďže táto povinnosť nevyplýva zo zákona, predvolaný to odmietol. A akcia sa napriek vyhrážkam polície konala.
Policajti ďalej chceli vedieť odhadovaný počet účastníkov, na čo uviedol, že ich príde do 200 alebo maximálne niekoľko stoviek. Ďalej sa ho pýtali ako by sa správal v prípade rôznych situácii, konfliktov alebo porušení zákonov účastníkmi akcie. Odpovedal, že by požiadal o pomoc políciu. Prítomní policajti nahnevane reagovali, že to podľa jedného zo zákonov nie je starosť polície a že si musí poriadok zabezpečiť sám. (Zákon o zhromažďovacom práve v §6 ods.6 však jednoznačne hovorí, že zvolávateľ musí v prípadoch, keď sa mu nedarí zabezpečiť pokojný priebeh zhromaždenia požiadať políciu alebo Miestny úrad o pomoc.) Nijakým spôsobom sa mu nesnažili navrhnúť spoluprácu alebo mu navrhnúť, čo by mal robiť pre pokojný priebeh akcie. Tejto téme - poriadku na akcii sa policajti venovali necelú hodinu zo 4,5 hodiny celého výsluchu.
Potom sa pýtali na mená rečníkov a ich príslušnosť k organizáciám, mená zahraničných účastníkov a ich politickú príslušnosť, ako aj mená členov domácich ľavicových organizácií. Zaujímalo ich aj kto vylepoval plagáty propagujúce zhromaždenie a kde boli tlačené. Podľa jeho slov mu dávali otázky aj o osobných veciach a neopodstatnene ho upodozrievali, že berie drogy. Pýtali sa ho aj na nejaký výcvikový tábor v Devínskej novej vsi, do ktorého mal údajne nosiť nejaké jedlo. Na to im odpovedal rovnako nezmyselnou odpoveďou, že tam učí demonštrantov kung-fu a hádzanie granátov. Na to sa policajti zasmiali a viac sa tomu nevenovali.
Povedali mu tiež, že študent predvolaný deň pred ním naňho všeličo prezradil a preto by si mal dávať pozor, čo im bude hovoriť. Povinnosť poskytovať polícii viaceré informácie ktoré žiadali policajti však nevyplýva zo žiadneho zákona.
Keď organizátor odmietol uviesť mená, štyria policajti sa začali vyhrážať:
„Budeš zavretý, až sčernáš.“
„Ani nevieš, do čoho si sa namočil.“
„Ak nepovieš mená, budeš mať obrovské problémy."
„Nasadíme na teba takú sledovačku, že budeme vedieť, aj kedy serieš.“
„Myslíš si, že keď pošleme do roboty papier, kto si, že si ťa tam nechajú?“
„Ak sa na tej akcii niečo stane, odrežem ti hlavu a naserem do krku.“
„Ty aj my sme len mravce. Ty plníš príkazy, aj my ich plníme. Ty ani len netušíš, kto sa zhora o teba a o včera predvolaného študenta zaujíma. Niekto, kto je úplne vysoko nad nami.“
“Už si skoro dospelý človek, tak prečo sa púšťaš do takých hovadín?“
„...Toto nemáš z vlastnej hlavy. Ty si si sám nevymyslel, aby si išiel nahlásiť demonštráciu. Povedz, kto ti to prikázal?“ „Ty vôbec nepremýšľaš. Nemáš vlastný rozum. Niekto ti niečo prikáže a ty to splníš. Povedz jeho meno, kto za tebou stojí...”
„Dobre, ty s nami nespolupracuješ, ale keď tebe nejaký nácek rozbije hlavu, tak my sa budeme k tebe chovať tak, ako ty k nám. Keď ty na neho ukážeš, že tento ťa zmlátil a on to poprie, tak my budeme veriť jemu.“
Keď mu policajti povedali, že veľmi tvrdo zasiahnu v prípade problémov, upozornil ich že bude po akcii poukazovať na policajnú brutalitu. Na to jeden z policajtov veľmi agresívne zareagoval : “Chceš vidieť policajnú brutalitu ? Dám si dolu odznak, poď so mnou na chodbu a ja ti ukážem policajnú brutalitu.”
Po celý čas mu tykali a robili posmešné narážky na jeho spôsob obliekania, vek a presvedčenie. Policajti mu nedali žiaden doklad o tom, že u nich bol. Rovnako nespísali žiadnu zápisnicu o podaní vysvetlenia.
On sám vraví, že neporušil žiadne zákony a považuje kroky polície za diskrimináciu svojich slobodných názorov. Navyše sa ani v minulosti nedopustil ničoho takého, čo by podľa neho mohlo políciu motivovať robiť mu problémy. Nerozumie tomu, prečo by mal byť šikanovaný len za to, že je proti politike NATO a chcel kvôli tomu spraviť protest.
Toto všetko sa stalo napriek tomu, že policajt „je pri výkone služobnej činnosti povinný dbať na česť, vážnosť a dôstojnosť osoby i svoju vlastnú a nepripustiť, aby v súvislosti s touto jeho činnosťou vznikla osobe bezdôvodná ujma a aby prípadný zásah do jej práv a slobôd prekročil mieru nevyhnutnú na dosiahnutie účelu sledovaného jeho služobnou činnosťou.“ To hovorí zákon o policajnom zbore v paragrafe 8.
Okrem toho neboli predvolaní povinní žiadne vysvetlenie podávať, nakoľko neboli podozriví zo žiadneho priestupku ani z trestného činu a podľa otázok kladených políciou ani vôbec nemali pomôcť k vyriešeniu takéhoto skutku.. Ak by však aj išlo o podanie vysvetlenia podľa zákona o policajnom zbore, policajti by boli povinní poučiť osobu o možnosti odmietnuť vysvetlenie a zároveň spísať ihneď zápisnicu o podaní vysvetlenia. Za odmietnutie vypovedať z dôvodu podľa zákona nemožno uložiť žiadny postih. Toľko aspoň hovorí paragraf 17 zákona o policajnom zbore.
Tretí predvolaný
„Vieme o tebe všetko...“
Tretím predvolaným bol 18-ročný študent strednej školy. Do organizovania zhromaždenia proti NATO sa zapájal len okrajovo a bol veľmi prekvapený, kde to polícia vôbec zistila.
Podľa jeho slov podával vysvetlenie vo štvrtok 27. mája na „oddelení sexuálneho zneužívania“ na Krajskom riaditeľstve policajného zboru. Traja policajti sa k nemu na počudovanie správali úplne slušne, avšak znova ho neinformovali o jeho právach a možnosti odmietnuť podať vysvetlenie.
Pýtali sa ho, kde študuje, kam sa chystá na vysokú školu, či majú jeho rodičia VŠ vzdelanie, aké sú jeho záujmy, či chodí na punkové koncerty, čo sa tam robí, či fajčí marihuanu (na jeho zápornú odpoveď reagovali : „veď na tom nič nieje – aj my ťaháme“), aká je jeho politická orientácia, či je komunista, či je členom nejakej organizácie, či pozná konkrétne mená ktoré mu diktovali, čo vie o demonštrácii proti NATO, koľko ľudí tam má prísť (čo odhadol na okolo 200), či pozná organizátorov, koľko ľudí má prísť zo zahraničia, či chodieva na demonštrácie a či pôjde aj na túto. Ďalej sa pýtali kde brigáduje, koľko zarába, ako je to právne vysporiadané, pýtali sa aj na jeho priateľku, kde študuje, pýtali sa, či má nejaké kontakty medzi antiglobalistami v zahraničí, či chodí do knižnice a kam. Policajti mu dávali najavo, že o ňom vedia veľa : „Vidíš ? Vieme o tebe všetko.“ Povedali mu aj konkrétne miesto, dátum a čas kde bol asi pred mesiacom prítomný - čo bola osobná informácia, ktorú podľa jeho slov mohli okrem neho vedieť len dvaja ľudia.
Policajti znova úplne ignorovali povinnosť spísať zápisnicu o podaní vysvetlenia a nechať ju podpísať predvolanému. Nevystavili mu ani žiadne potvrdenie o navštívení polície.
Štvrtý predvolaný
„Budeme sa len priateľsky rozprávať“
Ďalší z predvolaných bol druhý spolunahlasovateľ demonštrácie na Námestí slobody. Ešte pred predvolaním ho v stredu v práci navštívili traja policajti v civile a pýtali sa ho na počet ľudí, ktorí prídu na demonštráciu, mená rečníkov a či niekto príde zo zahraničia. Chceli vedieť aj program akcie a či bude na akcii ozvučenie.
V piatok 28. mája ho priviedli do dverí označených ako „Oddelenie sexuálneho extrémizmu“ na Krajskom riaditeľstve policajného zboru. Dôvodom predvolania vraj bolo to, že polícia má záujem na tom, aby demonštrácia prebiehala pokojne a v súlade so zákonom. Traja prítomní policajti ho však vôbec nepoučili o jeho právach a tak im oznámil, že podľa paragrafu na základe ktorého bol predvolaný by mal podať vysvetlenie k spáchanému priestupku alebo trestnému činu. Chcel preto od nich vedieť o aký skutok ide. Policajti po tomto upozornení zmenili spôsob komunikácie a zareagovali, že tento rozhovor bude prebiehať len ako voľná debata a nie ako podanie vysvetlenia podľa zákona - vraj sa budú len priateľsky rozprávať a na otázky nemusí odpovedať. „Vy sa predstavíte nám a my sa predstavíme vám“. Policajti sa ho potom pýtali na počty ľudí z jeho okolia, ktorí sa zúčastnia protestov (uviedol, že na protest príde celkovo do 100 ľudí), na mená organizátorov, vymenovali mu viacerých občianskych aktivistov a chceli vedieť, či majú s akciou niečo spoločné, pýtali sa ho na jeho politickú príslušnosť, či vie anglicky, či komunikuje so zahraničím, s kým doma býva, ako to je právne vysporiadané, kde pracuje, čomu sa v práci venuje, či študoval na fakulte, ktorú mu povedali, kde sa prvýkrát spoznal s druhým organizátorom protestu a na ďalšie osobné veci. Požiadali ho, aby ich kontaktoval, ak by sa v budúcnosti dozvedel o nejakej extrémnejšej akcii, ktorú by chcel ďalší z organizátorov robiť. Pýtali sa ho aj na konkrétne stretnutie organizátorov protestu ešte vo februári.
Upozornili ho, že keby prišlo na sobotňajšom zhromaždení k nejakému konfliktu, tak aby počítal s tým, že „slovenskí policajti majú ešte horšiu povesť ako českí, ktorí tvrdo zasahovali v Prahe v roku 2000“.
Policajti sa k nemu správali celý čas slušne, ale ani jeden z nich sa mu nepredstavil.
Žiadne potvrdenie o návšteve polície nedostal a nebola spísaná ani zápisnica.
Do podobného kontaktu s políciou prišli ešte aspoň dvaja ľudia. Prvý bol študent vysokej školy, ktorý bol na 3 hodiny predvedený na políciu len za to, že mal pri sebe dva plagáty s textom „NATO neznamená mier!“. Druhého dvaja policajti v civile navštívili doma pretože od neho chceli vedieť informácie o proteste proti NATO na Hlavnom námestí, ktorý sa mal konať 30.mája. Oboch sa však znova pýtali na rôzne osobné veci a neboli ani poučení o svojich právach alebo o možnosti odmietnuť podanie vysvetlenia.
Suma sumárum:
1. Policajti porušovali §8 zákona o policajnom zbore, pričom výrazne prekračovali mieru nevyhnutnú na dosiahnutie služobného úkonu. Porušovali etický kódex, zastrašovali, urážali, vyhrážali sa násilím, osobnou pomstou a problémami v osobnom živote.
2. Policajti predvolali ľudí na políciu podľa §17 a §17a zákona o policajnom zbore napriek tomu, že na to podľa zákona nemali právo - keďže predvolaní neboli podozriví zo žiadneho priestupku ani z trestného činu a podľa otázok kladených políciou vôbec nemali pomôcť k vyriešeniu takéhoto skutku.
3. Zbierali od predvolaných osobné údaje o nich samých a o ďalších občianskych aktivistoch, ktoré nemali nič spoločné s chystanými protestami. (A to v rozpore s článkom 19 Ústavy SR.) Tie potom využívali na zastrašovanie ďalších predvolaných a je ešte otázne ako tieto údaje v budúcnosti využijú. Evidenciu týchto osobných údajov polícia odmieta dotknutým osobám poskytnúť napriek tomu, že to je podľa §69 c zákona o policajnom zbore povinná urobiť. Na základe takýchto údajov bol v čase zasadania medzinárodných inštitúcii viacerým ľuďom neopodstatnene odmietaný vstup do iných štátov alebo boli predvolávaní na “podanie vysvetlenia” na políciu.
4. Predvolaných vôbec nepoučili o ich právach, ani o možnosti odmietnuť podať vysvetlenie a niektorým dokonca ani neuviedli dôvod predvolania. Tieto povinnosti vyplývajú z §17 zákona o policajnom zbore.
5. Nespísali zápisnicu a nedali ju predvolaným podpísať - ani po výzve aby tak urobili.
6. Policajti podľa tvrdení dvoch predvolaných mali informácie z ich súkromnej e-mailovej a telefonickej komunikácie.
7. V jednom prípade bola predvolanému počas podávania vysvetlenia bezdôvodne robená kompletná osobná prehliadka, na čo policajti nemali podľa legislatívy SR právo.
Evidentným cieľom všetkých podaní vysvetlenia bolo za každú cenu zistiť, kto presne na protesty príde, kto všetko pomáhal pri ich organizovaní, zistiť maximum osobných informácii o týchto ľuďoch, zistiť kto je schopný protesty organizovať.
A to bez ohľadu na základné ľudské práva ako je sloboda prejavu, právo na pokojné zhromažďovanie, právo na ochranu ľudskej dôstojnosti a právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o svojej osobe.
Je veľmi otázne akým spôsobom získané informácie polícia zužitkuje, keďže skúsenosti z minulosti sú také, že ich polícia SR napríklad poskytuje cudzím štátom, ktoré z nich vytvárajú zoznamy nežiadúcich osôb.
Názor právnika
Zákon umožňuje predvolať na políciu osobu, ktorá by mohla prispieť k objasneniu priestupku alebo trestného činu alebo k vypátraniu hľadaných osôb alebo vecí. Je veľmi pochybné, prečo polícia predvolala ľudí, ktorí sa nedopustili žiadneho priestupku ani trestného činu. Z priebehu výsluchov sa však nemožno ani domnievať, že polícii šlo o odhalenie prípadných plánovaných priestupkov a trestných činov, pretože dokonca ani na výsluchu im nekládla žiadne otázky, ktoré by k odhaleniu priestupkov alebo trestných činov smerovali alebo sa ich aspoň týkali. U niektorých predvolaných cieľom polície nebolo ani preverenie, či sú organizátori schopní zabezpečiť pokojný priebeh zhromaždenia, ako to tvrdia oficiálne vyjadrenia predstaviteľov Policajného zboru. Otázky polície totiž u dvoch predvolaných nesmerovali k zabezpečovaniu pokojného priebehu zhromaždenia, obsahom výsluchov bolo skôr získavanie informácií o súkromí rôznych osôb a zastrašovanie. Z toho dôvodu možno takýto postup polície kvalifikovať ako nepodložené obťažovanie a zastrašovanie ľudí, ktorí sa chceli zúčastniť pokojného protestu. Polícia využila svoje mocenské postavenie, aby týchto ľudí zastrašila a odradila od účasti na zhromaždení, a to dokonca i hrozbou fyzického násilia, a aby od nich pod psychickým tlakom získala informácie o ich súkromí a o iných osobách, ktoré vôbec nesúvisia so žiadnou protiprávnou činnosťou.
Polícia vraví: „Všetko prebiehalo v súlade so zákonom...“
Anton Kulich, prezident Policajného zboru SR sa k obvineniam z protizákonných postupov policajtov a k vyhrážaniu pre STV vyjadril: „Všetko bolo konané v súlade so zákonom, išlo o normálne kontakty polície s organizátormi.“
Hovorkyňa bratislavskej polície pre agentúru SITA uviedla: ,,Polícia postupovala v zmysle zákona a zvolávateľov vyzvala, aby preukázali, či sú schopní zabezpečiť nerušený priebeh 10-tisícového protestného zhromaždenia. Pri ohlasovacej povinnosti totiž neuviedli všetky informácie a chýbali nám najmä tie, čo sa týkali usporiadateľov starších ako 18 rokov."
Akcia na Námestí slobody však bola riadne nahlásená na Miestnom úrade Staré mesto v súlade so zákonom a v nahlásení nechýbali žiadne údaje. Bol tam uvedený aj presný počet usporiadateľov zhromaždenia a spôsob ich označenia – tak ako to vyžaduje zákon. Telefonicky som to overoval aj na Miestnom úrade, ktorému jedinému zo zákona vyplýva povinnosť a možnosť prípadné chýbajúce údaje od organizátorov žiadať. Úradník mi do telefónu potvrdil, že ohlásenie zhromaždenia bolo úplne v poriadku a nechýbali v ňom nijaké údaje. Túto informáciu vraj poskytoval aj viacerým médiám ešte pred akciou. Postupu polície sa sám čudoval, pretože informácie o menách usporiadateľov pri iných zhromaždeniach nikdy nežiadajú. Podľa jeho vyjadrenia to zákon vôbec neumožňuje.
Je potrebné dodať, že zákon o zhromažďovacom práve hovorí, že jedine Miestny úrad môže požadovať doplnenie potrebných informácií. Zdá sa, že polícia si toto právo nejakým spôsobom osvojila, pretože ako sa mi podarilo zistiť, Miestny úrad ešte pred akciou polícii oznámil, že zvolávateľ si všetky povinnosti splnil a preto ho na úrad nemajú dôvod predvolávať.
Paragrafy, na ktoré sa policajná hovorkyňa odvoláva hovoria, že zvolávateľ je povinný pri ohlásení zhromaždenia uviesť : „Opatrenia, ktoré urobí, aby sa zhromaždenie konalo v súlade so zákonom, najmä počet usporiadateľov, ktorých na organizáciu zhromaždenia určí, a spôsob ich označenia. Je povinný zabezpečiť potrebný počet spôsobilých usporiadateľov starších ako 18 rokov.“
Ak by však tieto údaje boli neúplné - tak ako to tvrdí polícia, išlo by o neplatné ohlásenie zhromaždenia a Miestny úrad by na to musel zvolávateľa upozorniť. Nič také sa však nestalo.
Podľa hovorkyne polície si organizátori musia uvedomiť svoju zodpovednosť, pretože sa na protestoch nedá vylúčiť účasť ľudí, ktorí majú sklony k násiliu. ,,Obvinenia, ktoré v súčasnosti padajú na políciu, vyzerajú skôr ako prejav nepochopenia vážnosti situácie zo strany organizátorov.“
Hovorkyňa polície však zabúda spomenúť, že popísané konanie polície nemá v zákonoch SR oporu a niektorí predvolávaní ľudia neboli nahlasovateľmi akcie, a preto nemohli niesť akúkoľvek zodpovednosť. Zároveň je zvláštne hovoriť o vážnosti situácie, keď počty protestujúcich sa dali dopredu aspoň orientačne odhadnúť a na bezpečnosť dohliadali tisíce policajtov. Slovenská informačná služba pred začiatkom zasadania PZ NATO informovala políciu, že na protestoch sa dajú očakávať desiatky a maximálne stovky protestujúcich. Samotní organizátori dopredu informovali médiá a aj políciu počas „výsluchov“, že na akciu príde niekoľko desiatok a maximálne niekoľko stoviek ľudí. Prečo však polícia túto informáciu ignorovala a naďalej považovala hrozbu zo strany protestujúcich za „vážnu“ je veľmi otázne.
Zákon dokonca umožňuje zvolávateľovi zhromaždenia aby v prípade dôvodnej obavy z rušenia zhromaždenia požiadal políciu o ochranu. Zvolávateľ to však sám vôbec nepovažoval za potrebné.
Policajná hovorkyňa má pravdu, keď hovorí, že sa nedala vylúčiť účasť ľudí so sklonmi k násiliu. Akosi však zabudla dodať, že na akciách ďaleko väčšieho významu ako PZ NATO sa medzi stotisíc protestujúcimi ľuďmi nájde maximálne niekoľko desiatok ľudí, ktorí sa tam chovajú násilne. Je to podobné ako v celej spoločnosti – isté percento ľudí jedná násilne.
Príkladom môže byť hlavne Summit NATO v Prahe v roku 2002, kde boli v uliciach tisíce ľudí a neprišlo k žiadnemu konfliktu s políciou ani k ničeniu majetku napriek veľkému strašeniu verejnosti zo strany médií a polície už niekoľko mesiacov pred akciou. Tento Summit mal ďaleko väčší význam ako PZ NATO v Bratislave, pretože vtedy išlo o rozšírenie NATO a akcie sa zúčastnili hlavy väčšiny členských štátov.
Polícia sa tvári, že nedokáže pochopiť aký veľký je rozdiel medzi zložením, počtom a radikálnosťou odporcov jednotlivých medzinárodných inštitúcii. Významnosť, ciele a dopady zasadaní týchto organizácii hrajú veľkú úlohu v počte zúčastnených odporcov, ktorí sa pokúšajú na existujúce svetové problémy upozorniť.
Zasadanie Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky v Prahe v roku 2000 býva stále spomínané ako strašiak a dôvod bezpečnostných opatrení napriek podstatnej rozdielnosti úloh týchto organizácií a NATO vo svete.
Klasické vyjadrenie polície a niektorých politikov sú : „Nechceme predsa, aby sa rozbíjali výklady, podpaľovali autá a obchody alebo stavali barikády. Preto musíme robiť bezpečnostné opatrenia aj na úkor slobody ľudí.“
A keď opatrenia, tak poriadne – a pre istotu to preženieme a nepustíme na protesty väčšinu tých, ktorí sa už v minulosti nejakých protestov zúčastnili (čo sa stalo v prípade Summitu NATO - Praha 2002). Lepšie bude, keď nebudú žiadne protesty ako by sa mal ničiť majetok – takto nejako vyznievajú kroky a stanoviská polície.
To má ale blízko k teórii, že v spoločnosti zmizne kriminalita, keď budeme ľuďom brániť vychádzať na ulicu.
Zamyslenie nad tým, čo vlastne polícia robila
Polícia zbierala podrobné osobné informácie o ľuďoch, ktorí sa rozhodli, že nebudú držať jazyk za zubami, ale že verejne povedia čo si myslia. Títo ľudia sa to rozhodli robiť vo svojom voľnom čase a za vlastné poctivo zarobené prostriedky. Uplatňovali si tak jedno zo základných ľudských práv, garantovaných Ústavou SR ako aj medzinárodnými dohovormi o ľudských právach.
A týchto ľudí polícia zastrašovala, odhovárala od účasti na demonštrácii, vyhrážala sa im násilím, osobnou pomstou, vyhodením z práce, ak nepovedia čo najpodrobnejšie informácie o sebe, o ďalších protestujúcich a rôznych iných ľuďoch. Polícia s dvoma predvolanými jednala tak, akoby to boli zločinci.
A toto sa deje v krajine v ktorej je otvorené vyjadrovanie názorov pre veľkú časť ľudí stále tabu. Namiesto toho aby sme sa ako spoločnosť snažili o vytváranie pluralitnej spoločnosti ktorej nevyhnutnou súčasťou je diskusia a viditeľné vyjadrovanie názorov aj prostredníctvom pouličných protestov, staviame ich na okraj – akoby išlo o niečo neadekvátne, nesprávne alebo dokonca protizákonné. Trochu sa však zabúda na fakt, že v súčasnej spoločnosti dokáže viditeľne zaznieť hlavne ten hlas, ktorý sprostredkujú médiá. Keď sa však bežný človek pokúsi sám povedať svoj názor, tak má len minimálnu šancu, že ho niektoré z médií preberie a zverejní. Rôzne zasadania organizácií sú preto úplne ideálnou príležitosťou pre vyjadrenie ľudí, ktorí s nimi nesúhlasia. Majú možnosť spraviť to viditeľne a počuť ich môžu nielen okoloidúci, ale aj politici, ktorí zasadajú a rozhodujú o spoločnosti.
Ak sa takéto vyjadrovanie názorov komukoľvek nepáči, mal by si uvedomiť, čo to tá demokracia a ľudské práva vlastne sú a či by mu radšej nevyhovovala nejaká totalita.
Často sa pozabúda na fakt, že len malá časť ľudí má dostatok možností viditeľne a verejne vyjadrovať svoje osobné názory prostredníctvom plagátov, novín alebo televízie, pretože tieto formy vyjadrovania názoru bývajú väčšinou spoplatňované a tým sa stávajú pre väčšinu ľudí málo dostupnými. Demonštrácie sú preto jedným z mála prostriedkov ako sa je v dnešnej spoločnosti možné skutočne viditeľne vyjadrovať.
Je veľmi smutné, že sa médiá často nezaujímajú o to, čo vlastne demonštrujúci ľudia hovoria, aké sú dôvody ich protestu, aké navrhujú alternatívy a mnohé demonštrácie popíšu len počtom účastníkov, počtom policajtov a zábermi na konflikty s políciou.
Nie je to prvýkrát...
Takéto praktiky polícia uplatňuje minimálne niekoľko rokov.
Rovnakým spôsobom ako počas PZ NATO v Bratislave polícia predvolávala ľudí aj v novembri 2002 pred Summitom NATO v Prahe a žiadala od nich "vysvetlenie" podľa §17 zákona o policajnom zbore. A to napriek tomu, že to bolo v úplnom rozpore so zákonom a udalosť, o ktorej ho mali ľudia podávať sa konala mimo územia Slovenskej republiky.
Polícia takýmto spôsobom veľmi hrubo zneužíva svoje právomoci.
V súvislosti s protestami sú predvolávaní obvykle ľudia, ktorí boli účastníkmi pokojných demonštrácii a ktorých tam polícia „preventívne“ legitimovala. Títo ľudia obvykle nikdy neporušili žiaden zákon, nevyzývali k žiadnej neznášanlivosti a jediné, čoho sa dopustili, bola účasť na riadne nahlásenom zhromaždení alebo inej akcii.
Polícia však takýchto ľudí označuje za takzvaných ľavicových extrémistov alebo za ľudí, ktorí sú s nimi v kontakte.
Problém je v samotnej definícii extrémizmu
Problém je v samotnej definícii extrémizmu, ktorú aj na svojich internetových stránkach Ministerstvo vnútra uvádza. Podľa nej je možné za extrémistov považovať okrem iných aj ľudí, ktorí sú spôsobilí narušiť verejný poriadok. Keďže verejný poriadok nie je presne právne vymedzený, je možné týmto pojmom všelijako narábať.
Definícia extrémizmu nie je zakotvená v žiadnom zákone SR a existuje len ako vnútorný predpis Ministerstva vnútra.
Konkrétny príklad : Niekoľkí ľudia, ktorí sa 8.11.2001 v Bratislave zúčastnili verejného premietania oficiálnych autentických dokumentov a videí o demonštráciách proti Medzinárodnému menovému fondu a Svetovej banke v Seattli 1999 a Prahe 2000 boli na tejto pokojnej akcii bezdôvodne legitimovaní políciou. Na akcii s účasťou asi 50 ľudí sa vtedy odrazu objavilo zhruba 30 policajtov s cieľom akciu okamžite zrušiť. Všetci prítomní boli legitimovaní a ich údaje boli zapisované. Ako však postupne vyplynulo, samotní policajti ani nevedeli na akej akcii zasahujú. Situácia vyvrcholila otázkou veliteľky zásahu, aké videá to tí účastníci akcie vlastne pozerajú a či si ich od nich môže požičať.
Pre niektorých účastníkov tohto premietania sa to však nakoniec neskončilo šťastne. Nasledujúci rok im bol vďaka slovenským „zoznamom ľavicových extrémistov“ na celý november 2002 odoprený vstup do Českej republiky, pretože sa mal konať Summit NATO v Prahe. Iní boli predvolaní na políciu na „podanie vysvetlenia“ alebo ich policajti navštívili priamo doma. Predvolania a návštevy „kriminálnej polície“ medzi ľuďmi z ich okolia vyvolali častokrát problémy alebo odsúdenie ako kriminálneho živla. Asi netreba hovoriť, aké reakcie vyvolá označenie za „nežiadúcu osobu“ v nejakom štáte.
Medzi nevpustenými do Českej republiky boli aj slovenskí študenti českých vysokých škôl, vďaka čomu bolo ohrozené pokračovanie ich štúdia.
Podľa vlastných slov niektorých nevpustených a predvolaných mohlo byť spomínané premietanie videí jediným dôvodom ich nevpustenia, pretože sa nezúčastnili žiadnej inej podobnej akcie alebo demonštrácie, neboli nikde legitimovaní a ani sa nepodieľajú na žiadnej činnosti, ktorá by sa dala považovať za „extrémistickú“.
Polícia SR priznala, že vytvorila zoznamy ľudí, ktoré „by mohli narušiť bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok“ a tie poskytla Českej republike. Nikoho však vôbec nezaujímalo, že títo podľa nich nebezpeční ľudia do ČR cestovali len kvôli štúdiu, prípadne kvôli pobytu v úplne inom meste než je Praha a dotyční o protesty vôbec nemali záujem.
Pre ilustráciu treba dodať, že podobne ako účastníci premietania videí o Seattli skončili aj viacerí náhodne legitimovaní účastníci pokojnej Streetparty (čo je v podstate demonštrácia v uliciach mesta spojená so zábavou) zameranej proti NATO, ktorá sa konala 14.9.2002 v Bratislave a ktorá prebehla bez akéhokoľvek konfliktu so zákonom alebo s políciou.
V nižšie priložených linkách môžete nájsť výpovede ľudí z roku 2002 predvolaných na oddelenie extrémizmu a ľudí nevpustených do Českej republiky kvôli údajnému extrémizmu:
http://www.streetparty.sk/doc/nevpustanie.htm
http://www.streetparty.sk/doc/200211_nato_studentka.htm
http://www.streetparty.sk/doc/nevpusteny_student.htm
(mená sa predvolaní obávali zverejniť, ale v prípade vášho záujmu ich môžeme kontaktovať a doplniť)
Na záver by som chcel vyzvať ľudí, aby sa zaujímali o svoje práva a domáhali sa ich. Základné právne informácie – na čo má právo občan a na čo má právo policajt si môžete prečítať aj na :
http://www.streetparty.sk/doc/pravne_info.htm
V prípade že sa Vám stane neprávosť, nenechávajte si to pre seba a informujte o tom ďalších ľudí, alebo sa pokúste problém riešiť právnou cestou.
Upozornenie:
výpovede v tomto článku boli autorizované všetkými štyrmi predvolanými ľuďmi. Výpovede neboli synchronizované – každý z predvolaných podával informácie samostatne.
V článku sa úmyselne neuvádzajú žiadne mená.
O udalostiach a súvislostiach počas zasadania PZ NATO bude vydaný ešte jeden článok.
