hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

22. 06. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Náš súdruh
George Orwell

Michal Polák

"Musíte si to prečítať, pane. Potom pochopíte, prečo musíme na boľševika zhodiť atómovú bombu!" V týchto slovách, ktoré v päťdesiatych rokoch adresoval newyorský kníhkupec istému významnému ľavicovému historikovi, je stručne a prehľadne zhrnutý prevládajúci postoj k Georgeovi Orwellovi a jeho románu 1984. Orwellovo dielo sa bralo a dodnes berie ako "ideologická superzbraň" studenej vojny, nemilosrdne zasahujúca samotné srdce socializmu. Jeho autor, ktorý zomrel v londýnskej nemocnici práve pred päťdesiatimi rokmi (napísané v r. 2000 - pozn. hej rup!), je hrdinom pravice, akoby bol neochvejným zástancom slobody, demokracie a voľného trhu. No všetko je inak, a Orwell by sa nad slovami spomínaného kníhkupca asi zhrozil – a nielen preto, že sám vynález jadrových zbraní považoval za katastrofu.

(02. 02. 2000)



Linka na dnes



Rovnosť.sk

Server podobného zamerania, ako feminet.sk. Jeho ťažisko je trocha odlišné, okrem ženskej otázky sa výraznejšie ako jeho kolegyňa venuje rovnoprávnosti ľudí s rôznou pohlavnou orientáciou. Nie je zatiaľ až taký bohatý na materiály, ale dobre pokrýva aktuálne otázky.



Cancún
a čo z neho plynie


Walden Bello

vydané 29. 09. 2003 • prečítané 10533x
formát na tlač



Krach piatej ministerskej konferencie Svetovej obchodnej organizácie (WTO) v nedeľu 14. septembra v Cancúne je udalosťou historických rozmerov. Z Cancúnu vyplýva niekoľko nesmierne významných dôsledkov.


Po prvé, Cancún vôbec nie je „nevyužitou príležitosťou“ na globálnu dohodu medzi Severom a Juhom, ale víťazstvom ľudu celého sveta. Predchádzajúce zasadanie v Doha sa netýkalo hospodárskeho rozvoja, no i ten najmenší prísľub, ktorý prinieslo, bol zradený dávno pred Cancúnom. Ani len tá najoptimistickejšia rozvojová krajina nešla do Cancúnu s očakávaním, že veľké a bohaté štáty jej poskytnú v záujme rozvoja nejaké ústupky. Väčšina vlád rozvojových krajín pricestovala do Cancúnu v obrannom postoji. Výzvou pre ne nebolo utvoriť historickú „novú zmluvu“, ale zabrániť USA a EÚ, aby (bez akéhokoľvek obmedzenia na ich vlastné obchodné praktiky) donútili rozvojové krajiny prijať ich nové požiadavky.

Z tohto hľadiska to teda vôbec neboli rozvojové krajiny, kto je zodpovedný za krach rozhovorov (ako to naznačoval obchodný predstaviteľ USA Robert Zoellick na svojej poslednej tlačovej konferencii). Váhu zodpovednosti nesú jednoznačne Spojené štáty a Európa. Keď sa v sobotu 13. septembra objavila druhá verzia návrhu ministerského textu, bolo jasné, že USA a EÚ nie sú ochotné nijako výrazne znížiť svoje vlastné vysoké poľnohospodárske dotácie, no pritom sa zaťato dožadujú, aby rozvojové krajiny znížili svoje clá. Bolo tiež jasné, že EÚ a USA sa rozhodli ignorovať deklaráciu z Doha, ktorá požadovala, že aby sa mohlo začať rokovať o takzvaných „singapúrskych otázkach“, musia s tým výslovne súhlasiť všetky členské krajiny.

Buď budete rokovať za našich podmienok, alebo vôbec nie – to bol zmysel druhej verzie. Sotva môže niekoho prekvapiť, že rozvojové krajiny nemohli súhlasiť s rokovacím režimom, ktorý tak hlboko poškodzoval ich záujmy.

Po druhé bola Cancúnom hlboko oslabená WTO. Po dvoch neúspešných ministerských konferenciách (Seattle a Cancún) a jednej ledva-ledva úspešnej (Doha) nie je organizácia veľmi zaujímavá pre nikoho. Pre obchodné superveľmoci už nie je užitočným nástrojom, ktorým by mohli presadzovať svoju vôľu. Rozvojovým krajinám zase členstvo neprinieslo ochranu pred výčinmi mocných ekonomík a už vôbec nie sa nestalo motorom rozvoja. To neznamená, že WTO skončila. Opäť sa objavia snahy WTO vzkriesiť, tak, ako to USA a EÚ urobili v Doha. No je pravdepodobné, že bez impulzu úspešnej ministerskej konferencie sa mašinéria významne spomalí. Zoellick celkom správne pochybuje o tom, že sa kolo z Doha ukončí do stanoveného termínu (januára 2005) a keď komisár EÚ pre obchod Pascal Lamy vyhlásil, že WTO naplnila tridsať percent agendy z Doha, pokúšal sa jednoducho nestratiť v zlej situácii tvár.

WTO stráca priaznivé ovzdušie pre úlohu hlavného mechanizmu liberalizácie obchodu a globalizácie nielen vzhľadom na stratu hybnej sily a poškodenie svojej funkčnej mašinérie, ale aj vzhľadom na rastúci protekcionizmus v bohatých krajinách, dlhodobo stagnujúcu globálnu ekonomiku a rozpadávajúce sa atlantickú alianciu. WTO by nakoniec mohol postihnúť osud, ktorý sama uštedrila Konferencii OSN o obchode a rozvoji (UNCTAD) – prežije síce, ale bude čoraz menej efektívna a dôležitá.

Z toho vyplýva jedna otázka. I keď sa radujeme nad krachom konferencie, ktorá bola zaujatá proti záujmom rozvojových krajín, mali by sme zároveň privítať aj oslabenie WTO? Koniec koncov, WTO je, ako niektorí tvrdia, súborom pravidiel a mašinérií, ktoré by sa v prípade priaznivej rovnováhy síl dali použiť v prospech rozvojových krajín. Prívrženci tohto názoru si myslia, že WTO je lepšou alternatívou oproti bilaterálnym rozhovorom, ktoré podľa obchodného predstaviteľa USA Roberta Zoellicka budú teraz po cancúnskom neúspechu prioritou Washingtonu.

V skutočnosti je to však falošná voľba. WTO nie je neutrálnym súborom pravidiel, procedúr a inštitúcií, ktoré možno použiť aj na obranu záujmov slabších hráčov. Samotné pravidlá – medzi ktoré patria najmä nadradenosť princípu voľného obchodu, princíp doložky najvyšších výhod a princíp prístupu k jednotlivým štátom – zabetónovajú súčasný systém globálnej ekonomickej nerovnosti. Slabé krajiny v ňom nájdu len málo zbraní. Princíp zvláštneho a odlišného prístupu k rozvojovým krajinám má vo WTO len slabé postavenie. Ba USA a EÚ v Cancúne agendu zvláštneho a odlišného prístupu, ktorú deklarácia z Doha nariaďovala, úplne zmietli z rokovacieho stola. WTO nie je naozajstnou multilaterálnou organizáciou. Je mechanizmom na zachovanie spoločnej nadvlády USA a EÚ nad svetovou ekonomikou.

Po tretie, globálna občianska spoločnosť zohrala v Cancúne významnú úlohu. Od Seattlu sa interakcia v oblasti obchodu medzi občianskou spoločnosťou a vládami zintenzívnila. Mimovládne organizácie pomohli vládam rozvojových krajín po politickej a technickej stránke rokovaní. Zmobilizovali medzinárodnú verejnú mienku proti spiatočníckemu postoju vlád bohatých krajín, napríklad v prípade patentov na zúfalo potrebné lieky. Stali sa z nich mocné koalície vnútri rozvojových krajín, ktoré zatlačili na svoje vlastné vlády a posilnili tak ich odpor voči ďalším ústupkom vyžadovaným bohatými. Mnohé vlády rozvojových krajín odolali nátlaku USA a EÚ v Cancúne práve preto, že sa obávali politickej odplaty domácich zoskupení občianskej spoločnosti.

Vďaka ľudovému hnutiu, pochodujúcemu centrom mesta a mimovládnym organizáciám protestujúcim pred kongresovým centrom i v jeho vnútri sa Cancún stal mikroobrazom moci globálnej dynamiky štátu a občianskej spoločnosti. Samovražda kórejského roľníka Li Kjug Chaeho na policajnej barikáde bola pre každého v kongresovom centre varovným signálom, že zúboženosť drobných poľnohospodárov sveta už nemožno ignorovať, čo vlády aj uznali minútovým tichom na jeho pamiatku. Krach cancúnskych rokovaní bol skutočne ďalším potvrdením povšimnutia New York Times, že globálna občianska spoločnosť je druhou superveľmocou sveta.

Po štvrté, vznik skupiny G21 je významnou udalosťou, ktorá by mohla prispieť k zmene globálneho pomeru síl. Nová skupina pod vedením Brazílie, Indie, Číny a Juhoafrickej republiky dala mat snahe EÚ a USA urobiť z Cancúnu ďalšiu časť smutného príbehu rozvracania vývoja slabších krajín. Potenciál tejto skupiny naznačil brazílsky minister obchodu Celso Amorin (z ktorého sa stal akýsi jej hovorca), keď povedal, že skupina predstavuje viac ako polovicu svetového obyvateľstva a viac ako dve tretiny jeho poľnohospodárov. Obchodní vyjednávači USA mali pravdu, keď si povšimli, že G21 predstavuje obnovenie snahy Juhu o „nový medzinárodný ekonomický poriadok“ zo sedemdesiatych rokov.

Mnohé je však dnes ešte iba možnosťou a potenciál tohto nového zoskupenia netreba preháňať. Zatiaľ je to najmä spojenectvo, ktorého cieľom je radikálne znížiť dotácie na poľnohospodárstvo severu. A zatiaľ ešte neprišlo so zmysluplným plánom, ako ochrániť drobných roľníkov v menších krajinách, ktorí sa zaoberajú najmä produkciou pre domáci trh. To je pochopiteľné, pretože najhlasnejšími členmi G21 sú veľkými agrovývozcami, i keď tiež majú aj svoju na domáci trh zameranú drobnovýrobu.

Napriek tomu však niet dôvodu, prečo by skupina nemohla ako ústredný bod začať presadzovať pozitívny program udržateľného poľnohospodárstva maloroľníkov. Takisto niet dôvodu, aby skupina nerozšírila svoj mandát na tvorbu spoločného programu aj v oblasti priemyslu a služieb. Ešte úžasnejšia je možnosť, že by skupina G21 mohla slúžiť ako motor spolupráce Juhu zachádzajúcej za hranice obchodu smerom ku koordinácii investícií, kapitálových tokov, priemyselnej politiky, sociálnej politiky i politiky životného prostredia. Takéto formácie „južnej“ spolupráce, sústrednej na rozvoj, nie na obchod a trhy, by mohli byť alternatívou voči WTO i voči bilaterálnym dohodám o voľnom obchode, o ktoré sa teraz usilujú USA i EÚ.

G21 nájde pri formulovaní svojho programu v globálnej občianskej spoločnosti svojho prirodzeného spojenca. Keďže USA a EÚ sú odhodlané brániť súčasný stav, toto spojenectvo sa musí z predstavy čo najskôr stať skutočnosťou. Samozrejme, že to nebude ľahké. Progresívnym zoskupeniam občianskej spoločnosti môže byť príjemná spolupráca s brazílskou vládou pod vedením Strany pracujúcich, ale sotva im bude po chuti fundamentalistická a neoliberálna vláda Indie či autoritárska a neoliberálna vláda čínska. Aj napriek tomu – spojenectvá sa tvoria praxou; žiadnu vládu nemožno dopredu zatratiť ako neschopnú podporiť na ľudí zameraný udržateľný rozvoj.

Záverom spomeňme, že po ministerskej konferencii v Doha viaceré organizácie občianskej spoločnosti vyhlásili, že záujmom rozvojového sveta by viac poslúžil krach rozhovorov v Cancúne, ako snaha urobiť z konferencie fórum na reformu WTO. Keď sa už Cancún začal približovať, zaťatosť mocných krajín doviedla takmer všetky diskusie s Juhom do patovej situácie. Kým sa rozhovory uskutočnili, všetky slová o reforme utíchli. Všetko už bolo celkom jasné. Keďže EÚ a USA boli odhodlané dosiahnuť svoje, nijaká dohoda bola lepšia, ako zlá dohoda a krach konferencie bol lepším výsledkom, než jeho úspech, ktorý by bol len ďalším klincom do rakvy rozvoja.

Po Cancúne stojí globálna občianska spoločnosť pred výzvou ešte znásobiť svoje úsilie s cieľom rozbiť štruktúry nerovnosti a dožadovať sa alternatívneho poriadku globálnej ekonomickej spolupráce, ktorá by skutočne podporovala záujmy chudobných, odstrkovaných a moci zbavených.



Walden Bello je profesor sociológie a verejnej správy na Filipínskej univerzite, výkonný riaditeľ výskumno-aktivistickej bangkockej organizácie Zaostrené na globálny juh (Focus on the Global South) a člen Transnacionálneho inštitútu.





Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.