hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

25. 04. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Vyhlásenie troch univerzít

Zástupcovia študentskej samosprávy troch východoslovenských univerzít, reprezentujúcich vyše 30 000 študentov, sa na svojom stretnutí, ktoré sa konalo 1.3.2005 na pôde Prešovskej univerzity v Prešove jednoznačne zhodli na nesúhlase so zavedením poplatkov za vysokoškolské štúdium. Apelujeme na poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, aby pri rozhodovaní o predmetnom návrhu brali do úvahy jasné stanovisko študentov na východnom Slovensku.

(03. 03. 2005)



Linka na dnes



NEnoviny

„Není pravda, že se nedá nic dělat. Myslet se dá vždycky." Malý český internetový server vychádzajúci z názorov jedného z reformátorov roka ´68 Jana Smíška.



Tajfún menom Cancún

a čo asi znamená pre nás


Michal Polák

vydané 29. 09. 2003 • prečítané 8080x
formát na tlač



Čo si predstavíte, keď sa povie Cancún?

Asi nič.

Nuž teda, skúste toto: Pohľadnicovo modrá je obloha. Pohľadnicovo priezračné je tunajšie more, hoci ho už stihli znečistiť tisícky turistov, ubytovaných v hoteloch od troch hviezdičiek vyššie. Akoby pre ich pohodlie tu dávni obyvatelia zanechali aj mayské zrúcaniny. Sem, do plastikovo komerčného, neprirodzene príjemného prostredia si chodia oddýchnuť a zabaviť sa hordy Severoameričanov – dovolenkujúcich, dôchodcov, i študentov – ktorých dolár im tu kúpi niekoľkonásobne väčší komfort, než by si mohli dovoliť doma. Pôvodné mexické mesto je ďaleko za ich obzorom; s obyvateľstvom prídu do styku ešte tak v podobe hotelovej obsluhy.


Už len to, že stretnutie bohatých a chudobných krajín – zasadanie Svetovej obchodnej organizácie WTO – bolo zvolané práve sem, má určitú symboliku. Stretnutie síce bolo zvolané do Mexika, krajiny Tretieho sveta – ale do prostredia, z ktorého boli masy obyvateľstva vlastne odstránené, zakryté pestrofarebnými kulisami, vyčesané ako blchy z kožucha. Delegáti v bezchybne ušitých oblekoch a kravatách – lebo ženu medzi nimi objavíte iba ak náhodou – sa mali zísť a rokovať o poľnohospodárstve na mieste, kde tisíce a milióny šľachovitých, opálených, mozoľnatých campesinos, roľníkov, sedliakov, poľnohospodárov nebolo vôbec vidieť.

Lenže dopadlo to samozrejme inak. Na rozdiel od púštneho zasadania pod záštitou tvrdého absolutistického režimu v Doha sa tentoraz zasadanie opäť nezaobišlo bez masových protestov „antiglobalizačného“ hnutia. Protestov, ktoré pádnym spôsobom vyvrátili nezmysly masmédií, že hnutie globálnej spravodlivosti tvorí len pár rozmaznaných, západných decák, ktoré nevedia, čo od dobroty robiť. Isteže, aj sem sa niekoľko anarchistov, socialistov, environmentalistov, či dokonca vôbec nie -istov z bohatého Severu, najmä z USA, dostavilo. Lenže masu protestujúcich tvorili ľudia, pre ktorých prísť sem vôbec nebolo ľahké ani lacné, ktorí museli obetovať a riskovať strašne veľa, ale ktorí sa predsa zmobilizovali – za svoje vlastné záujmy. Prišli sem vykričať bohatým krajinám svoju chudobu, svoj hnev a svoje zúfalstvo – a jeden z nich sem prišiel aj zomrieť.

Volal sa Li Kjung Chae a bol vodcom Kórejskej federácie združení vyspelých roľníkov. Desiateho septembra, v deň začiatku konferencie, kráčal Li Kjung Chae na čele protestného sprievodu, na sebe prevesenú tabuľku s textom „WTO zabíja poľnohospodárov“. Keď sprievod dorazil až k oceľovému plotu, ktorým sa mocní obkolesili, aby zabránili v prístupe bezmocným, vyšplhal sa naň, vykríkol svoj posledný protest na adresu WTO – a vbodol si nôž do srdca.


Li vlastnými slovami

„Mám 56 rokov. Som roľník z Južnej Kórey, kde sme sa pokúšali vyriešiť si svoje problémy sami. Vkladali sme veľké nádeje do zväzov poľnohospodárov, ale tak ako inde na svete, ani my sme poväčšine neuspeli. Čoskoro po skončení uruguajského kola rozhovorov GATT sme si my – moji kórejskí poľnohospodárski kolegovia i ja sám uvedomili, že už svoj osud nemáme v rukách. Mohli sme sa len bezmocne prizerať na ničivé vlny, ktoré rozbili naše stáročné, prekrásne vidiecke komunity. Aby som si dodal odvahy, pokúsil som nájsť naozajstné príčiny a zdroje týchto vĺn. Cieľ svojej cesty som našiel tu v Ženeve, pred bránami WTO, kde kričím slová, ktoré tak dlho vreli v mojom tele:

- Koho tu pri týchto rokovaniach zastupujete? Ľudí, alebo iba seba?

- Prestaňte s rokovaniami WTO plnými falošnej logiky a diplomatických gest.

- Vynechajte poľnohospodárstvo zo systému WTO.

…Ako by ste sa cítili, ak by Vám zrazu len tak bez príčiny klesol príjem o polovicu?

…Niektorí roľníci to vzdali a odišli do mestských slumov. Iných, ktorí sa pokúsili uniknúť tomuto bludnému kruhu, postretol bankrot a zostali im len dlhy. Ja sám som pre nich nemohol nič urobiť, len navštevovať ich staré, rozpadávajúce sa domy. Raz som narazil na dom, v ktorom si poľnohospodár kvôli neustále narastajúcim dlhom vzal život – vypil toxickú chemikáliu. Nemohol som urobiť nič, iba vypočuť si kvílenie jeho ženy. Ako by ste sa cítili na mojom mieste?

Varujem všetkých občanov, že ľudské bytosti sú ohrozené nekontrolovanými nadnárodnými korporáciami a hŕstkou predstaviteľov veľkých členov WTO, ktorí presadzujú neprijateľnú, neľudskú, životné prostredie ničiacu, poľnohospodárov zabíjajúcu, nedemokratickú globalizáciu. Treba ju okamžite zastaviť, lebo inak falošná logika neoliberalizmu zničí rôznorodosť poľnohospodárstva a prinesie katastrofu všetkým ľudským bytostiam.“

Toto sú úryvky z vyhlásenia, ktoré Li Kjung Chae napísal v marci tohoto roka počas hladovky pred sídlom WTO v Ženeve.

Hladovka nepomohla a hoci to nikto netušil, Li sa rozhodol protestovať ešte dôraznejšie, obeťou najvyššou.

Po Carlovi Giulianim má hnutie za globálnu spravodlivosť svojho druhého mučeníka.

Lepšie povedané, druhého oficiálneho mučeníka.

Tých „neoficiálnych" sú, pravdaže, na celom svete tisíce.


S kým si podať ruku?

Ako dokázali cancúnske demonštrácie, jednota mladých aktivistov zo západných krajín a zástupov vykorisťovaných z Tretieho sveta – väčšinového sveta – dnes už nie je len progandistickým sloganom, stáva sa očividnou realitou.

Chápu to aj niektorí svetoví politici. Nedlho pred cancúnskym zasadaním si juhoafrický prezident Thabo Mbeki spomenul skúsenosť svojej krajiny s bojom proti apartheidu a poukázal na to, že hnutiu veľmi pomohlo, keď zaňho lobovali skupiny vo vyspelých krajinách. Naznačil, že by bolo dobre nájsť spojenie medzi rozvojovými krajinami a „skupinami, ktoré znepokojujú negatívne dôsledky globalizácie“, ako je rastúca priepasť medzi bohatými a chudobnými. „Možno, že sa nám nepáči ich správanie – ako keď rozbíjajú výklady obchodov – ale posolstvo, ktoré komunikujú, sa na nás vzťahuje,“ nechal sa počuť.

Pravdaže, s aktivistami tu chce viesť dialóg človek, ktorý vo svojej vlastnej krajine dohliada na zavedenie tvrdého neoliberálneho programu a ktorý s jeho odporcami neúnavne bojuje. Je preto dôležité nerobiť si priveľké ilúzie o spájaní síl aktivistického hnutia a hláv štátov. Je iste pravdou, ako to povedali viacerí predstavitelia rozvojových krajín, že bez tlaku demonštrácii v uliciach by Cancún nedopadol tak, ako dopadol – že Tretí svet by asi nenašiel dosť odvahy nepoddať sa náporu Spojených štátov a EÚ. No nezabúdajme, že mnohé z týchto štátov sú režimy, ktoré utláčajú vlastné obyvateľstvo a sotva predstavujú ideál pre tých, ktorí veria, že „svet môže byť iný“. Na odpor voči zlodejským snahám vyspelého sveta majú vládnuce špičky týchto krajín svoje vlastné dôvody – tak, ako spomínaný prezident Mbeki. Spojenectvo s nimi je dnes účelné a dôležité – ale buďme si vedomí, že je sobášom z rozumu, nie výrazom spoločnej vášne.

Mimochodom, nezarazilo vás vyššie spomenuté slovné spojenie „nápor Spojených štátov a EÚ“? V našich podmienkach sa predsa o Európe hovorí ako o tom uvážlivom, múdrom, súcitnom partnerovi USA, ktorý kladie zmierňujúcu ruku na rameno amerického agresívneho Terminátora. Nuž, ak je to aj pravda, netreba zabúdať, že toto je len starý, dobre známy trik – párik „dobrý policajt – zlý policajt“. Jeden používa bič, druhý cukor, no ich ciele sú v zásade rovnaké – zachovať si vedúce postavenie vo svete a čo najviac vyťažiť z jeho kolektívneho bohatstva. Názorové rozdiely sa v drvivej väčšine obmedzujú na to, ako tieto ciele dosiahnuť. Ak je EÚ v niečom skutočne civilizovanejšia, než jej zaoceánsky partner, tak jedine preto, že tlak jej občianskej spoločnosti sa v postojoch vlád predsa len odráža o niečo výraznejšie, než v plne skomercializovanej politike USA.

Veľmi vypuklo to vidno na prístupe, ktorý si EÚ osvojila ku kandidátskym krajinám – presnejšie povedané, bolo by to vidno, ak by u nás niekedy vôbec o týchto otázkach prebehla informovaná debata. Európska únia v jej dnešnej podobe je predovšetkým projektom bankárov a veľkého biznisu, ku ktorému je „sociálny rozmer“ prilepený len vďaka spomínanému tlaku obyvateľstva. Keďže obyvateľstvo kandidátskych krajín možnosť tohto tlaku nemá, niet divu, že pozície EÚ v rokovaniach s nami boli pozíciami tvrdo obchodníckymi, bez nejakých sentimentálnych ohľadov. Podmienky EÚ pre vstup preto často zahŕňali aj veci, ktoré by sa doma žiadny európsky politik presadzovať neodvážil.


G22 a V4

Aj v tomto je Cancún dôležitým medzníkom a príkladom, ako to robiť inak. Žiaľ, príkladom, ktorý aspoň v otázke rokovaní („negociácií“) prichádza neskoro. Do priebehu cancúnskych rokovaní totiž rozhodujúcou mierou zasiahlo nové zoskupenie G22, ktoré je protiváhou neslávne známej G8 nielen preto, že má o štrnásť členov viac. Jadro G22 tvoria najľudnatejšie krajiny sveta – Čína, India a Brazília. Skupina zastupuje dokopy viac ako polovicu obyvateľstva Zeme a dve tretiny jej roľníkov. Bolo to práve vďaka pevnému postoju a jednote tejto skupiny, ktorá sa v priebehu rokovaní nedala zlomiť vyhrážkami ani úplatkami Spojených štátov, že cancúnske rokovania skončili neúspechom bohatých.

Ako sme sa zachovali pri rokovaniach o vstupe do EÚ my? Každá zo stredo- a východoeurópskych krajín sa snažila odpútať sa od pelotónu ostatných, čo najväčšmi sa zbaviť „postkomunistického“ imidžu a predstaviť sa Únii v čo najlepšom svetle. Každá krajina chcela vyzerať čo najmenej politicky „východná“ a čo najviac sa vzdialiť od štátu úplne „najvýchodovatejšieho“ – teda Ruska. Na úkor všetkých ostatných, prirodzene. Ešte aj pokus o spoločný postup „vyspelých“ stredoeurópanov v podobne Visegrádskej štvorky zostal v podstate na papieri; Česi vystavovali na obdiv vlastné úspechy na pozadí „babráckych“ Slovákov, Poliaci sa hrdili rýchlosťou svojej transformácie oproti všetkým ostatným atď.

Inými slovami, Západ na Východe v plnej miere uplatnil taktiku „rozdeľ a panuj“ a bezpochyby mu z toho do budúcnosti poplynú značné dividendy. Východná Európa nedokázala, na rozdiel od rozvojových krajín v Cancúne, vystupovať ako jednotný blok a bude za to ešte dlho platiť.

Nezanedbateľný je pritom fakt, že ako píše jeden brazílsky autor, skupina G22 nevznikla spontánne. Je prejavom nesmierneho globálneho úsilia Brazílie – tej Brazílie, ktorá má od januára novú, ľavicovú vládu v podobe Strany pracujúcich (PT). PT je novým typom strany, ktorý nepatrí ani k jednej z dvoch hlavných vetiev ľavicového hnutia. Vznikla iba pre dvadsiatimi rokmi a jej základ tvoria okrem odborov aj mnohé nové sociálne hnutia, zvlášť Hnutie bezzemkov (MST), ktoré priamou akciou okupuje neobrábanú pôdu veľkofarmárov a rozdeľuje ju medzi roľníkov. Z takéhoto spoločenského základu vyrastá strana, ktorá sa snaží prichádzať s novými riešeniami – nielen doma, ale ako vidno z vytvorenia skupiny G22, aj v globálnom meradle. V konečnom dôsledku, toto je jediný spôsob, ako dospieť k trvalo udržateľnému životu na našej planéte. Každý, kto hovorí o „zvyšovaní konkurencieschopnosti“ Slovenska, o našich výhodách v podobe lacnej pracovnej sily atď., sa stavia na stranu súťaže proti spolupráci, na stranu trhu proti ľuďom – pretože schvaľuje presne ten prístup „kto z koho“, ktorý si osvojili krajiny východnej Európy, oproti kooperatívnemu spoločnému prístupu krajín G22.


Rušme pružne

Cancún je pre nás dôležitý aj z iného hľadiska. Priepasťou, do ktorej sa rokovania prepadli, je totiž otázka poľnohospodárskych dotácií bohatých krajín. To znamená okrem iného aj tých dotácií Európskej únie, ktoré sa v plnej výške márne usilovali získať poľskí, ale aj českí a slovenskí poľnohospodári. Krajiny globálneho Juhu, teda tie naozaj chudobné krajiny, odmietli rokovať o otázkach, ktoré boli dôležité pre blok USA-EÚ, dokiaľ sa neodstráni problém bariér pre ich poľnohospodárske výrobky na trhoch vyspelého sveta – ktorými sú práve dotácie.

A tu sa dostávame k veľmi nepríjemnej otázke. Sťažujeme sa – oprávnene – že EÚ k nám pristupuje ako k občanom druhej kategórie, čo vidieť práve aj na probléme dotácií. No nehovoríme tým vlastne, že tiež chceme zasadnúť za stôl, z ktorého nenažrané bohaté krajiny odhadzujú chudobným kosti? Nesnažíme sa opäť len uniknúť z nášho medzipostavenia medzi Juhom a Severom primknutím sa k tomu bohatému a silnému?

Ťažká vec. Sotva možno od ľudí, ktorých životná úroveň sa od roku 1989 tak znížila, očakávať, že budú svoje uskromnenie považovať za nutnosť, ba priaznivý výsledok „transformácie“ – okrem iného preto, že majú denne pred očami ľudí, ktorým sa vďaka „transformácii“ výrazne polepšilo. Sotva teda našich poľnohospodárov presvedčíme, že nižšie dotácie pre nich sú vlastne dobré, že by sa z nich mali tešiť.

Problém dotácií – a to nielen poľnohospodárskych – je však zložitejší, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať, aj z hľadiska rozvojových krajín. Jednoducho povedané, ak sa zhodujeme s týždenníkom The Economist, hlásnou trúbou tvrdého neoliberalizmu, v jeho útokoch na francúzskych farmárov a v presadzovaní rušenia dotácií – potom asi niečo nebude v poriadku.

Pravda bude skôr taká, že rušenie dotácií pre malých poľnohospodárov – medzi ktorých patria zo svetového hľadiska aj naše družstvá – znamená len to, že budú oveľa zraniteľnejšie zoči-voči veľkým korporáciám agribiznisu. Pre ne zrejme predstavujú dotácie zanedbateľnú položku, ktorej zrušenie im výrazne neublíži; pre drobných pestovateľov sú často jedným z hlavných zdrojov príjmov. Plošné rušenie dotácií by zrejme u nás dosiahlo len to, čo sa nepodarilo po novembri 1989 – totiž konečnú likvidáciu družstiev, ktoré by pohltili zahraničné agrofirmy.

Nebezpečenstvom, ktoré plynie z cancúnskeho víťazstva, je to, že práve na tento nekalý účel využijú krach rozhovorov európski a americkí neoliberáli. Prirodzene, že krajiny globálneho Juhu z toho priveľký úžitok mať nebudú – s nabobtnaným agribiznisom roľníci s malým políčkom a jedným somárikom súťažiť tak či onak nedokážu. Zato si polepšia južní latifundisti.

Ak sa máme vyhnúť takémuto výsledku, možno by bolo treba systém dotácií nie rušiť, ale skôr presadzovať jeho globalizáciu, odstupňovanú presne tak, aby vyvážila neprimerané výhody nadnárodného agribiznisu. A potom hádam na budúcej demonštrácii uvidíme nielen campesinos z Mexika a roľníkov z Južnej Kóreje, ale spolu s nimi aj poľských sedliakov a slovenských družstevníkov. Už sa neviem dočkať.



Michal Polák je doktorand na London School of Economics (Londýnskej vysokej škole ekonomickej) a člen Združenia sociálnej sebaobrany.





Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.