hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

30. 04. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Bod obratu

Michal Polák

Niečo sa deje. Niečo je vo vzduchu.

(01. 04. 2003)



Linka na dnes



ZNet

Americké „spoločenstvo ľudí usilujúcich sa o spoločenskú zmenu". Sesterská stránka ZMagazine - obe spoluzakladal ekonomický teoretik a politický aktivista Michael Albert. Obrovské zhromaždisko najrôznejšieho alternatívneho materiálu - zvlášť silnými stránkami sú zahraničná politika USA a alternatívna ekonomická vízia. ZNet spolupracuje s veľkým množstvom významných osobností svetovej „alternatívnej scény", od Rusa Borisa Kagarlického cez Američana Noama Chomského až po Indku Arundhati Royovú. Ak by ste zo všetkých zahraničných stránok mali kliknúť len na jednu-jedinú linku, mal by to byť ZNet.



Príbeh menom Čile


Michal Polák

(vyšlo v skrátenej podobe)

vydané 24. 02. 1999 • prečítané 11625x
formát na tlač



Znamením dobrého príbehu vraj je, že hoci je plný prekvapení, všetko, čo sa v ňom udeje, je vlastne zákonité. Udalosti, ktoré sa odohrali začiatkom sedemdesiatych rokov v Čile, rozhodne sľubovali, že z nich raz bude dobrý príbeh. Keď Salvador Allende v septembri 1970 zvíťazil v prezidentských voľbách, nečakal to hádam ani on sám - a predsa to bol logický dôsledok dlhoročného vývoja čílskej spoločnosti. Dobrý a napínavý príbeh však nie je to isté, ako príbeh s dobrým koncom. Rozprávka o malom národe, ktorý pod vedením demokraticky zvoleného marxistu úspešne zavŕšil “pokojnú cestu k socializmu“, sa nekonala. Namiesto nej sa v Čile odohrala tragédia.


Spriaznené duše z opačnej strany zemegule

Čílsky príbeh sa udial len krátko potom, čo iný pokus o demokratický socializmus zadusili sovietske tanky. Medzi Pražskou jarou v Česko-Slovensku roku 1968 a "čílskym procesom" rokov 1970-73 je mnoho podobností. Tak ako nástup Dubčeka, aj zvolenie Allendeho vyvolalo v krajine obrovskú vlnu očakávaní. Budúcnosť vzbudzovala nádeje na lepší život. V spoločnosti nastal pohyb, ktorý podobne ako v Česko-Slovensku nebral ohľady na medze opatrnej centristickej politiky vlády. No tak ako Česko-Slovensko bolo vydané na milosť a nemilosť Sovietskemu zväzu, aj Čile malo za chrbtom vlastnú imperiálnu veľmoc. Spojené štáty nemohli strpieť, aby pokus ich satelitu vymaniť sa zo závislosti a postaviť spoločnosť na nové základy uspel.

Medzi "obrodným procesom" a vládou koalície Ľudovej jednoty v Čile však bolo aj mnoho rozdielov. Demokratizácia v Česko-Slovensku mala podľa predstáv reformného vedenia postupne smerovať k obnoveniu parlamentných inštitúcií a normálnej politickej súťaže, v rámci socialistickej spoločnosti. Čile však boj o demokraciu zvádzať nemuselo. Naopak, jeho demokratické tradície boli dlhšie, ako tie česko-slovenské. Nepatrilo teda k tým latinskoamerickým krajinám, kde boli vojenské prevraty na dennom poriadku. Nie náhodou sa CIA sťažovala, že hlavnou prekážkou na ceste k odstráneniu Allendeho je "apolitická, na ústavu orientovaná zotrvačnosť čílskej armády".

Ktorým smerom je vpred?

Líšili sa aj čílske a česko-slovenské predstavy o tom, ako vlastne má vyzerať nová spoločnosť. Zatiaľčo podľa Otu Šika bol trh najlepším liekom na neduhy česko-slovenského hospodárstva, v Čile pripravovali odvážny krok za obzor všetkých dovtedajších systémov. Čílsku ekonomiku nemali pod palcom sovietski "poradcovia", ale tím domácich odborníkov pod vedením britského profesora Stafforda Beera. Využívajúc vtedy najnovšie poznatky vedy o riadení a efektívnej organizácii - kybernetiky, čílsky program svojím využitím počítačovej techniky predstihol svoju dobu najmenej o dvadsať rokov. Než sa však celý systém mohol naplno rozbehnúť, rozdupala ho hrubá sila. (Mnohí členovia tímu ušli po Pinochetovom prevrate do zahraničia, kde výrazne prispeli k vývoju moderného softvéru.)

Vytrvalo šírená propaganda, podľa ktorej Čile hrozilo, že sa stane "komunistickým" štátom, je číry nezmysel. Je pravda, že do Allendeho šesťkoalície Ľudová jednota (Unidad Popular) Komunistická strana Čile patrila. Socialisti a komunisti v Čile spolupracovali už od roku 1938, keď sa spolu dostali do vlády. No komunistická strana patrila medzi tie najopatrnejšie, najumiernenejšie časti Ľudovej jednoty, verne počúvajúc pokyny Moskvy. Ako vo svojich správach poznamenali americké spravodajské služby, Sovietsky zväz si nechcel uviazať na krk ďalšiu Kubu, obzvlášť nie v období, keď sledoval zlepšenie vzťahov so Spojenými štátmi. Čílski komunisti teda robili všetko preto, aby si neznepriatelili stredné vrstvy, a kde len mohli, tam tlmili revolučné nadšenie.

Na druhej strane, o začlenenie do "tábora socializmu" nemal záujem ani prezident Allende. Práve to, ako úzkostlivo dbal na svoju nezávislosť, bolo najväčším tŕňom v oku Spojeným štátom. Ak by sa totiž bolo ukázalo, že malá rozvojová krajina dokáže sledovať svoju vlastnú, nezávislú, demokratickú a socialistickú cestu, bolo by to poskytlo ostatným latinskoamerickým krajinám ešte oveľa príťažlivejší príklad, ako bola Kuba.

Víťazstvo za sťažených poveternostných podmienok

Ako sa však vlastne stalo, že kandidát Ľudovej jednoty zvíťazil vo voľbách? Salvador Allende sa v roku 1970 nevynoril len tak odnikiaľ. V politike pôsobil vyše dvadsať rokov, bol senátorom za Socialistickú stranu, a na prezidenta kandidoval už poštvrtýkrát. V roku 1958 mu víťazstvo ušlo len o tri percentá. To si dobre všimli páni vo Washingtone, a urobili všetko preto, aby sa podobná nebezpečná situácia už nezopakovala. V nasledujúcich voľbách roku 1964 CIA zaplatila viac ako polovicu výdavkov na kampaň Allendeho hlavného protikandidáta. Celkovo vynaložili Američania na "protikomunistickú" - teda protiallendeovskú - kampaň v prepočte na hlavu viac, než koľko minuli na americké prezidentské voľby v tom istom roku obaja hlavní kandidáti dohromady.

Kampaň síce zaúčinkovala, no o šesť rokov neskôr už ani mohutné americké zdroje nestačili. Kresťanskodemokratický prezident totiž nielenže nedokázal vyriešiť dlhodobé problémy čílskeho kapitalizmu - potravinovú závislosť na zahraničí, ryžovanie bohatých domácich zdrojov medi zahraničnými spoločnosťami, ťaživé bremeno zahraničného dlhu a neustále sa zvyšujúcu infláciu - ale opatrnými reformami svojej "revolúciou v slobode" si proti sebe poštval vládnúce vrstvy. Tie si potom našli vlastného predstaviteľa v kandidátovi za Národnú stranu. Toto rozdelenie vyšších a stredných vrstiev medzi pravicu a stred zaistilo Allendemu víťazstvo, napriek tomu, že získal menej hlasov, ako v predchádzajúcich voľbách.

Uspieť sa prísne zakazuje

Allendeho programom bolo zmenšiť obrovskú priepasť medzi boháčmi a chudobou a vymaniť krajinu zo zaostalosti a závislosti. Medzi prvé kroky jeho vlády patrilo znárodnenie medených baní, ktoré sa až osemdesiatimi percentami podieľali na hodnote čílskeho vývozu. Toto opatrenie bol také populárne, že sa proti nemu neodvážil hlasovať ani jediný poslanec pravicovej opozície. K baniam pribudli banky a niekoľko desiatok ďalších veľkých podnikov. Pomocou tejto takzvanej Oblasti spoločenského vlastníctva mal štát získať kontrolu nad ekonomikou. (Mimochodom, väčšina sociálnodemokratických strán Západnej Európy verila až do konca sedemdesiatych rokov na ten istý recept.) Vláda sa úspešne popasovala s infláciou, ktorá klesla o polovicu, a výrazne zdvihla mzdy robotníkom.

Od samého začiatku však viedla nerovný boj. Ešte než sa Allende ujal moci, plnou parou vpred sa rozbehli akcie vnútorných i vonkajších nepriateľov, ktorí ho chceli o ňu pripraviť. Krátko po volebnom víťazstve Ľudovej jednoty sa zišiel americký prezident Nixon so šéfom CIA, ministrom zahraničných vecí Kissingerom a generálnym prokurátorom. V poznámkach riaditeľa CIA Richarda Helmsa z tejto schôdzky sa hovorí: "Šance sú možno len jedna ku desiatim, ale Čile treba zachrániť! ...bez ohľadu na možné riziko... k dispozícii je 10 miliónov dolárov, ak treba, tak aj viac... zariadiť, aby ekonomika revala od bolesti."

Stalo sa. Po roku v Čile vypukla ekonomická kríza. Pinochetovi stúpenci sa na to radi odvolávajú - od jeho krvavého prevratu až podnes s obľubou vykrikujú nezmysly o “devastácii spôsobenej Allendeho marxistickým režimom". I keď vláda sa nepochybne dopustila aj chýb (a kto sa ich nedopúšťa?), takáto propaganda zvlášť presvedčivo dokazuje, že ten, kto najhlasnejšie kričí “Chyťte zlodeja!“, je práve zlodej samotný. Na ekonomických ťažkostiach mali totiž leví podiel práve nepriatelia Ľudovej jednoty. Ako povedal americký veľvyslanec v Čile, išlo o to, “urobiť všetko, čo je v našej moci, aby sme Čile a Čiľanov odsúdili na najhlbšiu zbedačenosť a chudobu“. Jedine hospodársky chaos totiž dával nádej, že sa vlády Ľudovej jednoty zbavia. Nadnárodná spoločnosť ITT, ktorá mala v Čile rozsiahle záujmy, to už v roku 1970 vo svojom vnútornom dokumente vyjadrila veľmi jasne: "Realistickejšou nádejou pre tých, ktorí chcú Allendeho zastaviť, je, že prudko upadajúce hospodárstvo vyvolá vlnu násilia vedúcu k vojenskému puču."

Sledujúc tento cieľ sabotovala domáca buržoázia vládny program, kde sa len dalo, najmä tým, že sedela na svojich peniazoch a odmietala ich investovať. No hádam ešte významnejší podiel na ekonomických ťažkostiach mali Spojené štáty. Allendeho vláda musela znášať bremeno zahraničných dlhov, ktoré sa nakopili za vlády predchádzajúcich prezidentov, a z ktorých sa financovala značná časť spotreby vyšších vrstiev. Dokým neprišla k moci Ľudová jednota, splácali sa tieto dlhy za pomoci stále nových pôžičiek - Čile bolo ako závislý človek, ktorý nemôže žiť bez pravidelnej dávky drogy. Lenže prílev peňazí zrazu vyschol; Spojené štáty zavreli kohútik. "Do Čile za vlády Allendeho neprenikne ani špendlík", vyhlásil americký veľvyslanec, a jeho slová sa do písmena splnili. Čílsky priemysel bol technologicky závislý na Spojených štátoch, čo Američania dobre vedeli; americké spoločnosti mu napriek výhodným podmienkam odmietali dodať náhradné diely do všetkých možných strojov od autobusov až po elektrárne. Nadnárodné korporácie, ktorým Čile odňalo medené bane, sa zase pokúšali súdnou cestou v zahraničí privlastniť si meď, ktorú Čile vyvážalo. To vzbudilo značnú nedôveru k čílskej medi a viedlo prakticky k uvaleniu súkromného embarga.

Generálny štrajk buržoázie

V takejto situácii vypukol v októbri 1972 takzvaný “panský štrajk“. V krajine, kde sa veľká väčšina tovarov prepravovala po cestách, zastavili svoju činnosť vlastníci kamiónov. Čoskoro sa k nim pridali vlastníci obchodov, lekári, právnici a ďalšie majetnejšie vrstvy. Cieľom štrajkujúcich bolo vyvolať zúfalý nedostatok základných potravín, paliva, a vôbec všetkého potrebného k životu. Ich samých pritom bohato ich totiž zásobovali zo zahraničia. Táto ekonomická ofenzíva mala spôsobiť vyvolať chaos, násilie a nakoniec puč.

Organizátori štrajku sa však prerátali. Štrajk neuspel z dvoch dôvodov. Jedným bola ohromná a disciplinovaná aktivita más robotníkov, ktorí počas štrajku i pred ním vytvorili nesmierne množstvo rôznych svojpomocných organizácií, a vďaka nim prestáli krízu bez prílišných ťažkostí. Štrajk sa dokonca obrátil proti majiteľom mnohých tovární - robotnícke výbory totiž často jednoducho prevzali nad nimi kontrolu a udržovali v chode aj za neprítomnosti vlastníkov. Tí sa po skončení štrajku márne domáhali ich navrátenia.

Veľká časť tejto aktivity sa diala "živelne", nie na pokyn vlády. Tá mala na udalosti len vplyv len nepriamo, keďže väčšina robotníckych aktivistov patrila k stranám vládnej koalície. Ukázalo sa tak, že hnutie, ktoré vznikalo od Allendeho zvolenia, už na vláde nie je závislé, aj keď ju považovalo za svoju a urputne ju bránilo.

Kybernetická prvá pomoc

Na druhej strane októbrová kríza znamenala krst ohňom aj pre spomínaný kybernetický systém ekonomickej organizácie, na ktorom pod menom Projekt Kybersyn pracoval čílsky tím od novembra predchádzajúceho roka. Tento systém bol postavený na naozaj revolučných základoch. Na rozdiel od všetkých dovtedajších totiž využíval tú najmodernejšiu technológiu, akú malo chudobné Čile k dispozícii, na kontrolu ekonomiky v reálnom čase. Po slovensky povedané, nebolo treba čakať mesiace, kým sa zistilo, čo sa vlastne v krajine deje, či sa “plán plní“. Všetko, čo bolo dôležité, sa dalo zistiť okamžite - a okamžite aj reagovať. Celá krajina od Aricy na severe až po Punto Arenas, najjužnejšie mesto na zemeguli, bola prepojená s počítačom v hlavnom meste Santiagu, v ktorom sa zhromažďovali všetky potrebné údaje. (V skutočnosti nebolo nutné, ba ani žiadúce, aby sa všetky dáta schádzali v jednom bode - Čile si však jednoducho viac počítačov dovoliť nemohlo.) V situácii, keď boli zrazu prerušené všetky bežné dopravné a komunikačné tepny tento systém Čile doslova zachránil. Vďaka schopnosti okamžitej reakcie a spolupráci s robotníckymi výbormi, ktoré najlepšie vedeli, čo bolo kde treba, dokázal tento systém zabezpečiť potraviny, palivo i všetko ostatné nutné na prežitie. “Normálne“ štátne orgány sa sotva stihli rozhýbať. Ako neskôr otvorene povedal jeden z ministrov, nebyť Kybersynu, vláda by sa bola položila za jedinú noc.

Koniec...?

I keď však tento útok vydržala, svoj program už zrealizovať nestihla. Vo voľbách v marci 1973 síce dosiahla výrazný úspech - napriek všetkým polenám, ktoré jej protivníci hádzali pod nohy, získala 46 percent hlasov, o osem percent viac, ako pred troma rokmi (bolo to najväčšie zvýšenie počtu hlasov pre vládnúcu stranu v dejinách Čile). V skutočnosti si tým však podpísala rozsudok smrti. Opozícia sa spoliehala, že dosiahne vo voľbách dvojtretinovú väčšinu, a tak bude môcť Allendeho odvolať. Keď neuspela, zostala jej len jediná možnosť: vojenský puč.

Pinochetov prevrat bol brutálny - inak to ani nemohlo byť, ak chcel zastrašiť robotnícke masy, ktorým sa za krátke obdobie Allendeho vlády tak zdvihlo sebavedomie. Vymazané museli byť všetky stopy po ich spontánnej a živej aktivite. Zlikvidovaný bol aj projekt Kybersyn. Na jeho miesto nastúpila monetaristická politika Chicago Boys, ekonómov, ktorí sa svoje remeslo učili od Miltona Friedmana. Liberalizáciou, uctievaním voľného trhu a dereguláciou doviedli Čile úspešne až k najväčšiemu krachu v jeho dejinách. Hospodárstvo upadlo v rokoch 1981-82 do hlbokej krízy, z ktorej sa dostalo len vďaka energickým zásahom štátu - a vďaka tomu, že medné bane, ktoré znárodnil Allende, režim ešte nestihol sprivatizovať.

V roku 1989 napokon Pinochet po prehratom referende odstúpil, no ako tmavý tieň zostal bdieť nad koaličnou vládou socialistov a kresťanských demokratov. Zanechal za sebou krajinu oslavovanú ako príklad hospodárskeho zázraku, bez ohľadu na to, že viac ako osemdesiat percent obyvateľstva bolo na tom horšie, ako v roku 1970; z nich štyridsať percent žilo pod hranicou chudoby. Za Allendeho to bolo dvadsať.

...uvidíme!

Či už bude Pinochet za svoje zločiny niekedy súdený, alebo nie, temná noc, do ktorej ponoril čílsku spoločnosť, len tak nepominie. Hoci čílsky socialistický experiment môže byť inšpiráciou pre mnohé krajiny sveta, mladá generácia Čiľanov o ňom nevie takmer nič. Jedného dňa však hádam príde na slová, ktoré Salvador Allende predniesol tesne pred tým, ako na prezidentský palác začali padať bomby: “Nech s vami zostane vedomie, že skôr než neskôr sa opäť otvoria široké prospekty, po ktorých vykročia slobodní občania, aby vybudovali lepšiu spoločnosť.“







Michal Polák je doktorand na London School of Economics (Londýnskej vysokej škole ekonomickej) a člen Združenia sociálnej sebaobrany.





Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.