hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

22. 05. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Prečo iba jazyk vyvolených?

Rastislav Šarišský

Vďaka technike sa svet stáva malým, o to viditeľnejšia je však jeho rozdrobenosť. Ľudia sú odsúdení na život v mikrosvetoch, ohraničených vierou, hodnotami, kultúrou a jazykom. Prestúpiť hranice je ťažké, vyžaduje si to tolerantnú komunikáciu, ktorá je však nemožná bez znalosti jazyka. A na zvládnutie cudzieho jazyka sú potrebné roky tvrdej driny.

(03. 12. 2004)



Linka na dnes



Ľavica.sk

Pokus vytvoriť na Slovensku portál pre všetko ľavicové. Zatiaľ stojí na pleciach jediného človeka, no napriek tomu svojou aktuálnosťou a profesionalitou stojí za pozornosť.



O chudobe, farebných televízoroch a reve vôd


Michal Polák

vydané 05. 02. 2004 • prečítané 10864x
formát na tlač



Keď som pred pár rokmi začal pracovať vo Veľkej Británii, zorganizovala naša firma pre novopečených zamestnancov-cudzincov orientačný víkend, aby nás oboznámila s britským životom a zvyklosťami. Jeden zo sprievodcov nás v rámci neho zaviedol aj do severného Oxfordu, do oblasti, ktorá patrila podľa jeho slov k tým najchudobnejším v Británii. Kolega pochádzajúci z východnej Afriky sa však počas obhliadky nahlas ohradil: ale prosím vás! Toto že je chudoba? Mali by ste sa prísť pozrieť k nám, to by ste videli chudobu!


Nevdojak som si na túto príhodu spomenul pri nedávnom rozhovore s jedným známym o výsledkoch „reforiem“ našich mocipánov. „Akí chudobní? Veď majú všetci farebné televízory!“ rozčuľoval sa vtedy. Tak ako je to vlastne s tou chudobou?

Mnohých podobných otázok sa dotýka rozhovor so sociologičkou Zuzanou Kusou, ktorý pred pár týždňami uverejnil týždenník Slovo. Ak vám náhodou ušiel, vrelo vám odporúčam prečítať si ho. Pani Kusá v ňom jednak uvádza celú záľahu faktov, ktorým slovenské médiá vo všeobecnosti venujú takmer nulovú pozornosť, a na druhej strane veľmi pokojne, ale o to účinnejšie kritizuje stav „oficiálneho“ uvažovania o probléme chudoby. Človeku by sa žiadalo prerozprávať viac-menej celý obsah rozhovoru... no zdržím sa. Namiesto toho by som chcel ponúknuť len pár myšlienok, ku ktorým ma rozhovor inšpiroval.

Nuž teda, naozaj, máme u nás vôbec chudobných? A ak aj áno, môže byť chudobný niekto, kto má doma farebný televízor? Podľa oficiálnych kritérií i podľa uvažovania veľkej časti ľudí zrejme ani nie. Zuzana Kusá to spomína v časti rozhovoru, kde hovorí o tom, ako sa u nás stanovila hranica životného minima. Vyplýva podľa nej z prieskumu, v ktorom sa o životnom minime vyjadrovali samotní obyvatelia. „Ukázalo sa, že ľudia si na Slovensku myslia, že každý človek by mal mať každý deň jedlo, bývanie a prostriedky na základné oblečenie. Nič viac. Tento výskum sa stal jedným z argumentov pri určení štruktúry životného minima. Jedlo, oblečenie, bývanie je však veľmi málo. Alebo primerané pre 19. storočie. No to je veľmi málo.“ Z. Kusá dáva prednosť definícii bežnej v krajinách EÚ, podľa ktorej je „chudobný každý, kto si v danej krajine nemôže dovoliť žiť životom, ktorý sa v danej krajine považuje za minimálne prijateľný. Za ešte dôstojný.“ To je podľa nej značný rozdiel, pretože dôstojný život dnes u nás zahŕňa viac, než len jedlo, šaty a bývanie. Diskusia o tom, čo presne znamená, však u nás nikdy ani neprebehla.

Najprv obrať o peniaze, potom aj o dušu?

Táto pasáž rozhovoru je podľa môjho názoru myšlienkovo nesmierne hlboká. Minimálne dôstojný život je naozaj veľmi dobrou definíciou ešte-nie-chudobného človeka. Počuť v nej ozvenu predstáv jedného z najväčších filozofov 20. storočia, Johna Rawlsa. Podľa tohto tvorcu jednej z veľkých teórií spravodlivosti je totiž najzákladnejším dobrodením, ktoré človek môže zakúsiť, práve dôstojnosť – alebo Rawlsovými slovami sebaúcta. Bez sebaúcty, vraví Rawls, nemá zmysel žiadny materiálny statok, žiadne milosť zvonka. Človek, ktorý sa cíti vnútorne zlomený, zmrzačený, ktorý sám seba nemá rád, ktorý sa nedokáže považovať za rovnocenného ostatným – takého človeka nemôže nič v živote naozaj tešiť. Jeho vnútorná bolesť je väčšia, než potecha, ktorá prichádza zvonka.

Práve na základe takýchto argumentov filozof tvrdí, že spoločenské inštitúcie treba usporiadať tak, aby sebaúctu podporovali u každého – vrátane, ba najmä u tých, ktorí sú na tom materiálne najhoršie. A práve tento princíp sa skrýva aj v definícii chudoby ako stavu, keď si človek nemôže dovoliť minimálne dôstojný život pre danú krajinu. Ak nechceme, aby ľudia boli chudobní, musíme sa postarať o to, aby sa aj tí, ktorí sú na tom materiálne zle, mohli predsa len považovať za súčasť spoločnosti. Musíme žiadať, aby štátna podpora, vo forme sociálnych dávok, zabezpečila naozaj slušnú životnú úroveň. A zároveň, aby človek, ktorý je nútený spoliehať sa na štát, necítil túto nutnosť ako poškvrnu. Aby sa za to sám pred sebou nemusel hanbiť.

Samozrejme, pravica u nás po roku 1989 zanovito propaguje ideológiu, ktorá ide priamo a drzo proti týmto zásadám. V rozhovore so Z. Kusou to zaznelo veľmi jasne a opäť možno čitateľom len odporučiť, aby ho vyhľadali. Pravica každému, kto sa ocitol na spodku spoločenského rebríčka, potrebuje priam programovo čo najviac vnútorne ublížiť. Vnútiť mu predstavu, že je neschopný, hlúpy, lenivý, menejcenný. Že nie spoločnosť je zle usporiadaná, keď sa nedokáže postarať o každého svojho člena, ale že on sa previnil, keď sa nemá tak dobre, ako ostatní. Nie dosť, že chudobní ľudia sú na tom materiálne zle, ešte ich treba presvedčiť, že sú priam morálne vadní.

Niet preto divu, že chudobní ľudia sami sú tí poslední, ktorí by sa za chudobných označili. Je až dojímavé – ako spomína Zuzana Kusá – ako sa chudobou postihnutí ľudia snažia odlíšiť od ostatných chudobných. Chcú dať najavo, že oni nie sú tí „zlí“, ktorí len vyciciavajú druhých. Pochopiteľne – veď kto už by chcel sám seba považovať za príživníka, skrachovanca, menejcenného? Nakoniec, o tomto probléme sme už na stránke písali. A on to problém je. Ak sa všetci, ktorí sú na tom zle, snažia dištancovať od ostatných, sotva medzi nimi niekedy vznikne jednota a solidarita, ktorá jediná im môže pomôcť všetkým.

O tom ešte reč bude. Zatiaľ si len povšimnime, že vzájomná antipatia medzi nemajetnými je jedným z dôsledkov ideologického tlaku pravice. Pravdepodobne dôsledkom nezamýšľaným, no iste i tak vítaným. Hlavný a zámerný cieľ toho tlaku je však jasný: odviesť pozornosť od faktu, že dôvody existencie chudoby sú spoločenské, nie individuálne. Napr. od faktu, ktorý tak skvele vypichla Zuzana Kusá – že na jedno voľné pracovné miesto u nás pripadá tridsaťtri uchádzačov o zamestnanie. Že teda nezamestnaní by mohli byť aj všetci géniovia s mozgom Alberta Einsteina – no na ich postavení by sa pritom nič nezmenilo. Keby sa pozornosť sústredila na to, čo je skutočným koreňom zlej situácie, musel by sa problém riešiť spoločensky, prostredníctvom štátu. A bohatých by to, pochopiteľne, veľa stálo.

Nie je totiž náhoda, že spomínaný John Rawls vyvodil zo svojich základných princípov silne rovnostársku teóriu spravodlivosti. Áno, skutočný pohyb k odstráneniu chudoby je pohybom k väčšej spoločenskej rovnosti – jednak znížením príjmov bohatých, jednak zvýšením príjmov chudobných. Vôbec tu nejde o teóriu „rovnakého žalúdka“, ale o prostý fakt, že aby vymizla chudoba, naozaj musí každý cítiť, že žije život dôstojný v danej spoločnosti. Že z nej nie je vylúčený, že nie je skrachovancom. Slávny socialista George Orwell v tejto súvislosti presadzoval, aby rozdiel medzi najvyšším a najnižším príjmom bol najviac desaťnásobný. Pretože – ak si pretlmočíme jeho slová do našich podmienok – človek, ktorý zarába desaťtisíc mesačne, sa ešte môže ako-tak považovať za člena tej istej spoločnosti, ako ten, kto zarába stotisíc. Miliardový privatizér a po kanáloch spiaci bezdomovec však nikdy príslušníkmi tej istej spoločnosti nebudú.

Zuzana Kusá má teda hlbokú pravdu, keď sa stavia za hranicu chudoby ako „minimálne dôstojného života“. No predsa len sa mi zdá, že nie je celkom správne stavať túto definíciu proti u nás bežnej, na základe ktorej bola stanovená výška životného minima – totiž, že chudobný je ten, kto si nemôže dovoliť „obydlie, šatstvo a bývanie“. Pravdaže, životné minimum a od neho sa odvíjajúca sociálna politika sú u nás stanovené skutočne trestuhodne nízko. No problém, podľa môjho názoru, netkvie tak celkom v tom, čo sa v tejto definície hovorí, ako skôr v tom, čo je v nej zamlčané – a na čo sa preto štát s prehľadom... vykašľal.

Nie je minimum ako minimum

Pretože ak sa nad tým hlbšie zamyslíme, čo to vlastne znamená, keď sa povie „obydlie”? Strecha nad hlavou? Prístrešok proti dažďu a chladu? Ale v tom prípade by obydlím bola aj praveká jaskyňa. Obydlím by mohla byť aj staničná čakáreň, či ešte lepšie – spomínaný kanál, v ktorom sa na noc skrývajú bezdomovci.

Lenže všimnime si – napriek tomu o nich hovoríme ako o bezdomovcoch. Prečo asi? Nuž preto, že ich „obydlie“ je v skutočnosti iba núdzovým útočiskom, miestom, kde sa síce možno skryť pred počasím, ale nie v ňom skutočne bývať. Pretože bývať, žiť niekde, v sebe zahŕňa oveľa viac, než ochrániť sa na chvíľu pred dažďom a chladom. Keď sa povie „obydlie“, je v tom mlčky zarátaná celá hŕba dodatočných vlastností – že je to miesto, kde môže človek žiť stabilne, nie iba zo dňa na deň; že je to miesto určené vyložene na bývanie, nie na vedenie vodovodných rúr (či horšie), a tak ďalej, a tak podobne.

Sotva sa teda pomýlime, ak povieme, že keď v prieskumoch ľudia hovorili o obydlí, mali tým na mysli minimálne byt. A to ešte nie je všetko. Obydlím v bežnom slova zmysle predsa nie je holobyt, ale aspoň príbytok s minimálnym zariadením, nábytkom. A takto by sme mohli pokračovať. Jednoducho, za prostým slovom „obydlie“ sa skrýva celý mlčky predpokladaný štandard bývania. A ak sa pri odhadovaných nákladoch na obydlie takýto štandard nezohľadní, samozrejme to bude mať na výslednú sumu dopad.

Rovnako je to aj so šatstvom a jedlom. Oblečený môže byť človek aj v konopnom vreci; jesť môže aj odpadky. Prežije. Ale myslím, že je pomerne isté, že niečo takéto ľudia u nás na mysli nemajú, keď považujú ošatenie a potraviny za minimum potrebné k životu. Pri každom jednom z týchto pojmov sa jednoducho zároveň predpokladá aj určitá minimálna úroveň. Inak by bol chudobný asi naozaj len ten, kto zomrie od hladu či chladu, či na chorobu chytenú pri neustálom pobyte pod holým nebom.

Preto sa mi vidí, že Zuzana Kusá aj má, aj nemá pravdu, keď oproti jednoduchej požiadavke na „obydlie, šatstvo a jedlo“ stavia definíciu, podľa ktorej je chudobný ten, kto si nemôže dovoliť život minimálne dôstojný v danej krajine. Áno, v istom zmysle je skutočne pravda, že ten prvý štandard chudoby patrí do 19. storočia. Aj chudobní ľudia dnes u nás majú potreby, o ktorých sa stredovekému roľníkovi ani nesnívalo (ako to bola povedala jedna múdra hlava už pred vyše sto rokmi). Nezazlievajme preto nemajetným, že ak čo len trocha môžu, doprajú si farebný televízor, alebo „vyhodia“ raz za pár rokov peniaze na zahraničnú dovolenku. Tieto veci presahujú ono jednoduché meradlo chudoby – a predsa to neznamená, že ľudia, ktorí si ich za cenu veľkého odriekania sem-tam dovolia, vlastne nemajú problémy. Vôbec to tak nie je. Zo všetkého najviac tu totiž ide o to, necítiť sa chudobný, nebyť súčasťou tej „lúzerskej“ masy. Nepatriť ku spodine. Zachovať si sebaúctu. Ľuďom s nízkym príjmami samotným to pochopiteľne vysvetľovať netreba; nechápu to len tí, ktorí sú na tom omnoho lepšie. Sýty hladnému neverí, ako už toľkokrát a pri toľkých príležitostiach.

No na druhej strane sa pri hlbšom zamyslení nad pravidlom „obydlie, šatstvo, jedlo“ zdá, že je vlastne jednou podmnožinou „minimálne dôstojného života“. Aspoň ak prijmeme argument, že väčšina ľudí pod týmito pojmami nechápala skutočne minimálne životné podmienky – rovné približne životnej úrovni praľudí – ale skôr bežný štandard ubytovania, šatstva a jedla. Preto ak je naše životné minimum nehodné človeka, problém – vidí sa mi – netkvie v tom, že by toto pravidlo bolo príliš nenáročné. Ide skôr o to, že keďže onen „bežný štandard“ je zamlčaný, keďže – ako správne podotka Zuzana Kusá – sa o ňom nikdy nahlas nehovorilo, potom bolo pre štát veľmi výhodné vôbec ho nebrať do úvahy. Ak by sme totiž chceli prihliadnuť k tomu, čo by sa odhadom dalo pokladať za „normálne“ obydlie, stravu a ošatenie, poľahky by sme aj na základe tohto jednoduchého pravidla zistili, že chudobných máme u nás oveľa, oveľa viac, ako podľa oficiálnych štatistík. Pretože – koľkí z ľudí s platom nad päťtisíc sa stravujú skromnejšie, než je ich predstava o minimálnom slušnom štandarde? Koľko ľudí sa môže obliekať na úrovni, ktorú im ako bežnú dennodenne predvádzajú médiá? Aká veľká časť z mladých ľudí si môže v skutočnosti dovoliť mať vlastné obydlie, teda bývať samostatne od rodičov? Koľko rodín sa môže postarať o svoje deti na úrovni, ktorú pokladá za normálnu? Teda napríklad nekupovať veľkú časť oblečenia zo „sekáča“, poskytnúť im také možnosti, aby sa mohli rovnať „normálnym“ očakávaniam svojich vrstovníkov?

Iste, nie všetko spočíva v materiálnych okolnostiach. Ľudia môžu byť šťastní aj vtedy, keď nie sú na tom z hľadiska hmotnej spotreby práve najlepšie. Chudobní skutočne nie sú menejcenní. Často práve naopak, treba sa hlboko skloniť pred ich výdržou a schopnosťou prekonávať prekážky. Ale že tie prekážky v ceste majú, to dobre nie je a všetci to v skutočnosti vieme.

Nejde teda celkom o to, či si osvojiť jedno, alebo druhé pravidlo. Isteže by bolo jednoznačne správnejšie hovoriť o minimálne dôstojnom živote. No vypuklejším problémom je, že výška zákonom stanoveného životného minima je hlboko pod primeranou úrovňou aj podľa oného jednoduchého „obydlie, jedlo, šatstvo“. Toto jednoduché pravidlo je v skutočnosti podmnožinou širšieho a náročnejšieho „minimálne dôstojného života“ – a katastrofálne je, že štátna politika v skutočnosti odmieta dodržiavať aj tento štandard.

A keď hovoríme A, doložme hneď aj B. Štát nemá žiadne vlastné peniaze, iba tie, ktoré tým či oným spôsobom získa od občanov. Ak ich teda nemá dosť, aby vytrhol veľkú časť obyvateľstva z chudoby, je to preto, lebo ich nezbiera dosť od tých, ktorí ich majú – teda od bohatých. Reči o nutnosti znižovať im dane, aby sa nevyhýbali plateniu, sú plané výhovorky – ako práve v dnešnej dobe vidieť na príklade juhoamerickej Venezuely. Tamojší štát pod vedením prezidenta Cháveza sprísnil daňový dohľad – a výsledkom bolo zvýšenie daňových príjmov o 21%. Uvedomme si, čo to znamená. Štátny rozpočet získal takmer o celú štvrtinu viac, ako sa očakávalo. Ak by sa niečo podobné podarilo u nás, mali by sme nie rozpočtový schodok okolo piatich percent, ale prebytok vo výške okolo pätnástich. Pochopme konečne, že nedostatočné príjmy štátu nie sú dôsledkom žiadneho prírodného zákona, ale čiastočne vedomého rozhodnutia a čiastočne ideologických klapiek na očiach našich vlád. Jednoducho povedané, na zvýšenie príjmov štátu chýba politická vôľa. Lebo, keď si spomenieme na jedno úslovie, ktoré mal svojho času v obľube náš pán premiér, keby bola vôľa, bola by aj cesta.

...oceán bez revu vôd?

Ako má však táto politická vôľa vzniknúť? Tu sa dostávame k časti rozhovoru, kde Z. Kusá dáva, podľa môjho názoru, dôraz na nesprávnu stranu rovnice. Snaží sa totiž bohatých presvedčiť, že poskytnúť chudobným pomoc – nie almužnu, ale skutočnú možnosť uniknúť z ich beznádejného postavenia – je vlastne v sebeckom záujme ich samotných. Nedovoláva sa ich milosrdnosti, ľútosti či dobroty. Snaží sa ich primäť iba k tomu, chápali svoje vlastné dlhodobé záujmy. Nemôžu predsa chcieť, aby to dopadlo ako v starej pesničke od Voskovca a Wericha:

Myslete si, že jsme jen lůza,
Že se nás nemusíte bát.
Však jednou popadne vás hrůza
Když pod okny vám budem řvát:
Hej, křečkové a bařtipáni
Je čas, budeme účtovat!
Pánové, sami jste tím vini,
že bída z lidí lotry činí,
že nás proti vám žene hlad!

Snaha presvedčiť sýteho, aby veril hladnému, si do veľkej miery zasluhuje úctu. Určitá jasnozrivá časť vyšších vrstiev si vždy nebezpečenstvo sociálneho výbuchu uvedomovala. No ak nás dejiny niečomu učia, je to fakt, že títo „ľudomili“ boli vždy v drobnej menšine a úspechy dosahovali jedine a iba vtedy, ak už bol na každom rohu viditeľný predovšetkým tlak zdola, tlak samotných utláčaných. Bismarck by sa bol sotva obťažoval vytvoriť prvý systém sociálneho zabezpečenia, keby sa neobával úspechov socialistických agitátorov, ktorí hrozili zvrhnutím režimu ako celku. Bez očividnej a bezprostrednej hrozby samotných nižších vrstiev bohatých k rozumu nikdy nepriviedli ani dobré srdcia, ani chladná kalkulácia. Ba dokonca ani vtedy, keď je takáto hrozba bezprostredne prítomná, nie sú všetci „urodzení“ schopní pochopiť, že v záujme prežitia treba ustúpiť. Keď americký prezident Franklin Delano Roosevelt začal počas svetovej hospodárskej krízy zavádzať svoj program „Novej dohody“ (New Deal), ktorý prinášal akú-takú nádej zbedačeným miliónom, vôbec sa to nestretlo u značnej časti magnátov s pochopením. Veľkého bankára J. P. Morgana napríklad Roosevelt popudzoval natoľko, že sa pred ním prezidentovo meno nesmelo ani len spomenúť – inak ho šlo celkom doslova a bez žartov poraziť. Zámerom Friedricha von Hayeka pri písaní jeho „Cesty do otroctva“ zase nebolo útočiť na totalitárny komunizmus, ako sa to dnes u nás mylne vykladá, ale zastaviť umiernený kolektivizmus kolegu-liberála Johna Maynarda Keynesa. Toho Keynesa, ktorý, ako sa dnes v anglosaskom svete s obľubou hovorí, touto svojou miernou podporou štátnych zásahov „zachránil kapitalizmus pred samým sebou“. Morgan, Hayek, ale i ďalší sú dôkazom toho, že tie najextrémnejšie postavy sveta bohatých sa zubami-nechtami bránia ústupkom chudobným aj vtedy, keď je jednou z hrozivých alternatív koniec tohto sveta ako takého.

Pochopiteľne, nejde tu o nejakú osobnú zaslepenosť. Ide skôr o dôsledok vnútorne protirečivého vývoja tohto sveta. Je možno pravda, že doba v čase ľudového pnutia a hnutia káže „veľkomožným“ ustúpiť; no na druhej strane logika ich postavenia zdanlivo diktuje, že ústup je nemožný. Každý zamestnávateľ, ktorý sa snaží znižovať mzdy, brojí proti vysokým daniam a hromží na štátne zásahy do jeho podnikania – jednou vetou, bráni sa všetkým opatreniam, ktoré si znižovanie počtu chudobných vyžaduje – postupuje zo svojho jednotlivého hľadiska úplne racionálne. Tieto veci skutočne jeho postavenie sťažujú a ohrozujú. Bankrot dnes je vždy bezprostrednejšou hrozbou, ako revolúcia zajtra – a o čo väčšmi to platí dnes, ako v časoch, keď Európu obchádzalo strašidlo komunizmu! Nuž a v prenesenom slova zmysle to platí pre majetné vrstvy ako celok; bohatí nikdy nezabúdajú, že majú peniaze len vďaka úspechom v konkurenčnom boji s ostatnými. Táto priama životná skúsenosť sa ťažko prekonáva.

Na to, aby k ústupkom skutočne došlo, musia bohatí uvažovať dostatočne kolektívne, aby im bolo jasné, že čiastočná strata ich peňazí a moci – lebo ničím iným odstraňovanie chudoby nie je – neznamená snahu potopiť jeden druhého, ale úsilie o záchranu ich spoločnej lode. Takéto kolektivistické uvažovanie je tým, ktorí žijú zo vzájomnej súťaže, pochopiteľne cudzie – a aj preto najprv treba výraznú hrozbu, než k nemu dospejú. Či už to bola v dejinách hrozba v podobe komunistickej strany, Sovietskeho zväzu, anarchistických odborov, alebo dokonca len hnutia za občianske práva – ako v prípade zlepšenia možností pre amerických černochov, ktoré spomína Zuzana Kusá – bez takejto hrozby to (žiaľ!) nikdy nešlo.

Dnes to platí rovnako ako včera. Zlepšenia situácia na Slovensku sa nedočkáme dovtedy, kým sa obrovská masa ľudí, ktorým sa dnes u nás ubližuje, nezačne sama organizovať, nezávisle na tzv. politických stranách, ktoré sú len nástrojmi tohto ubližovania, a sama nepovie: Už dosť! Áno, ten deň je ešte ďaleko. Ale bez neho budú aj najrozumnejšie argumenty bohatým iba hrachom hádzaným na hradby ich viliek. Odtiaľto zmena k lepšiemu prísť nemôže. Chudobní ľudia si budú musieť nakoniec pomôcť vždy len sami – nie na úkor jeden druhého, ale spoločne. Ako to napokon už pred viac ako sto rokmi povedal Frederick Douglas, bojovník za zrušenie otroctva v USA: „Bez zápasu niet pokroku. Tí, ktorí tvrdia, že sú za slobodu, ale pritom odmietajú agitáciu, chcú úrodu bez orby, dážď bez hromov a bleskov, oceán bez revu vôd. Zápas môže byť morálny, alebo fyzický, alebo oboje. Ale zápas to byť musí. Moc nedáva nič bez zadarmo – nikdy to nespravila a nikdy to ani neurobí. Ľudia na tomto svete možno nie vždy dostanú to, o čo sa usilujú, ale je isté, že o všetko, čo dostanú, sa musia usilovať ... Ak zistíme, čo ľudia ešte znesú, zistíme presne, aké nespravodlivosti a krivdy na nich aj budú uvalené. A tie budú pokračovať, dokým proti nim nevznikne odpor – slovami, údermi, alebo obojím. Lebo hranice tyranie vytyčuje výdrž utláčaných.“



Michal Polák je doktorand na London School of Economics (Londýnskej vysokej škole ekonomickej) a člen Združenia sociálnej sebaobrany.





Vaše komentáre:

Juraj Durina  (27.07.2004 20:08:34)     

Ahoj Majkl,

V mnohych veciach mi hovoris z duse, nad tymi istymi vecami rozmyslam
dost casto aj ja. A tesi ma, ze sa odvolavas aj na Rawlsa a Keynesa, u nas
su dost malo spominani ako autori s vyznamom pre sucasnu lavicu (ved su to
liberali, ta ne?). To, ako opisujes stav veci, v tom je uplna zhoda.

No Tvoja predstava, ze chudoba by sa mala organizovat a bojovat za svoje
prava, sa mi zda "optimisticka". Nezda sa, ze by sa chudoba mala tendenciu
organizovat a tlacit na bohatsiu cast spolocnosti. O tom by sa dalo vela
hovorit, preco to tak je. V kazdom pripade, chudobni ludia viac pocituju
chudobu ako svoj vlastny problem, nez ako sirsi problem, ktoreho su
sucastou. Fandim tomu, co hovoris, ale neviem, ako tento problem prelomit.
A kedze to podla mna touto cestou nejde, tak zivot chudobnych sa tymto
sposobom nezlepsi a treba hladat iny sposob.

Ja vychodisko hladam v otvoreni temy "spravodlivost", lebo verim, ze cez
nu je mozne oslovit aj ludi nad pasmom chudoby. Je spravodlivost
neoliberalna a je spravodlivost ina - nasa, a treba sa usilovat o ine
riadenie spolocnosti (v smere nasej verzie spravodlivosti).

Pravdaze, nie je to take jednoduche, nenarokujem si preto pravo na jedinu
pravdu.

Mimochodom, mal si v ruke knizku Pravica a lavica od N. Bobbia? Asi ano.
Minuly rok vysla aj v cestine a je to zaujimave. Okrem toho v uvode
posledneho vydania spomina aj Bertinottiho knizku Dve lavice, a to, co tam
o nej pise, je lakave. Mam pocit, ze kym Bobbiova knizka pise o tom, co
ludi ako som ja a Ty spaja, tak ta druha zase o tom, co nas rozdeluje
(pristup evolucia / revolucia). Teda dufam, ze Ta neuraza, ked Ta
povazujem za revolucionara.

Drzim palce.

Duro

Reagovať

Michal Polak  (27.07.2004 20:41:04)     
Jurovi D.
Ahoj Duro,

Nechcem, aby to vyznievalo velmi osobne, ale ked vravis, ze "to podla mna touto cestou nejde" (teda cestou organizovania chudobnych vrstiev samotnych), neda mi, aby som sa Ta nespytal: skusil si to? Prilozil si akymkolvek sposobom ruku k dielu? Skusal si niekedy hlasat princip organizovania medzi tymi najnizsimi vrstvami?

Odhadnem, ze nie. Lenze v tom pripade mi Tvoja istota, ze "zivot chudobnych sa tymto sposobom nezlepsi" pripada silne pochybna. Moja istota, ze iny sposob neexistuje, prameni z historickej skusenosti. Ani len to hlasovacie pravo, ktore sa povazuje za samu podstatu liberalnej demokracie, majetni chudobnym nedarovali, museli si ho tvrdo vydobyt. Tvrdo: ked v Londyne niekolko remeselnikov koncom osemnasteho storocia zalozilo "korespondencnu spolocnost", aby ziadalo reformu volebneho prava (reformu! nie revoluciu), boli jej organizatori obzalovani z vlastizrady. Ich kolegov v Skotsku odsudili na tresty vyhnanstva, v ktorych za niekolko mesiacov zahynuli. O masakroch pri demonstraciach ani nehovorim. (Podobne priklady by sa samozrejme nasli aj u nas; zial, niet u nas dnes historikov, ktori by sa im systematicky venovali.)

Ze u nas sa ludia takto neorganizuju? No isteze nie. Mame strnast-patnast rokov po pade "komunizmu". Po vacsinu minuleho storocia bolo u nas samostatne organizovanie tvrdo postihovane. Nemali sme cas naucit sa, co sa naucili na Zapade. Ani tam to nebolo nikdy az take samozrejme, ako sa dnes zda - isty vyznamny kulturny kritik citil potrebu napisat v roku 1968(!) clanok o tom, preco chodi na demonstracie - ktore vacsina "mienkotvorcov" povazovala v demokracii za akosi nepatricne (to je prekvapenie, co?) Predsa len vsak maju pred nami urcity naskok.

Tvrdit vsak, ze "my sme ini" a ze u nas sa to nepodari je najistejsi sposob, ako tomu zabranit. Pravda, len do casu. Vidiet ludi len takych, aki su dnes, je nedostatocne rozhladenym pristupom. Na zaklade tohto pristupu by pozorovatel v roku 1987 musel absolutne vylucit, ze niekedy pride rok 1989. A ten rok 1989 zase pre Cesko-Slovensko dlhe roky pripravovali v Polsku, kde prave a jedine samo-organizovanim, vyslovne nezavislym od vtedajsich mocnych, dosiahli nakoniec prelom. Znova: inak to nejde.

Vies, kedy budes mat uspech s presviedcanim o "nasej" spravodlivosti? Ked zrazu pre najvyssie vrstvy nebudu alternativami neoliberalizmus a socialna demokracia, ale bud socialnodemokraticka "spravodlivost", alebo spravodlivost ovela tvrdsia. Vtedy zrazu bude socialnodemokraticky pristup pre majetnych zaujimavy. Dnes ich nezaujima ani len na Zapade - soc. dem. je uz len prazdna supka, naplnena uplne protichodnym obsahom. Vid Schroeder a "Agenda 2010", vid Blair a "Tretia cesta".

Nazyvat ma revolucionarom mas sklon uz dlhsie. No prosim, ak by bola na spadnutie nejaka revolucia, ktora by za to stala, bez mihnutia oka by som sa k nej pridal. Ty nie? Nazyvat sa revolucionarom dnes mi pripada trocha nabubrele. A ak sa tak niekedy nazvem, potom vtedy, ked si budem moct obsah tohto slova zvolit sam, nie ked to ma byt nalepka od druhych.

Tato nasa diskusia sa zacala davno a hned tak neskonci. Nakoniec nerozhodnu ani tie najbrilantnejsie argumenty, ale iba vyvoj. Uvidime. Aj ja Ti drzim palce... :)

Reagovať

  
Duro  (29.07.2004 21:55:43)     
Re: Jurovi D.
Ahoj Miso,

nuz, neboj sa byt osobny, ved pre mna i pre Teba to osobna tema je, a kym sa vzajomne respektujeme (co je ocividne), tak je to v poriadku. Pytas sa, ci som niekedy skusal organizovat chudobnych. Nuz - skusal. Za realsociku by som mal velmi dobry triedny povod - otec robotnik, vodic, stavbar a komunista, mama predavacka, recepcna a gazdina. Som za cele roky rokuce prvy z nasej rodiny s vysokou skolou. Pochadzam z chudobnych pomerov - teda na slovenske pomery (ak na chvilu zabudnem na chudobu romsku, ktora mi vsak pripomina skor Afriku). Nikdy som nemal napr. vreckove, ani 5 korun. Nasi na to nemali. Pisem to preto, aby som poukazal na jednu dolezitu vec - ja tych ludi, o ktorych Ty pises, poznam osobne (pravdaze, iba niektorych). A ked pisem, ze som ich organizovat skusal, tak musim doplnit, ze som ich organizoval za clenov SDSS, aj ked ten pokus je uz davno len spomienkou.

Takze ak "odhadujes, ze nie", odhadujes zle a a z tohto odhadu vyvodzujes nespravny zaver, ze moja istota je pochybna.

Naopak, moja istota (teda ak to je istota), vychadza z poznania. Chudobni, o ktorych hovoris, nie su jednoliatou drvenou a nastvanou vrstvou. Kazdy z nich ma svoju pravdu, svoje politicke nazory, svoje priority, svoju zivotnu strategiu, svoju telku ci zahradku. Spolocnost je ina ako si myslis, resp. aku ju potrebujes mat. Nie je tu ziadna revolucna (prepac to slovo) driemajuca vrstva, ktoru je mozne emancipovat. To je moje poznanie a skusenost. Emancipovat treba celu spolocnost, pomoct treba celej spolocnosti.

A kym Ty emancipujes a prebudzas chudobu, kym Edo Chmelar buduje siky hnutia globalneho odporu, na Slovensku namiesto vzniku alternativy k pravici akakolvek alternativa, o ktorej by bolo pocut, zmizla. Kym Ty bojujes proti NATO (teda proti mrtvole) a prebudzas nezamestnanych, ktori na to kaslu, deje sa vselico ine, co ma trapi: dlhodoba nezamestnanost je vyse 10 % a neklesa, zivot Romov sa nezlepsuje, regionalne rozdiely rastu, vzdelanie a veda stagnuju, do luftu idu miliardy na nepotrebne prvky obrany, stat vyhadzuje prachy na neperspektivne automobilky, z kazdej strany pocuvam reci o raste HDP a zivotnej urovne.

Myslim, ze to treba zmenit politicky. Programom, ktory vyhra volby. Programom, ktory sa vrhne na tie veci, ktore som vymenoval vyssie. "Slaby odvar lavice", ktory dokaze presadit svoj program a zlepsit ludom zivot, ma podla mna pre ludi vacsi vyznam ako "poriadna lavica", ktora zostane znama len v intelektualnych kruhoch. Aj ked, povedzme si rovno, sucasne socialnodemokraticke programy nedavaju ziadny navod na riesenie tych problemov, ktore som vymenoval - v tomto zmysle fakticky nie som socialnym demokratom...

Napriek tomu sa k SD hlasim. Verim, ze veci je mozne menit evolucnou cestou - prinajmensom v stredoeuropskom priestore. (Globalne si nie som ani najmenej isty, ci evolucia k niecomu smeruje, ale to je ina tema... a zrejme ovela vaznejsia, lebo nasa chudoba nie je nicim oproti naozajstnej chudobe, o ktorej viem len z telky.) Ano, som taky naivny, ze si myslim, ze veci je mozne menit v ramci liberalnodemokratickeho systemu. Ano, som taky ovplyvneny neoliberalnou hegemoniou v mysleni, ze si myslim, ze trh nie je jednoznacne zla vec (a rozlisujem medzi kapitalizmom s jeho nadnarodnym a korporatnym rozmerom a medzi trhovym hospodarstvom). Ked hovoris, ze mam sklony nazyvat Ta revolucionarom, no ano - volakedy v Slove som to myslel dokonca pejorativne, ale teraz to myslim len opisne - lebo si vsimam, ze Ty nechces menit veci v ramci systemu, Ty chces menit system sam. Nuz nie je to revolucionarstvo? Ale opakujem, je nezosmiesnujem, nenalepkujem, netvrdim, ze som lepsi clovek, len sa snazim pochopit a opisat, co vidim. A o vsetkom, co tu pisem, zaroven pochybujem. Ak mas pocit, ze to nevystihuje realitu, nebudem to pouzivat, nechyba mi to.

A ci by som sa pridal k revolucii, keby bola nejaka na obzore? Nuz, ja nemam rad revolucie - vytahuju k moci hlupakov, likviduju diskusiu, plodia nespravodlivosti. Revolucne lieky su prilis casto horsie ako choroba sama. To tiez hovori historicka skusenost, o ktorej hovoris. (Dokonca aj moja mala skusenost zo studentskeho hnutia o tom hovori.) Pre mna je referencny ramec liberalna demokracia. Podla mna neexistuje lepsi system vlady. V liberalnej demokracii revoluciu nahradila diskusia a slobodne volby. Mozeme vymenovat "x" chyb a vad, ktore LD ma, ale stále je v nej ukryty vacsi potencial nez v comkolvek inom. LD je schopna vyvoja. Uz som napisal, ze globalne to inak ako na revoluciu nevidim (aj ked nymslim na potoky krvi) - to vsak prave preto, ze globalne nemoze byt o ziadnej demokracii, a liberalnej vonkoncom, vobec rec.

Pises, ze nerozhodnu ani najbrilantnejsie argumenty, ale iba vyvoj. Nuz, argumenty maju na vyvoj tiez svoj vplyv... Najma si ale myslim, ze by sme sa mali rozpravat nielen o tom, na co mame iny nazor, ale konecne aj o tom, kde mame v nazoroch prienik. Lebo o tych ludi ide, nie o nas.


Reagovať


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.