hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

26. 07. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Neonacisti útočili na východe Slovenska

Priama akcia

V noci z 1. na 2. septembra 2006 sa stalo Humenné nevyhovujúcim miestom pre všetkých ľudí, ktorí sa svojím štýlom obliekania, účesom, či hudobným cítením nejakým spôsobom odlišujú. Do piatkovej noci sa mohlo zdať, že je všetko v našom meste v poriadku. Napríklad o nejakých násilnostiach s fašistickým motívom by vás možno ani nenapadlo premýšľať. A predsa...

(06. 09. 2006)



Linka na dnes



Z Magazine

Časopis, ktorý je na americkej ľavici pojmom. Spoluvydáva ho Michael Albert, niekdajší študent Noama Chomského a sám dôležitý ľavicový teoretik, ktorý sa ako jeden z mála zaoberá problémom „čo nechceme, to vieme - ale vieme, čo chceme?" ZMag prináša napr. vysokokvalitné analýzy zahraničnej politiky USA či médií. Keďže je spriaznený s dnes už obrovskou internetovou komunitou ZNet, mnohé články z neho nájdete práve na tejto stránke.



Jazda slobody


hej rup!

vydané 12. 10. 2003 • prečítané 10679x
formát na tlač



Pláňou sa neblížilo sedem dostavníkov, ale niekoľko autobusov. Napriek tomu však na nich čakalo ešte horšie nebezpečenstvo, ako na starom Divokom západe. Pištoľníckym desperádom totiž šlo len o peniaze – na rozdiel od maskovaných násilníkov, ktorí cestujúcich Jazdy slobody vytiahli za vlasy z autobusov a do krvi ich zmlátili železnými tyčami. To mali ešte šťastie. Ich kolegov – troch mladých študentov – o tri roky neskôr vrahovia zahalení do plátna a nenávisti umučili na smrť.


Písali sa šesťdesiate roky. Takmer sto rokov po skončení vojny Juhu proti Severu žili černosi v južných štátoch USA v podmienkach nie tak veľmi vzdialených od života svojich prarodičov-otrokov. Práve v tomto období však začalo vznikať „hnutie za občianske práva“, ktoré si dalo za cieľ presadiť na papieri existujúce práva a slobody aj do života. „Jazda slobody“ – Freedom Ride – bola jednou z prvých lastovičiek tohto hnutia. Rasovo zmiešaná skupina aktivistov sa vtedy vydala v niekoľkých autobusov naprieč juhom Spojených štátov, aby sa pokúsila rozbiť roky zakonzervovanú segregáciu. Vyššie opísané násilnosti sa odohrali počas ich pobytu v Alabame, inde zase do autobusov hádzali bomby.

Cestujúci dnešnej Jazdy slobody, ktorá si z pôvodnej kampane vzala príklad, neriskovali možno až fyzické rany. Pre niektorých z nich však bola účasť na Jazde predsa len zdrojom určitých obáv. Mohli totiž v jej dôsledku prísť o prácu, o bývanie – ba o samotný pobyt v krajine.

I keď totiž väčšina účastníkov nedávno skončenej cesty po Spojených štátoch mala dohneda sfarbenú pokožku, ich kampaň sa netýkala rasy celkom priamo. Jazda slobody bola totiž cestou na podporu ilegálnych prisťahovalcov, ktorí svojou prácou vytvárajú jeden zo základných pilierov amerického hospodárstva. Niektorí z jej účastníkov boli v Amerike legálne. Tí ostatní však riskovali deportáciu.

Nepríjemný okamih nastal napríklad v západnom Texase, kde jeden z autobusov zastavila pohraničná polícia. Pasažieri museli vystúpiť a policajti sa dožadovali papierov. Cestujúci ich však odmietli ukázať a spevom protestsongov bránili výsluchu jednotlivcov. Po štyroch hodinách patovej situácie to policajti nakoniec vzdali a Jazda vyrazila ďalej.

„Amerika je úplne závislá na ilegálne prisťahovaných pracujúcich – alebo im prinajmenšom vďačí za svoj rozkvet,“ – takto vidí situáciu profesor sociológie Dan Clawson, autor knihy Ďalšia vlna: Hnutie práce a nové sociálne hnutia. „Krajina by dokázala fungovať aj bez nich, ale fungovala by celkom ináč. Strašne veľa totiž závisí od toho, že sú ľudia, ktorí sú ochotní pracovať za nízke mzdy a bez sociálnych prídavkov.“

Cesta dlhá, cesta kľukatá

Keď si to diaľkový autobus s prisťahovaleckými robotníkmi šinie po philadelphskej Avenue umení, pôsobí ako babylónská veža na kolesách. Dvaja Západoafričania sa navzájom učia balady vo francúzštine, jeden Guatemalčan sa po španielsky háda s Mexičanom, zatiaľ čo Bangladéšan a Angolčan diskutujú po anglicky o globalizácii.

No len čo autobus zabočí za roh smerom ku katolíckemu kostolu v rozpadávajúcej sa oblasti južnej Philadelphie, prejdú všetci na spoločný jazyk protestsongov a burcujúcich hesiel. Mávajú nad hlavou transparentmi a prechádzajú tlieskajúcim špalierom miestnych obyvateľov, náboženských predstaviteľov, odborárov a aktivistov za občianske práve. Dve černošky im rozdávajú žlté klinčeky.

Pre týchto cestovateľov však nie je cieľ až taký dôležitý, ako samotná cesta. Osemnásť autobusov Jazdy slobody vyrazilo z desiatich rôznych štartovacích pozícií, aby sa po ceste zastavilo vo viac ako sto mestách a mestečkách, aby tam šírili povedomie o svojich požiadavkách. Medzi hlavné z nich patrí legalizácia pobytu prisťahovalcov bez papierov, rodinné víza a posilnenie právnej ochrany v zamestnaní.

„Umožňujeme prisťahovalcom vyrozprávať ich vlastné životné príbehy a zasadiť ich do kontextu celonárodného hnutia za hlbokú reformu imigračného systému,“ vraví šéf komunikácií Jazdy David Koff. „Nikdy predtým sa nič také nestalo, rozhodne nie v Spojených štátoch. Diskusii doteraz dominovali hlasy, ktoré za problém označovali prisťahovalcov, nie imigračný systém, ktorý už celé roky nefunguje.“

Podobne kľukatá ako samotná Jazda slobody bola aj cesta mnohých prisťahovalcov do USA. Otec Guatemalčana Lorenza Aldana napríklad predal kus zo svojho pozemku, aby mal tisíc dolárov pre pašeráka ľudí, no ten jeho syna zanechal svojmu osudu v Mexiku. Lorenzo Aldana tam zostal rok pracovať, aby si ušetril dosť peňazí a mohol vďaka nim pokračovať v ceste.

Spolu s tridsiatimi ďalšími prisťahovalcami – vrátane troch žien a šiestich detí – sa potom vydal na osemhodinový nočný pochod, až sa dostal do Kalifornie, kde sa zamestnal ako zberač ovocia. Pracoval dlhé nadčasy za menej ako minimálnu mzdu – no protestovať sa samozrejme bál, keďže ho zamestnávateľ mohol udať úradom.

To bolo to pred sedemnástimi rokmi. Hoci dnes platí dane ako každý občan, hlasovať vo voľbách stále nemôže. Mnohí ilegálni prisťahovalci celé roky žijú v Amerike takýmto položivotom. Po 11. septembri 2001 sa však život pre nich náhle prudko sťažil. Ironické na tom je, že Amerika na ôsmich miliónoch prisťahovalcov, ktorí pracujú zvlášť v poľnohospodárstve, hotelových službách a v domácnostiach, závisí takmer rovnako hlboko, ako rodiny, ktorým posielajú peniaze.

Mnohí z prisťahovalcov vymenili vysokokvalifikovanú, ale úboho platenú prácu v rozvojovom svete za nekvalifikované, podradné, ale relatívne dobre zaplatené miesta v Amerike.

Luz Medinová sa z učiteľky na základnej škole v rodnej Kolumbii stala upratovačkou a kuchárkou v Bostone, aby mohla posielať svoje chorej matke a dvom sestrám domov peniaze. Ana Amaralová zase vraví, že keď americká spoločnosť kúpila jej firmu v Brazílii, vyhodila 5000 ľudí – a o svoje miesto telefonickej spojovateľky prišla aj ona. V Spojených štátoch sa stala pomocnicou v domácnosti, aby mali z čoho žiť jej matka a deti v Brazílii. „Tomu sa hovorí globalizácia,“ povie Ana. „Američania prišli do mojej krajiny, tak ja som zase tu.“

Obe ženy sa dostali do USA ilegálne, podobne ako ďalší ich spolucestujúci. Iní, ako napríklad Nazda Alam z Bangladéša či Melvin z Barbadosu, sú tu legálne. „Niekto mi vydláždil cestu, a tak ju teraz zase musím ja vydláždiť pre iných,“ hovorí Melvin. Veľkú solidaritu prejavujú aj niektorí rodení Američania.

„Postaviť sa za ľudskú dôstojnosť a občianske práva je to isté, ako postaviť sa za svojich vlastných ľudí,“ hovorí Elmer Stanley, ktorý vyrástol vo Virginii v čase prebúdzania černošského hnutia.

Kto postavil Ameriku

V niektorých mestách sa objavili malé skupinky demonštrantov proti prisťahovalectvu. No keď napríklad Jazda slobody narazila v mestečku Reading v Pennsylvánii na potetovaných bielych chlapov, neboli to žiadni rasisti, ale naopak odborári, ktorí ju prišli podporiť.

„Keď vykorisťujú robotníkov bez papierov, sťahuje to nadol životnú úroveň všetkých pracujúcich,“ hovorí šéf miestnej odborovej organizácie Bill Heenan. „Ale oni za to nemôžu. Rodina mojej mamy bola z Írska, pracovala v textile, rodina môjho otca zase pôvodne z Litvy, boli to baníci. Boli tu síce legálne, ale aj oni prešli niečím veľmi podobným.“

Ešte aj štúdie konzervatívnych vedcov obyčajne dospejú k záveru, že prisťahovalci nikomu nekradnú prácu, ale naopak obsadzujú miesta, ktoré domáci pracujúci odmietajú. Ba dokonca, že „zvýšená zamestnanosť prisťahovalcov prispieva k rastu ekonomiky a tým k rastu počtu pracovných miest pre všetkých zamestnancov,“ ako hovorí jeden z odborníkov na túto oblasť. A aj pri najtriezvejších ohľadoch zaplatí typický prisťahovalec so svojimi potomkami za celý život na daniach o 80 000 dolárov viac, než koľko dostane zo sociálneho zabezpečenia.

Niet divu, že Ana Amaralová sa v odpovedi na otázku – prečo nejde domov, ak sa jej tu nepáči? – iba usmeje: „Po prvé, nemôžem sa vrátiť, pretože od môjho zárobku sú závislí aj ďalší. Ale po druhé, prečo by som mala?“ opýta sa a ukáže na svojich spolucestujúcich. „My sme to tu predsa postavili.“









Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.