hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

27. 03. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Sú moslimovia ďalšou obeťou západnej dekadencie?

Eduard Chmelár

Vraha holandského režiséra Théa van Gogha obvinili z terorizmu. A to napriek tomu, že na to neexistoval žiaden konkrétny racionálny dôkaz. Postačil fakt, že je Maročan a že je moslim. Vďaka jeho pôvodu sa z odporného vraha stalo čosi „významnejšie“: fanatický terorista...

(13. 11. 2004)



Linka na dnes



Post Keynesian Thought Internet Archive

Vydaním Všeobecnej teórie zamestnanosti, úroku a peňazí sa v tridsiatych rokoch začala nová éra ekonómie, známa pod menom „keynesiánska revolúcia". Tak ako každá revolúcia, aj táto sa dočkala zvratu, či skrotenia, v podobe konvenčného modelu známeho ako IS-LM, ktorý sa napokon stal obeťou monetarizmu a „novej klasickej ekonómie". Post-keynesiáni nemajú s týmto stredoprúdovým vývojom veľa spoločného. Sú pokračovateľmi pôvodných myšlienok, ktoré zároveň s Keynesom objavil aj Poliak Michal Kalecki, ďalej diela „sekery na všetky ortodoxie" Joan Robinsonovej a obnovy ricadiánskeho projektu Piera Sraffu.



Evanjelium podľa Eduarda Ch.


Michal Polák

vydané 08. 12. 2003 • prečítané 10205x
formát na tlač



Eduard Chmelár je rozhnevaný človek. Jeho nedávno vydaná kniha Svet nie je na predaj je balvanom vrhnutým do stojatých myšlienkových vôd slovenskej inteligencie, ktorej panujúca časť len prežúva vypáchnuté poučky západných ideológov. V Chmelárovom priam starozákonnom hneve nie je uchránená ani jediná modla panujúceho svetonázoru. Namiesto sebauspokojených fráz o „demokracii“, „modernizácii“ a „západnej civilizácií“, ktorými nás kŕmia masmédiá, sa jeho dielo hemží tvrdými slovami o neoaristokracii, diktatúre, manipulácii, totalite neoliberalizmu, ba o fašizme.


Na slovenské pomery je Svet nie je na predaj jedinečným počinom. Je totiž prvým plodom svetového myšlienkového antikapitalistického prúdu, ktorý vyrašil z domácej pôdy. Žiaľ, to z neho ešte nerobí dokonalé dielo. Z formálnej stránky by knihe bolo prospelo, keby ju autor bol po dokončení celú prepísal – a potom ešte raz, a ešte. Jeho veľkou slabinou totiž je záľaha málo podložených tvrdení, ktorými bombarduje čitateľa. Čo sa týka obsahu, jeho antikapitalistická kritika, na hony vzdialená tradičnému socialistickému hnutiu, sa dostáva až do nepríjemnej blízkosti akéhosi falošného mysticizmu. Chmelár ostro odmieta nielen marxizmus, ale v skutočnosti vlastne celé európske Osvietenstvo – myšlienku, že človek sa dokáže pohybovať vo svete aj bez nadprirodzených barličiek, že dokáže zapriahnuť silu rozumu v prospech seba i všetkých ostatných. Chmelárov projekt je v skutočnosti vlastne konzervatívny, ba až „spiatočnícky“ v pôvodnom zmysle týchto slov: pokrok je v ňom chápaný ako návrat k prapôvodným hodnotám a predindustriálnemu spôsobu života. Ničím však tento návrh nezaštiťuje pred tradičnou námietkou voči podobným predstavám: ak bolo v tom „Zlatom veku“ tak dobre, prečo ho ľudia vlastne opustili? A ak ho opustili vtedy, prečo by to po jeho prípadnej obnove nemali urobiť znova?

Podstata našej krízy

Prvá časť Sveta sa zaoberá skúmaním telesnej stavby dnešnej spoločnosti. Autor si pritom zobral na pomoc ani nie tak chirurgický skalpel, ako skôr sekáčik na mäso. Už tu sa prejavuje prvé veľké mínus knihy. V svätom rozhorčení nad stavom sveta sa Chmelár príliš ponáhľa, než aby sa zdržiaval nejakými argumentami. Ani tým niekoľkým, ktoré predsa vyklíčili, nedopraje dosť času, aby sa aj naplno rozvinuli. S hlbokými otázkami je hotový raz-dva, všetko je jasné ako facka, namiesto starostlivo vystavaných logických úvah sa ozýva len dunenie monumentálnych tvrdení:

„Podstatné je skonštatovať, že režim, ktorý sa dnes presadzuje v globálnom meradle, nesmeruje k väčšej slobode, ale k väčšiemu útlaku, že svojím zámerom je zdokonalením najstrašnejších diktatúr 20. storočia zodpovedajúcim technickej vyspelosti súčasnej doby.“ (str. 5); „Spojené štáty nie sú démonickým neobmedzeným vládcom tejto planéty. Stali sa len represívnou zložkou neosobnej moci, ktorá ovláda aj ich.“ (str. 53) atď.

Súvisí to možno trochu aj s nonšalantným spôsobom, s akým autor narába s cudzími zdrojmi. Hoci kniha má poznámkový aparát hodný vedeckej práce, predsa len sa Chmelárovi akosi prihodilo, že celé pasáže i konkrétne formulácie sú viac-menej doslovne prebraté z prác iných autorov často bez udania zdroja. Kniha v tomto bode nie je ani tak pôvodným skúmaním reality, ako skôr slovenskou popularizáciou názorov Chomského (Manufacturing Consent), Georgeovej (A Short History of Neoliberalism), Hardta (a Negriho, ktorého autor nespomína vôbec – Empire), Bourdieuho (The Essence of Neoliberalism) a zrejme aj ďalších mysliteľov. Pôvodný nie je dokonca ani len samotný názov knihy; „Náš svet nie je na predaj“ (Our World Is Not For Sale) je známe alterglobalistické heslo – čo autor v texte tiež nespomína. No zo starostlivo vyargumentovaných diel iných sa v jeho knihe ocitajú v podstate iba stručné súhrny.

Zlatokopecký prístup k zahraničným zdrojom sám o sebe nie je až takou strašnou tragédiou; dôležité je, aby tieto názory v slovenskom kontexte vôbec zazneli. Určite to však autorovi mierne uberá na vierohodnosti.

Oceniť na druhej strane treba, ako smelo používa Chmelár pri kritike globálnej reality pojmy ako kapitalizmus či marxizmus. (Z nejakej recidívy „komunizmu“ by ho pritom mohli obviniť iba najväčší zaslepenci spomedzi jeho ideových protivníkov, ako ešte uvidíme.) V slovenskom kontexte je skutočne ojedinelé, keď intelektuál nepodľahne zákazom „liberálnej“ myšlienkovej polície a pomenúva to, čo má pred očami, pravým menom. Žiaľ, v skutočnej ekonomickej analýze tohto systému sa Chmelár nevyzná a pohybuje sa skôr na úrovni popularizačných článkov alterglobalistického hnutia. Isteže, pre premierného Slováka je tu tak či onak „učiva“ dosť a dosť; myslieť o kapitalizme sa však vďaka nemu asi nenaučí.

Politika na smetisko dejín?

Alterglobalistické (nie antiglobalistické, ako zavádzajúco nálepkujú médiá) hnutie samo zaujíma v Chmelárovej knihe ústredné miesto. Je bodom, v ktorom práca prechádza od kritiky existujúceho stavu k pozitívnej alternatíve. Kapitola o „dejinách odporu“ opisuje doterajší vývoj hnutia v priamom protiklade k „oficiálnej“ politike (vrátane „oficiálnej ľavice“, ktorú autor trefne označuje za virtuálnu). Neschopnosť parlamentnej politiky bojovať proti tomu zotročeniu ľudskej duše, ktoré autor popísal v prvej časti práce, sa stáva jednou z ústredných tém knihy.

Celé dlhé pasáže, v ktorých píše o politickej scéne, však znejú slovenskému uchu dosť cudzo. Pôsobia abstraktne a akosi neživotne; pripomínajú skôr stav politiky v zahraničí, ako našej vlastnej domácej. V čase, keď už sa aj vrabcom na streche odnechcelo čvirikať o bezostyšnom súboji o majetky, ktorý tvorí náplň slovenskej politiky, píše Chmelár o politike ako o dymovej clone, ktorá tieto zápasy zakrýva.

Analýza slovenskej politiky z radikálneho uhla by sa mala zaoberať všeobecnou previazanosťou peňazí s politickými stranami (čiže nie jednotlivými klientelistickými škandálmi, ktoré sú len jej povrchovými príznakmi), stavbou slovenských médií, propagandistickou úlohou „nezávislých expertov“ atď. Nič z toho však v knihe nenájdeme. Súvisí to aj s druhou výraznou slabinou práce. V zhode so svojimi „liberálnymi“ protivníkmi totiž Chmelár píše v podstate tak, ako keby boli pre Slovensko podstatné dejiny 20. storočia v Západnej Európe, a nie jeho vlastné. Pozorovateľ z Marsu by sa z jeho knihy asi nedovtípil, že u nás ešte ani nie tak dávno vládol režim „reálneho socializmu“. Pritom tento fakt určite nie je nepodstatný ani z hľadiska povahy dnešného slovenského režimu, ani z hľadiska reakcie obyvateľstva naň.

Chmelár teda zbežne preletí zrakom parlamentné divadlo a potom znechutene odvracia zrak. Tadiaľto podľa neho cesta nevedie. Politika – rozumej parlamentná, stranícka – sa stala iba nedôležitým príveskom na nabobtnanom tele globálnej diktatúry. Ten, kto sa chce pokúsiť o blahodárny prevrat činnosťou cez politiku sa v skutočnosti nechal zlákať do pasce; súkolie ho zomelie a namiesto spoločenskej zmeny vznikne len nový prisluhovač systému (ako sa to podľa Chmelára stalo sociálnym demokratom i Zeleným).

No na to, aká závažná je táto otázka, je s ňou zase autor hotový príliš rýchlo. Niežeby sa nutne musel mýliť vo svojich záveroch, ale jeho bleskový postup je sotva uspokojivý. Prečo je napríklad také nevyhnutné, že v súkolí parlamentnej politiky svedomie či morálka človeku nevydrží, kdežto mimo nej áno? (Lebo práve na pevnosti svedomia či presvedčenia Chmelár stavia svoju predstavu „sekty“ budovateľov novej spoločnosti.) A ak to aj nevyhnutné je, prečo politiku redukovať len na parlament? Globálne sociálne hnutie, ktorým je autor nadšený, je predsa rovnako súčasťou politiky, ako poslanecké interpelácie (ak nie viac!) A ak nie opozičná politika, čo má byť odpoveďou na našu súčasnú krízu?

Marx je (už zase raz) mŕtvy

Chmelárov návod má dvojakú povahu: odpoveďou je jednak vnútorný prerod človeka a jednak vytvorenie spoločenskej štruktúry, ktorá by tomuto vnútornému prerodu zodpovedala – štruktúry „zduchovnenej“, „posvätnej“.

Prinajmenšom od tohto okamihu by malo byť aj už spomínanému najväčšiemu zaslepencovi jasné, že Chmelár nie je marxista. Tvrdo síce útočí na kapitalizmus, zvlášť v jeho globalizovanej, neoliberálnej podobe, no jeho kritika sa neorientuje ani na jednu z klasických marxistických tém – vykorisťovanie, zbedačovanie, ba ani odcudzenie. Ak možno jeho atak zhrnúť do niekoľkých slov, potom ho najviac ťažia predovšetkým vyparenie moci z demokratickej politiky a manipulácia ľudského vedomia – teda javy, ktoré sú z hľadiska marxizmu púhymi príznakmi hlbšej systémovej krízy. Podobne nevidí Chmelár ani dejiny marxistickými okuliarmi. Namiesto výrobných síl či spoločenských tried sú hýbateľmi histórie preňho veľké osobnosti – veľké náboženské osobnosti – ako Ježiš, Muhammad či Buddha.

Z takéhoto bezproblémového návratu k aristokratickému výkladu histórie človeku vstávajú vlasy dupkom; drvivá väčšina svetových historikov takéto „uctievanie hrdinov“, „dejiny veľkých mužov“, už dávno opustila.

Otázka vzťahov náboženstva a marxizmu je v Chmelárovej knihe kapitolou samou o sebe (viac-menej doslova), kapitolou plnou ostrých a jedovatých útokov nielen na marxizmus, ale na Marxa osobne. Žiaľ, práve tu sa ukazuje, ako málo Chmelár terč svojej kritiky v skutočnosti pozná: „Marx dogmatizoval myšlienku triedneho boja a povýšil ho na hlavný prostriedok dobytia politickej moci. Zredukoval podstatu dejín na ekonomické ciele a ignoroval mravný rozmer socializmu. Tým sa zo socialistického hnutia postupne začali vytrácať také dôležité činitele dejinného pohybu ako nadšenie, oddanosť a obeť.“ (str. 122) Že to takto chápe priemerný Slovák, ktorý pod socializmom rozumie donovembrový režim a Marxa pozná nanajvýš z paškvilu známeho ako „vedecký komunizmus“, to je pochopiteľné. Že si to dovolí napísať autor diela, ktoré má vedecké ambície, je už ospravedlniteľné menej. Chmelár si nielenže pletie mysliteľa Marxa s politickým pragmatikom Leninom, ale oboch ešte navyše chápe skrz Stalinov neskutočný „marxizmus-leninizmus“. Nečudujem sa, že je mu z tohto instantného guláša zle; čudujem sa však, že ho to neprimälo pozorne preskúmať, či sa táto brečka naozaj skladá z prísad, ktorými sa vystatuje na obale.

Lebo Chmelár sa tým skutočne nezaoberá. Kým totiž Chomsky či Korten, alebo z druhej strany Hayek či Havel sa v poznámkovom aparáte jeho knihy vyskytujú mnohokrát, svoje tvrdenia o chybnosti Marxových záverov nepodložil autor ani jediným autentickým citátom. Rovnako chýba akákoľvek opora v prameňoch jeho názorom na Lenina či boľševickú revolúciu. Tým sa, žiaľ, dostáva naroveň slovenským „liberálom“, ktorí sa pri svojich bohorovných súdoch tiež nikdy nepotrebujú presvedčiť o skutočných postojoch tých, ktorých zatracujú.

Slúžiť dvom pánom?

No nech je ako chce, je fakt, že Marx sa väčšinu života nezaoberal témou, ktorú Miroslav Kusý kedysi nazval „osobnou filozofiou“, teda, zhruba povedané, otázkou „Ako žiť?“ A práve tá je motiváciou Chmelárovho náboženského exkurzu i najoriginálnejšej, ťažiskovej časti knihy. V kapitole o „teológii socializmu a environmentalizmu“ sa autor snaží nájsť čo najviac styčných bodov medzi učením svetových náboženstiev a oboma spomenutými ideológiami (pričom socializmus chápe pochopiteľne nie ako režim sovietskeho typu, ale ako živé hnutie solidarity a sociálnej spravodlivosti).

Ponechajme teraz bokom pasáže, v ktorých sa autor snaží vykladať časti Starého zákona či Apokalypsy ako varovania pred ekologickou katastrofou – pasáže s nepríjemnou pachuťou okultno-nostradamovského iracionalizmu, ktorý sa u nás po páde „komunizmu“ tak rozbujnel. Všimnime si skôr, že i keď ako reakcia na prevažujúce stotožnenie socializmu s ateizmom je Chmelárovo úsilie iste chvályhodné, nemožno si pri jeho čítaní nespomenúť na trefnú poznámku G. K. Chestertona: „Mnohí znalci porovnávacej religionistiky tvrdia, že kresťanstvo a budhizmus majú navzájom veľa spoločného. Zvlášť budhizmus.“ Chmelárovi totiž pri jeho skúmaní sociálnych a environmentálnych cností náboženstiev akoby uniklo, že podstata organizovanej viery leží v niečom úplne inom – a tým sa od bezvereckých hnutí fundamentálne odlišuje. Totiž, tieto prednosti hnutí viery, či už napĺňané aj v praxi, alebo iba teoretické, nemôžu byť nikdy zo zorného uhla náboženstva prvoradé. Sú totiž vždy len odvodené, závislé od nadprirodzenej reality (Boha), ktorá by ich mohla v prípade potreby zase aj zrušiť. Nikdy preto nemôžu byť hodnotami samými osebe.

Medzi sekulárnymi hnutiami, akým bol socializmus, a hnutiami náboženskej viery, v skutočnosti zíva neprekonateľná priepasť. Tie prvé chápu človeka ako za každých okolností prvoradého. Tie druhé sú mu oddané len podmienečne; hlavná je vždy služba Bohu či inej nadprirodzenej realite. Toto je podstata všetkých konfliktov náboženských fundamentalistov a nevereckých humanistov – či už sú to interrupcie, antikoncepcia, zákazy ženám chodiť s odhalenou hlavou atď. Vždy ide v konečnom dôsledku o to, či zachovať vernosť „záujmu Božiemu“ (povedzme v podobe, v akej je vyložený v posvätnej knihe), alebo dať prednosť záujmu výsostne ľudskému. Bezverecké a náboženské hnutia sa môžu v mnohých veciach zhodovať; no keď príde „na lámanie chleba“, každý sa musí napokon rozhodnúť, či je pre neho dôležitejší „onen svet“, alebo svet tento. Ničomu neprospeje, ak budeme v dôsledku túžby po harmónii pred týmto faktom zatvárať oči.

Ľudia zvláštneho razenia?

Najsilnejšie pasáže knihy sú tie, kde Chmelár prechádza k jadru vlastnej výpovede o „univerzálnej etike prežitia“. Autor sa tu menej ponáhľa a menej žongluje s tvrdeniami, ako je to v kritickej časti a je to len dobre. Pokúša sa tu prispieť k tvorbe akéhosi „sekulárneho náboženstva“, žitého mravného kompasu, ktorý by vniesol duchovno do každodenného života. Táto časť knihy je však priveľmi bohatá na myšlienky, aby sa dala zhrnúť niekoľkými vetami. Aj tým, ktorým je autorov idealistický prístup cudzí, treba doporučiť, aby si spomínané pasáže prečítali sami. Silnou témou, ktorú naznačila už jeho predošlá kniha – Rozprava o zjednotení ľudstva – je napríklad dôraz na jednotnosť, nedeliteľnosť ľudskej spirituality; z textu cítiť nesmierne silnú túžbu po harmónii a utíchnutí konfliktov. (Na čom mimochodom opäť vidíme, ako ďaleko má Chmelár od marxizmu. Hoci Marx očakával od komunizmu koniec konfliktu triedneho, rozhodne ho nepokladal za vyhasnutie sporov ako takých, za koniec dialektického vývoja vôbec. Ak máme súdiť podľa britkého polemického štýlu jeho článkov, harmonické splynutie protikladov na Chmelárov spôsob by Marx asi označil za niečo ako „idealistický bľabot“.)

Mnohé pasáže „pozitívnej“ časti knihy sú zjavne hlboko osobne prežité a precítené. Miestami pôsobia skutočne veľmi inšpiratívne. Za všetky spomeňme aspoň nasledujúci odsek: „To, čo hľadáme, nie je tvorba nového autoritatívneho poriadku, ale pokrok v evolúcii ľudského ducha. Inak povedané, nepotrebujeme kresťanstvo alebo budhizmus, ale milióny ľudí takých, ako bol Ježiš alebo Budha. Kritické spoločenstvo jednotlivcov schopných transformovať samých seba. ... Ak autorita vytvára model, v ktorom ostatní nachádzajú určité uspokojenie a nasledujú ho, potom stúpenece je ľudskou bytosťou z druhej ruky“ (str. 99, zdôraznené v originále). Chvályhodné je aj to, že hoci Chmelár sa s existujúcimi vierami zhoduje v potrebe vnútornej premeny jednotlivca, uvedomuje si zároveň, že kríza, v ktorej žijeme, je spoločenská a ako taká musí byť riešená aj premenou spoločnosti.

Problematickejšie už je, ako si túto premenu predstavuje. V priamom protiklade s boľševikmi, ktorí chceli robiť revolúciu s „ľuďmi takými, akí sú“, je Chmelár vysoko prieberčivý a chce budovať novú spoločnosť len s „ľuďmi nového typu“. Doslova píše: „Všetky veľké hnutia dejín sa začínali vyčlenením z väčšinového stáda. Na počiatku je vždy sekta – ľudia zvláštni, tak trochu asertívni, uvedomujúci si dôsledky svojej voľby.“ (str. 151) Tretia možnosť, že totiž celkom bežní, „postihnutí“ a „skazení“ ľudia-odtlačky dnešnej spoločnosti by sa práve v procese svojho úsilia o lepšiu spoločnosť, ba priamo v dôsledku tohto úsilia mohli aj sami meniť, mu nenapadne.

Čo teda od svojich „ľudí zvláštneho razenia“ autor očakáva? Mali by úplne opustiť doterajší spôsob života, „nekolaborovať so systémom“ (vôbec nekonzumovať jeho produkty?), vytvárať alternatívne komunity a „posväcovať ich mravný rozmer“. Tieto komunity by sa mali postupne zjednocovať do akéhosi spoločenstva fungujúceho na alternatívnych vzťahoch, ktoré utvorí zásadne nenásilnú „opozíciu voči štátu“ .

Chmelár neudáva podrobnosti toho, prečo by sme mali očakávať rast počtu komunít, ani spôsob ich vzájomného prepojenia, ani podobu ich opozície voči štátu. Vôbec nie je jasné, prečo by postup, ktorý odporúča, mal viesť k výsledku, ktorý si želá – teda k nesmierne hlbokej celosvetovej transformácii spoločnosti.

Celá podmanivá predstava totiž nepripomína nič väčšmi, ako modelové kolónie utopického socialistu Roberta Owena z devätnásteho storočia, či neskoršie izraelské kibuce. Hoci to podobným pokusom nič neuberá na ich hodnote, predsa len je fakt, že v konečnom dôsledku takéto dobrovoľné odchody z väčšinovej spoločnosti k jej transformácii neviedli. Naopak, väčšinová spoločnosť ich napokon poväčšine opäť pohltila. Chmelár nám nedáva dôvod veriť, že by to tento krát malo byť nejako inak.

Ešte podstatnejšou námietkou proti celému projektu však je, že v praxi by predstavoval nutnosť vrátiť sa v spôsobe života o dobrých tristo rokov dozadu, ak nie viac – aspoň, ak myslíme „nekolaborovanie so systémom“ naozaj vážne.

Eko-komunity bez teplomerov

Je fakt, že život v súčasnom systéme vnucuje nespokojencom obrovské vnútorné protirečenie. Ak by sme mali byť dôslední, nestačí nepiť Coca-Colu, nejesť hamburgre z McDonaldu a nechodiť obutí v teniskách Nike. Dôsledné odmietnutie systému, ktorý žije z vykorisťovania cudzej práce a ktorý nemá žiadnu environmentálnu spätnú väzbu, by znamenalo nespotrebúvať akékoľvek kapitalistické výrobky – a keďže iné v dnešnom svete prakticky neexistujú, znamenalo by to vylúčiť sa z ľudskej spoločnosti ako takej.

Pred vyše stopäťdesiatimi rokmi zaznel proti tomuto názoru Marxov argument, že takýto „návrat k prírode“ je reakčný, že sa snaží obrátiť koleso dejín späť do čias tmárstva pred vznikom modernej vedy a technológie a že v konečnom dôsledku je ako recept pre celú spoločnosť tak či onak neuskutočniteľný. (Pri pohľade na to, aké barbarstvo dokázal uprostred civilizovanej Európy uskutočniť nacizmus, je pravda toto posledné tvrdenie dnes už otázne.)

Marx namiesto toho ponúkol iné riešenie: ak nás slepý, iracionálny, vykorisťovateľský systém dennodenne núti stvrdzovať vlastné i cudzie otrocké postavenie, potom treba onen systém nahradiť takým, v ktorom budú ľudské bytosti slobodné, v ktorom nebudú utlačované slepou mašinériou, ale naopak ju dokážu samé ovládnuť a odkázať do rozumných koľají.

Pád „komunizmu“ tomuto riešeniu – jemne povedané – ubral na presvedčivosti.

Lenže tým sa sotva zmenila sila pôvodného argumentu. Doslovne chápaný „návrat k prírode“ by znamenal aj návrat k nesmiernej drine, strastiam a utrpeniu. Spýtajme sa len napríklad, odkiaľ vezmú ľudia v Chmelárových komunitách povedzme obyčajné teplomery. Ako možno bez priemyselnej a v istom zmysle masovej výroby vyťažiť a vydestilovať ortuť? Ako ju bez nástrojov, ktoré musia byť vyrobené na iných nástrojoch, ktoré sú zase vyrobené na ďalších nástrojoch, uzavrieť do vákuovej trubičky? Ako vôbec sklo do podoby tejto trubičky odliať? Všetky tieto úkony predpokladajú celý strojový park, ktorý je v priamom protiklade s malými sebestačnými komunitami. Je to pritom len jediný drobný príklad – o inzulíne, umelých obličkách či antibiotikách tu vôbec nehovoríme, podobne ako o tisícoch „drobností“, ktoré síce nie sú priamo otázkou života a smrti, ale určite ku kvalite a dĺžke onoho života prispievajú. Autor podobne ako mnohí iní zástancovia myšlienky odpriemyselnenia svoju odpoveď na tento problém neuvádza.

Veriť, či myslieť?

Svet nie je na predaj si stanovil latku veľmi, veľmi vysoko. Chcel by byť nielen súhrnnou kritikou dnešných pomerov, ale zároveň aj polemikou s jedným druhom riešenia krízy a návrhom riešenia radikálne nového a hlbokého. Na slovenské pomery je práca skutočne ojedinelým počinom a preto je vlastne bez konkurencie. Každý, kto sa čo len trocha zaujíma o stav sveta, by si ju mal prečítať a vedieť sa vyrovnať s jej myšlienkami.

No práve tým, že kniha slovenskú úroveň presahuje, sa dožaduje, aby sme ju hodnotili z hľadiska svetového. V takomto porovnávaní, žiaľ, už veľmi dobre neobstojí. Po prvé preto, že svojou kritickou časťou nie je vo svetovom meradle príliš originálna. Tam, kde autor skutočne prezentuje aj svoje pôvodné názory, ich zase rozosieva po svete novinársky ľahko, nepodrobuje ich starostlivému, často bolestnému skúmaniu, ako by sa patrilo na naozajstného mysliteľa.

Ďalšou vadou práce je fakt, že Chmelár fakticky obchádza problém hlavného doterajšieho pokusu zmeniť svet – „komunizmu“. Chmelárova „mravná“ kritika marxizmu by totiž mohla byť rovnako dobre napísaná pred sto rokmi, ako dnes; z historickej skúsenosti tohto hnutia nevyvodzuje vôbec nič. Je to, ako keby sa roky 1917-1989 vlastne nikdy neodohrali.

Aj v dôsledku toho autor v skutočnosti nie je schopný obzor marxizmu prekročiť. Racionalizmus a marxizmus predsa vznikli z nejakých konkrétnych príčin, ako reakcia na nedostatky dovtedy ponúkaných myšlienkových systémov. Kým tieto nedostatky existujú, budú stále znova pudiť ľudí k snahe ich prekonať. Návrat do hlbín histórie ešte pred Marxa – ba vôbec pred Osvietenstvo – preto nie je nijakým riešením. Znamenal by pchať hlavu do piesku pred faktom, že mnohotisícročné dejiny náboženstva ešte nikde na svete k skutočnému oslobodeniu človeka neviedli. Že k nemu neviedli ani moderné ideológie? Veru nie. Skutočný pokrok však možno dosiahnuť len úsilím prekonať ich rovnako, ako sa tieto myšlienkové systémy pokúsili prekonať náboženstvo. To znamená nebrodiť sa späť proti prúdu času, ale naopak – pustiť sa do uvážlivého, ale rozhodného postupu vpred.

Jeden často zneužívaný citát, ktorý Chmelár očividne v jeho celku nepozná presne tak, ako ho nepoznali ani „reálnosocialistickí“ propagandisti, v skutočnosti znie: „Náboženské utrpenie je zároveň skutočným utrpením i protestom proti skutočnému utrpeniu. Náboženstvo je povzdychom utlačovaného tvora, srdcom bezcitného sveta, dušou bezduchých podmienok. Náboženstvo je ópiom ľudstva.“

Ópium utišuje bolesť – a tým je cenné, nie zatrateniahodné. Ale človeku naozaj pomôže až to, keď pochopí, v čom je zdroj bolesti, a bude schopný sa jej zbaviť. Marxizmu sa táto liečba nepodarila. Bolo by dobré vedieť, prečo, poučiť sa z príčin a nájsť spôsoby lepšie. Sotva však bude riešením, ak v dôsledku tohto neúspechu na celú liečbu zabudneme a vrátime sa znova iba k utišovacím prostriedkom.



Michal Polák je doktorand na London School of Economics (Londýnskej vysokej škole ekonomickej) a člen Združenia sociálnej sebaobrany.





Vaše komentáre:

 (17.12.2010 03:17:32)     

ugg boots have[url=http://www.uggboots7777.com]ugg[/url] been[url=http://www.uggboots7777.com]uggs[/url] very popular among[url=http://www.uggboots7777.com]uggs boots[/url] people who love wearing these types of footwear. The boots are made[url=http://www.uggboots7777.com/ugg-2010-new-arrivals-ugg-jimmy-choo-boots-c-100_72.html]UGG JIMMY CHOO[/url] out[url=http://www.uggboots7777.com]discount uggs[/url] of the[url=http://www.uggboots7777.com]uggs for sale[/url] best[url=http://www.uggboots7777.com]uggs on sale[/url] materials[url=http://www.uggboots7777.com]ugg boots for sale[/url] so that's why[url=http://www.uggboots7777.com]ugg boots on sale[/url] style and durability becomes[url=http://www.uggboots7777.com]ugg on sale[/url] possible for those who use it.[url=http://www.uggboots7777.com]ugg boots sale[/url] The real[url=http://www.uggboots7777.com]snow boots[/url][url=http://www.uggboots7777.com]uggs outlet[/url] are[url=http://www.uggboots7777.com]ugg outlet[/url] very very expensive, a lot of people[url=http://www.uggboots7777.com]winter boots[/url] can afford them, especially the poor.[url=http://www.uggboots7777.com]cheap uggs[/url] Maybe[url=http://www.uggboots7777.com/ugg-classic-short-5825-c-8.html]ugg[url=http://www.uggboots7777.com/ugg-classic-short-5825-c-8.html]classic short[/url][/url] it is classic short very easy for[url=http://www.uggboots7777.com/ugg-classic-tall-5815-c-6.html]classic tall[/url] the rich[url=http://www.uggboots7777.com/ugg-classic-tall-5815-c-6.html]ugg classic tall[/url] to get[url=http://www.uggboots7777.com/ugg-classic-cardy-5819-c-7.html]women's[url=http://www.uggboots7777.com/ugg-classic-cardy-5819-c-7.html]classic cardy[/url][/url] the high quality real classic cardy[url=http://www.uggboots7777.com/ugg-classic-cardy-5819-c-7.html]classic cardy ugg[/url]. It is[url=http://www.uggboots7777.com/ugg-classic-cardy-5819-c-7.html]ugg cardy[/url] unfair[url=http://www.uggboots7777.com/ugg-classic-cardy-5819-c-7.html]ugg fringe cardy[/url] for the poor.[url=http://www.uggboots7777.com/ugg-bailey-button-triplet-1873-c-51.html]ugg[url=http://www.uggboots7777.com/ugg-bailey-button-5803-c-33.html]bailey button[/url] triplet[/url] So I bailey button hope[url=http://www.uggboots7777.com/ugg-bailey-button-5803-c-33.html]ugg australia bailey button[/url] they can come to the[url=http://www.uggboots7777.com/ugg-bailey-button-5803-c-33.html]ugg bailey button[/url] good that[url=http://www.uggboots7777.com/ugg-classic-mini-5854-c-9.html]ugg classic mini[/url] sell different styles of cheap replica knock off[url=http://www.uggboots7777.com/ugg-classic-mini-5854-c-9.html]ugg australia classic mimi[/url][url=http://www.uggboots7777.com/ugg-classic-mini-5854-c-9.html]classic mini ugg[/url].[url=http://www.uggboots7777.com/ugg-nightfall-5359-c-5.html]ugg australia nightfall[/url][url=http://www.uggboots7777.com/ugg-sundance-ii-5325-c-4.html]ugg sundance[/url] became an exceedingly[url=http://www.uggboots7777.com/ugg-ultra-short-5225-c-2.html]ugg ultra short[/url] popular brand and most people equate[url=http://www.uggboots7777.com/ugg-ultra-short-5225-c-2.html]ultra short ugg[/url] the name with the seemingly ubiquitous shearling-lined flat[url=http://www.uggboots7777.com/ugg-classic-short-5825-c-8.html]boots for ladies[/url] that girls and women[url=http://www.uggboots7777.com/ugg-classic-short-5825-c-8.html]ladies boots[/url] wore in all seasons. You can[url=http://www.uggboots7777.com/ugg-classic-tall-5815-c-6.html]ugg tall[/url] find[url=http://www.uggboots7777.com/ugg-australia-kids-boots-c-74.html]uggs kids[/url] that imitate the[url=http://www.uggboots7777.com/ugg-classic-short-5825-c-8.html]womens boot[/url] original in looks

Reagovať

sfd  (21.04.2011 09:04:49)     
sdf

carefully choose [url=http://www.uweddinggowns.com]wedding dresses[/url] your prom dresses [url=http://www.weddingdressale.org]prom dresses[/url] in winter [url=http://www.weddingdressale.org/faq.html]prom dresses[/url] cold winter [url=http://www.weddingdressesite.com]prom dresses[/url] I warm wedding dresses

Reagovať


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.