hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

22. 06. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Panelfest

Centrum komunitného rozvoja

Viete, že pred 50 rokmi postavili prvý panelák? Ak nie, tak príďte na Panelfest – festival, ktorý si pripomenie polstoročie panelákovej civilizácie slovenských miest. Z obývačkového kresla si vychutnáte pop-kultúru doby panelovej, súčasnú filozofickú reflexiu tohto fenoménu, ako aj audiovizuálne reakcie domácich i zahraničných umelcov.

(16. 11. 2005)



Linka na dnes



Allin Cottrell

Profesor Allin Cottrell je šéfom Ekonomickej fakulty americkej Wake Forest University. Je jedným z mála ekonómov, ktorí sa vážne zaoberajú rozpracovávaním marxovskej tradície v modernom svete. Pozor, je to seriózny výskum, nemá nič spoločné s niekdajším „vedeckým komunizmom" reálnosocialistických scholastikov. Spolu s W. Paulom Cockshottom napísal knihu Towards a New Socialism, v ktorej predstavujú nesovietsky model kybernetickej post-kapitalistickej ekonomiky.



Ad: Čo sa babe chcelo, to sa babe snilo (Eduard Chmelár)

Tvrdé slová, ťažké sny


Michal Polák

vydané 08. 12. 2003 • prečítané 11397x
formát na tlač



Reagovať na kritiku vlastnej knihy nebýva celkom bežné. Trochu čudné pocity vzbudzuje isteže aj reakcia na takúto reakciu. Ospravedlňujem sa čitateľom a sľubujem, že ich trpezlivosť nebudem skúšať pridlho.


Nechcem vstupovať s Eduardom Chmelárom do polemiky o veciach, ktoré s predmetom diskusie - recenziou a knihou Svet nie je na predaj - priamo nesúvisia. To znamená, že o svojich osobných vlastnostiach (ktorým E. Ch. venoval dosť veľký priestor) hovoriť nebudem, tak, ako nebudem hovoriť ani o jeho. Argumenty ad hominem - teda osobné útoky na spoločníka v rozhovore - jednoducho do myšlienkových sporov či rozpráv zo zásady nepatria. Preto - nie. Ani dnes, ani v budúcnosti.

Čo sa týka samotného predmetu diskusie - teda kvality knihy - ani tu nemám v úmysle Eduardovi Chmelárovi siahodlho dokazovať svoju pravdu. Myslím, že viaceré riadky, ktoré mu prekážajú, jednoducho pochopil trocha mylne a dalo by sa to pomerne ľahko vysvetliť (čo nechávam na samotných čitateľov, ak majú chuť sa tým zaoberať). Za všetky spomeňme len jeden príklad.

E. Ch. vraví, že „je hlúpe vyčítať mi, že z Marxa som nepoužil jediný autentický citát" a uvádza pritom poznámku k strane 37 (mimochodom, jedinú v celej knihe). Nezostáva mi nič iné, len zdôrazniť svoju presnú formuláciu, že totiž autor nepodložil ani jediným autentickým citátom „svoje tvrdenia o chybnosti Marxových záverov". A za tým si naďalej stojím. Eduardom Chmelárom spomínaná poznámka k 37 sa vzťahuje na jednu z pozitívnych zmienok o Marxovi. S jeho kritickými pasážami nemá vôbec nič spoločné. Naďalej je teda pravdou, že tam, kde Chmelár Marxa kritizuje, nemá žiadnu oporu v prameňoch. Formuloval som svoju vetu spôsobom, akým som ju formuloval, práve preto, aby som naznačil, že som si onej odvolávky (opäť, jedinej v celej knihe) dobre vedomý.

Ľahko by sme takto mohli pokračovať aj ďalej. Pripadá mi to však zbytočné a pre bežného čitateľa nesmierne nudné. Je zrejmé, že Eduarda Chmelára samotného nepresvedčím. A čo sa týka ostatných čitateľov, bolo by najlepšie, keby si každý z nich utvoril názor sám. Budem len a len rád, ak si čo najviac z nich po knihe siahne a rozhodnú sa sami pre seba, či som prácu zhodnotil spravodlivo, alebo či je naopak bližšie k pravde vo svojej reakcii Eduard Chmelár. Práve tým sa naplní jeden z hlavných účelov recenzie - totiž, primäť čitateľa, aby sa s dielom vyrovnal svojím vlastným rozumom.

Jednej veci sa však predsa len asi nevyhnem. Eduard Chmelár ma hneď v úvode obviňuje z „nehoráznych lží" - obviňujem ho údajne, že „prebral doslovne celé pasáže či formulácie" z diela Noama Chomského či Susan Georgeovej. Je mi strašne ľúto, že E. Ch. ženie túto otázku na ostrie noža. Nemám vo zvyku podobné slová vypúšťať z úst veľmi ľahko. Ak ma niekto v súvislosti s nimi obviňuje z podlosti a zo lží, nezostáva mi, žiaľ, nič iné, než podložiť ich dôkazmi.

Po prvé, nenapísal som, že E. Ch. prebral som tieto pasáže „doslovne", ale „viac-menej doslovne" - a tento jemný odtienok bol dodaný úmyselne. Nechávam teraz na posúdenie čitateľov, nakoľko boli moje slová oprávnené.

Úryvky zo Svet nie je na predaj: Úryvky z filmu Manufacturing Consent (prepis filmu v slovencine vydalo v roku 1999 nakl. Bod zlomu v Medzilaborciach)
“Základným kritériom, ktorým sa moc dnes riadi, je maximálna efektívnost. Z tohto hladiska nie je potrebné indoktrinovat do systému priamo celú populáciu, ale len jej nepatrnú cast, ktorá hrá urcitú úlohu v rozhodovaní, ako sú politici, manažéri, novinári, intelektuáli, prípadne ucitelia.- Väcšina ludí je však vedená k tomu, aby si nic nevšímala, aby len plnila rozkazy a nemyslela, co sa obycajne dosahuje rozlicnými nástrahami konzumu.(str. 21) Otázka: Keď hovoríte o “výrobe súhlasu” – čí súhlas sa to vlastne vyrába?

Noam Chomsky: Môžeme – no, začnime tým, že existujú dve rôzne skupiny – môžeme to rozobrať aj podrobnejšie, no pri prvom priblížení má propaganda dve cieľové skupiny. Jednou z nich je tá, ktorej sa niekedy hovorí „politická trieda“. To je možno 20% obyvateľstva, ktorých je relatívne vzdelaných, viac-menej schopných formulovať myšlienky, tých, ktorí hrajú určitú úlohu v rozhodovacom procese – tých, od ktorých sa očakáva, že sa budú zúčastňovať na spoločenskom živote, či už ako manažéri, alebo kultúrni manažéri, ako povedzme učitelia, spisovatelia a tak ďalej – od nich sa očakáva, že sa budú zúčastňovať na voľbách, že budú v ekonomickom, politickom i kultúrnom živote hrať určitú úlohu. Ich súhlas je kriticky dôležitý. Toto je skupina, ktorá musí byť hlboko indoktrinovaná. No a potom je zvyšných asi 80% obyvateľstva, ktorých hlavnou úlohou je poslúchať rozkazy, nerozmýšľať, o nič sa nezaujímať. Oni sú to, kto na to potom zvyčajne doplatí. (minúty 35-36 filmu)
... sústredený tlak k slepému prijímaniu postojov, hodnôt a zámerov mocenskej elity je charakteristický práve pre liberálne zriadenie. Typický totalitárny štát tieto nástroje nepotreboval, lebo v takomto režime príliš nezáležalo na tom, co si ludia myslia. Ked však štát stratil svoju totalitárnu moc, nastal problém. Bolo potrebné zdokonalit techniku ovládania, ktorú Walter Lippmann pomenoval výroba súhlasu a ktorej sa v úprimnejších dobách hovorilo propaganda.

Nielen konzervatívni, ale aj mnohí liberálni myslitelia považovali výrobu súhlasu v demokracii za nevyhnutnú a užitočnú. Tvrdili, že verejnosť nie je schopná chápať spoločné záujmy všetkých ľudí, že sa nimi nedokáže zaoberať, a musí preto existovať osobitná skupina, ktorú Lippman nazval špecializovanou triedou. Toto elitárske učenie obhajoval aj moralista Reinhold Niebuhr, v politických kruhoch USA veľmi vplyvný intelektuál, ktorý argumentoval, že priemerný človek sa neriadi rozumom, ale vierou. Táto naivná viera si vyžaduje vyvolávať ilúzie a používať emocionálne pôsobivé zjednodušenia, ktoré sú potrebné na to, aby tvorca mýtov udržal radového občana v stave primeranej akceptácie mocenských zámerov. Netreba zdôrazňovať, že takéto názory sú svojou povahou v elementárnom rozpore s demokratickými hodnotami a potvrdzujú stupňujúce sa snahy o etablovanie neoaristokracie.“ (str. 21-22)


Nie je teda pravda, ako by sme si mohli naivne mysleť, že indoktrinácia sa s demokraciou vylučuje. Vtip je v skutočnosti v tom, že vo vojenskej diktatúre, alebo vo feudálnom štáte, či ako sa dnes hovorí v totalitnom štáte, veľmi nezáleží na tom, čo si ľudia myslia, pretože štát im nad hlavou drží kyjak a má pod kontrolou ich činy. No akonáhle štát o ten kyjak príde, akonáhle už ľudí nemožno ovládať silou, akonáhle zaznieva aj hlas ľudu – vtedy vzniká problém, že ľudia sú príliš zvedaví a drzí, než aby sa pokorne podrobili občianskej vláde, a preto treba ovládať ich myseľ. Štandardný postup je pritom spoľahnúť sa na to, čomu sa v poctivejších časoch hovorilo „propaganda“ – na výrobu súhlasu, na tvorbu nevyhnutných ilúzií. (minúty 26 - 27)

Otázka: Výroba súhlasu – čo myslíte pod týmto výrazom?

Noam Chomsky: Nuž, tento názov je vlastne vypožičaný z knihy Waltera Lippmana, napísanej okolo roku 1921, v ktorej „výrobu súhlasu“ – ako to pomenoval – nazýva revolúciou v demokratickej praxi. Ide v podstate o jeden zo spôsobov ovládania. Lippman vyhlásil, že je to užitočné i nutné, pretože verejnosti unikajú spoločné záujmy, všeobecné záujmy všetkých. Verejnosť jednoducho nemá na to, aby sa s nimi vyrovnala, a tak musia spadať do kompetencie „špecializovanej triedy“, ako to Lippmann pomenoval. Povšimnime si, že to je presný opak štandardného názoru na demokraciu. V trochu inej podobe to vyjadril uznávaný moralista a teológ Rheinhold Niebuhr, ktorý mal veľký vplyv na svojich súčasníkov v politike. Podľa jeho názoru je racionálny iba „chladný pozorovateľ“. No priemerný človek v dôsledku svojej hlúposti nasleduje vieru, nie rozum. Táto naivná viera si vyžaduje „nevyhnutné ilúzie“ a „emocionálne nabité zjednodušenia“, ktoré tvorí výrobca mýtov, aby udržiaval bežného človeka na správnej ceste. (minúty 26 - 27)(vlastný preklad M. P. z filmu - anglický originál pripojený na konci článku)

Je pravda, že E. Ch. sa na filmový prepis neskôr skutočne odvoláva. Ale naozaj až neskôr. Poznámka sa nachádza až na začiatku ďalšej podkapitoly a vzťahuje sa už na konkrétny spôsob fungovania propagandy. Fakt, že slová o dôležitosti ovládania myslenia v netotalitárnom štáte pôvodne vyslovil a citáty z Lippmanna i Niebuhra na túto tému vyhľadal Noam Chomsky, sa veci neznalý čitateľ z Chmelárovho textu jednoducho nemá ako dozvedieť.

Podobne sa to má aj s citáciami Susan Georgeovej. Áno, E. Ch. sa na ňu skutočne odvoláva, presne tam, kde to uvádza vo svojej reakcii. Nenapísal som predsa, že autor svoje zdroje neuvádza nikdy - to by kniha sotva mohla mať „bohatý poznámkový aparát" - iba, že sa mu to stáva „často". Môžeme sa sporiť o to, čo znamená často; ale je fakt, že napríklad nasledujúce pasáže z knihy sa o Susan Georgeovej nezmieňujú vôbec:


Úryvky zo Svet nie je na predaj: Úryvky zo Susan Georgeová:  Krátka história neoliberalizmu (http://www.cepa.sk)
„Jedno z vysvetlení (úspechu neoliberalizmu – pozn. M. P.)treba hľadať v účinnom budovaní intelektuálnej infraštruktúry, ktorou si neoliberáli otvárali cestu a rozširovali spojenia s občianskou spoločnosťou. Všetko sa to začalo na univerzite v Chicagu, kde profesor Hayek spolu so svojimi študentmi (medzi ktorými boli napríklad Milton Friedman a Gary Becker) inicioval založenie gigantickej medzinárodnej siete nadácií, občianskych združení, výskumných centier a marketingových agentúr. (Keďže pasáž nie je pôvodná, E. Ch. neopravil ani drobnú chybu Susan Georgeovej – keď totiž Friedrich von Hayek odišiel v roku 1950 z Londýna na Chicagskú univerzitu, Milton Friedman tam už štyri roky sám prednášal ekonómiu a určite teda nebol Hayekovým študentom v doslovnom slova zmysle – pozn. M. P.)Všetky tieto inštitúcie chrlili ako na bežiacom páse nielen publikácie, ale aj akýsi osobitný druh rýchlokvasených „akademikov“, ktorých hlavnou úlohou bolo (a zostalo) neúnavne spracúvať neoliberálne idey, vygenerovať z nich doktríny, baliť ich do lákavých obalov a – čo je najdôležitejšie – politicky ich presadzovať."

„Na rozdiel od progresívnych síl správne pochopili, že aj idey majú svoje následky.(kurzíva M. P.) Začali z embryonálneho štádia na Univerzite v Chicagu s filozofom a ekonómom Friedrichom von Hayek a jeho študentami, medzi ktorými nechýbal napr. Milton Friedman, aby ako neoliberáli založili gigantickú medzinárodnú sieť nadácií, inštitúcií, výskumných centier a PR agentúr chrliacu publikácie, akademikov a spisovateľov, ktorých úlohou bolo a je neúnavne generovať vlastné idey a doktríny, baliť ich do lákavých obalov a potom politicky presadzovať."
„Títo ľudia (na rozdiel od progresívnych síl) správne pochopili, že nielen činy, ale aj myšlienky majú svoje následky. (kurzíva M. P.) Postupne sa im podarilo vytvoriť nesmierne účinný ideologický arzenál, ktorým atakovali (a v mnohých prípadoch aj úspešne deštruovali) všetky politické opatrenia určené na ochranu kolektívnych štruktúr. Neoliberáli veľmi dobre chápali, čo mal na mysli Antonio Gramsci, keď vystúpil s koncepciou kultúrnej hegemónie. Ak môžeš zamestnať mysle ľudí, ich srdcia a ruky ťa budú nasledovať." „Postupne vytvorili celý tento nesmierne účinný ideologický arzenál, pretože veľmi dobre chápu to, o čom hovoril taliansky marxistický mysliteľ Antonio Gramsci, keď prišiel s konceptom kultúrnej hegemónie. Ak môžeš zamestnávať mysle ľudí, ich srdcia a ruky ťa budú nasledovať."
„Treba uznať, že ideologická a propagandistická práca neoliberálov je brilantná. Minuli na ňu stovky miliónov dolárov, no zisky z nej sú nevyčísliteľné. To, že tieto peniaze boli použité mimoriadne efektívne, dokumentuje skutočnosť, že neoliberálna dogma je dnes považovaná za čosi viac ako politickú či ekonomickú doktrínu: spoločnosť ju začala chápať ako prirodzenú a normálnu podmienku existencie ľudstva, čo je samo osebe fenomenálne, lebo táto falošná ilúzia neberie do úvahy nespočetné množstvo ľudských tragédií a finančných kríz, ktoré neoliberalizmus dokázateľne spôsobil a vyprodukoval."

str. (41-42)
„Nemám tu priestor na detaily, ale verte, že ideologická a propagačná práca pravice je absolútne brilantná. Minuli na ňu stovky miliónov dolárov, ale výsledok im je hoden aj toho posledného centu, pretože neoliberalizmus je dnes všeobecne považovaný za prirodzenú a normálnu podmienku existencie ľudstva. Nezáleží na tom, koľko katastrof každého druhu dokázateľne zapríčinil, koľko finančných kríz ešte spôsobí, koľko stroskotancov a vydedencov vyprodukuje. Neoliberáli dosiahli to, že ich politická doktrína sa zdá byť nevyhnutnou, akoby danou od Boha a jediným možným ekonomickým a sociálnym poriadkom, ktorý máme k dispozícii."

Môžeme sa sporiť o slovíčka - pristupuje autor takto ľahtikársky k cudzím zdrojom „často" (našli by sa aj ďalšie príklady...), alebo iba „občas"? Ide o „viac-menej doslovné" preberanie, alebo nie? Atď. Myslím však, že je jednoznačné, že tvrdé obvinenia z podlosti či nehoráznych lží na moju adresu určite nie sú namieste.

Je možno pravda, že takýto postup je na Slovensku pomerne rozšírený. Zrejme by sa dal zdokumentovať aj v mnohých publikáciách pravicových autorov. V tom prípade sa môžem autorovi iba ospravedlniť, že som na túto vec upozornil práve v jeho prípade a vzbudil tým možno dojem, že je tým výnimočný. No i keď sa možno takto správajú aj naši ideoví protivníci, to hádam ešte nie je dôvod, aby sme spúšťali latku sami pre seba... alebo sa mýlim?

Je mi veľmi ľúto, že sa Eduard Chmelár rozhodol zareagovať na moju recenziu tak, ako to spravil. Napriek všetkým názorovým rozdielom medzi nami si myslím, že jeho práca je určite hodná čítania i kúpy a snažil som sa, aby toto moje presvedčenie bolo z článku aj cítiť. Ak sa mi to nepodarilo, škoda. Spôsob, akým odpovedal autor knihy, však podľa môjho názoru neprospieva ani jemu, ani knihe, a už vôbec nie poznaniu. Veľmi by som chcel veriť, že v budúcnosti to dopadne inak.



Michal Polák je doktorand na London School of Economics (Londýnskej vysokej škole ekonomickej) a člen Združenia sociálnej sebaobrany. Knihu Eduarda Chmelára Svet nie je na predaj vydalo nakladateľstvo Eko-konzult.







Vaše komentáre:

Vlastimil Mikolas  (04.08.2009 16:42:54)     
Pravdu !
I ked som priaznivcom Edo Chmelara, pretoze sa snazi u nas ukazat na negativa dnesneho neoliber. trzneho kapitalismu, neospravedlnuje ho to, aby ve svojich knihach nepostupoval ako vedec. Ako priklad vedca, ktoreho si mimoriadne cenim je Noam Chomsky, ktory vzdy publikuje zdroje svych analyz a to E. Chmelar ocividne, ako je tu vidiet, casto vynechava. Tiez jeho rozhovor pred volbami do EU pre Sme je arogantny a zacina sa blizit V.Klausovi, tzn. reprezentatovi politickej linie, ktoru tvrde kritizuje. Mal by si uvedomit, ze k vede a ved. novinarstvu patri aj korektna citacia zdrojov. Je jasne, ze pokial pise clanok, kde ze stovek precitanych knih a clankov "vyraba" jakusi skratku, tak to casto nebude mozne i ked, pokial je to mozne, nebolo by od veci v zavorke uviest aspon niektore hlavne autory, z ktorych cerpal. Utocna arogantna forma obrany je to najhorsi, co moze E. Chmelar robit a hlavne tym podryvat aj myslenky, ktore presentuje. V.M.

Reagovať


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.