hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

30. 03. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Ako ministerstvo vnútra šliaplo extrémne vedľa

Michal Polák

Slovenská vláda prerokovala správu ministerstva vnútra o extrémizme Je to vskutku zaujímavé čítanie. Naznačuje kŕčovitú snahu nájsť pravicovým extrémistom za každú cenu „partnera“ na opačnej strane politického spektra. V tejto snahe sa slovenská polícia dáva na dobrodružnú dráhu politológa-amatéra. Žiaľ, opäť raz tým len dokazuje výhody deľby práce. Málokedy sa dá totiž dospieť k niečomu podstatnému mudrovaním o veciach, v ktorých sa zjavne nevyznáme. Keby sa bola polícia radšej držala svojho kopyta, možno by časom vyspela až na úroveň zrelej sily hodnej členského štátu EÚ. Súdiac podľa tejto správy sa toho tak skoro nedočkáme.

(07. 12. 2005)



Linka na dnes



Rovnosť.sk

Server podobného zamerania, ako feminet.sk. Jeho ťažisko je trocha odlišné, okrem ženskej otázky sa výraznejšie ako jeho kolegyňa venuje rovnoprávnosti ľudí s rôznou pohlavnou orientáciou. Nie je zatiaľ až taký bohatý na materiály, ale dobre pokrýva aktuálne otázky.



Milionárske huncútstvo

alebo Koniec sna o demokracii na Slovensku


Michal Polák

vydané 03. 11. 2003 • prečítané 10272x
formát na tlač



Blíži sa výročie Novembra ´89. Tohto roku ho podľa všetkého oslávime netradične – totiž, faktickým zrušením jeho najväčšieho výdobytku. Ak totiž všetko pôjde tak ako doteraz, nikto ani len nehlesne a parlament schváli koniec slobodných volieb.


Ponovembrový politicko-ekonomický systém je v mnohých ohľadoch nie-ľudský a nie-spoločenský. Státisíce ľudí ochudobnil a pripravil o základnú životnú istotu, jednu z najvytúženejších ľudských hodnôt. No napriek tomu predstavuje oproti diktatúre, ktorá mu predchádzala, prinajmenšom v jednom ohľade hlboký a neodškriepiteľný pokrok: poskytuje možnosť voľby. Iste, voľby čiastkovej, nedokonalej, obmedzenej ekonomickou nerovnosťou. No napriek tomu všetkému voľby skutočnej, aspoň potenciálne umožňujúcej väčšine spoločnosti presadiť svoje názory.

Mladšia generácia na základe mytológie šírenej o bývalom režime už možno ani netuší, že formálne voľby sa samozrejme konávali aj v ňom. Mali iba drobný háčik: hlasovať sa síce dalo, ale len za jedinú kandidátku. Všetky mená na nej boli dopredu schválené štátostranou, ktorá držala v rukách tú ozajstnú moc. Volanie po slobodných voľbách v roku ´89 bolo volaním po tom, aby sa s takouto falošnou voľbou skoncovalo a ľudia si mohli slobodne vybrať z čo najväčšieho množstva alternatív.

Ak však parlamentom prejde návrh volebného zákona, pripravovaný touto vládou, už onedlho sa vrátime k prednovembrovým pomerom. Novela volebného zákona totiž ruší doterajšie podmienky kandidatúry vo voľbách, podľa ktorých stačilo zozbierať desaťtisíc podpisov. V budúcnosti strana, ktorá chce kandidovať v jednom zo štyroch predpokladaných volebných obvodov, bude musieť zložiť kauciu minimálne pol milióna korún; ak bude chcieť kandidovať celoslovensky, prinajmenšom milióny dva. To je, milí priatelia, praktický koniec všeobecného volebného práva.

Ak si totiž ešte spomínate z hodín občianskej náuky, volebné právo sa delí na aktívne a pasívne – na právo voliť a na právo byť volený. Navrhovaná zmena síce nám síce ponechá právo voliť – to, ktoré sme mali aj v „reálnom socializme“. Radikálne však zasahuje do práva byť volený – a tým aj do nášho výberu. V budúcnosti bude môcť kandidovať len tá strana, ktorá bude zadobre s bohatými a vyzbiera dostatok „sponzorských darov“, aby ju z dvojmiliónovej kaucie nemusela bolieť hlava. Tak ako pred Novembrom ´89 všetkých kandidátov dopredu schvaľovala Strana, teraz ich budú musieť schváliť Peniaze. Ony si vyberú, ktorí uchádzači sa im páčia a ktorí nie, ktorí vojdú do volebnej arény a ktorí zostanú stáť pred jej dverami. Občan-volič už potom dostane na výber len z tohto príjemne zoštíhleného politického spektra. Že by sa možno raz chcel dať dokopy s inými, podobne zmýšľajúcimi ľuďmi a uchádzať sa o priazeň verejnosti sám? Zabudnite.

„Všeobecné volebné právo? Ľud si vďaka nemu môže vybrať, ktorí konkrétni predstavitelia vládnucej triedy ho budú najbližšie štyri roky zdierať, ponižovať a utláčať“ – takto nejako kedysi videl „buržoáznu demokraciu“ vodca boľševikov Lenin. Je to strašné, ale naši vládcovia sa nám zrejme zo všetkých síl pokúšajú dokázať, že práve on mal pravdu.

Nie je nám to jedno? Ale čoby, je.

Ak troška poznáme dejiny zápasov za všeobecné volebné právo, u nás spojené s pôvodnou sociálnou demokraciou (ktorej prominentným spojencom v tomto zápase bol istý profesor Masaryk), potom je argumentácia na podporu novely úplne na smiech – i keď je to smiech cez slzy. Tá argumentácia totiž znie, že likvidácia voľnej politickej súťaže je vlastne dobrá vec, pretože sa politická scéna „sprehľadní" a občanov prestane pri voľbách otravovať množstvo ministraničiek, ktoré ich len oberajú o čas. V duchu tejto komickej poznámky sa žiada pokračovať, že by sme to tým uponáhľaným, vystresovaným občanom mohli sprehľadniť ešte viac, keby sme počet strán obmedzili výraznejšie, povedzme na tri. Alebo keď už sme pritom – najlepšie na jednu jedinú. Sprehľadnenie by bolo dokonalé. A ešte by sme ušetrili – veď pri jednej strane by sa voľby vôbec konať nemuseli.

Dosť však takýchto absurdností. Aj bez nich si priemerne inteligentný človek uvedomí, že každá väčšina sa rodí ako menšina a v politike to platí viac, ako kdekoľvek inde. Ak sú čo aj drobné menšiny natoľko aktívne, že sa chcú prihovoriť svojim spoluobčanom a presvedčiť ich o svojej pravde, potom jednoducho takúto šancu mať musia. Ak umelo obmedzíme politickú hru a zabránime tomuto prirodzenému vývoju, spôsobíme jedine to, že takzvaný verejný priestor bude mať so skutočnými názormi verejnosti čoraz menej spoločné.

Nad faktom, že tento vývoj doteraz akosi nikoho veľmi nevzrušuje, zostáva rozum stáť. V pripomienkovom konaní k zákonu sa objaví ešte aj sťažnosť istého starostu, že konanie volieb v čase od 7.00 do 22.00 je proti pracovnej hygiene – ale že by sa niekto pozastavil nad useknutím možností pre nové alternatívy, to nie. Ešte aj Konfederácia odborových zväzov povie len toľko, že by si priala kombinovaný volebný systém. Takzvaná občianska spoločnosť na tom nie je o nič lepšie. Niekoľko mimovládnych organizácií (medzi nimi napr. Občianske oko) síce zverejní svoje „Výhrady k návrhu nového volebného zákona“ – ale likvidačná kaucia sa medzi nimi spomína presne 0-krát – slovom, ani raz.

Nonšalantný prístup k eutanázii volebného práva vyplýva možno z toho, že aj tak všetci vieme, ako to dnes u nás beží. Že v parlamentnej politike sa pohybujú len tí, ktorí si dokázali vybudovať, ako sa cudne hovorí, „ekonomické zázemie“. No to je iba dôsledok upadnutého stavu väčšiny slovenskej spoločnosti, ktorá dostáva „reformami“ tak zabrať, že sa nedokáže pozviechať a zabojovať za vlastné záujmy, pochopiteľne odlišné od záujmov maličkej majetnej menšiny.

Ustanoviť však vládu bohatých priamo zo zákona – to je už iná káva. Znamená to snahu zakonzervovať dnešný stav, ktorý nie je daný od Boha, priamo do právneho systému krajiny. Na Slovensku niečo podobné naposledy platilo za Rakúsko-Uhorska. Hovorilo sa tomu „majetkový cenzus“ a znamenalo to, že právo hlasovať mali v podstate iba bohatí. Áno, pravdaže, návrh volebného zákona nie je fotokópiou patentov cisárpána; aktívne volebné právo sa ním neobmedzuje (aspoň zatiaľ!). Vo svojich dôsledkoch je však vlastne takýmto majetkovým cenzom naruby. Nech si len chamraď hlasuje; nech vyberá, ako vyberá, aj tak môže vždy môže nakoniec zvoliť iba pánov.

Cesta do demokratického praveku

„Zákon o reforme viedol len k presunu moci od jednej veľkopanskej frakcie k druhej – a ľudia zostali bezmocní presne tak ako predtým. Správa tohto mocného kráľovstva bola doteraz len predmetom, na ktorom si súperiace skupinky skúšajú svoje sebecké experimenty. Existujúce zákony nás nútia pokladať za svojich zástupcov ľudí, ktorí buď jednoducho nemajú schopnosť chápať naše ťažkosti, alebo s nami majú len malý súcit.“

Tieto slová, ktoré by sa po zmene slovíčka-dvoch mohli poľahky vzťahovať na dnešné Slovensko, boli napísané pred vyše stošesťdesiatimi rokmi. Pochádzajú z takzvanej Národnej petície, ktoré predložilo prvé radikálno-demokratické hnutie sveta – chartisti – v roku 1838 britskému parlamentu. Hnutie bolo nazvané podľa svojho základného dokumentu, šesťbodovej Charty ľudu (People´s Charter). Jedným z týchto šiestich bodov bola práve požiadavka zrušiť podmienku, podľa ktorej sa musel každý uchádzač o parlamentné kreslo preukázať dostatočným majetkom. Inými slovami, títo prví moderní demokrati sa domáhali zrušenia tej istej podmienky, ktorá sa v novej podobe objavuje v predkladanej novele. Uvedomme si teda naplno hrôzu tohto návrhu: vracia nás nie pred rok 1948, nie pred rok 1938, nie pred rok 1918, ale do hĺbok devätnásteho storočia, do temnoty feudalizmu, ktorého pozostatky zdanlivo navždy pochovala už prvá ČSR.

Prví chartisti (ktorých menom sa nepochybne inšpirovala aj nám dobre známa Charta ´77) nemali na rozdiel od autorov návrhu novely vysokoškolské vzdelanie. Boli to úplne obyčajní ľudia – tkáči, obuvníci, továrenskí robotníci. A predsa chápali to, čo zdá sa nevidia, alebo nie sú schopní pochopiť naši „mienkotvorcovia“ – že totiž „pokiaľ ide o právo vybrať si a slobodu výberu, rozsah našej voľby musí byť neobmedzený“. Pretože voľba medzi gilotínou a guľkou do hlavy, medzi vojnou a hladomorom, či medzi nabobtnaným tunelárom a dlhoprstým „reformátorom“ majú všetky niečo spoločné – totiž, že ani jedna z nich v skutočnosti žiadnou voľbou nie je.



Michal Polák je doktorand na London School of Economics (Londýnskej vysokej škole ekonomickej) a člen Združenia sociálnej sebaobrany.





Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.