hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

23. 11. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Vyhlásenie Ľuba Romana je nemorálne

Ľudia proti rasizmu

Občianske združenie Ľudia proti rasizmu ostro kritizuje vyhlásenia bratislavského župana Ľuba Romana v súvislosti s vraždou študenta Daniela Tupého na Tyršovom nábreží.

(11. 11. 2005)



Linka na dnes



ATTAC

„Združenie za dane na transakcie prospievajúce občanom" sa už dávno nezaoberá výlučne snahou presadiť Tobinovu daň na špekulatívny kapitál na medzinárodných finančných trhoch. ATTAC sa z rodného Francúzska rozšíril do mnohých iných krajín a je dnes jednou z najvýznamnejších skupín hnutia za globalizáciu spravodlivosti.



Latinská Amerika:

Mozaika alternatív ku kapitalizmu


Oleg Resin

vydané 27. 10. 2003 • prečítané 12126x
formát na tlač



V piatok 17. októbra, po mesiaci triednych zápasov, bol bolívijský prezident Sanchez de Lozada prinútený vrtuľníkom utiecť zo svojho paláca. Nezvládol pohľad na tisíce baníkov, ktorí práve dorazili z hôr s nákladom dynamitu v rukách. Obyvateľstvo Bolívie tak definitívne prevzalo bojovú štafetu od Argentínčanov a stalo sa ďalšou iskrou v protikapitalistickom požiari, ktorý postupne zachvacuje Latinskú Ameriku.


Latinská Amerika je kontinent, z ktorého si počas studenej vojny vláda USA spravila politické laboratórium. Nikde na svete nebola miera amerického zasahovania do vnútorných záležitostí väčšia, ako tu. Žiadny ľud si nevytrpel viac manipulácie, korupcie a ekonomických machinácií, ako ten americký na juh od Rio Grande (snáď s výnimkou Blízkeho východu). Dá sa povedať, že vláda „United States of Agression“ viedla spolu s lokálnymi poskokmi totálnu vojnu proti najlepším organizáciám, hnutiam a osobnostiam, aké južný kontinent v 20. storočí zrodil. Pod pojmom „najlepší“ myslíme na najlepších v zmysle humanity, spravodlivosti a odvahy.

Po vyhladení celej generácie revolucionárov a ozajstných reformátorov v 60-tych rokoch nadišlo jeden a pol desaťročia vlád vojenských čižiem, eskadier smrti a úradníkov, ktorí si z verejného sektoru spravili kšeftársku sieť. Tragický osud republiky Čile od Pinochetovho prevratu nie je unikátom, ale len vyhroteným symbolom a politickej kalvárie, akou prešli juhoamerickí pracujúci ľudia v 70-tych až 80-tych rokoch.

Obdobie vojenského korporatizmu však nebolo stabilné a navyše autoritárske formy vlády prekážali pri maximalizácii ziskov amerických korporácií. Preto sa s podporou USA dostali k moci staronové elity, na Harvarde vyštudovaní synáčikovia tradičných manažérskych tried so „správnymi“ názormi. Politológovia označujú tento proces ako „tretiu vlnu demokratizácie“, hoci v podstate išlo o prispôsobenie politickej formy vlády pre potreby globalizujúceho a liberalizujúceho sa trhu. Nastal zlatý vek neoliberalizmu. V Latinskej Amerike sa základné dogmy tejto primitívnej doktríny vykladali takto:

1. Bojovať proti inflácii znižovaním vládnych výdavkov a tuhou menovou kontrolou.

2. Znižovať výdavky obmedzovaním verejného sektoru.

3. Potlačiť silu odborového hnutia znížením počtu verejných zamestnancov a zavedením väčšej konkurencie na trhu práce.

4. Podporovať prílev investícií prostredníctvom znižovania mzdových nákladov a garantovania daňových úľav.

Aké sú výsledky tejto „medicíny“, ktorú dokázal Washington po prvý raz v histórii naordinovať v Čile až potom, ako Pinochetovi vojaci doslova zadupali ľavicu a odbory do podzemia? Nasledujúce údaje sme si požičali od Ekonomickej komisie OSN pre Latinskú Ameriku a Karibik:

Zahraničný dlh Latinskej Ameriky stúpal z 230 miliárd dolárov v roku 1980 na 1000 miliárd na začiatku 21. storočia. Argentína odvádzala v roku 1998 len na splácanie úrokov vyse tretinu svojic exportných príjmov. V Brazílii a v Peru to bola asi stvrtina a len o nieco menej v Ekvadore a vo Venezuele. Vo väčšine juhoamerických krajín počas ostatných 20 rokov stúpla miera chudoby. V 80-tych rokoch klesal príjem na obyvateľa každoročne o 0,9%. Ekonómovia toto obdobie nazývali „strateným desaťročím“. V 90-tych rokoch klesal príjem na obyvateľa každoročne dokonca až o 1,5% - ale toto obdobie bolo nazvané „desaťročím zotavenia“.

Rok 2001 bol zlomový. Dnes uteká zahraničný kapitál s panickým strachom z kontinentu. Prečo? Niečo sa asi deje. Juhoamerickí pracujúci ľudia ponúkajú celú mozaiku alternatív ku kapitalizmu, ku ktorým sa dopracovali vlastným úsilím a obeťami počas ozajstných sociálnych bojov. Myslíme si, že práve oni ukazujú cesty a inšpirácie pre sociálny pokrok na Slovensku, ktoré akože „hľadajú“ naši samozvaní ľavičiari. Namiesto hľadenia do neba by sa mali lepšie rozhliadnuť po Zemi.

Susedská solidarita (Argentína)

Rok 2001 znamenal začiatok konca neoliberalizmu v Južnej Amerike. Devätnásteho decembra 2001 vyhlásil argentínsky prezident ako reakciu na vlnu organizovaného rabovania supermarketov výnimočný stav. Prezident de la Rua zrušil ústavné práva, zakázal verejné zhromažďovanie. V ten istý večer vyšlo v hlavnom meste Buenos Aires do ulíc viac ako milión ľudí. Udierali lyžicami do prázdnych hrncov a žiadali odstúpenie protiľudovej vlády. Ešte v tú noc odstúpil extrémne nepopulárny minister financií. Počas nasledujúceho dňa pouličných protestov policajti zabili sedem demonštrantov v hlavnom meste a 15 ďalších v provinciách. Krátko nato odstúpil aj prezident a z jeho paláca ho museli odviezť vrtuľníkom.

Do dvoch týždňov padli po sebe tri vlády. Stopäťdesiat podnikov prešlo v nasledujúcom roku pod priamu kontrolu pracujúcich. Všade spontánne vznikli tzv. ľudové zhromaždenia (asambleas populares) ako prejavy novej participácie ľudu. Začali riešiť najpálčivejšie problémy: ako pomôcť najviac postihnutým – deťom, najchudobnejším, nezamestnaným? Ako zabezpečiť prísun základných potravín? Ako prinútiť farmaceutické firmy, aby dodávali lieky do nemocníc?

O obsahu vážnych debát svedčia napríklad spoločné požiadavky zo zhromaždenia zástupcov ľudových zhromaždení z celého Buenos Aires: zastaviť splácanie zahraničného dlhu, vystúpiť z MMF, odmietnuť Medziamerickej zóny voľného obchodu, postaviť sa proti dolarizácii ekonomiky, znárodniť banky a sprivatizované podniky – a tak ďalej v podobnom duchu.

Admiralte Brown je veľké chudobné predmestie Buenos Aires, ktoré je silnou baštou hnutia nezamestnaných MTD. Tí dokázali rozvinúť skutočne rozmanité formy aktivít. Jedna skupina buduje kanalizáciu, druhá opravuje chudobným strechy. Samozrejme zadarmo. Ďalšia skupina má na starosti vydávanie vlastných novín a spojenie s inými médiami. Okrem toho v stvtrti zaviedli bezplatnú mliečnu desiatu, otvorili pekáreň, zeleninové záhrady a knižnicu. Dvakrát mesačne je otvorená výdajňa šatstva, do ktorej nosia trochu „majetnejší“ obyvatelia komunity svoje obnosené šatstvo. Nezamestnané ženy z MTD ich vyčistia, opravia, ak treba a potom veci rozdajú tým, ktorí ich najviac potrebujú.

Hugo je Boss (Venezuela)

„Je malou iróniou, že skoré znovuotvorenie symbolu amerického kapitalizmu, firmy McDonald´s, ktorá „štrajkuje“ proti venezuelskej vláde, bude oslavované ako víťazstvo prezidenta Cháveza a bolívarskej revolúcie. Ale možno by sme nemali byť prekvapení. Toto je krajina, kde sa všetko zdá byť naopak a jazyk je neustále prerábaný. Vo Venezeule slovo „demokracia“ začalo znamenať zvrhnutie zvoleného prezidenta. Zamestnávatelia organizujú štrajky a skorumpovaní odborárski vodcovia sa sťažujú na vládu brániacu robotnícke zákonné práva. Armáda, vyzbrojená miešačkami a tehlami, vtrhla do predmestí, aby stavala domy, nie ničila.“ (Calvin Tucker, ZNet, 3. februára 2003)

Venezuela je úplne iná káva ako Argentína. Nové sociálne hnutia tu dostávajú priamu podporu zhora, od vlády. Dôstojník indiánskeho pôvodu Hugo Chávez v roku 1998 presvedčivo vyhral voľby. Vyhlásil „bolívarskú“ revolúciu, nesúcu meno latinoamerického revolucionára, ktorý na začiatku 19. storočia úspešne viedol boj za oslobodenie kontinentu od španielskej koruny. Nové ústavodarné zhromaždenie prijalo bolívarskú ústavu, ktorá je pomerne originálna: spája v sebe prvky socializmu, politického liberalizmu, environmentalizmu, participatívnej demokracie, rešpektu k domorodým menšinám a anti-imperializmu. Chávez je vojak iného typu ako tí latinsko-americkí generáli, čo študovali boj proti guerillám na School of Americas v USA, aby sa neskôr o moc podelili s neoliberálnymi absolventmi z Harvardskej univerzity. Chávez sa nevyučil v USA, ale na vojenskej akadémii vo Venezuele, kde sa študuje demokratická tradícia Simona Bolívara. Do vlády nepriviedol expertov na privatizáciu z Harvardu, ale marxistov a absolventov ľavicovej univerzity z kalifornskej Berkeley.

Venezuelská opozícia sa s pomocou americkej vlády už dvakrát pokúsila prezidenta a jeho vládu zvrhnúť. V apríli 2002 vojenským pučom a v zime 2002/2003 prostredníctvom „štrajku“ akcionárov a „bielych golierov“. Proti Chávezovi sa postavili len boháči, manažéri a časť stredných vrstiev. Celá chudoba, organizovaná v hnutí bolívarských krúžkov, naopak vyšla do ulíc brániť ústavu. Napriek stále prítomnej biede a sociálnym rozdielom prezidentovi verí. Prečo? Chávez je totiž prvý politik, ktorý počúva jej hlas. Občania konečne môžu rozhodovať aj o veciach, ktoré sa ich dotýkajú. Nová ústava zaviedla štyri druhy referend, v ktorých sa ľudia vyjadrujú napr. k prijatiu medzinárodných zmlúv, alebo k vážnym reformám, ako je privatizácia. Venezuelčania dostali právo potvrdiť referendom aj výsledky volieb na všetkých úrovniach. Referendom môžu dokonca stiahnuť nepopulárneho politika z funkcie v polovici jeho volebného obdobia. Od prijatia novej ústavy sa konalo šesť ľudových hlasovaní.

Kto seje koku, žne biedu (Bolívia)

V Bolívii sa akčným centrom stalo hnutie zberačov koky (cocaleros). Vláda s podporou USA vedie tvrdú kampaň proti pestovaniu koky, čím sa tisíce roľníckych rodín ocitli na mizine. Plán na zlikvidovanie pestovania koky má za cieľ hlavne zničiť nezávislú sociálnu základňu, ktorá počas obrany jej pestovania vznikla, a zároveň odstrániť nezávislý zdroj financovania pre ľudové hnutie odporu. Tou sociálnou základňou je Hnutie za socializmus (MAS), ktoré vedie indiánsky cocalero Evo Morales. Ide o koalíciu sociálnych hnutí, vrátane roľníckych a robotníckych odborov. V r. 2002 MAS skoro vyhral voľby. Roľníci pestujúci koku sú pritom ochotní upustiť od tohto spôsobu živobytia, ak im vláda ponúkne iné, minimálne rovnako platené zamestnanie. Okrem MAS je novým fenoménom aj vzkriesenie indiánskej identity, prepojenie moderného anti-kapitalizmu s prastarými mýtmi Inkov a s ich etikou založenou na rovnosti a kolektívnom vlastníctve pôdy. Poprvýkrát v dejinách sa politizovali aj diskriminovaní Indiáni z pralesných nížin a uzavreli spojenectvá s „vyspelejšími“ aymarskými organizáciami z hôr.

V januári povstala proti programu na vyhladenie koky provincia Cochabamba. Demonštranti zablokovali strategickú bolívijskú diaľnicu, spájajúcu andskú Cochabambu s tropickým mestom Santa Cruz. Nenávidený prezident povolal obrnené transportéry, 18 demonštrantov bolo zabitých. Januárové boje priniesli malé víťazstvo v tom, že vláda povolila každej rodine legálne pestovať 1,25 akru koky.

Vo februári vyprovokoval prezident de Lozada ďalšie konflikty nariadením, ktorým zvýšil o 12,5% daň z príjmu pre lepšie platených zamestnancov. Prezident vysvetlil, že k tomu kroku ho donútil Medzinárodný menový fond, preto, aby vláda o tri percentá znížila deficit verejných výdavkov. Po násilných zrážkach zostalo na dlažbe ležať 33 mŕtvych robotníkov a 170 bolo zranených. De Lozada musel stiahnuť provokatívny dekrét a dokonca donútil všetkých ministrov, aby podali demisiu.

Najnovšie, asi mesiac trvajúce sociálne boje patrili medzi najkrvavejšie v nedávnej histórii Bolívie. Za zvrhnutie prezidenta zaplatilo životom 80 ľudí. Všetko sa začalo požiadavkou za znárodnenie ťažby zemného plynu. Bolívia, veľmi bohatá na prírodné zdroje, bola stáročia doslova pľundrovaná – najprv striebro, v 19. storočí guáno a kaučuk, v nedávnej minulosti cín. Preto bolo oznámenie projektu na export plynu do USA cez Čile poňaté ako čisto neo-koloniálna provokácia. Hlavná odborová organizácia – Konfederácia bolívijských robotníkov (COB) – vyhlásila od 29. septembra neobmedzený generálny štrajk, ktorý zastavil ekonomický život v hlavnom meste La Paz i v ostatných veľkých mestách. Tisíce žien z COB začali držať hladovku. Keď vláda odpovedala s nevídanou brutalitou, rozhnevaní ľudia začali požadovať okamžitú rezignáciu prezidenta. Teror elity odmietli a do ulíc vyšli dokonca aj stredné vrstvy.

Situácia v Bolívii zostáva revolučná. Vo veľkých mestách sú ozbrojené sebaobranné milície zložené z robotníkov a baníkov. Začali fungovať samosprávne výbory pracujúcich. Keď mali poslanci vstúpiť do budovy Kongresu, nový prezident Mesa bol nútený poprosiť robotníckych vodcov, aby im to masy umožnili. Polícia a vojsko sú hlboko rozštiepené, podľa neoverených správ dal zvrhnutý prezident popraviť mnohých vojakov, ktorí odmietli strieľať do ľudu.

Odkiaľ vzniká a kam kráča pohyb

Latinsko-americká skúsenosť jednoznačne hovorí, že žiadna diktatúra nie je dosť silná na to, aby navždy zničila kolektívnu pamäť a odvahu ľudí postaviť sa proti bezpráviu. Ďalším poznatkom je, že naozaj účinné sociálne hnutia, ktoré majú autoritu a dôveru ľudí, dozrievajú postupne, ako to známe Steinbeckovo „ovocie hnevu“. Na rozdiel od tradičných odborov je ich anatómia mnohotvárna – predstavujú pestrú mozaiku triednych záujmov, ktoré spájajú aj kultúrne a etnické rozdiely, prinášajú na povrch dlho tabuizované témy, búrajú predsudky. Tým ich energia a akčnosť rastie na sile, ako dokazuje prílev čerstvých indiánskych síl na bolívijské bojisko.

Nové spoločenské hnutia sú motormi sociálnych bojov, ktoré niekedy dokážu zasiahnuť až do najvyšších sfér politiky. Avšak príklad Argentíny, kde oslabenú, ale predsa len moc prevzali nedávno prostredníctvom volieb staré politické strany, ukazuje, že ďalšie sociálne napredovanie pracujúcich nebude možné bez vytvorenia silných politických inštitúcií, ktoré úplne preberú agendu tradičných politických strán a predstavia dokonalejší politický systém. V tomto ohľade je najďalej asi Venezuela: kým v Argentíne a v Bolívii proti pracujúcim nasadzuje vláda tanky a pušky, vo Venezuele vláda zakotvila podporu bolívarských krúžkov do ústavy a pred pouličným terorizmom ich chráni polícia.



Oleg Resin je členom kolektívu PoVšImNuTiA.





Vaše komentáre:

Neoliberal  (02.07.2005 15:28:16)     
re: Kapitalizmus
Proti kapitalizmu neexistuje ziadna rozumna alternativa. Maoisti, Cerveny kmery, Severna Korea, Kuba, Nacisticke Nemecko, to su priklady systemov v ktorych privrzenci sa snazili nahradit kapitalizmus inym zriadenim.

juzna amerika je na tom tak zle preto ze:

1. v Keynesianskych juhoamerickych fasistickych ekonomikach bola obmedzovana sloboda podnikania, silne statne zasahy regulacie, silna regulacia meny centralnimi bankami, toto vsetko su antikapitalisticke opatrenia ktore Juznej Amerike(s vynimkou Chile) priniesli chudobu.

2. "Latinská Amerika je kontinent, z ktorého si počas studenej vojny vláda USA spravila politické laboratórium." s tymto vyrokom suhlasim.

Reagovať

Ooo  (11.08.2005 14:15:33)     
re: Neoliberal
ahoj Neoliberal.
rada si vypocujem Tvoje argumenty, preco uznavas neoliberalizmus? Myslis si, ze v Lat. Amerike este nebol dostatocne presadeny a preto je na tom LA tak zle?

Moj nazor: jednotlive staty L.Ameriky previedli hospodarske a socialne neoliberalne reformy, ktore im uskodili. aj ked staty este reguluju hospodarstvo, cize neoliberalizmus nefunguje naplno, povazujem tieto reformy za nevhodne. otvorenie trhov a odburanie subvencii obycajnym ludom zhorsilo situaciu.
napr. Argentina sa zadlzila, najma u MMF, a previedla nasledne strukturalne reformy. tie ju priviedli ku krize. nepopieram, ze svoju rolu zohravaju aj zli narodni politici a korupcia. jasne, ze sa neda najst konkretny vinnik. ale neoliberalne myslienky vnimaju jedinca z cisto ekonomickeho aspektu, podporuju konzumnu orientaciu spolocnosti a potlacaju socialne a kulturne faktory.



Reagovať

jaro  (24.07.2006 13:15:33)     
bananové republiky
Áno lat Amerika sú vačšinou banánové republiky vačšinu tam ma firma American Fruit Company USA tam stále zasahovali a aj vojensky napádali Kapitalizmus raz padne nemá ýž teraz prostriedky na udržanie je to len dočasná forma ekonomiky za socializmu všetko bolo praca istoty a tak To čo bolo zlé sa po novej socialistickej revolúcii odstráni kapitalisti zdierajú a vykorisťuju niektroí ludia nechápu tieto spoločenské výrobné vzťahy sú na takej úrovni chvália kapitalistu ktorý možno preťahuje v práci manželku kapitalizmus začína prehnívať

Reagovať

skr4t69  (19.07.2007 09:20:56)     

áno padne ...ale v europe a v ostatnych "civilizovaných" krajinách urcite neskor pretoze tu sme vsetci zdegenerovaný a konformný...a je pre nás ovela pohodlnejsie rez za 4roky íst "zvolit" dalsiu "sociálnu" vládu ako sa snažit odstrániť korene skutočných problémov..


Reagovať


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.