hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

25. 07. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Na 17. novembra - zákaz pochodu za slobodné voľby?

Prípravný výbor Združenia sociálnej seba

Prípravný výbor Združenia sociálnej sebaobrany je rozhorčený zákazom demonštrácie „Za slobodné voľby!“, ktorý vydala Mestská časť Bratislava-Staré mesto. Považujeme toto rozhodnutie za protizákonné a za hrubý zásah do základného občianskeho práva – práva zhromažďovacieho. Demonštrácia a pochod proti pripravovanej novele volebného zákona sa má v súlade s platnými zákonmi uskutočniť 17. novembra od 14. 00 na Hlavnom námestí v Bratislave.

(14. 11. 2003)



Linka na dnes



Streetparty.sk

Na protivojnovej demonštrácii 15. februára 2003 sa podaktorí účastníci rozčuľovali, prečo sa v rámci nej koná streetparty a nie „pouličná oslava". Myslím, že na názve až tak nezáleží, aj keď angličtina poukazuje na fakt, že tento spôsob zábavy - ale aj politiky! - k nám prišiel z Veľkej Británie. Streetparty už tohto roku u nás oslávi štvrtý ročník a je to veru záležitosť bohumilá.



Zmena režimu
a Rómovia

Úvahy nad knihou Zoltana Baranya


Joseph Grim Feinberg

vydané 27. 10. 2003 • prečítané 10210x
formát na tlač



Každý, kto na Západe číta noviny, alebo jednoducho žije na Východe, si je vedomý degradácie a biedy, do ktorej od revolúcií pred niečo vyše desiatimi rokmi upadli rómske komunity. Mnoho ľudí navrhuje rôzne optimistické riešenia, zatiaľ čo veľa iných jednoducho bezradne krčí plecami. Málokto prišiel s návrhmi na naozaj radikálne zmeny. Zvýšená „tolerancia“ zo strany bielych a zlepšenie vzdelávacieho systému pre Rómov môžu pri riešení situácie napomôcť, no dokým nepresadia zmeny svojím tlakom zdola samotní Rómovia, fundamentálne príčiny ich marginalizácie sa zrejme odstrániť nepodarí.


Toto je základná myšlienka, ktorú s o niečo menšou istotou predkladá Zoltan Barany vo svojej knihe Východoeurópski cigáni: zmena režimu, okrajové postavenie a etnopolika (dostupnej žiaľ zatiaľ iba v angličtine). V prvej polovici knihy uvádza Barany rozsiahle údaje o sociálnom položení východoeurópskych Rómov za rôznych politicko-spoločenských režimov. V druhej polovici opisuje rozličné politické pokusy vyrovnať sa so súčasnými problémami – vrátane prevažne bezvýsledných pokusov rómskych aktivistov mobilizovať svoje vlastné komunity. Barany dospieva k viac-menej neodvratnému záveru, že položenie Rómov sa od „pádu komunizmu“ v takmer každom ohľade vážne zhoršilo. Jediným veľkým pozitívnym výsledkom poslednej zmeny režimu bola sloboda politicky sa zmobilizovať – sloboda, ktorú za takmer pätnásť rokov využilo len málo Rómov.

Nebudem citovať štatistiky, keďže tie by žiadneho Východoeurópana aj tak neprekvapili. Ak však niekto čísla o rómskej chudobe v tejto zemepisnej oblasti hľadá, kniha je ich vynikajúcim zdrojom. Ešte zaujímavejšie sú Baranyove opisy rómskych hnutí, v podobe politických strán, svojpomocných komunitných skupín, mediálnych organizácií, aktivistických skupín a iných mimovládnych organizácií. Autorov výklad je založený na rozsiahlom bádaní, vrátane osobných rozhovorov s jednotlivcami, o ktorých píše. Je to príbeh optimistický i bolestný. Sme svedkami toho, ako sa v rómskych komunitách objavuje významné množstvo vodcov, organizátorov a aktivistov. Tento počet každý rok stúpa. No zároveň vidíme, aká neschopná a kontraproduktívna je veľká časť z týchto vodcov a ako málo Rómov v skutočnosti vôbec vie o snahách skupín i jednotlivcov, ktorí sa vyhlasujú za ich predstaviteľov. Najočividnejším záverom, ku ktorému možno dospieť je, že okrem zlepšenia svojich základných administratívnych a diplomatických schopností by sa rómske vedenie malo sústrediť predovšetkým na svoje vlastné domáce zázemie a nie na západné mocnosti, ktoré ho priťahujú prísľubmi pozornosti a peňazí.

Barany však napriek tomu zdôrazňuje aj pozitívnu úlohu, ktorú medzinárodné inštitúcie v poslednom čase pri zlepšovaní rómskeho postavenia zohrali. I keď je trocha sklamaním, že nepoukazuje na neveľmi ušľachtilú motiváciu západných krajín, ktoré sa snažia obmedziť rómsku migráciu, nemožno poprieť, že ich tlak mal pozitívny dopad – zvlášť, keď vezmeme do úvahy, aké nepríjemné boli samotné postkomunistické vlády v oblasti. Čo sa ich týka, Baranyov popis pokusov miestnych politických zoskupení vyrovnať sa s „rómskou otázkou“ je (podobne ako väčšina knihy) smutným čítaním.

Hoci po roku 1989 toho mnoho politikov Rómom nasľubovalo hory-doly (zvyčajne v dôsledku tlaku Západu), máloktorý z nich podoprel svoje reči aj skutkami. Niektorí zase nesľúbili vôbec nič – a predsa im mnohí Rómovia dali vo voľbách prednosť pred ústretovejšími stranami. Stojí za to povšimnúť si, kto sa zohral v tomto príbehu úlohu hrdinu a kto lotra: ak ponecháme bokom relatívne bezmocné extrémistické strany, najnecitlivejšou zo všetkých stredo- a východoeurópskych postáv sa v tejto otázke zdá byť Václav Klaus. Druhé miesto zaujíma Vladimír Mečiar. Za svoje verejné vyjadrenia na podporu Rómov si autorovu chválu vyslúžil Václav Havel, no Barany hneď aj poznamenáva, že veľký český humanista v skutočnosti neurobil takmer nič, čo by jeho slovám dodalo váhu – ba naopak sa dokonca postavil na obranu českého zákona o občianstve z roku 1992, ktorý Rómov diskriminoval. Postkomunistickí politici, ktorí podľa Baranyovho názoru Rómom pomohli najviac, sú Macedónec Kiro Gligorov a Maďar Arpád Göncz. Obaja mali pomoc v podobe pomerne pokrokových zákonodarcov – pokrokových aspoň v porovnaní s ich reakčnými susedmi. Barany je na druhej stane určite priveľký optimista v názore na Pála Csákyho a Mikuláša Dzurindu, ktorých skutočne podvodnú politiku po štyri roky zakrývala prítomnosť Strany demokratickej ľavice v ich vláde. Dúfajme, že ľudia ako Barany už prestali brať vážne tvrdenia, že vládu, ktorá jednou rukou rozdáva lízatká a druhou kradne chleba, skutočne znepokojuje zúboženosť Rómov, či chudobných ľudí všeobecne.

Najväčšmi zaráža nespoľahlivosť rómskych voličov a keď už vôbec volia ich frustrujúci sklon hlasovať za strany, u ktorých je jasné, že im na Rómoch absolútne nezáleží. Ľahko možno sympatizovať s rómskymi agitátormi, ktorí považujú rómske hlasy za stratenú vec – aspoň dovtedy, dokým si budú v predvolebnom čase iné strany s väčšími pokladnicami hlasy v ghettách a osadách kupovať. Tento názor je však pravdepodobne mylný, ako dokazuje určitý úspech rómskych strán v niektorých východoeurópskych krajinách – zvlášť Partido Romilor v Rumunsku – či dôsledná podpora Rómov pre ich najdôslednejšieho stúpenca, macedónskeho prezidenta Gligorova. Strana, ktorá by sa dôsledne a jasne vyslovovala za sociálne, ekonomické a kultúrne práva Rómov, či už by bola sama rómska, alebo by mala širšiu základňu, by určite dosiahla významné zisky.

Hoci kniha je plná skôr negatívnych príkladov, než nasledovaniahodných vzorov, osvetľuje aj niekoľko dobrých nápadov. Vo východnej Európe vzniklo niekoľko rómskych družstiev, vrátane jedného výhradne pre rómske ženy. Aktivizuje sa niekoľko kultúrnych organizácií, vrátane relatívne úspešného divadla Romathan v Košiciach. Zopár mimovládnych organizácií sa pustilo do organizovania Rómov na najnižších úrovniach. Hlavný problém je v tom, že je toho všetkého tak málo. Možno najzaujímavejším experimentom je maďarský program „miestnej menšinovej samosprávy“. Napriek problémom, ktorým musel tento program čeliť, voviedol mnohých Rómov do komunálnej politiky, kde nielen získali cenné politické skúsenosti, ale nepochybne zastúpili svoje záujmy oveľa lepšie, než by to boli spravili strany odinakiaľ. Dúfajme, že táto skúsenosť s miestnou politikou povedie k ďalšej politizácii Rómov na národnej a medzinárodnej úrovni.

Ak sú Východoeurópski cigáni v jednom ohľade nado všetky ostatné sklamaním, je ním autorova neochota zaoberať sa konkrétnymi príčinami spoločenských podmienok, ktoré analyzuje. Jeho politologický prístup sa zväčša obmedzuje na pátranie po koreláciách: „Za cisárstva nachádzame podmienky A“; „Za „štátneho socializmu“ obyčajne nastali podmienky B a C“ a tak ďalej. Ak by bol zašiel so svojou analýzou ďalej, bol by možno dokázal popísať konkrétne ekonomické štruktúry, v dôsledku ktorých bolo v záujme „pred-postkomunistických" štátov konať v prospech Rómov – napriek tomu, že to boli v mnohých iných ohľadoch štáty nedemokratické. Potom mohol Barany dospieť aj k súbežnému záveru, že keď tieto ekonomické štruktúry nahradil systém súkromného podnikania, tí, ktorí boli pri moci, mali sotva veľký záujem Rómov pomôcť, bez ohľadu na to, koľko politickej slobody im ponúkli. Autor je však stále zviazaný so spôsobom vyjadrovania elít danej oblasti, čo nie je žiadne prekvapenie – mnohé náznaky v knihe ukazujú, že buď on sám, alebo jeho otec je exulant z komunistickej strednej Európy. Barany veľmi často nevyvodzuje z vlastných údajov závery, ktoré úplne bijú do očí. Podľa môjho názoru je jasné, že dokým sa rómska mobilizácia nezameria na hlbšie príčiny rasizmu a chudoby a jej cieľom budú iba drobné zisky, dovtedy jej zisky aj budú iba drobné.

Politická sloboda je však napriek tomu i vo svojej dnešnej obmedzenej podobe dobrá vec a vzhľadom na vážnosť problémov, s ktorými sa Rómovia musia vyrovnať, je dnes nadovšetko dôležité, aby sa samo začali organizovať. Bolo by pekné, keby mohli ignorovať šialenosť a nespravodlivosť gadžovského sveta, no či chceme alebo nie, všetci sme dnes na jednej lodi. Každá skupina ľudí sa musí buď zapojiť do politického systému, ktorý bol na ňu uvalený, alebo sa stať hračkou v jeho krutých rukách. Z tohto dôvodu si myslím, že je celkom správne viniť z ich zúboženého stavu čiastočne aj Rómov samotných – nie pre ich údajnú závislosť na sociálnych dávkach či zločinnosť, ale pre ich neschopnosť zorganizovať sa a bojovať proti systému, ktorý ich uvrhol do biedy. V tom sa však nijako výrazne nelíšia od iných utláčaných skupín, sú len jedným z krajných prípadov. Že bohatí vždy utláčajú chudobných, to môžeme považovať za dané. Čo je otázne je len to, do akej miery sa proti tomu chudobní bránia. A ako Barany ukazuje na základe rozsiahleho materiálu, odpor Rómov je žalostne slabý.

Príklad černochov v Spojených štátoch je dobrou ilustráciou tohto všeobecného princípu. Napriek zapálenej snahe bielych pokrokárov sa postavenie černochov nijak výrazne nezlepšilo až do šesťdesiatych rokov minulého storočia, keď sa začali organizovať sami. Ako sa hovorí v jednej slávnej piesni hnutia za občianske práva:

Len to sme zle urobili,

Že tak dlho po púšti sme blúdili.

Len to sme dobre spravili,

Že do boja sme sa pustili.

Nespúšťajme z očí cieľ

Treba vytrvať.

Zároveň by však nebolo správne sa tváriť, že hnutie za občianske práva bolo obrovským úspechom, keďže ani rasizmus, ani chudoba, proti ktorým černosi bojovali, ešte ani po štyridsiatich rokoch nezmizli. Za zmienku stojí aj príklad Kuby, kde revolúcia, čo aj nedokončená, poskytla kubánskym černochom takú rovnoprávnosť, o akej môžu černosi v Amerike iba snívať. (Mimochodom, je zaujímavé, že Fidel Castro mnohokrát ponúkol amerických černochom možnosť študovať na Kube zadarmo medicínu – čomu sa hrdá americká vláda vždy snažila zo všetkých síl zabrániť.)

Dúfam, že zmysel tejto odbočky je jasný. I keď medzi postavením východeurópskych Rómov a amerických černochov sú očividné rozdiely, tieto rozdiely sú menšie, ako si mnohí ľudia myslia – zvlášť tí, ktorí by odsúdili barbarský prístup k černochom v USA, no zároveň ospravedlňujú protirómske cítenie doma. Jeden z hlavných rozdielov je v úrovni politického povedomia. No tí, ktorí sa usilujú o radikálne a rýchle zlepšenie situácie by si nemali zúfať. Ich pesimizmus vyvracia práve to, ako rýchlo upadli Rómovia po roku 1989 do biedy. Vďaka ich mobilizácii by sa všetko mohlo zmeniť. Bez mobilizácie však pravdepodobne neprinesie všetok tlak Západu ani všetky sľuby Východu vôbec nič.



Joseph Grim Feinberg pracuje na doktoráte z antropológie na University of Chicago. Ako držiteľ amerického Fullbrightovho štipendia strávil rok na východnom Slovensku, kde študoval dejiny rusínsko-ukrajinskej národnosti.





Vaše komentáre:

1  (14.06.2008 23:07:13)     

Že vraj rómovia z východu Slovenska stále odchádzajú do Británie a pritom je ich tu stále viac,čo sa snáď klonujú?

Reagovať


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.