hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

24. 09. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Po tretíkrát za iný svet I.

Miroslav Spišák

Na námestí stálo čudesné auto, celé žlté. A zelené. A trocha červené, a biele, a fialové. Auto, alebo skôr kočiar, obťažkané povykrúcanými rúrami, rúrkami, trúbami a trubičkami – auto, ktoré bolo zároveň pojazdným zosilňovacím systémom s reproduktormi v tvare kvetín, svetelnou šou a súdiac podľa počtu všelijakých fľaštičiek, flakónikov a kelímkov rozložených na jednom z jeho pultov, aj pojazdnou maskérňou. Na ohnutej „udici“ nad vehiklom viala dúhová vlajka s nápisom PEACE. Chlapík s tvárou prekliateho básnika, v ošumelom klobúku a saku akoby požičanom od Charlieho Chaplina, prekvapivo dobre hral na prekvapivo zachovanú gitaru, zatiaľ čo dve dobrovoľníčky v teplákových bundách a s palestínskymi šatkami okolo krku svojím šliapaním do pedálov poháňali zosilňovač.

(31. 10. 2004)



Linka na dnes



W. Paul Cockshott

Prísne vzaté, Paul Cockshott nie je ekonóm (i keď pôvodne ekonomické vzdelanie má). Profesionálne sa totiž zaoberá informatikou. Svoje znalosti modernej výpočtovej techniky však využil v rámci spoluautorstva knihy Towards a New Socialism (napísanej spolu s Allinom Cottrellom), ktorá opisuje model vysoko efektívnej, nesovietskej post-kapitalistickej ekonomiky.



Za Edwardom Saidom


Robert Fisk

vydané 29. 09. 2003 • prečítané 10610x
formát na tlač



Keď som sa s Edwardom Saidom videl naposledy, poprosil som ho, aby len žil ďalej. Vedel som, že má leukémiu. Často upozorňoval, že mu najmodernejšiu možnú liečbu poskytuje židovský lekár, a napriek svinstvu, ktoré naňho kydali jeho nepriatelia, vždy dával najavo, že si cení dobrotu a česť svojich židovských priateľov, spomedzi ktorých bol jeden z najlepších slávny dirigent Daniel Barenboim.


Edward práve vtedy večeral studenú kuchyňu u svojej rodiny v Bejrúte. Bol slabý, ale rozhorčený Arafatovou ďalšou kapituláciou v spore Palestína/Izrael. Na moju prosbu odpovedal ako vojak: „Nezomriem,“ vyhlásil. „Mnoho ľudí by mi totiž nič iného neželalo."

Zomrel minulú stredu v noci v newyorskej nemocnici, vo veku 67 rokov.

Prvýkrát som sa s ním stretol na počiatku libanonskej občianskej vojny. Počul som o ňom ako o človeku, ktorý bol intelektuálnym bojovníkom, lingvistom, vedcom, muzikológom; ale nech mi Boh odpustí moju neznalosť zo sedemdesiatych rokoch, naozaj veľa som toho o ňom nevedel. Povedali mi, aby som ho vyhľadal v byt na bejrútskej ulici Hamra.

Na uliciach sa strieľalo – ach, ako ľahko sme všetci prijali vojnu za normálnu vec – ale keď som vyšiel po schodoch ku dverám bytu, začul som za nimi Beethovenovu klavírnu sonátu. Nie, nebola to „Sonáta mesačného svitu“ – Edward by niečo také populárne nehral – ale aj tak som pred tými hnedými dverami počkal desať minút, až kým neskončil.

„Moje knihy si síce čítal, Robert – ale stavím sa, že moja práca o hudbe medzi nimi nebola,“ pokarhal ma pri nejakej príležitosti. A tak som prirodzene okamžite odcupital do medzinárodného kníhkupectva Librarie Internationale v Bejrúte, aby som pridal túto jeho ohromnú prácu do svojej zbierky – k jeho skvelým esejám o Palestínčanoch, jeho útokom na skorumpovanosť a nemilosrdnosť Jásira Arafata, k jeho rozhorčenému odsúdeniu zločinnosti Ariela Šarona.

Edward Said nebol bez chýb. Niekedy býval arogantný, niekedy vo svojej kritike príliš ostrý. Stávalo sa, že sa opakoval. Dokázal sa tak rozčúliť, že z neho zlosť až sálala. Ale je pravda, že mal na hnev aj veľmi dobré dôvody.

Jedného popoludnia som ho navštívil v Bejrúte v dome jeho sestry Jean – výnimočnej pani, ktorej vlastný opis izraelského vpádu do Libanonu v roku 1982, nazvaný „Bejrútske úlomky“, bol hoden mravnej celistvosti jej brata. Našiel som ho napoly sediaceho, napoly ležiaceho na gauči. „Som len trocha unavený z liečebnej kúry,“ povedal. „Ale idem ďalej. Nezastavím sa“.

Bol to tvrdý chlap, bol tým najvýrečnejším obrancom okupovaného národa a najvznetlivejším kritikom jeho skazeného vedenia. Arafat na okupovaných územiach jeho knihy zakázal – čím podal dôkaz o ohromujúcej dôležitosti Saida a o svoje vlastnej intelektuálnej prázdnote.

Na tom našom prvom stretnutí koncom sedemdesiatych rokov v Bejrúte som sa ho spýtal na Arafata. „Minule som išiel na míting, ktorý tu v Bejrúte usporiadal,“, povedal mi. „Arafat tam stál a keď sa ho pýtali na budúci palestínsky štát, vedel povedať akurát – „Túto otázku musíte položiť každému palestínskemu dieťaťu." Ale čo to malo znamenať? Čo tým chcel preboha povedať? Boli to len slová. Neznamenalo to vôbec nič.“

Keď Arafat podpísal dohody z Oslo, Said bol prvý, kto naňho – celkom správne – zaútočil. Arafat nikdy na vlastné oči nevidel židovskú osadu na okupovaných územiach, povedal vtedy Said. V priebehu rokovaní v Oslo nebol prítomný ani jediný palestínsky právnik. Na Saida sa hneď zniesla spŕška odsúdenia, tak ako na nás všetkých, ktorí sme predpovedali, že z Osla bude katastrofálne fiasko. Povedali o nás, že sme „proti mieru“ a teda vlastne „za terorizmus“.

Edwarda Saida už niekedy unavovala nutnosť opakovať palestínsky príbeh, nutnosť vyvracať staré lži (zvlášť ho vedela rozčúliť rozprávka, že arabské rozhlasové stanice vyzývali v roku 1948 palestínskych Arabov, aby odišli zo svojich domovov v novom izraelskom štáte), no napriek tomu tento príbeh opakoval, stále a znova, pretože si uvedomoval dôležitosť poznania palestínskej tragédie.

Život mu znepríjemňovali anonymné telefonáty, do jeho kancelárie niekto hodil bombu a mnohokrát ho očierňovali niektorí americkí Židia, ktorí nevedeli zniesť, že on, profesor literatúry na Columbia University, dokáže tak výrečne a zápalisto obraňovať svoj okupovaný národ.

Keď už zomieral, istí krutí stúpenci Izraela sa ho pokúsili pripraviť o jeho univerzitné miesto, za pomoci starého lživého obvinenia, že je antisemita. Columbia ho v dlhom, ale mierne dvojznačnom vyhlásení obhajovala. Keď sa židovský prezident Harvardu znepokojene vyslovil o náraste „antisemitizmu“ v Spojených štátoch – zo strany tých, ktorí sa odvážili kritizovať Izrael – Said pohrdlivo napísal, že židovský vedec, ktorý šéfuje Harvardu, „sa sťažuje na antisemitizmus!“

Raz, keď už bolo jeho zdravie dosť podlomené, pozvali ho na prednášku do severného Anglicka. Ešte teraz mi znejú v ušiach výčitky pani, ktorá ju organizovala - za to, že nástojil na lete v Business Class. Ale prečo nie? Hádam nemal kriticky chorý človek, bojujúci o život a za svoj ľud, pri ceste ponad Atlantik právo na trochu pohodlia?

Jeho priateľstvo so skvelým Barenboimom – a ich spoločná podpora arabsko-izraelského orchestra, ktorý len minulý mesiac odohral koncert v Maroku – bola dôkazom jeho ľudskej slušnosti. Keď Barenboimovi odmietli povoliť hrať v Ramalláhu, Said jeho koncert zorganizoval nanovo – na veľkú zlosť Šaronovej vlády, pre ktorú mal Said iba pohŕdanie.

Keď som ho videl naposledy, bol rozradostený zo svadby svojho syna s krásnou mladou ženou. Predposledný raz, čo sme sa videli, ho takmer do zúrivosti doviedla neschopnosť bostonských Palestínčanov dať jeho diapozitívy k prednáške o palestínskom „práve na návrat“ do správneho poradia. Ako všetci naozajstní vedci, aj on požadoval presnosť a exaktnosť. O to väčší bol jeho hnev, keď jeden z jeho nepriateľov vyhlasoval, že nikdy nebol skutočným utečencom z Palestíny, keďže v čase, keď Palestínčania prišli o vlasť, bol v Káhire.

Nemal pochopenie pre neschopných novinárov – stačí si pozrieť jeho „Ako sa pokrýval Islam“, o spravodajstve týkajúcom sa iránskej revolúcie – a ešte menšiu trpezlivosť mal s americkými televíznymi moderátormi. „Keď ma pustili do éteru,“ spomenul mi raz, „izraelský konzul v New Yorku vyhlásil, že som terorista a že ho chcem zabiť. A čo povedala moderátorka? „Pán Said, prečo chcete zabiť izraelského konzula?“ Ako má človek odpovedať na také hlúposti?“

Edward Said bol výnimočný tvor. Bol totiž idolom – a zároveň rozbíjačom idolov.



Robert Fisk je známy britský novinár, píšuci pre denník Independent, a jeden z najváženejších znalcov Blízkeho východu.





Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.