hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

22. 06. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Odpadlíci od SPD a PDS se rozhodli založit stranu

Milan Neubert

V Norimberku se o víkendu 20. - 21. listopadu konala první spolková konference delegátů sdružení "Volební alternativa práce a sociální spravedlnosti" (WASG) - odpadlíků od SPD a PDS i nespokojených odborářů a přívrženců sociálních hnutí. V Humboldtově sále se pod heslem "Jiná politika je možná!" sešlo 250 delegátů ze 16 spolkových zemí, zastupujících dnes už asi 6000 členů Volební alternativy (Wahlalternative Arbeit & soziale Politik), o jejímž vzniku jsme již na jaře informovali včetně překladu jejího základního pozičního dokumentu.

(26. 11. 2004)



Linka na dnes



Socialistický kruh (SOK)

Skupinka ľudí v ČR, ktorí sa veľmi hlboko zaoberajú štúdiom kapitalizmu, bývalého režimu a najmä potrebou socialistickej alternatívy k obom. Práca SOKu je na nesmierne vysokej teoretickej úrovni a je zjavné, že jeho členovia znalosťami i schopnosťami ďaleko presahujú úroveň bežnú medzi stredoeurópskymi intelektuálmi.



Budúci prezident Palestínskej republiky...
in memoriam


Michal Polák

vydané 29. 09. 2003 • prečítané 10324x
formát na tlač





Správu o smrti palestínsko-amerického literárneho vedca Edwarda Saida priniesli aj slovenské agentúry, no jeho meno asi u nás málokomu niečo hovorí. Už len nad samotným týmto faktom je vhodné sa pozastaviť. Dokladá totiž, ako ďaleko má svet k riešeniu palestínskej otázky. Nepoznáme možno najvýznamnejšieho palestínskeho intelektuála, ba hádam najdôležitejšieho Palestínčana mimo okupovaných území vôbec. Edward Said patril svojim vzdelaním, rozhľadom a názormi k špičke celého arabského sveta. Hoci nebol politik, jeho pôvod a medzinárodné okolnosti ho donútili politikou sa zaoberať. Dosiahol pritom také výsadné postavenie, že ho boli nútení rešpektovať aj jeho nepriatelia. Palestínsky štát je dnes fatamorgánou presne tak, ako bol pred desiatimi, dvadsiatimi, či tridsiatimi rokmi. No ak by bol vznikol, reprezentatívnu funkciu prezidenta by si bol Edward Said bezpochyby hlboko zaslúžil.


Žiaľ, už sa ním nestane. Bojovník za práva svojho národa podľahol tomu najpokojnejšiemu, ale zato najnezmieriteľnejšiemu protivníkovi. Said o svojom rozsudku smrti vedel dopredu – trpel totiž na rakovinu krvi. Napriek tomu nepodľahol trudnomyseľnosti a naopak sa ešte s väčšou vervou a neúnavnejšie púšťal do práce, ktorú považoval za svoju povinnosť. Svoje dni žil naplno, cestoval po svete, prednášal, písal; v západnom svete rozbíjal stereotypy o Araboch ako o besných fanatikoch a islamských fundamentalistoch, v arabskom zase presadzoval proti tým, ktorí boli za tieto stereotypy zodpovední, toleranciu, demokraciu, slobodu slova i ostatné ľudské práva.

Napriek tomu, že bol hlboko kritický voči „mierovému procesu“ dohody z Oslo i voči Arafatovmu palestínskemu vedeniu, totiž nebol žiadnym islamským radikálom. Naopak, osobne sa vždy dôsledne zasadzoval za nenáboženskú, sekulárnu líniu. Bol to intelektuál, ktorý patril obom spomínaným svetom – jednak svetu arabských dejín a kultúry, ale na druhej strane aj svetu hodnôt, ktoré sa obyčajne nazývajú „západné“ – hodnôt demokracie a slobody. Arafata kritizoval ako neschopného, nemilosrdného a skorumpovaného autokrata, ktorý bol za upevnenie svojej otrasenej pozície schopný výpredaja palestínskeho národného programu. Said však napriek tomu dobre vedel, že Arafat je stále palestínskym národným vodcom a rozhorčene protestoval proti izraelským či americkým veľkopanským predstavám, že Arafata možno podľa ich vlastnej ľubovole zosadiť, vymeniť za iného vodcu či dokonca zavraždiť.

Oslie dohody z Oslo

Človeku neznalému veci nemožno zazlievať, že na začiatku deväťdesiatych rokov, keď sa práve začínal dnes už mŕtvy „mierový proces“, videl v Rabinovom a Arafatovom podaní ruky na trávniku Bieleho domu znak historického zmierenia a nádeje. Takého človeka musela nutne prekvapiť už úvodná veta zo Saidovej knihy o „mierovom procese“, ktorá znie - „Hovorme otvorene – táto dohoda je palestínskou kapituláciou – palestínskym Versailles.“ Autor ďalej síce s veľkou trpkosťou, ale pokojne vymenúval bod po bode všetko, čoho sa Palestínčania dohodou vzdali - a ako málo za to dostali. „Mierový proces“ bol podľa Saida spôsobom, ako odovzdať tie najnevďačnejšie úlohy izraelskej okupácie do rúk domácim kolaborantom, zatiaľ čo všetky jej výhody – budovanie osád, kradnutie vody i najlepšej pôdy z okupovaných území – si Izrael ponechal. Budúci palestínsky štát bol podľa Saida v nedohľadne, Arafat vymenil jeho nejasný prísľub za úlohu policajta, ktorý mal pacifikovať vlastný ľud a chrániť tak občanov Izraela (všimnime si, že Arafatov neúspech v tejto úlohe je dodnes hlavnou izraelskou výčitkou na jeho adresu). Said predpovedal, že takýto „mierový proces“, ktorým si Arafat len potreboval upevniť svoju vojnou v Zálive otrasenú pozíciu, k skutočnému mieru viesť nemôže. Spomínanú slávnosť na trávniku Bieleho domu opísal takto:

„Samotná ceremónia, ak ju človek sledoval – a ja som ju sledoval, pozvali ma síce, aby som sa zúčastnil, no odmietol som, pretože pre mňa to nebola príležitosť na oslavu, ale na smútenie – teda, samotná ceremónia bola dosť gýčová.

Najprv sme tu mali Clintona, ktorý si akoby v úlohe rímskeho imperátora priviezol na svoj cisársky dvor dvoch vazalských kráľov a prinútil ich, aby si pred ním podali ruky. Potom nastúpila módna prehliadka hviezdnych osobností. A nakoniec, a to bolo to najbolestnejšie, prišli prejavy. Izraelský premiér Rabin predniesol reč, ktorá vlastne mala byť palestínska, reč plnú úzkosti, hamletovského nepokoja a neistoty, strát, obetí a tak ďalej. Nakoniec mi bola Izraela ľúto. Kdežto Arafatov prejav napísali obchodníci a podľa toho aj vyzeral – mal asi toľko šťavy, ako zmluva o prenájme pozemku. Bol úplne strašný. A keďže v ňom nepovedal vôbec nič o obetiach palestínskeho národa, ba sa o tomto národe skoro ani nezmienil, pripadalo mi to ako udalosť nesmierne smutná. A zdalo sa mi, že tento prejav, táto udalosť, ceremónia, vhodne zapadli k obsahu dohôd, ktorými sa tiež Palestínčania zaviazali podriadiť sa, byť závislými na Izraelčanoch. Tí budú mať v skutočnosti Západný breh Jordánu i Pásmo Gazy v dohľadnej budúcnosti naďalej pod kontrolou.“

Rovnako kritický bol aj Saidov postoj k arabským režimom, ktoré v jednom zaujímavom článku nazval „arabskou pravicou“ – režimom, ktoré zneužívali palestínsku otázku, aby utíšili vlastné obyvateľstvo, utláčané diktatúrami a absolutistickými monarchiami, a ktoré posilňovali tie najspiatočníckejšie tendencie arabského politického života. Edward Said sa s tým do smrti nezmieril a neustále poukazoval na ich prehnitosť.

Od Šesťdňovej vojny po Šarona

Said pochádzal z pomerne zámožnej rodiny a ako sám povedal, až do roku 1967 ho konflikt Palestínčanov a Izraela veľmi nezamestnával. Z Palestíny odišiel ešte pred rokom 1948 a vytvorením štátu Izrael, keďže jeho otec ako obchodník cestoval po celom Blízkom východe, od Bejrútu po Káhiru. Neskôr sa dostal do Spojených štátov, kde vyštudoval a stal sa literárnym vedcom.

A nie hocijakým. Preslávil sa okrem iného svojou knihou o „orientalizme“, v ktorej na základe mnohých prameňov presvedčivo vykreslil, ako si Západ vysníval rozprávku o „Oriente“ – neznámej, zmyselnej, krutej ríši, ktorá stelesňovala všetko „iné“, cudzie, odlišné od západných zvyklostí. Tento „Orient“ v západných predstavách oddávna zahŕňal nielen Blízky východ, ale aj väčšinu Ázie – asi tak, ako keby niekto hodil dokopy Európu s polovicou Afriky a začal tvrdiť, že všetci obyvatelia tohto priestoru sú rovnakí. Na základe týchto stereotypov, nie na základe skutočného poznania pristupuje Západ (a z geografického, ale i politického hľadiska k nemu v tomto prípade patríme aj my) k Ázii dodnes.

Z relatívneho nezáujmu o palestínske udalosti vytrhol Saida, podobne ako mnohých iných exilových Palestínčanov, šok Šesťdňovej vojny roku 1967. Edward Said sa začal angažovať proti odvtedy až dodnes trvajúcej izraelskej okupácii, stal sa členom OOP i Palestínskej národnej rady. Bol medzi tými, ktorí hlasovali za „dvojštátne riešenie“, teda za rozdelenie historickej Palestíny medzi Palestínčanov a Izraelčanov. Vystupoval proti názorom, že „Židov treba zahnať do mora“; usiloval sa o historické zmierenie oboch národov a spolupracoval s mnohými židovskými intelektuálmi – napríklad Noamom Chomskym – ktorých snaha o ukončenie konfliktu bola rovnako úprimná, ako jeho.

Je tragické, že Edward Said zomrel práve v čase, keď na čele Izraela stojí Ariel Šaron, bezmála vojnový zločinec, ktorého plánom je zaviesť na okupovaných územiach Palestíne nový aparteid a rozsekať arabské územie do nesvojprávnych bantustanov. Said proti týmto šialeným plánom neprestal do konca života bojovať. Nevzdal sa do posledného dychu, takmer doslova. Zostane už navždy veľkou postavou palestínskeho národného hnutia, i inšpiráciou pre všetkých tých obyvateľov sveta, ktorým leží na srdci spravodlivosť.



Michal Polák je doktorand na London School of Economics (Londýnskej vysokej škole ekonomickej) a člen Združenia sociálnej sebaobrany.





Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.