hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

30. 04. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Přímá demokracie pro Českou republiku

Hnutí za přímou demokracii

Hnutí za přímou demokracii si vám dovoluje oznámit, že právě vydalo publikaci Přímá demokracie pro Českou republiku (Brno, HzPD a nakl. L. Marek, 2004, 56 stran, 50 Kč). Autoři vyvracejí u nás rozšířenou představu, že přímá demokracie znamená požadavek, aby všichni rozhodovali o všem. Stejně tak polemizují s tezí, že řízení státu je věci vysoce kvalifikovaných odborníků, do něhož občané nemohou zasahovat.

(21. 05. 2004)



Linka na dnes



4D - Dnešek, diskuze, dokumenty, demokracie

Stránka, ktorá si kladie za cieľ „seznamovat veřejnost se vším, co neschválily prádelny mozků" - s informáciami, ktoré nie sú v záujme vydavateľov, inzerentov a vlastníkov, či nie sú napriek svojej dôležitosti informáciami „masovej spotreby". Zaoberá sa aktuálnymi otázkami českej politiky z príjemne nezaťaženej perspektívy.



30 dní v bolívarskej Venezuele


Eduardo Núñez

vydané 11. 09. 2003 • prečítané 10591x
formát na tlač



/hr!/ V súvislosti s procesmi, ktoré prebiehali pred tridsiatimi rokmi v Čile, si nemožno nevšimnúť podobnosť s „bolívarskou revolúciou", ktorá sa dnes odohráva vo Venezuele - vrátane ostrého boja nižšími vrstavmi a strednou i vyššou triedou, ktoré už vyvolali jeden pokus o puč. Nasledujúci opis dnešného venezuelského života je možno miestami naivný, miestami niekomu pripomenie istý starý známy štýl... Môžeme však predpokladať, že v tomto prípade je úprimný a že nám dáva možnosť dozvedieť sa veci, ktoré sa v bežných médiách príliš často nevyskytujú. /hr!/


Dvadsiateho druhého júla odchádzame z Barcelony – smer: Bolívarská republika Venezuela – s cieľom ponoriť sa do politickej a sociálnej reality vlasti osloboditeľa Simóna Bolívara. Počas našej cesty z medzinárodného letiska do Caracasu moju pozornosť upútal veľký počet automobilov, ale aj chaotická doprava na moderných a dobre vyasfaltovaných diaľniciach, pach benzínu, dusná klíma, malebná krajina s veľkými vrchmi skláňajúcimi sa až do mora. Ako sme sa blížili k hlavnému mestu, začali sme rozoznávať skromné štvrte na svahoch kopcov, ktoré obkolesujú slávne údolie Caracasu.

Údolie bolo kedysi exkluzívnym priestorom venezuelskej oligarchie a maličkej strednej triedy. Dnes sú ulice centra Caracasu plné pouličných stánkov, predavačov zlata, čističov topánok, atď. To všetko svedčí o ekonomickej kríze, ktorá posledné desaťročia pustoší Venezuelu a spolu s ňou i celú Latinskú Ameriku. Staré koloniálne centrum už neexistuje, zostali len odrobinky v blízkosti Bolívarovho námestia, ktoré sa v časoch impéria, založeného Krištofom Kolumbom, volalo Hlavné námestie. Venezuelčania vravia, že ropa viedla v druhej polovici minulého storočia ku kapitalistickému rozvoju, ktorého dôsledkom bola, okrem iného, likvidácia posledných architektonických zvyškov španielskeho kolonializmu.

V štvrtiach Caracasu a v jeho okolí, vo Valle, v Petares, vo Vege, atď. sme sa stretávali s ľuďmi dychtivými po práci a po zmene svojho biedneho položenia. Venezuelčania ironicky tvrdia: „Bohatstvo pod našou zemou spôsobilo biedu na jej povrchu.“ Pri našich návštevách sme mali možnosť vidieť nadšený ľud, ktorý objavuje vlastné možnosti, ktorý sa učí organizovať, aby komunitnou formou riešil svoje problémy, ktorý sa domáha, aby ho inštitúcie počúvali, a a ktorý je aktívnym hráčom, subjektom spoločenských premien, ktoré krajina zažíva. Privádzalo nás do úžasu, keď sme videli, ako si občania osvojili ústavu Bolívarskej republiky Venezuela. Pri každom rozhovore alebo „pokeci“ ňou šermovali vo vzduchu a citovali z nej svoje práva a predstavy. Venezuelčania vidia vo svojej ústave projekt krajiny, pre ktorý sa oplatí pohnúť sa a organizovať sa – nie zbierku mŕtvych, papierových zákonov, ktorým rozumejú len právnici.

Môžeme konštatovať, že obyvatelia chudobných štvrtí Caracasu vidia vo svojom prezidentovi Hugovi Chávezovi Fríasovi vodcu, ktorý spája nádeje celého ľudu na budúcnosť šťastia a sociálnej spravodlivosti. Podpora pre prezidenta je väčšinová, hoci „štyria jazdci apokalypsy“, teda štyri masmédiá oligarchie, tvrdošijne omieľajú opak. Robotníci, roľníci, všetci, ktorých národná závislá buržoázia zo spoločnosti vylučovala, vidia v Chávezovi človeka, ktorý prišiel z ľudu, ktorý má s nimi spoločný sociálny pôvod, ktorý v detstve trpel rovnakým nedostatkom, ktorý hovorí rovnakou kreolčinou ako oni, je rovnakým miešancom a nemá ďaleko od potrieb a osudov tých najbiednejších.

Chávezovi sa podarilo dosiahnuť, aby boli ľudia znovu hrdí na to, že sú Venezuelčania. Na zhromaždeniach, na schôdzach, na verejných podujatiach sme počuli hrať salsu s refrénom „i uh! i ah! i Chávez no se va!“ (A uch! A ach! Chávez neodíde!) A naozaj, neodišiel, pretože ľudia ho počas fašistického puču v apríli r. 2002 zachránili. Bolívarská vláda do troch rokov iniciovala programy určené na zlepšenie sociálnej situácie najchudobnejších. Plán Bolívar 2000: vojaci pracujúci spoločne s obyvateľmi, aby obnovovali alebo budovali – podľa potreby – dôstojné a bezpečné obydlia na pahorkoch hlavného mesta. Pred začiatkom bolívarského procesu mnohé štvrte existovali nelegálne. Dnes máme možnosť vidieť, ako sa ľudia s vlastnými skromnými prostriedkami organizujú do výborov pre mestské pozemky, ako rysujú územné plány štvrté, ako uskutočňujú sčítanie obyvateľstva, atď., a to všetko preto, aby im bol konečne za symbolickú cenu 1 bolívar priznaný list vlastníctva pozemku, na ktorom stojí ich obydlie. Od toho okamihu im ho už nikto nezbúra ani ich nedeložuje, ako v časoch Republiky dvoch strán – Demokratickej akcie a COPEI. Takisto sme mohli cítiť účinky Plánu Štvrť vnútri. Prvýkrát majú Venezuelčania bývajúci na pahorkoch prístup k lekárovi a k liekom úplne bezplatným spôsobom, ako aj k ľudskému a rešpektujúcemu zaobchádzaniu pri vyšetrení. Keď sme prišli do jednej zo štvrtí, po strmých uliciach na kopci sa rozľahol jasot a radosť. „Á, kubánsky lekár!“, volali. Obyvatelia uverili tejto fáme a mysleli si, že lekárom bol jeden z nás.

Bolívarská revolúcia si je taktiež vedomá, že jedine kultúrny národ je pánom svojej budúcnosti. Vzdelávacie plány zahŕňajú plán úplnej alfabetizácie (Plán Robinson) a prístup na univerzitu pre tých, ktorí si to predtým z ekonomických dôvodov nemohli dovoliť (Plán Sucre). Úroveň školskej dochádzky sa dramaticky zvýšila, v najodľahlejších miestach v Guaire sa deti roľníkov môžu učiť čítať a písať pomocou najnovších a novátorských metód. Navštívili sme viaceré bolívarijské školy, ktoré rozvíjali Plán Robinson a mohli sme vidieť ľudí všetkých vekových skupín so spoločným menovateľom: s motiváciou naučiť sa čítať a písať, aby mohli byť pánmi svojho osudu so znalosťou veci, aby boli užitoční komunite a vlasti Bolívara. Vravievali nám: „Chceli by nás mať nevedomými, aby s nami mohli manipulovať, aby sme nedvíhali náš hlas a boli večne zadubení! To navždy skončilo! Odtiaľ cesta späť nevedie!“

Keď sme nasmerovali kroky na západ krajiny, ocitli sme sa v Yaracuy, prevažne roľníckom štáte, kde vládne fašista, ktorý pomáhal puču v apríli r. 2002. Boli sme v Los Caňizos a v Camunares ba Roja – v dvoch enklávach s veľkou tradíciou roľníckeho boja proti latifundistom. V Camunares 12. júla 2001 samozvaný guvernér nariadil ozajstný masaker proti obyvateľom. Niektorí sú nezvestní, ďalších ťažko zranili strelnými zbraňami, ženám zlámali ruky, domy zrovnali so zemou, atď. Spomienka na tieto udalosti vo vedomí vidiečanov stále pretrváva. Napriek tomu, že teoreticky vlastní 90% pôdy štát, veľkostatkári sa zmocnili veľkých plôch s najlepšou pôdou, kde zaviedli monokultúry a roľníkov odsúdili na biedu a hlad. V súčasnosti sa roľníci uchyľujú pod ochranu nového zákona o pôde – ktorý vydala bolívarská vláda – aby vykúpili pôdu, ktorú statkári ponechávajú úhorom. Roľníci sa organizujú do družstiev, ktoré slúžia komunite, získavajú mikropôžičky a traktory od vlády, zakladajú vlastné projekty na diverzifikáciu poľnohospodárskej produkcie a veria, že Venezuela bude v blízkej budúcnosti poľnohospodárskou veľmocou s potravinovou sebestačnosťou. Veľkostatkári a oligarchia na to odpovedajú najímaním zabijakov, ktorí vraždia a zastrašujú roľníckych vodcov. Navštívili sme roľnícke tábory v El Diamante a neďaleko hlavného cukrovaru Matilde, majetku batistovského Kubánca, ktorý ušiel z Kuby po Fidelovej revolúcii. Mohli sme vidieť, ako len pár metrov od roľníkov stáli vo výhražnom postoji títo po zuby ozbrojení najatí zabijaci. Aby nás zastrašili, nabili zbrane a vypálili do vzduchu niekoľko rán. Roľníci nám porozprávali, ako na nich rôznymi spôsobmi vyvíjajú nátlak (vyhrážky smrťou, šikanovanie pred ich manželkami, atď.), a že len v tomto roku už zavraždili vyše sedemdesiat roľníkov.

Na východe sme navštívili naftárskych robotníkov v Puerto la Cruz a rybárov v oblasti okolo Carúpano. Stretnutie s pracujúcimi z PDVSA (Petróleos de Venezuela Sociedad Anónima) bolo veľmi emocionálne. Rozprávali nám, ako prežívali udalosti aprílového puču r. 2002 a „štrajku“ zamestnávateľov v decembri. Hrdo a precítene nám opisovali, ako sa im v oboch prípadoch podarilo prevziať kontrolu nad vedením závodu, ako obyvatelia zišli z komunít, aby bránili rafinériu a prístav pred sabotážami, ktoré mali paralyzovať krajinu a zvrhnúť jej demokraticky zvolenú vládu. Rafinéria Puerto la Cruz bola jedinou v celej krajine, ktorú sa pučistom nepodarilo ani na jediný okamih zastaviť. Pracujúci nám zdôrazňovali, že stredná vrstva a manažment utrpeli pri decembrových a januárových udalostiach veľkú porážku. Títo kšeftári v bielych golieroch si o sebe namýšľali, že sú nenahraditeľní, pracujúcu vrstvu vždy podceňovali a zneužívali. Teraz sa na vlastné oči museli prizerať, ako robotníci prevzali chod celého ropného priemyslu a zaobišli sa pri tom bez ich pokynov. Pracujúci tvrdia, že 18 000 sabotérov, ktorí priemysel opustili, „sa už nevráti“, pretože v hre je osud ich detí i ďalších generácií. Pučistický manažment PDVSA vždy konal v záujme nadnárodných ropných spoločností. Zisky najväčšieho bohatstva Venezuely sa nikdy nevracali k osemdesiatim percentám Venezuelčanov, ktorí žili v chudobe. Teraz chcú pracujúci prevziať riadenie PDVSA pod svoju kontrolu, pretože dokázali, že sú schopní nielen riadiť ju v nepriateľských podmienkach a napriek sabotáži, ale že to navyše dokážu efektívnejšie, bezpečnejšie a predovšetkým v prospech venezuelského ľudu.

Vo Venezuele sa dala na pochod nová revolúcia utláčaných, s utláčanými a pre utláčaných. Odozvu počuť už v celej Latinskej Amerike. Ľudia opäť píšu svoje dejiny.









Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.