hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

22. 06. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



V ružomberskej celulózke môže dôjsť k ostrému štrajku

Neusiedler SCP prepustil členov legitímne zvoleného petičného výboru, ktorý mal za úlohu vyzbierať čo najviac podpisov pod petíciu za zlepšenie pracovných a platových podmienok pracovníkov.

(20. 09. 2004)



Linka na dnes



Post Keynesian Thought Internet Archive

Vydaním Všeobecnej teórie zamestnanosti, úroku a peňazí sa v tridsiatych rokoch začala nová éra ekonómie, známa pod menom „keynesiánska revolúcia". Tak ako každá revolúcia, aj táto sa dočkala zvratu, či skrotenia, v podobe konvenčného modelu známeho ako IS-LM, ktorý sa napokon stal obeťou monetarizmu a „novej klasickej ekonómie". Post-keynesiáni nemajú s týmto stredoprúdovým vývojom veľa spoločného. Sú pokračovateľmi pôvodných myšlienok, ktoré zároveň s Keynesom objavil aj Poliak Michal Kalecki, ďalej diela „sekery na všetky ortodoxie" Joan Robinsonovej a obnovy ricadiánskeho projektu Piera Sraffu.



O Jánoch Mojžišoch
a iných "ježišoch"

alebo Stredovek trvá!


Jozef Rámcsek

vydané 23. 09. 2003 • prečítané 7964x
formát na tlač



Povedzme hneď na začiatku, že titulok je trošička zavádzajúci. Pretože akurát Dzurindom, Šimkom, Mojžišom ani inými ježišmi sa nijak zvlášť zaoberať nebudeme. Stranícko-koaličné spory tohto druhu sú hlboko nezaujímavé – v tom sa asi zhodne deväťdesiat percent obyvateľov Slovenska. Opisy obscénneho obcovania pochybných persón na najvyšších miestach štátu vzrušujú maximálne tak prispievateľov slovenských denníkov – a potom, prirodzene, ešte aj trafené husi spomedzi politikov.


Položme si však otázku – prečo? Prečo sa naša politika točí len okolo toho, kto, s kým, kde, kedy, a čo za to? Alebo je to tak azda v každej krajine? Skutočne skúmajú noviny všade na svete pod drobnohľadom každý jednotlivý buchnát, úsmev i žmurknutie príslušníkov tzv. „politickej špičky“? Je to tak aj v tých slávnych „normálnych“ krajinách – teda na Západe?

Nuž, do istej miery áno. Koniec koncov, o čom inom je politika, ako o osobných ambíciách týchto borcov. Veď každý sa chce dostať až na vrchol a pre tých, ktorých takéto veci bavia, je to pútavý divácky šport.

Ale i keď aj na Západe sa novinári tiež v špinavom prádle rôznych slovutných štátnikov radi vŕtajú, predsa len sa tým dianie na verejnej scéne ani zďaleka nevyčerpáva. Dokonca ani vtedy, keď sú osobné súboje rôznych rivalov zvlášť šťavnatým sústom. Aj vtedy totiž vidno za jednotlivými osobami aj rozdielne zdroje spoločenskej podpory, rozdielne názory, rozdielne programy. Skrátka, politiku ako skutočne celospoločenskú záležitosť, ktorá má aj na spoločnosť dopad. Stratégie. Plány, návrhy, opatrenia. Napríklad: Zavedú sa geneticky modifikované potraviny? Budeme stavať viac ciest, alebo budeme viac investovať do železníc? Ako vylepšíme fungovanie škôl či nemocníc? Alebo dokonca – pôjdeme do vojny, či budeme ďalej skúšať diplomaciu?

Aj u nás sa sľubovalo, že k tomu raz dospejeme. Spomeňme si, pred Mečiarom i za Mečiara pokyvkávali rôzni experti hlavou, že slovenský volič je zatiaľ ešte nevyspelý, že sa rozhoduje na základe osobností, nie programov. Komentátori i opoziční politici radi naznačovali, že ľudia na tú demokraciu ešte celkom nedorástli, že ešte musia „dozrieť“. No a potom tí istí mudrci odložili názory na budúcnosť tohto štátu bokom a s pasiou sa začali tĺcť do vtedajšieho premiéra nie ako do predstaviteľa určitej politickej línie, ale ako do osoby. Luhár, podvodník, autoritár! Niežeby to nebola pravda. Ale vtip je v tom, že namiesto seriózneho rozboru politiky HZDS sa jeho protivníci pustili s veľkou vervou do analýzy Mečiarovej psychiky, citového založenia, detstva a dobre že nie jeho sexuálnych sklonov. Na racionálnu debatu o smerovaní štátu, na argumenty o tom, čo jednotlivé kroky môžu znamenať a aké sú alternatívy, už akosi nezostal čas.

Ako by však mohlo obyvateľstvo „vyrásť“, keď mu posadnutosť osobnými vlastnosťami neustále predvádzajú jeho vlastní vládcovia? Mečiar sa síce už politicky pominul, ale politika na spôsob krčmovej hádky nie. Nie je to však podvod? Nemalo by tu ísť o trocha viac, než o to, kto si kedy, s prepáčením – no veď viete?

Isteže malo. Ale podvod to tak celkom asi nie je. To, že politika u nás funguje predovšetkým ako bábkové divadlo, má možno trocha hlbšie korene.

Panské huncútstvo

Keď sa po vojne vrátil ekonóm svetového mena Michal Kałecki do Poľska, aby tam pomohol pri zavádzaní plánovaného hospodárstva, musel si po čase trpko povzdychnúť: „No, kapitalizmus sme už u nás úspešne zrušili. Teraz ešte keby sa nám podarilo zlikvidovať feudalizmus.“ Každý človek určitého veku iste vie, na čo Kałecki svojou metaforou narážal. Na diktatúru komunistickej strany. Na zošnurovaný režim, kde mal každý úradník svoje léno a na ňom bol viac-menej neobmedzeným pánom. Na hierarchiu, siahajúcich od tej najbežnejšej každodennosti až hen hore ku gensekovi.

Táto diktatúra sa svojou stavbou skutočne viac ponášala na niekdajší feudálny šľachtický systém, než na modernú kapitalistickú spoločnosť. Akoby sa tu v novej podobe vzťahov medzi politbyrom, straníckymi tajomníkmi, radovými komunistami a nestraníkmi znova objavili vzťahy kráľa a jeho vazalov, či zemepána a jeho poddaných…

Všimnime si pritom dobre, že tieto vzťahy boli – v stredoveku i za „socializmu“ – vždy úzko osobné. Spôsob fungovania, či skôr nefungovania prednovembrového ekonomického systému zase prispel k tomu, že sa ľudia museli spoliehať na konexie a známosti. A tak sa sieť osobných vzťahov u nás rozvinula do oveľa väčšej miery, ako je to kdekoľvek na Západe. Viac než západnú Európu ňou pripomíname skôr blízkovýchodné arabské krajiny s ich rozvetvenými rodinami a klanmi.

Práve toto pradivo osobných vzťahov nedávno objavila spoločenská veda a začala ho označovať ako „sociálny kapitál“. To je, samozrejme, nezmysel a zakrýva to jeho skutočnú podstatu a význam. „Klasický“ kapitál sa stal totiž historicky novým javom práve tým, že osobnú spätosť medzi výrobnými prostriedkami a ľuďmi rozrušil. „Peniaze nemajú pána“, hovorí sa vo francúzštine; ich prirodzenosťou je cirkulovať, kolovať a zamieriť nakoniec vždy tam, kde z nich bude najväčší výnos. To je v ostrom protiklade s povahou dovtedajšieho – feudálneho – ekonomického systému, kde žiadny pozemok nemohol byť bez svojho zemepána; ten bol so svojou pôdou zviazaný možno aj stáročným vzťahom, predávať ju veľmi nemohol a vlastne ani nebolo komu.

Ironický výrok poľského ekonóma sa nám tak zrazu javí ako pozoruhodne presný – aj keď , samozrejme, v prenesenom význame. „Socializmom“ akoby sa u nás síce potlačili kapitalistické vzťahy, ale naozaj zostali zachované, ba ešte prebujneli, vzťahy dávnejšieho druhu. Osobnú podriadenosť a zviazanosť „socializmus“ nezrušil, naopak, v nových formách ich ešte posilnil.

A tieto vzťahy sa majú čulo k svetu aj po jeho zániku. Nenadarmo sa v Rusku hovorilo o „cárovi Borisovi“; cár síce dnes svoj trón prenechal následníkovi, no jeho bojari – oligarchovia – zostali. V iných východoeurópskych krajinách má povrchová realita o niečo civilizovanejšiu podobu, no zrejme všade je faktom, že privatizácia prebehla nie na základe „západných“, kapitalistických kritérií – kto z majetku vyžmýka najväčšie zisky – ale skôr na základe „východných“ – kto má najlepšie styky s rozďeľovačmi majetku. Forma sa opäť zmenila, ale obsah zostal.

Istý maďarský reformný ekonóm pred rokom 1989 tvrdil, že znárodnenie bolo nevratným procesom – že z rybacej polievky živú rybu už nikto nikdy nespraví. Aj keď sa ekonomika zreformuje, kapitalistické hospodárstvo na západný spôsob z nej nebude. Po roku 1989 síce názor zmenil, no viacerí jeho významní krajania zaoberajúci sa sociológiou si myslia, že pravdivá bola jeho pôvodná domnienka. Vlastníctvo, ktoré u nás vzniklo, je zviazané s osobnými väzbami a naviazanosťami jeho nositeľov. Jeho existencia je neoddeliteľná od osoby vlastníka a zostáva súčasťou oného pradiva spoločenských vzťahov, ktoré sa tak nesprávne nazýva „sociálnym kapitálom“.

Ak sa na východnú Európu dívame z tejto perspektívy, už nás neprekvapia ani ďalšie „sprievodné javy transformácie“: kriminalita, korupcia a klientelizmus. Lebo veď, čím je v skutočnosti u nás nesmierne prebujnené výpalníctvo? Iba pokračovaním poddanstva inými prostriedkami. Mafie sú našimi novodobými zemepánmi. (Nie náhodou sa hovorí, že gangy zvádzajú „boje o teritórium“.) „Áno, iste, dovolíme Ti otvoriť si obchod, krčmu, podnik – ale budeš nám odvádzať desiatok, ako za starých čias. Inak sa so svojím majetočkom môžeš rozlúčiť.“, povie sa, zatiaľ čo sa v pozadí významne uškŕňajú hromotĺcki „bodyguardi". Presne to isté - čo sa týka odvedeného desiatku - mohol pred pár sto rokmi povedať šľachtic svojim poddaným - i keď vtedy sa bodyguardom hovorilo drábi.

Rozdiel je, prirodzene, v tom, že kým pred tými pár sto rokmi bol tento spôsob koristenia oficiálne posvätený svetskou i cirkevnou mocou, dnes je aspoň naoko protizákonný. Ale koniec koncov, nad dodržiavaním týchto zákonov majú bdieť ľudia, ktorí sú zároveň až po uši namočení do ďalších vzťahov feudálneho druhu – vazalstva (čiže klientelizmu) a „korupcie“. Tá nebola po stáročia ničím iným, než bežným a legálnym spôsobom existencie. Veď z čoho už mal štátny úradník žiť, ak nie z toho, čo si nahonobil vďaka svojmu postaveniu? Myšlienka, že je nesprávne, keď miestodržiteľ koristí zo svojho pašaliku, je jednoducho príliš moderná na to, aby v našom prostredí zapustila veľmi hlboké korene.

Tu niekde, milí priatelia, je pes zakopaný. Toto je dôvod, prečo je naša politika len sledom šarvátok medzi lúpežnými rytiermi. Stredovek neskončil, stredovek trvá. Aspoň u nás v stredo-východnej Európe. Niežeby sme doslova žili vo feudalizme. Ak, tak vo feudalizme priemyselnom, ba pomaly dokonca už „treťovlnnom“, feudalizme služieb. No stredo- a východoeurópsky kapitalizmus je a podľa všetkého bude iný, ako západoeurópsky. Nevznikol zo súťaže drobných výrobcov, zo snahy o efektivitu a produktivitu, z tlaku na znižovanie výrobných nákladov. Moc a peniaze nie sú v ňom (poväčšine) výsledkom schopností a podnikavosti, ale známostí a intríg. Sú výsledkom milosti Jeho Veličenstva premiéra (jedno ktorého), ktorý udeľuje léna svojim vazalom. Dokým to tak zostane, bude aj naša politika stále len o „Mojžišoch a iných ježišoch“.

Neznamená to samozrejme, že to tak musí zostať naveky. Šľachtu možno k ukončeniu zápasu o léna donútiť – ale asi len vtedy, keď sa bude musieť zjednotiť v boji proti spoločnému nepriateľovi. V stredoveku sa tomuto nepriateľovi hovorilo „ľud“. To je dnes výraz riadne zdiskreditovaný; tento činiteľ je na tom tak zle, že nemá ani len poriadne meno. Napriek tomu však bude v sebe musieť nájsť vôľu prestať sa len nemo prizerať, ako ho stále znova okrádajú a ruvajú sa o korisť. Má pritom tú výhodu, že na rozdiel od stredoveku má dnes k dispozícii parlamentnú demokraciu. Je to nástroj síce riadne otupený, ale predsa lepší, ako žiadny. Na to, aby „ľud“ s vecami pohol, musí však tento nástroj najprv aspoň chytiť do ruky. Spraví to niekedy?



Jozef Rámcsek je nezávislý pozorovateľ spoločenského diania.





Vaše komentáre:

citatel  (20.12.2004 10:11:02)     
komentar
Neidealizujme ani zapadoeuropsky a americky system ,tam vsade existuje to iste . A kto tvrdi ze nie ,ten klame seba aj inych.

Reagovať


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.