hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

23. 06. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Panelfest

Centrum komunitného rozvoja

Viete, že pred 50 rokmi postavili prvý panelák? Ak nie, tak príďte na Panelfest – festival, ktorý si pripomenie polstoročie panelákovej civilizácie slovenských miest. Z obývačkového kresla si vychutnáte pop-kultúru doby panelovej, súčasnú filozofickú reflexiu tohto fenoménu, ako aj audiovizuálne reakcie domácich i zahraničných umelcov.

(16. 11. 2005)



Linka na dnes



Participatory Economics

Jeden z modelov ekonomiky, ktorá odmieta „reálny socializmus" i kapitalizmus. Autorom modelu, ktorého znalosť sa vďaka svetovému antikapitalistickému hnutiu začína šíriť po celom svete, sú vydavateľ ZMagazinu Michael Albert a profesor ekonómie na Washingtonskej univerzite Robin Hahnel.



Globálna hierarchia rás


Martin Jacques

vydané 23. 09. 2003 • prečítané 10900x
formát na tlač



Rasovým otázkam som nikdy poriadne nerozumel. Nebolo to pre mňa prirodzené. Dôvod je jednoduchý. Ako každý beloch, ani ja som rasizmus nikdy osobne nezakúsil. Význam farby pleti bol niečím, čo som sa musel naučiť. Obrat nastal až vtedy, keď som sa zamiloval do svojej manželky, ktorá bola indo-malajského pôvodu, a keď potom za mnou prišla do Anglicka. Vtedy som postupom času začal vnímať vlastnú krajinu úplne iným spôsobom, jej očami, ovplyvnený jej pôvodom. Farba kože je niečo, na čo bieli nikdy nemusia pomyslieť. Pre nich totiž nikdy nie je prekážkou, nikdy nie je zdrojom predsudkov či diskriminácie. Práve naopak, je zdrojom výsad a privilégií. Čo ako liberálne a osvietene som sa snažil rozmýšľať, aj tak som sa na svet vždy díval z pozície belocha. Viac chápať som začal až vďaka svojej žene.


Rasovým otázkam som nikdy poriadne nerozumel. Nebolo to pre mňa prirodzené. Dôvod je jednoduchý. Ako každý beloch, ani ja som rasizmus nikdy osobne nezakúsil. Význam farby pleti bol niečím, čo som sa musel naučiť. Obrat nastal až vtedy, keď som sa zamiloval do svojej manželky, ktorá bola indo-malajského pôvodu, a keď potom za mnou prišla do Anglicka. Vtedy som postupom času začal vnímať vlastnú krajinu úplne iným spôsobom, jej očami, ovplyvnený jej pôvodom. Farba kože je niečo, na čo bieli nikdy nemusia pomyslieť. Pre nich totiž nikdy nie je prekážkou, nikdy nie je zdrojom predsudkov či diskriminácie. Práve naopak, je zdrojom výsad a privilégií. Čo ako liberálne a osvietene som sa snažil rozmýšľať, aj tak som sa na svet vždy díval z pozície belocha. Viac chápať som začal až vďaka svojej žene.

No môj pohľad na svet a na miesto, ktoré v ňom zaujíma rasa, sa do hĺbky premenil až vtedy, keď sme sa presťahovali do Hongkongu. Vtedy som totiž prestal vnímať rasu cez prizmu svojej vlastnej spoločnosti a naučil sa ju vidieť globálne. Keď sme opustili tieto brehy, mal som pocit, že smerujeme bližšie ku svetu mojej manželky: veď to bola východná Ázia a ona bola Malajčanka. Navyše mala na rozdiel odo mňa výhodu, že vedela po čínsky, ovládala kantonský dialekt, ktorým sa v Hongkogu hovorí. Očakával som teda, že sa bude v tomto prostredí cítiť príjemnejšie, ako ja. Mýlil som sa. Ako k belochovi ku mne pristupovali ponížene a s úctou. K mojej žene, hoci jej bola čínska kultúra dôverne známa a hoci ovládala miestny jazyk, sa správali otvorene rasisticky.

Našich štrnásť mesiacov v Hongkongu ma o rasizme naučilo viacero tvrdých právd. Po prvé, rasizmus nie je výsadou belochov. Každá rasa dáva najavo predsudky voči iným, pripúšťa rasizmus, vidí sa ako výnimočná a nadradená. A ďalej, rôzne rasizmy sa od seba líšia jemnými odtienkami, ktoré sú odrazom ich vlastných dejín a kultúr.

Po druhé, existuje globálna rasová hierarchia, ktorá čiastočne ovplyvňuje mocenské postavenie a predsudky každej rasy. Na vrchole tejto pyramídy sú belosi. Má to svoje hlboké korene. Posledného pol tisícročia, odkedy začala upadať civilizácia Číny, sa stali pánmi sveta biele spoločnosti. Vďaka svojej globálnej nadvláde, najprv európskej a neskôr americkej, si belosi získali úctu, ale i strach a odpor ostatných rás. Belochovi sa dostáva zvláštnej úcty všade na svete, či už je to v jamajskom Kingstone, v Hongkongu, v Dilí, v Lagose, alebo dokonca – napriek obrazu, ktorý sa vo svete šíri – v zimbabwianskom Harare. Belosi sú jedinou rasou, ktorá nikde na svete nikdy netrpí systematickým rasizmom. A naopak, dopad bieleho rasizmu je oveľa hlbší a škodlivejší, než ktoréhokoľvek iného – dodnes je totiž jediným rasizmom, ktorému sa podarilo ovládnuť celú planétu.

Keďže sú na samom vrchole, belosi sú v otázkach rasy a s ňou spojených mocenských vzťahov pozoruhodne a jedinečne nevšímaví. Rasa nám spravidla prospieva, nikdy nie sme jej obeťami. Aj vtedy, keď máme dobré úmysly, nám jej realita zvláštne uniká. Výsadné postavenie belochov nevyplýva len z nejakého abstraktného pojmu, ako je Západ; je ukryté priamo v pokožke každého jedného z nás. Či sa nám to páči, alebo nie, v každom kúte planéty požívame výhody neobyčajnej osobnej moci, ktorú nám prepožičiava naša farba kože. Je to niečo, čo si poväčšine vôbec neuvedomujeme, považujeme to za samozrejmosť – bez ohľadu na to, či sme liberáli alebo reakcionári, či cestujeme sami s batohom na chrbte alebo v rámci skupinového zájazdu, alebo či žijeme dlhodobo v zahraničí.

Existencia faktickej globálnej rasovej hierarchie čiastočne ovplyvňuje rasové predsudky ostatných. Pred belochmi má rešpekt každá rasa, i keď je to často rešpekt zmiešaný so silným odporom. Každá rasa vo všeobecnosti vzdáva úctu tým nad ňou a pohŕda tými pod ňou. Číňania, podobne ako Japonci, často samých seba považujú za strieborných medailistov; všetky ostatné rasy sú pre nich podradné. Belochov rešpektujú, ale s nechuťou – mnohí Číňania sa domnievajú, že nadvláda Západu je iba síce dlhotrvajúcim, ale predsa len dočasným výkyvom. Pod Číňanmi a Japoncami sa v hierarchii nachádzajú „farební“ (oba tieto národy rady považujú samých seba za biele, alebo takmer biele). Na samom spodku pyramídy sú takmer všade na svete ľudia afrického pôvodu – okrem prípadov, keď sú ešte pod nimi nejaké domorodé národy.

Tento fakt poukazuje na dôležitosť farby pleti v globálnej hierarchii. Pozíciu rasy v nej síce určujú a posilňujú aj iné faktory – dosiahnutá úroveň rozvoja, civilizačné hodnoty, dejiny, náboženstvo, fyzické vlastnosti a odev – no farba kože je tým najrozšírenejším a najpodstatnejším činiteľom. Dôvod je ten, že ju možno okamžite rozoznať, že je zrejmá na prvý pohľad. Zhodou okolností to má aj ďalší dôsledok. Vďaka nej je totiž globálna rasová hierarchia zdanlivo niečím prirodzeným: človek sa so svojou farbou už narodí – nie je to kultúrna, ani spoločenská záležitosť, ale jednoducho fyzická. V dnešnom období globalizácie, sprevádzanom masovou migráciou a globalizovaným kultúrnym priemyslom, sa z farby kože stala univerzálna vizitka. V medzivojnovej Európe boli hlavnými formami rasizmu antisemitizmus a rasovo interpretovaný nacionalizmus. Dnes ide o farbu: pri futbalovom zápase sa nekričí na Židov, ale na černochov – a to dokonca aj vo východnej Európe.

Liberáli sa radi domnievajú, že rasizmus je dôsledkom neznalosti, nedostatku kontaktu, a že čím viac sa ľudia budú pohybovať po svete, tým menej bude rasizmu. Mohli by sme to nazvať benettonovským svetonázorom, podľa známej reklamy tohto podniku. Zrnko pravdy v ňom určite je. Väčšia zmiešanosť niekedy vedie aj k väčšiemu pochopeniu – hoci ako svojimi rôznymi spôsobmi dokazujú Srí Lanka, Izrael a mestečko Burnley so svojimi rasovými nepokojmi, vždy to tak byť nemusí.

Hongkong je v porovnaní s Čínou otvorená spoločnosť a je ňou už dlhé roky. To však zatiaľ takmer nijako nezmenšilo predsudky čínske predsudky voči ľuďom s tmavšou pokožkou. Niežeby bol rasizmus neodstrániteľným, neriešiteľným problémom. Jeho korene však siahajú veľmi hlboko; rasové predsudky sú staré ako ľudstvo. Čínsky rasizmus vznikol ešte v čase Ríše stredu. Viera, že Číňania sú nadradení ostatným rasám – s výnimkou belochov – existuje teda celé stáročia, ba možno nie tisícročia. Pohŕdavý postoj amerických belochov k černochom má svoje korene v období otroctva. Ak si budeme iba zbožne priať, aby to tak nebolo, ak budeme existenciu rasizmu popierať, skutočnosť tým nezmeníme. Rasizmus môžeme pochopiť a vysporiadať sa s ním len vtedy, ak budeme k sebe poctiví. I keď v otázkach rasy je poctivosti zúfalý nedostatok.

Rasa zostáva obrovským tabu. Vezmime si prípad Hongkongu. O rase sa tam jednoducho nehovorí. Keď odtiaľ Briti v roku 1997 za vlastného hlasného potlesku odchádzali, o rasizme nepadlo ani slovo. Pritom rasizmus je predsa neoddeliteľnou súčasťou koloniálneho panstva, jeho ústrednou témou. Kolonializmus je tou najhrubšou a najprimitívnejšou formou úradne ustanoveného rasizmu. Väčšina Číňanov, ktorí boli obeťami tohto rasizmu, zase prechováva rovnako rasistické predsudky voči ľuďom tmavšej pokožky. Dnes sú pánmi vo vlastnom dome – a vlastný rasizmus popierajú rovnako, ako belosi. To je však v rôznej miere pravda nielen o Hongkongu, ale o každej krajine sveta. Možno si spomínate, že po nepokojoch v Burnley Tony Blair vyhlásil, že nie sú pravdivým odrazom stavu rasových vzťahov v Británii. Ale samozrejme, že sú, i keď je pravda, že v iných ohľadoch to až také zlé nie je.

Rasizmus je všade skoro neviditeľný. Takmer sa o ňom nerozpráva. Ako môže týždenník The Economist vyprodukovať štúdiu o migrácii v rozsahu 15 000 slov, a pritom v ňom slovo „rasizmus“ nespomenúť skoro ani raz? Prečo sa takmer vôbec nehovorí o rasizme, ktorým trpia v tenise sestry Williamsové, hoci je o ňom celá hŕba dôkazov? Prečo sa v kontexte okupácie Iraku skoro vôbec nespomína západný hlboko rasistický postoj k Arabom, starostlivo zahaľovaný do rečí o náboženstve a civilizačných hodnotách?

Dominantná rasa v spoločnosti – či už je biela, alebo nie – si svoj rasizmus málokedy prizná. Takmer vždy sama seba klame. Dôvody sú mnohoraké. Každá rasa má záujem udržať si svoje privilégiá. Ba svoje predsudky si možno ani neuvedomuje. Považuje svoj rasistický postoj proste za výraz zdravého rozumu, zdôvodnený samotnou prírodou. Rasizmus vychádza na povrch až vtedy, keď sa proti nemu postavia jeho obete. Až vtedy sa začínajú postoje meniť. Britská spoločnosť nie je dnes taká otvorene rasistická ako kedysi iba preto, že „farební“ ľudia donútili bielych, aby sa svojim prastarým rasistickým predsudkom postavili tvárou v tvár. Národy nie sú samé k sebe nikdy úprimné, každý do určitej miery pravdu o sebe potláča.

To si musíme uvedomiť, ak chceme pochopiť, prečo sa dôležitosť rasizmu ako národného i globálneho javu tak zľahčuje. Existuje však aj ďalší dôvod, ktorý je špecifickým problémom belochov. Hoci belosi predstavujú len 17% percent svetového obyvateľstva, voľkajú si na najvyššej priečke svetového poriadku a stále sú dominantnou svetovou rasou – a preto sú v drvivej miere za globálnu agendu, za to, o čom sa diskutuje a o čom nie, zodpovední oni. Lenže vzhľadom na to, že belosi s rasizmom nemajú nijakú skúsenosť – okrem prípadov, keď sú páchateľmi – západné inštitúcie, vlády, médiá, korporácie, ho neustále zľahčujú. Navyše, keďže belosi vládnu svetu už pol tisícročia, poznačili zvyšok ľudstva oveľa viac, než ktorákoľvek iná rasa. Majú preto prirodzený záujem na tom, aby rozsah a škodlivé účinky rasizmu popierali.

Možno si spomínate, že to bolo len pred dvoma rokmi, čo bola zvolaná prvá konferencia OSN o rasizme – navzdory prudkému odporu Spojených štátov (a to ešte bola Clintonova éra). Niet asi výrečnejšieho dôkazu nechuti západných vlád pustiť sa do globálneho dialógu o tomto probléme.

Ak sa dnes o rasizme hovorí viac, ako kedysi, v nasledujúcich desaťročiach sa situácia zrejme zmení ešte väčšmi. Čím viac bude narastať migrácia, čím menej bude možné potláčať vlastné vedomie o rasizme, čím väčšiu odvahu budú mať podriadené rasy v odpore voči rase dominantnej, čím viac toho o jave rasizmu pochopíme, čím väčšmi si budeme vedomí existencie iných rasizmov (ako napríklad rasizmu hlavnej čínskej národnosti Han), tým viac bude zrejme rasizmus v globálnom meradle upadať.

Politickí vodcovia hovoria jazykom rasy len málokedy. Robí to napríklad zimbabwiansky prezident Robert Mugabe, no ten sa už pošpinil a zdiskreditoval. Výrečne sa na tému bielych výsad a globálnej hierarchie vyjadruje malajský premiér Mahathir Mohamed. Najvýraznejším príkladom je však Nelson Mandela. Keď príde na farbu kože, je to človek, ktorý v jej dôsledku obetoval viac, než ktokoľvek iný a ktorého autorita je nespochybniteľná. Jeho slová na túto tému sú vždy univerzálne, netýkajú sa záujmov len jednej rasy. Bol to on, kto poznamenal, že západná podpora Izraelu nejako súvisí s rasou. Bol to on, kto naznačil, že nie je náhoda, že autorita OSN je podkopávaná práve v čase, keď je generálnym tajomníkom organizácie černoch. Vo svete, kde rasizmus prýšti takmer z každého póru ľudstva, je však Mandelov hlas stále ojedinelý. V tomto svete, v ktorom bude problém rasizmu stále dôležitejší, potrebujeme takýchto vodcov viac. Budú to spravidla ľudia „farební“. Pretože belosi nemajú morálnu autoritu, aby sa na túto tému vyjadrovali. Rasizmu, ktorým trpela moja žena, som porozumel iba vďaka jej slovám a jej skúsenostiam. Sám som ho však nepocítil nikdy. A to je fundamentálny rozdiel.



Martin Jacques prednáša na London School of Economics (Londýnskej vysokej škole ekonomickej). Smrť jeho ženy Harinder Veriahovej v hongkongskej nemocnici v r. 2000 vyvolala škandál, ktorý viedol hongkongskú vládu k prvému návrhu protirasistického zákona v dejinách ostrova.







Vaše komentáre:

Paľo  (24.01.2008 18:37:32)     
Rasy, národy, ...
"Lenže vzhľadom na to, že belosi s rasizmom nemajú nijakú skúsenosť – okrem prípadov, keď sú páchateľmi..." - myslím si, že autor tiež veľa vecí zapiera. Podľa mňa je rasizmus normálny jav, každá rasa / národ sa snaží prežiť. Niečo ako multikulturalizmus nie je reálne, vždy ide o nahradenie menej početnej skupiny tou väčšou. Tak zaniklo už mnoho civilizácií a pravdepodobne zaniknú tak aj biele národy. Postupná islamizácia Európy je už v plnom prúde a príde čas, keď si ľudia pod slovom Francúz nebudú predstavovať belocha, ale nejakého Marokánca atď. Sú to jednoducho obrovské kultúrne rozdiely, ktoré sa nedajú zlúčiť. Právo na život majú všetci, ale miešanie rás je neprijateľné. Slovensko Slovákom, Nemecko Nemcom, Turecko Turkom atď.

Reagovať

 (08.04.2009 12:02:57)     

same hluposti


Reagovať


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.