hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

22. 09. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Zrno od pliev alebo Komuže to prospeje?

Gabriela Rothmayerová

Nie je pravda, že reformy, ktoré robí na Slovensku súčasná Dzurindova vláda, sú neúspešné. Žiaľ, sú až príliš úspešné. A preto predsedovi vlády z globálneho pohľadu takej nepatrnej krajiny zagratuloval na otvorenom námestí aj najsilnejší muž planéty. Len si to predstavte, taká pocta! A prečo sa tak stalo?

(30. 03. 2005)



Linka na dnes



ZNet

Americké „spoločenstvo ľudí usilujúcich sa o spoločenskú zmenu". Sesterská stránka ZMagazine - obe spoluzakladal ekonomický teoretik a politický aktivista Michael Albert. Obrovské zhromaždisko najrôznejšieho alternatívneho materiálu - zvlášť silnými stránkami sú zahraničná politika USA a alternatívna ekonomická vízia. ZNet spolupracuje s veľkým množstvom významných osobností svetovej „alternatívnej scény", od Rusa Borisa Kagarlického cez Američana Noama Chomského až po Indku Arundhati Royovú. Ak by ste zo všetkých zahraničných stránok mali kliknúť len na jednu-jedinú linku, mal by to byť ZNet.



Kto spriada sieť
americkej svetovlády?


Richard Herzinger

Die Zeit, 3. júna 2003

vydané 29. 08. 2003 • prečítané 9800x
formát na tlač



O neokonzervatívnych poradcoch prezidenta USA Busha kolujú politické legendy. Sú stúpencami učenia nemeckého filozofa Leo Straussa? Pochádza teória preventívnej vojny priamo z arzenálu revolucionára Leva Trockého?


Smerovanie Bushovej vlády určuje vplyvná neokonzervatívna škola politického myslenia, označovaná kolektívne ako „neocons“. Čerpá pritom z myšlienok nemeckého filozofa Lea Straussa, ktorý sa do USA dostal v tridsiatych rokoch – dôvodom jeho emigrácie cez Anglicko bol útek pred Hitlerom.

Táto téza sa už mesiace teší obľube popredných amerických novín, od New York Times cez New York Review of Books až po Boston Globe. Na začiatku veľkého rozprávania stojí pozoruhodné sťahovanie myšlienok zo „starého Nemecka“, na konci zase americká politika preventívnej vojny a propagandistické lži o irackých zbraniach hromadného ničenia. Aj v našich končinách sa často dočítame o ovládnutí politických centier superveľmoci učením nepríliš známeho mysliteľa. Približne dvadsať Straussových prívržencov to malo údajne z lavíc jeho seminárov dotiahnuť až ku kormidlu moci, pričom „čiernou vdovou“ v strede tejto mocenskej pavučiny je tajomník ministra obrany Paul Wolfowitz.

S každým ďalším článkom sa vynárajú nové skutočnosti. Nesympatizoval Leo Strauss (1899- 1973) s niektorými tézami povestného filozofa štátneho práva Carla Schmitta? Takto sa neokonzervatívci zaraďujú k americkým dedičom tej skupiny antidemokratických intelektuálov weimarskej republiky, ktorá pod heslom „konzervatívnej revolúcie“ dláždila cestu Tretej ríši. Skutočnosť, že nemeckí konzervatívni revolucionári emigrovali pred Hitlerom cez Atlantik, pôsobí na Nemcov ako záruka historickej rehabilitácie: „ Veď nestojíme my Nemci tentoraz, keď je Amerika zradená predfašistickou ideológiou, na strane ochrancov demokratického Západu?“, akoby sa pýtali.

A predsa skutočných epigónov Carla Schmitta v žiadnom prípade nenájdeme v blízkosti Georga W. Busha, ale v radoch nemeckých a európskych „národných revolucionárov“. Napríklad podľa francúzskeho pravicového intelektuála Alaina de Benoista sú Spojené štáty hlavným nepriateľom všetkých národov, ktoré bojujú za svoju etnickú a národnú rýdzosť. V ich očiach vedie súčasná americká vláda presne takú „imperialistickú“ politiku celosvetového presadzovania liberálnych ideálov, proti ktorej Carl Schmitt už koncom tridsiatych rokov formuloval svoju teóriu veľmocenského priestoru, so zákazom intervencie cudzích mocností mimo svojej sféry vplyvu. Cieľ tohto konceptu bol nasledovný: Amerika sa mala držať mimo Európy, čo ale pre ideológov ako Schmitt znamenalo usporiadať ju nanovo hitlerovským Veľkým Nemeckom na národnom základe.

Myšlienka, že kurz svetových dejín udáva uzavretý systém ideí, ktorý si niekde vymyslel akýsi tajný „predvoj“, je však pre niektorých historikov natoľko vzrušujúca, že jej celkom podliehajú. Okrem domnienky, že Bushova vláda sa drží návodu straussovského tajného učenia, sa v súčasnosti vynára ďalšia ideologicko-historická konšpiračná hypotéza. Podľa nej sú „neocons“ prestrojení trockisti. Niektorí z ich popredných mysliteľov, napr. Irving Kristol (otec vydavateľa neokonzervatívnych novín Weekly Standard Williama Kristola) a Norman Podhoretz totiž údajne s myšlienkami ruského revolucionára Leva Trockého (1879-1940) zamlada sympatizovali. Tak sa podarilo Robertovi Misikovi vytvoriť „model trockistu“, ktorého „ráznosť“ sa môže prejaviť pod rôznymi ideologickými označeniami.

A podľa čoho takého „trockistu“ spoznáme? Podľa jeho náklonnosti k myšlienke útočnej vojny. V konkrétnom kontexte je vodítkom podobnosť americkej vládnej doktríny preventívnej vojny s údajným princípom prvého sovietskeho komisára vojny Trockého, podľa ktorého treba revolúciu šíriť do zahraničia bajonetmi Červenej armády. Robert Misik však necháva nezodpovedanou otázku, či potom vlastne existujú dva druhy neokonzervatívcov, menovite straussovsko-schmittovský a trockistický – alebo či „neocons“ pri príprave „diela“ preventívnej vojny trockistický a straussovský princíp kombinujú.

A predsa sú mnohé chýry o amerických neokonzervatívcoch pravdivé. Myšlienky Lea Straussa zrod tejto ideovej orientácie značne ovplyvnili. Strauss bol skutočne neliberálny mysliteľ. Modernu považoval za epochu úpadku, za epochu, v ktorej rastúci hodnotový relativizmus povedie k rozkladu spoločnosti. S takouto diagnózou sa veľmi nelíšil od mnohých iných kultúrnych pesimistov svojej doby, ako pravicových, tak ľavicových. Dôvody jeho pesimizmu boli však každopádne svojské – vinu za moderný úpadok kládol novovekým filozofom, počnúc Machiavellim. Jednoduchému ľudu totiž odhalili pravdy, ktoré ako vyvolení, vyšší ľudia spoznali. Okrem iného, že nejestvuje Boh, že „bytie“ nemá žiaden hlbší zmysel a že žiaden národ nie je lepší ako ostatné. Podľa Straussa sa ale bez takýchto ilúzií nijaké spoločenstvo neudrží pohromade, a preto treba spomínané filozofické poznanie opäť zahaliť rúškom tajomstva.

Strauss bol prototypom toho, čo Karl Popper označil „prorokujúci filozof“. Práve preto sa však sotva dajú z jeho spisov prebrať bezprostredné návody na politické konanie. Jasné sa zdá byť len to, že Strauss v žiadnom prípade nechcel demokraciu odstrániť. Práve naopak – chcel ju zachrániť pred rozkladom. Podľa kritikov, ako je ľavicovo-liberálny americký publicista William Pfaff, však Strauss predsa len priviedol neokonzervatívcov na myšlienku nastoliť vládu protidemokratickej elity a zahaliť pred verejnosťou jej pravé pohnútky. To by malo len tak mimochodom vysvetliť predpokladanú manipuláciu s dôkazmi o zbrojnom programe Saddáma Husajna.

Odkedy sa veci chopila tiež politická sekta vyslúžilého amerického konšpiratívneho teoretika Lyndona La Rouche (napr. v Nemecku figuruje jej pobočka pod menom Občianske hnutie Solidarita), ktorá proti domnelému „Majstrovmu“ [Straussovmu] plánu jeho prívržencov dosiahnuť svetovládu postavila barikádu, hrozí, že bujné šírenie legiend o neokonzervatívcoch sa zvrhne na šírenie spiatočníctva s antisemitistickými podtónmi. Americkí „konzervatívci doby kamennej“, ako napr. bývalý republikán Patrick Buchanan, rozširovali totiž v predvečer irackej vojny názor, že „židovská lobby“ v Bushovej vláde chce Ameriku zatiahnuť do vojny v mene Izraela. Podľa neho na to poukazovala aj skutočnosť, že celý rad popredných neokonzervatívcov sú Židia. Leo Strauss bol tiež Žid. Už v päťdesiatych rokoch zaujal jednoznačne kladné stanovisko k podpore USA Izraelu, čo bola vtedy na amerického konzervatívca vyslovene neobvyklá pozícia.

V debate o hybných politických silách vlády USA je najvyšší čas vrátiť sa opäť na zem. Americkí neokonzervatívci ani zďaleka nie sú takou rovnorodou skupinou, ako sa nám snažia vsugerovať najnovšie špekulácie o ich historickej úlohe. Ich vplyv na rozhodnutia Bushovej vlády je tiež dosť obmedzený. Že vôbec mohol natoľko zosilinieť, má len málo spoločné so zázračnou mocou myšlienok. Skôr to súvisí s 11.septembrom, ktorý konzervatívnu americkú vládu donútil k intervencionistickej línii. „Neocons“ sa nezviditeľnili preto, že by tento obrat boli spôsobili, ale preto, že mohli prezentovať vhodnú teoretickú pozíciu. Už celé roky naliehajú, aby USA zrušili spoluprácu s diktatúrami a nasadili svoju nahromadenú silu na rozširovanie ľudských práv a demokratických štruktúr všade na svete. Pozoruhodné na tom je predovšetkým to, že neokonzervatívci takto z univerzalistického projektu, predtým spájaného s menami demokratických prezidentov ako Roosevelt alebo Kennedy, spravili radikálny (zlé jazyky by povedali utopický) konzervatívny program. Predtým sa americký konzervativizmus v kontexte zahraničnej politiky zakladal na úvahách postavených čisto na národných záujmoch.

Ak niečo vo svetovej politike pôsobí „trockisticky“, sú to jej východiskové podmienky samotné. Konkrétne v tom zmysle, že Trockého téza „kombinovaného a nerovnomerného vývoja“ skutočne predvídala budúcnosť. Pojmom permanentnej revolúcie sa v roku 1906 spreneveril tradičnej marxistickej teórii, podľa ktorej dejiny musia prejsť historickými vývojovými štádiami. Trocký tvrdil, že krajiny sa nevyvíjajú podľa nejakej fixnej schémy, že neprechádzajú najprv feudálnym, potom kapitalistickým a nakoniec socialistickým obdobím. Skôr to vyzerá tak, že dynamika svetového trhu spôsobuje, že všetky tieto štádiá sa v krajine vyskytnú naraz a povedú k explozívnemu odporu.

Práve v takej situácii, keď naraz prichádza to, čo by malo nasledovať po sebe, sa nachádzame aj dnes. V mnohých oblastiach sveta sú predindustriálne alebo postkoloniálne štruktúry konfrontované s plnou silou dynamiky globalizácie. Na druhej strane krajiny, ktoré už prešli modernizačnými procesmi, strácajú súdržnosť. Dôsledkom takéhoto vývoja je rozpad štátneho a civilného poriadku v mnohých častiach sveta. To núti Západ, predovšetkým Spojené štáty, nasadzovať po celom svete stabilizačnú intervenčnú silu.

Po 11.septembri bolo jasné, že sa následkom globálneho rozkladu nevyhne ani západný svet. Americká reakcia je však predsa omnoho menej ideologicky prepracovaná, ako hlásajú odhaľujúce historky o „neocons“. Používa skôr metódu „pokus – omyl“, pričom rôzne sily ťahajú rozličnými smermi. Nuž a neokonzervatívci nerobia nič viac ani menej, než že horlivo ťahajú tým svojím smerom.









Vaše komentáre:

Radka  (09.02.2007 14:49:23)     
Neokonzervatizmus
Dobrý den, mohla by som viac vedieť o tom čo to je Neokonzervativizmus. Všade sa píše o neokonzervativizme, ale nie dostatočne aby tomu bežný človek rozumel. Ako sa zmenilo myslenie konzervatívca? Teda aké postavenie má človek a štát v neokonzervativizme? To mi nieje jasné, majú iný pohlad na jednotlivca a štát ako mali klasický konzervatívci?

ďakujem

Reagovať


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.