hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

22. 06. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Normálny život v strachu

Miroslav Tížik

O Pražskej jari v roku 1968 som vždy počul iba z rozprávania. Napriek tomu boli asi nielen pre mňa počas dospievania prelomové roky 1968-69 magickými. Bol to prísľub slobody a nádeje, že má zmysel brať život vážne, pokúšať sa hľadať a žiť pravdu a slobodu. Bol to pre mňa priamo nezažitý svet, sprostredkovaný iba spomienkami, starými novinami a občasnými správami Slobodnej Európy, ale aj tak bol mojím skutočným svetom, ktorý má živil svojou odvahou. Možno iba náhodou som sa stal súčasťou spoločnej pamäte na obdobie, keď ľudia prebudili v sebe nádej a vieru, že môžu a sú schopní byť spoluautormi svojich osobných aj národných dejín. Keď pocítili, čo je to nadšenie zo slobody. Tento obraz Pražskej jari sa stal súčasťou môjho života.

(21. 08. 2003)



Linka na dnes



Amnesty International Slovensko

Najznámejšia organizácia ochrancov ľudských práv je dobrým príkladom toho, že keď ide o správnu vec, netreba sa báť začínať aj z ničoho. Myšlienka na čosi ako Amnesty skrsla v mozgu jej zakladateľa na základe jednej drobnej novinovej správy; dnes je celosvetovou organizáciou s tisícami členov. AI nestranne bije do každého štátu, ktorý nespravodlivo väzní, mučí, zabíja alebo inak ubližuje vlastným občanom. Preto ju nemá v láske žiadny režim... a preto sa na ňu odvolávajú všetci, ktorým ležia viac na srdci ľudia, ako režimy.



Mŕtve ramená
a živé časy


Michal Polák

vydané 21. 08. 2003 • prečítané 8774x
formát na tlač



Dávno už tomu, čo moja dobrá mama priniesla domov zo svojej vtedajšej novinárskej práce zviazané ročníky Smeny z roku 1968. Listoval som zažltnutými stránkami a dýchal atmosféru toho vtedy už dávno minulého a ešte stále traumatického obdobia. Podrobnosti si už veľmi nepamätám – zbierka na Alweg, nejaký ten útek generála Šejnu. Ale jedno mi strašne udrelo do očí. Tie noviny žili, ešte aj po dvadsiatich rokoch. Ich stránky sa hýbali viac, než čarovné fotografie v knihách o Harrym Potterovi. Dýchalo z nich nadšenie, elán, eufória. Taká nádej, také šťastie, také vzrušenie, že to prerážalo cez papier a ja som mal dojem, že som priamym účastníkom oných čias.


Aký to bol rozdiel oproti časom, ktoré sme vtedy žili naozaj! Aký protiklad k vtedajšej nehybnej, stojatej, smradľavej realite! Presne tak som to cítil – že kým v šesťdesiatom ôsmom sa niečo dôležité dialo, teraz sa nemalo ako – lebo samotný čas jednoducho stál. Perestrojka síce vyvolávala podobné nadšenie, ako „obrodný proces“, na ktorý sa tak podobala – lenže nie u nás. Ako by aj mohla, keď plné ústa prestavby mali práve tí, ktorí jej doma vypestovanú, pôvodnú odrodu aj s koreňmi surovo vytrhali z jej rodnej pôdy.

Potom prišiel november ’89. Eufória, ktorú som tak dôverne poznal zo stránok novín, bola zrazu všade okolo nás. Vybŕdli sme z mŕtveho ramena a čas konečne začal plynúť znova.

Pravdaže, niektorí veľmi skoro pochopili, že už plynie inam, než sa to v onom svätom nadšení spočiatku zdalo. Rok ’89 nemohol byť opakovaním roku ’68, nanajvýš jeho pokračovaním. Lenže pokračovať sa už vtedy nemohlo rovnakým smerom. Svet sa zmenil a zmenili sa aj ľudia, ktorým dvadsať rokov opakovali, že tá smradľavá realita okolo nich je socializmus, a to ešte jediný možný. A tak po odškodnení všetkých krívd, odhalení všetkých pozývacích listov a odobrení návratu šesťdesiatosmičkárov do pozícií zákonite nastal aj odchod roka ´68 do dejín. Po desaťročiach upieranej liečbe na ranu aspoň náplasť – a potom už sa spomienka na „obrodný proces“ začala rozplývať.

Isteže, každý rok sa samozrejme v súlade s obyčajom pripomenie zákerný prepad niekdajších „bratov“, s temným podtónom zloby v hlase sa z televíznej obrazovky ozývajú slová o hrubej moci totalitnej diktatúry a o desaťročiach neslobody. Všetko pravda – ale je to už len bezmyšlienkovitý rituál. „Nikdo nevzpomene“, ako to spieval ešte pred rokmi Karel Kryl, na to, čo vlastne tá hrubá moc rozdupala, a prečo to malo ďalekosiahle dôsledky nielen pre nás, ale vlastne pre celý svet.

Prinajlepšom sa ešte tak objaví výklad, podľa ktorého bol šesťdesiaty ôsmy akýmsi vypätím národa proti režimu, div nie antikomunistickým povstaním. Dnešní propagandisti by si tak vlastne mohli podať ruky s biľakovcami i „súdruhom“ Brežnevom – veď oni predsa sovietsky zásah odôvodňovali úplne rovnako. Že totiž v Česko-Slovensku prebieha kontrarevolúcia, ktorá sa chystá rozbiť režim na kusy. Na fakt, že po 21. auguste rozhorčení ľudia masovo vysvetľovali udiveným ruským vojakom, že predsa o žiadne ohrozenie socializmu u nás nejde, je pohodlnejšie zabudnúť.

Inokedy sa vedú múdre reči o kvadratúre kruhu, o holej nemožnosti pozmeniť ten niekdajší „totalitný“ systém. 68. sa považuje práve za dôkaz tejto nemožnosti. Priznám sa, že i keď tento argument počúvam už trinásť rokov, doteraz som ho svojím iste obmedzeným mozočkom nepochopil. Ak by ten systém nebolo vôbec možné zmeniť, reformovať, prečo sa vlastne Brežnev namáhal s vojenskou intervenciou? Prečo proste nenechal česko-slovenské vedenie sa vyjašiť, až dokým na tvrdé rohy tejto údajne absolútnej pravdy nenarazí samo?

Bude to trocha inak. Niežeby na týchto výkladoch nebolo vôbec nič pravdivého, ale keď sa pýtame, o čo v tom šesťdesiatom ôsmom vlastne išlo, treba toho ešte veľa dodať.

O čo teda šlo?

Nuž, prirodzene, každému o niečo iné. Reformnému komunistovi vo vedení strany o postupne zavádzané zmeny zhora, oštempľované straníckym vedením, ktoré krôčik po krôčiku, rôčik po rôčiku, mali viesť až k utvoreniu prvkov súťaže v politickom i ekonomickom systéme. Komunistickému intelektuálovi-umelcovi o okamžité a čo najrýchlejšie oslobodenie od všetkých zákazov, príkazov a dogiem, tu a teraz, lebo už včera bolo neskoro. Stalinistovi na „úvé", ale aj v poslednej dedine o to, aby obom predchádzajúcim niekto ich činnosť preboha zarazil, pokiaľ možno nadobro, a aby sa všetko upokojilo, usporiadalo a vrátilo do starých, bezpečných, zaspatých koľají. Angažovanému nestraníkovi o to, aby sa už ani jedného z predchádzajúcich nemusel pýtať, či môže robiť to, čo chce – no a niektorému iste i o to, aby mohol všetkým menovaným konečne vykrútiť krk (i keď by otvorene by sa k tomu vtedy nepriznal). Bývalému politickému väzňovi o to, aby sa mu dostalo spravodlivosti a aby boli jeho väznitelia spravodlivo potrestaní. Bývalému sociálnemu demokratovi o to, aby mohol obnoviť činnosť svojej strany. Bývalému ľudákovi o to, aby zlikvidoval existujúci režim a nahradil svojím. Atakďalej, s miliónom rôznych variácií.

A obyčajnému človeku? O čo išlo v šesťdesiatom ôsmom jemu?

Ťažko zovšeobecňovať. Málokto si však zrejme vrúcne želal taký návrat k „starým poriadkom“, k akému došlo po roku 1989. Chceli ľudia slobodu? V zafajčenom salóne sa to zdá byť absurdná otázka – jasné, že chceli! – no akonáhle z neho prejdeme do zafajčenej krčmy, hneď nadobudne táto zdanlivo jednoduchá otázka na zložitosti. Rozhodne sa však zdá, že počas „obrodného procesu“ sa v ľuďoch prebudil vzácny duch účasti, participácie. Že mali pocit, že sa môžu zúčastňovať na veciach verejných, že aj ich hlas dôjde do neba. V tomto zmysle konečne začal socializmus nadobúdať svoj úplne prapôvodný zmysel ozajstného ľudského spoločenstva.

Šesťdesiaty ôsmy teda iste možno vykladať ako šarvátku medzi mocnými – v niektorých krajných podobách dokonca ako súboj medzi dvoma súťažiacimi gangami zločincov. Lenže tým, ktorí tak robia, uniká práve tento rozmer ozajstného prebudenia toho obyčajného obyvateľstva. Nebude to náhoda. Pre ľudí, ktorí „obrodný proces“ vnímajú takto, je totiž táto väčšina obyvateľstva jednoducho neviditeľná – vtedy, ale najmä dnes.

Na druhej strane biľakovci, ktorí dodnes udávajú tón v KSS – ó, aká neskutočná hanba! – ukazujú prstom na rok 1989 a s urazeným zadosťučinením vykrikujú: „Len sa pozrite, keby nebolo Sovietov, už vtedy by to bolo dopadlo takto!“ Možno. Lenže v ’89. to dopadlo tak, ako to dopadlo, okrem iného aj práve vďaka sovietskemu zásahu v ’68. Stalinovi pohrobkovia sa tvária, ako keby oni nič, oni muzikanti. Pritom práve oni mali dvadsať rokov systém pod palcom – a zdarne ho doviedli až k totálnemu krachu.

Ako to mohlo dopadnúť, keby zásahu nebolo, to už je dnes naozaj len materiálom pre spisovateľov špekulatívnej literatúry. Podstatné však je, že v roku 1968 v Česko-Slovensku nikto dopredu nenarysoval koryto, ktorým mal čas plynúť. V tej podivuhodnej zmesi súboja straníckych „elít“, zubov brúsených na obnovu prvorepublikových pomerov a snáď aj na tie povestné kandelábre však mali reálnu šancu uspieť práve aj tie snahy o prehĺbenie moci obyčajných ľudí, o možnosť hovoriť do vládnutia. O možnosť skutočnú, nielen formálnu, pretože ľudia, ktorí sa nadchli a ktorí „obrodzovali", nemuseli skláňať hlavy v dôsledku hmotnej núdze. Toto je na šesťdesiatom ôsmom inšpirujúce - predstava spoločnosti účasti, chránenej bezpečným domovom. Tá predstava uspieť mohla - pretože vďaka zvláštnej rovnováhe síl mala na počiatku najsilnejšie postavenie.

Ale načo to pripomínať? Ľudia dnes majú iné starosti, povie sa. Ľudí dnes zaujíma ako prežiť, nie tam nejaké výročia.

Ale tu predsa nejde o červené dni v kalendári, ani o oficiality dnešných papalášov. Že si na šesťdesiaty ôsmy málokto spomenie, dokazuje len to, že oná skutočná sloboda a účasť je dnes ďaleko za obzorom každodenného života. Pretože zmizla životná istota – a bez nej sa rozvíjať sa nemožno.

Nežijeme dnes nadšenú dobu – čo dokazuje práve to, že ľudia nemajú chuť ani možnosti zamieriť myšlienkami vyššie, než len k cifrám na výplatnej páske. Opäť sme ponorení do šedivej každodennosti mŕtvych ramien a hoci čas ešte stále plynie, akoby to bolo už len do kruhu. Žiadna eufória, žiadne presvedčenie, že zajtra bude lepšie. Žiadne nádeje a žiadny pocit, že sa dá zapojiť, chytiť aj svojou rukou kúsoček kormidla.

Ale koniec koncov, rok 68. sa tiež asi nedal predpovedať z perspektívy katovských procesov rokov päťdesiatych. No pod povrchom to iste žilo vtedy a žije to aj dnes. Ponorná rieka pokroku vystupuje spod zeme len raz za čas. Videli sme ju v roku 1968. Napriek kalu, ktorým sa dnes moríme, predsa len nás nakrátko obšťastnila aj v roku 1989. Snáď sa toho živého a životodarného prúdu opäť ešte predsa len dočkáme...



Michal Polák je doktorand na London School of Economics (Londýnskej vysokej škole ekonomickej) a člen Združenia sociálnej sebaobrany.





Vaše komentáre:

monitor  (26.05.2005 19:39:46)     
1968
Dýchalo z nich nadšenie, elán, eufória. Taká nádej, také šťastie, také vzrušenie, že to prerážalo cez papier a ja som mal dojem, že som priamym účastníkom oných čias...................

Prežil som to, bolo to presne tak.


Reagovať

Radko  (10.12.2005 11:36:57)     
Tlač roku 1968
Som síce mladší ročník, tie časy nezažil, ale odporúčam každému skúsiť si prečítať v knižniciach zopár článkov napr. z vtedajšieho Mladého světa, Roháča, Smeny. Toľký entuziazmus, nadšenie a hravosť, toľko podnetných nápadov !!! Domnievam sa, že to čo ponúkla oficiálna žurnalistika po 89. bolo síce silné, ale ani zďaleka nie tak intenzívne ako koncom 60. Hravosť a kreatívno-autonómne ladenie sa čiastočne zopakovalo, čo sa týka kultúry, v neoficiálnej fanzinovej scéne začiatkom 90. rokov (myslím ziny Vryť, neskôr Klovatina, letáky a zin Podjavorinskej autonómnej skupiny (Anarchistická solidarita), v Česku Vokno, Voknoviny, Malárie, Sračka, Sedm jatečných + napr. zanietená debata o štátnom punku v A-kontre medzi Koňýkom zo Zóny A a Johnom z Nového mesta). Keď som sa pýtal kamaráta, ktorý si tiež tie časy a parádnu eufóriu (zatlačenú neúprosným ekonomickým tlakom podporeným šikovne manipulatívnou legislatívou) pamätal, povedal, že dnes už takí altruisti vytvárajúci slobodnú zábavu nie sú. A ak sú venujú, sa vážnym témam v mimovládkach, ktoré ale ich spontánne ja trošku potláča.

Reagovať

HROCH  (23.12.2006 22:32:16)     
co robia dnes
vcera som si listoval dve stare cisla VRYTe.
Dnes som si listoval v knihe Jula Fujaka Slovenske hudobne altrernativy. a hral sa s detmi.

Reagovať

svedok2  (08.04.2012 17:36:11)     
dobre zaryté
Tiež mám noviny z tých čias, ak náhodou na nich naďabím, - ak niečo hľadám - a začítam sa, sadnem si na zadok, /teda na stoličku/, zabudnem na prítomnosť, a začne sa mi odvíjať v hlave film, akoby film z môjho života, tie články akoby boli hviezdnou bránou naspäť, túžim sa vrátiť späť, zase mať 17. Zase prežiť prvé lásky, pach školy, triedu, dvor , domov, moju mladícku dielňu, gitaru, beatles, motorku, ....
Naše deti to nepoznajú, ani nemôžu, žijú v inej dobe, hudbe, udalostiach...
Ja viem jedno.Keď zomriem, tieto noviny zomrú so mnou...

Reagovať


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.