hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

30. 03. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Globalizujme nádej

Subcomandante Marcos

Bratia a sestry z Mexika i celého sveta, ktorí ste sa zišli v Cancúne na zhromaždení proti neoliberalizmu, zasielam vám pozdravy od mužov i žien, detí i starcov Zapatistickej armády národného oslobodenia. Je pre nás cťou, že ste si uprostred vašich stretnutí, dohôd a zhromaždení našli čas a priestor, aby ste si vypočuli naše slová.

(29. 09. 2003)



Linka na dnes



Priatelia Zeme - CEPA

Zo slovenských MVO asi najnadupanejší odporcovia dnešnej podoby globalizácie i domácej „transformácie". Rozbory CEPA týkajúce sa zahraničných investícií u nás, privatizácie vodární či dopadu činnosti MMF a Svetovej banky nemajú chybu ani konkurenciu. Čítajte, šírte a podporujte.



Ani bosý, ani obutý


Tibor Hujdič

vydané 08. 12. 2003 • prečítané 8663x
formát na tlač



V slnečný, slávnostný volebný deň roku 1982, môj otec postával pred miestnou michalovskou krčmou, ktorá jediná v celom mestečku bola otvorená a popíjal svoje obligátne pivo. Jeho kamarát Pišta, ktorý chodil s prenosnou urnou po domoch a zbieral volebné hlasy za jedinú stranu od ľudí, ktorý sa z najrôznejších príčin nemohli zúčastniť volieb, tiež popíjal pivo a zúril. „Už ma serú! Kurvy jehovistické, nechcú ísť voliť!“ Robili mu problémy. A nielen jemu. Celej spoločnosti kazili bezchybný volebný výsledok. Správali sa nezodpovedne.


Keď v roku 1998 Vlado Talian s Jurajom Johanidesom a Miriam Zelinkovou pod hlavičkou mimovládnej organizácie Hlava 98 robili kampaň Volím, teda som, v anti-Mečiarovskom ošiali a s tichou finančnou podporou nadácií sa pridávali mimovládne organizácie, pripojila sa aj hlučná aktivita Nadácie Pontis - Rock volieb. Prichádzala ŠANCA. Svorne sme počúvali vyjadrenia jej realizátorov a svorne s nimi tvrdili, že táto kampaň „nehrá za“ konkrétne politické strany. Že kampaň výlučne podporuje „právo voliča“ (rozumej: takmer povinnosť – správaj sa zodpovedne) ísť voliť. V nádeji na pozitívne zmeny sme „pozabudli“ a nemali chuť ani dôvod klásť si otázku: „Prečo je kampaň zameraná na cieľovú skupinu prvovoličov?“ Odpoveď sme totiž poznali. Voľby sa odohrali a „zhodou okolností“ sa vlády ujala „magická osmička“. Neveriac sme si vydýchli a Vladimír Mečiar si sadol do lavíc opozície.

Mediálne kampane sa začali stávať súčasťou „bežnej agendy“ mimovládnych organizácii. Dôležitým a mimoriadne kvalitným partnerom pri tvorbe kampaní sa právom stala Hlava 98. Profesionálna, tvorivá, spoľahlivá. Prešli štyri roky a odtlačok palca zavolal k voľbám. Tentokrát nadácie na predvolebné projekty, ktoré mali zvýšiť účasť občanov vo voľbách, ponúkli mimovládnym organizáciám viac ako 100 miliónovú finančnú podporu. A tak sme sa navzájom a aj ďalších presviedčali, že nám to ešte stále nie je jedno. Vcelku úspešne. Približne.

Rok 2004 pre zmenu prináša voľby prezidentské. Po výzve signatárov, sa do predvolebného boja zapojí aj "občiansky kandidát" Martin Bútora. Prišiel čas nevoliť "menšie zlo". Objavuje sa starý osvedčený nestranícko - občiansky predvolebný vzorec.

Nestranícka kampaň 98?

Poďme ale ešte na chvíľu späť. Priama otázka: „O čo išlo mimovládnym organizáciám pred voľbami v roku 1998?“ Priama odpoveď: „Aby voľby nevyhralo HZDS na čele s Vladimírom Mečiarom („Kto nevolí, volí Mečiara!“).“ Čo zároveň znamená, že víťazne z volieb mali výjsť iné politické subjekty.

Mimovládne organizácie sa zoskupili a vytvorili koalíciu Občianska kampaň 98 (OK98) podporujúcu „účasť občanov na správe vecí verejných“ Jedna z týchto organizácií - Nadácia Pontis - o sebe tvrdí, že zohrala kľúčovú rolu pri definovaní úlohy MVO v mobilizačnej kampani. Identifikovala potenciál v skupine prvovoličov, priniesla medzinárodné skúsenosti a donorov.

Pretlmočím neutrálne znejúci obsah: Ľudia z Nadácie Pontis spolu s ďalšími ľuďmi z mimovládnych organizácií po vyhodnotení štatistických údajov k predvolebným prieskumom navrhli stratégiu, podľa ktorej ak sa volieb zúčastnia prvovoliči, HZDS sa znižujú šance na úspech a naopak sa posilnia šance koalície „zmeny“ – SDK. Mimovládne organizácie preto zahájili kampaň mobilizujúcu najmä 10 % prvovoličov (resp. 2/3 z nich ktoré podľa prieskumov k voľbám nemali záujem ísť). Zodpovedná úloha – podporiť občana v jeho zodpovednosti za volebný výsledok sa podarila – k urnám prišlo 80 % potenciálnych prvovoličov.

Ako mimovládne organizácie svoju aktivitu prezentovali?: „Nestranícka kampaň aktivizujúca voličov.“

A tu vznikol problém. Ak máte záujem na víťazstve konkrétneho politického subjektu, môžete to legitímne urobiť odovzdaním vlastného hlasu pri voľbách. Ak máte záujem pomôcť strane tým, že pre ňu získate hlasy, môžete to urobiť v rámci jej politických štruktúr. Tú istú vec môžete urobiť aj ako reklamná agentúra, realizujúca politickú kampaň pre konkrétnu politickú stranu. Nelegálne to môžete urobiť napríklad zneužívaním iných štruktúr (napr. HZDS v STV).

Nestranícke kampane Volím teda som a Rock volieb, boli lžou. Ich cieľom bolo „napomôcť a poškodiť“ konkrétnym politickým stranám a nie napomôcť deklarovanej podpore „účasti občanov na správe vecí verejných“ (tá nekončí vhodením volebného lístka do volebnej urny – iba začína či pokračuje). Jej snahou bolo zmeniť predpokladaný volebný výsledok, lživou manipuláciou s voličmi.

Nestranícka kampaň 02?

„Drobná lož“ pri pomenovaní cieľov týchto kampaní v rámci eufórie z „víťazstva“ a očakávania „zmeny“ zanikla. Objavila sa o štyri roky neskôr pri ďalšej predvolebnej mobilizačnej kampani. Rock volieb napríklad na svojej internetovej stránke vyzýval prvo a druhovoličov k voľbám aj týmito „nestranícky“ ladenými vetami ohlasujúcimi prepad HZDS:

„Ak ešte neviete, či pôjdete voliť, je to o dôvod viac: výsledok týchto volieb bude trochu ako lotéria. Podľa sociológov ho bude ťažšie odhadnúť ako vo všetkých voľbách od roku 1992. Do hry vstupujú mnohé neisté veci - nie je istý víťaz, aký veľký prepad čaká HZDS, koľko percent vlastne získajú nové nepreverené strany Smer a ANO, alebo ktorá z trojice menších strán HZD, KSS a SNS sa napokon dostane nad 5 percent a kvalifikuje sa do parlamentu.”

Menej viditeľným výsledkom týchto predvolebných aktivít je postupné znefunkčnenie práve deklarovanej „účasti občana na správe vecí verejných“. Kým ľudia z mimovládnych organizácií hlučne protestovali proti prapodivným praktikám HZDS pred voľbami 98, po nich sa pred SIS s transparentom upozorňujúcim na súčasné prapodivné praktiky v štáte pretŕčajú už iba Blaho Uhlár a spol. Tento obraz je podtrhnutím skutočného výsledku predvolebných aktivít mimovládnych organizácií založených na lži a podpore konkrétnych politických strán.

Mimovládne organizácie podporujúce nástup konkrétnych politických strán do parlamentu zdá sa necítia potrebu reagovať na ich „závažné pochybenia“. Blízkosť s politickými stranami ich znecitlivuje. Poskytuje však zároveň (podľa princípu politickej korupcie) jednoduchší priestor na „vybavenie“ si svojich vlastných vecí. Občas.

Princíp predbežnej opatrnosti

Keď som sa pokúšal zadefinovať si pre seba postoj človeka pracujúceho v mimovládnej organizácii voči spolupráci s politickými stranami, nazval som ho „Princíp predbežnej opatrnosti“.

Aj keď pomenovanie vychádza z postoja ku geneticky modifikovaným organizmom, jeho obsah sa trochu líši. Princíp predbežnej opatrnosti je v tejto súvislosti postojom, ktorý v prípade spoločného legitímneho záujmu o spoluprácu politickej strany (strán) a mimovládnych organizácií v spoločnej veci stráži hranice nezávislosti. Princíp predbežnej opatrnosti vyžaduje sledovať, klásť otázky a konať v prípade, že sa porušia pravidlá hry, partner postupuje nekorektne alebo sa spoločný „realizačný“ postup stavia na vratkých polopravdách. Úzkostlivo sleduje hranice pravidiel a v prípade ich porušenia – UKONČUJE spoluprácu. Týmto spôsobom chráni nezávislú podstatu fungovania mimovládnych organizácií.

Voľba prezidenta

Po tomto „predvolebnom exkurze“ a osobnom definovaní postoja voči „politike“ sa vráťme do našej predvolebnej prítomnosti. Nezávislá iniciatíva s názvom Za dobrého prezidenta, ktorá združuje osobnosti kultúrneho a verejného života, vyzvala bývalého veľvyslanca SR v USA Martina Bútoru, aby kandidoval v prezidentských voľbách. K signatárom sa pripojili aj reprezentanti mimovládnych organizácií. TASR priniesla titulok: "Tretí sektor vyzval bývalého diplomata Bútoru, aby kandidoval za prezidenta".

Signatári petície, ktorí zároveň pôsobia v mimovládnom sektore sa právom môžu ohradiť (ale pokiaľ viem, neurobili tak), že došlo k omylu a v petícii Za dobrého prezidenta vystupujú pod svojim vlastným menom a nie za organizáciu v ktorej pôsobia.

Rozumiem tomuto omylu aj keď nie celkom. Keď sa k signatárom petície prihlási 5 hercov alebo 5 právnikov žiadneho novinára nenapadne, že by sa k petícii prihlásila herecká alebo právnická obec. Keď sa k petícii pridá 5 známych lídrov alebo reprezentantov mimovládnych organizácií každého stereotypného novinára napadne formulácia: „Tretí sektor sa pripojil k iniciatíve…“. Čím to asi bude?

Signatárom petície – občanom, ktorí uvažovali o tom, že na Slovensku o chvíľu budeme voliť ďalšieho prezidenta zišlo na um, že by to mohol byť Martin Bútora. Ten je podľa nich mužom s pozitívnym vzťahom k životu a s vierou v tie lepšie vlastnosti ľudí. Nie je egoistom, pokrytcom a prospechárom. Nebol a nie je členom strany. Bol by nezávislým, nestraníckym, skrátka občianskym kandidátom. A...neklame.

Zhodou okolností aj Martin Bútora uvažoval o kanditatúre. Len sa nevedel rozhodnúť, príp. „signatári“ už rozhodnutie o kandidatúre očakávali a ono stále neprichádzalo. A tak sa signatári petície dali do kopy a vyzvali Martina Bútoru aby kandidoval. Pre Martina Bútoru to bolo milé, príjemné prekvapenie.

Pár otázok

Princíp predbežnej opatrnosti našepkáva zopár otázok:

Kto organizoval samotných signatárov? Ako sa tak zaujímavo „poskladaná“ v istom zmysle „reprezentačná“ skupina sama od seba stretla a začala vyvíjať spoločnú aktivitu?

Prečo signatári petície za dobrého prezidenta namiesto osobného stretnutia s Martinom Bútorom a opýtania sa: „budete kandidovať alebo nie?“ volili cestu pýtať sa ho cez médiá?

Ako je možné, že v čase, keď signatári cez média oslovili Bútoru a vyzvali ho aby sa rozhodol, už bola do detailov pripravená internetová stránka www.dobryprezident.sk so skvelými fotografiami Martina Bútoru, s rozhovorom s ním atď? Kto sa podieľal na jej príprave? Doména dobryprezident.sk bola registrovaná 21.8.2003 firmou Komplot.s.r.o. Vizionárska myšlienka?

Kto pripravoval stretnutia pána Bútoru, prednášky atď… počas posledných mesiacov, ktorými sa manželia Bútorovci „uvádzali“ na verejnosti?

Skutočne signatári petície nevedeli, či Martin Bútora bude kandidovať alebo nie?

Občianskeho aktivistu Filipa Vagača, ktorý sa stal predsedom občianskeho združenia som sa deň pred zverejnením vyhlásenia Martina Bútoru o svojej kandidatúre na prezidenta opýtal, prečo s pánom Bútorom komunikujú cez médiá a či táto komunikácia medzi „signatármi“ a pánom Bútorom nie je vopred dohodnutá.

Filip Vagač, 25.11.2003: „Samozrejme, že sme o tom s ním hovorili, ja sa nechcem tváriť, že sa s ním vôbec nestretávame alebo nerozprávame. Napriek tomu, to nie je tak, že by bolo dopredu niečo dohodnuté. Ja som si ešte nie istý ako sa vyjadrí.“

Ďalšia otázka smerovala k tomu, kto organizuje aktivity, prednášky pána Bútoru: „Kto pripravuje stretnutia, aktivity pána Bútoru? Ja som napr. dostal informáciu, že manželia Bútorovci budú v stredu v Európskom klube. Organizujete ich vy?”

Filip Vagač: „Niečo áno a niečo nie. Niektoré organizujeme my a niektoré sú organizované mimo nás. Niektoré si organizujú priamo. Takže čiastočne je to aj tak aj tak. Ale niektoré sú úplne mimo nás. Myslím si, že táto Banská Bystrica je mimo nás. Nie som si tým úplne istý.“

Deň pred týmto rozhovorom však iniciatíva Za dobrého prezidenta rozposlala pozvánky s podpismi Martina Bútoru a Martina Porubiaka na tlačové konferencie v Bratislave, Košiciach a Banskej Bystrici, “na ktorých sa Martin Bútora vyjadrí k výzve Petičného výboru Iniciatívy Za dobrého prezidenta kandidovať v nadchádzajúcich prezidentských voľbách.“

Prekvapujúca nie úplná istota pána Vagača.

Alternatívne odpovede

Toto všetko vyvoláva otázky a prichádzajú mi na um tri alternatívy:

Prvá: Martin Bútora oslovil konkrétnych ľudí aby podporili jeho kandidatúru. Títo ľudia oslovili ďalších ľudí. On sám alebo v spolupráci s ľuďmi, ktorí začali pripravovať jeho kandidatúru navrhli hru na „vyzvanie“ Martina Bútoru signatármi petície, čo zvýši mediálne výstupy a zároveň jeho kredit. V tom prípade sa Martin Bútora alebo jeho „tým“ snažili prehovoriť ďalších signatárov petície aby klamali o tom, že zatiaľ nevedia, či Martin Bútora bude skutočne kandidovať a zohrali pred novinármi (a tým pádom pred verejnosťou) lživé divadlo.

V druhom prípade tento postup navrhli sami od seba „signatári“ alebo ich časť a prehovorili Martina Bútoru aby tento spôsob prijal. V tomto prípade sa Martin Bútora nechal nahovoriť na lož.

Je ešte tretia možnosť a to tá, že skutočne aktivita signatárov vznikla sama od seba a Martin Bútora napriek tomu, že chodil a prednášal po Slovensku, že bola nachystaná internetová stránka do ktorej prispel svojim fotografickým archívom, nevedel či kandidovať chce. A signatári sa rozhodli vytvoriť tlak cez médiá aby už padlo rozhodné slovo. Trochu neistý začiatok kanditatúry...

Martin Bútora príjemne prekvapený aktivitou signatárov zauvažoval a rozhodol sa kandidovať. Pravdepodobne ho ešte čakajú ďalšie milé prekvapenia: Martina Bútoru – „nezávislého, občianskeho kandidáta“ sa „z ničoho nič“ rozhodne podporiť konkrétna politická strana, občianske združenie Za dobrého prezidenta bude mimoriadne aktívne (Filip Vagač tvrdí, že signatári nerobia predvolebnú kampaň – ale ako inak nazvať mediálne a iné aktivity, ktoré sa doteraz konali a budú sa konať takmer až do volieb?), finančne transparentné (tým sa odlíši od neprehľadností kampaní financovanými politickými stranami)...

Zodpovednosť voliča

Ak si zvolíme “zlého” prezidenta zažijeme jeho činy na vlastnej koži. Na budúce budeme snáď o kúsok opatrnejší. Ak si zvolíme „dobrého prezidenta“, ktorý sa na úplnom začiatku svojej kanditatúry podieľal na „drobných lžiach“, dávame mu do rúk skúsenosť s „účelom svätiacim prostriedky“.

Súčasného prezidenta a súčasné parlamentné strany si zvolili občania tejto krajiny. Cítia sa zodpovední? Kto je zodpovedný za zvolenie predstaviteľov, ktorí zneužívajú svoju moc? Kde je zodpovednosť voliča HZDS? Kde je zodpovednosť voliča SDK? A kde je zodpovednosť voliča SDKÚ? Akú zodpovednosť na svoje plecia prijali signatári petície Za dobrého prezidenta, v prípade, že „dobrý prezident“ bude rozhodovať „zle“? Akú zodpovednosť na seba prijme Martin Porubiak ak sa ukáže, že „dobrý prezident“ sem-tam zaklame?

Opäť prichádzajú voľby a niekto bude chcieť, aby som sa opäť stal na jeden deň občanom. Aby som bol zodpovedný. Zo mňa sa však stáva nevolič-recidivista.

PS: Filip Vagač, súčasný predseda občianskeho združenia Za dobrého prezidenta a v zozname signatárov uvedený ako "občiansky aktivista ", bol prvým tajomníkom slovenskej ambasády v USA v čase, keď Martin Bútora bol veľvyslancom v USA. Zaujímavá zhoda okolností a prekvapivá selekcia sebaprezentácie zo strany Filipa Vagača.



Tibor Hujdič je redaktor Changenetu, internetového denníka o občianskej spoločnosti.





Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.