hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

25. 07. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Budovanie impéria

James Petras

Týždenník Slovo v poslednom decembrovom čísle roku 2003 priniesol zaujímavú úvahu amerického filozofa Michaela Walzera s názvom „Existuje americké impérium?“. Autor v rozsiahlom článku dospieva k zápornej odpovedi a jednotlivé otázky fungovania americkej moci vo svete vysvetľuje skôr s pomocou konceptu hegemónie. Americký politológ James Petras sa naopak vracia k pojmu impéria či imperializmu a analyticky s ním pracuje pri vysvetlení súčasného svetového diania i zmien v zahraničnej politike USA. Nasledujúci, v júni zverejnený text je úvodnou časťou z 51-stranovej práce o dynamike vzťahov medzi USA a krajinami a hnutiami Latinskej Ameriky. (prekladateľ)

(09. 01. 2004)



Linka na dnes



Rifondazione comunista

Je až bolestne neuveriteľné, že talianska Strana komunistickej obnovy a naša KSS patria do tej istej politickej „rodiny" - ale koniec koncov, aj ku kresťanstvu sa hlásia na jednej strane bosonohí latinskoamerickí kňazi žijúci v chudobe a s chudobou a na druhej strane zase fašistickí pohrobkovia Hlinkovej gardy... Partito rifondazione comunista skutočne nie je komunistickou stranou na ten štýl, na aký sme u nás zvyknutí. Je jednou z najdôležitejších predstaviteliek „tretej ľavice" (t. j. ani sociálnodemokratickej, ani starokomunistickej) - a možno-možno dokonca jednou z lastovičiek ľudskejšej budúcnosti... Uvidíme.



Dr. Marx sa smeje


Donald Sassoon

vydané 27. 11. 2003 • prečítané 10302x
formát na tlač



Donald Sassoon: Nuž teda, doktor Marx, už ste na dne, nemyslíte? Pred pätnástimi rokmi vaše teórie vládli svetu. Čo vám zostalo dnes? Kuba? Severná Kórea?

Karl Marx: Moje, ako vy vravíte, „teórie“, nikdy „nevládli“. Mal som nasledovníkov, ktorých som si ani nevybral, ani ich nehľadal, a za ktorých nenesiem o nič väčšiu zodpovednosť, ako Ježiš za inkvizítorov alebo Mohamed za Usámu bin Ládina. Samozvaní nasledovníci sú cenou za úspech. Väčšina z mojich súčasníkov by bola strašne rada, keby bola tak na dne, ako si to myslíte o mne. Napísal som, že nejde o to svet vysvetľovať, ale zmeniť ho. Koľkým z dôležitých Viktoriáncov sa to podarilo?


DS: Čo takto John Stuart Mill?

KM: Plagiátor s dobrými úmyslami. Jeho úporná snaha zmieriť nezmieriteľné človeka dojme a druhoradé mozgy ho dodnes v Oxforde či na Yale študujú – ale kto o ňom počul povedzme v Peorii uprostred štátu Illinois, o Pchjongjangu ani nehovoriac? Spomeňme si ďalej napríklad na Williama Jevonsa, zakladateľa ekonomickej teórie medzného úžitku. Za mojich čias bol slávny. Ale kedy ste vy naposledy stretli jevonistu? A čo Comte, zakladateľ sociológie (medzi nami fakt náuky na popukanie) – ešte ho vydávajú? A prosím vás, radšej sa ma ani nepýtajte na Herberta Spencera, ktorého osamelá hrobka leží v tieni môjho pomníka na cintoríne v Highgate. Hrobár si asi myslel, že uložiť Spencera oproti Marxovi je bohvieako vtipné.

DS Takže neexistujú žiadni veľkí buržoázni myslitelia?

KM Ale samozrejme, že áno. A ja som im puntičkársky vždy, keď sa to patrilo, vzdal hold. Lenže máloktorý z mojich nepriateľov sa dnes obťažuje čítaním Adama Smitha alebo Davida Ricarda. Na veľkých učencov, ako bol Černyševskij, sa dnes celkom zabudlo.

DS A dnešní myslitelia?

KM Módou posadnutí apologéti majetných tried sa čas od času pokúšajú nájsť mi dôstojného protivníka, lebo jednoducho neznesú pomyslenie, že na ich strane uznávaný génius chýba. Tak sa potom jedno leto hrdia zmŕtvychvstaným Hayekom, ale už ďalšiu jar sú všetci navlečení do Poppera (no to je teda príklad chlapíka, ktorý mal za celý život iba jednu myšlienku – a či z nej vyžmýkal, čo sa dalo! To je nevyvrátiteľné.) Tí najlenivejší siahajú po Isaiahovi Berlinovi – ľahko pochopiteľný, údesne nepôvodný a zničujúco tautologický. Z mojich súčasníkov sa do prvej ligy prekopal iba Darwin. A ja som to aj hneď pochopil. Friedrich ma presvedčil, aby som Kapitál Darwinovi venoval – lenže on to bol až do konca zbabelec a odmietol. Keď sa nad tým zamyslím, asi dobre urobil. Keby bol prijal, prirodzený výber by sa dnes považoval za ďalšiu súčasť marxistického sprisahania.

DS No dobre, nikto nepochybuje o vašej svetoznámosti. Ale musíte predsa uznať, že marxizmus už nie je tým, čím býval kedysi...

KM V skutočnosti nebola moja práca nikdy taká dôležitá, ako dnes. Za posledných asi štyridsať rokov dobyla univerzitné prostredie tých najvyspelejších krajín. Materialistický prístup si osvojili historici, ekonómovia, spoločenskí vedci a dokonca – na moje prekvapenie – aj niektorí literárni kritici. Najpodnetnejšie historické štúdie, ktoré sa dnes v Amerike a Európe vydávajú, sú „najmarxovskejšie“ v dejinách. Len si niekedy zájdite na výročnú konferenciu Americkej asociácie pre dejiny spoločenských vied, na ktorej sa pravidelne zúčastňujem vo funkcii ducha. Všetci tam smrteľne vážne skúmajú spojenie medzi inštitucionálnymi a politickými štruktúrami na strane jednej a svetom výroby na strane druhej. Všetci tam rozprávajú o triedach, štruktúrach, ekonomickej determinácii, mocenských vzťahoch, utláčaných a utláčateľoch. A všetci sa tvária, že ma čítali – lepšiu známku úspechu nenájdete. Ešte aj historici diplomacie, teda tí najlepší (čo je pravda dosť obmedzený počet) sa teraz zaoberajú ekonomickými základňami niekdajších veľmocí. Samozrejme, veľa z tejto práce je hrubý ekonomický determinizmus. Ale aj s takýmto „vulgárnym“ marxizmom zájdete dosť ďaleko. Len sa pozrite na úspechy zjednodušujúcich teórií, ktoré tvrdia, že veľké ríše upadajú vtedy, keď začnú priveľmi utrácať. Keď nič iné, aspoň je vďaka tomu ekonomika zase v móde. Idiotskú posadnutosť „veľkými mužmi“ zase nahradila sociálna história, dejiny obyčajných ľudí. Samozrejme, veľa sa toho aj zmenilo. A vďaka bohu za to. Stáť na mieste mi nikdy nebolo po chuti. Kapitál zostal nedokončený nielen preto, že som príliš skoro umrel, ale aj preto, že v istom dôležitom ohľade ani dokončený byť nemohol. Kapitalizmus sa uberá vpred a analýza za ním vždy zaostáva.

DS Čo ste teda dosiahli? Čo ešte zostalo z vášho odkazu?

KM Zasvätil som život štúdiu kapitalizmu. Pokúsil som sa odhaliť zákony jeho pohybu. Pokúsil som sa dobrať až k jadru jeho fundamentálnych...

DS Boli ste posadnutí ekonomikou...

KM A akú hlbokú pravdu som mal. Vy všetci ste dnes ekonomikou takisto posadnutí a v dohľadnej budúcnosti to tak aj zostane. Čitateľom Financial Times, Wall Street Journalu a Economistu to iste vysvetľovať nemusím. Ba ani politikom, ktorí najprv sľubujú raj na zemi a potom krčia plecami, že „trhu sa nemožno protiviť“ a že globalizácia (meno, ktoré sa dnes v slušnej spoločnosti používa pre kapitalizmus) je nezadržateľná. Tak kto je teda posadnutý? Pamätáte si ešte na toho arkansaského politikára, ktorý sa potom stal americkým prezidentom a užíval si so stážistkou? Ako sa to volal?

DS Clinton.

KM Hej, Clinton. Pamätáte si jeho heslo? „Ty somár, tu ide o ekonomiku!“ Nuž, milý chlapče, ja som to povedal prvý.

DS Nie teda jednou vetou...

KM No dobre, dobre, Kapitál nie je žiadny bonmot. Ale keď bolo treba, aj ja som dodal slušnú zásobu šikovných citátov. „Robotníci všetkých krajín, spojte sa. Nemáte čo stratiť, iba svoje okovy“ – PR agenti vášho Tonyho Blaira so svojimi preplnenými vreckami a prázdnymi hlavami nikdy niečo také dobré nevymyslia.

DS No ale predstava, že dnešní robotníci nemajú čo stratiť, je absurdná.

KM To je pravda. Vaši robotníci – robotníci Európy a Severnej Ameriky – by mohli stratiť veľmi veľa. Pravdaže, za mojich čias sa s nimi stále ešte zaobchádzalo príšerne. Ešte ani dvadsať rokov po vydaní Manifestu sa veci v Anglicku veľmi nezlepšili, a to pritom bola krajina bohatšia, ako všetky ostatné. Dychtivosť po zisku si vyžadovala stále viac obetí, a to nielen medzi robotníkmi. V roku 1866 som si povšimol senzáciechtivé novinové správy o železničných nešťastiach. V tých časoch, keď Británia vládla nad vodami, pracoval rušňovodič niekedy bez oddychu aj tridsať hodín – a mávalo to katastrofálne následky. Vtedy sa železničné nešťastia nazývali „skutkom Božím“. Ja som ich nazval skutkami kapitalizmu. (Dnes je to už všetko pravdaže úplne inak, však? [doktor Marx tu nepochybne naráža na sériu katastrof na dnešných britských železniciach, pri ktorých zahynuli desiatky ľudí. Slovenských čitateľov iste poteší, že britský model privatizácie železníc, ktorý má tieto nešťastia na svedomí, si osvojila aj naša vláda – pozn. /hr!/] Alebo si vezmite správu londýnskych novín z júna 1863 pod titulkom „Upracovala sa k smrti“. Hovorilo sa v nej o úmrtí Mary Anne Walkleyovej, dvadsaťročnej modistky, ktorá pracovala vo všeobecne váženej firme. Toto dievča pracovalo bez prestávky v priemere šestnásť hodín denne. No a keďže bola práve „sezóna“, bolo treba rýchlo vyčarovať nádherné šaty pre vznešené dámy, pozvané na ples na počesť princeznej z Walesu. Walkleyová v jedinej malej miestnosti v spoločnosti tridsiatich ďalších dievčat odpracovala bez prestávky 26 hodín. To všetko nájdete v Kapitále. Keby ste si dali tú námahu a prelistovali ho, milý chlapče, zistili by ste, že to vôbec nie je len suchý ekonomický traktát. Naopak, až sa nadúva od hnevu a rozhorčenia.

DS Ale takéto veci boli predsa už vtedy výnimkou – veď preto sa aj dostali do novín. Dnes už sa také niečo nemôže stať. Rušňovodiči majú pekné rodinné domčeky, chodia si na dovolenky do zahraničia…

KM Áno, áno – ale hlavnou príčinou, prečo to tak je, je fakt, že tí na mojej strane – moja strana, socialisti, odborári, a reformátori, ktorých som vždy podporoval a povzbudzoval – postavili hrádze kapitalistickému vykorisťovaniu. Alebo aby sme použili príšernú hatlaninu sebauspokojených pisárikov buržoáznej tlače, spôsobili rigiditu na trhu práce. Lenže inde vo svete, v bývalých kolóniách, kde nie je žiadna demokracia, žiadne odbory ani žiadne socialistické strany, tam je utrpenie tých, ktorí sa dokážu uživiť iba predajom vlastnej práce, prinajmenšom také, ako za mojich čias. A ešte aj na Západe sa tam, kde robotníci nie sú organizovaní, veci zlepšili len o málo. Prečo vznešené orgány, ako je tento časopis [rozhovor pochádza z britského magazínu Prospect – pozn./hr!/], nevyťahujú na svetlo takéto skutočnosti dnešného sveta? Prečo sa namiesto toho sa zaoberajú nesmrteľnosťou buržoázneho chrústa a starostlivo naprávajú čitateľstvu perinu, aby mohlo ďalej sladko spať? Všetko, čo som odsudzoval, sa deje aj dnes. V samotnej bašte kapitalizmu, veľkých Spojených štátoch, v celom dlhom rade priemyselných odvetví – od najmodernejších po najzaostalejšie – klesajú mzdy a odstraňuje sa možnosť získať si kvalifikáciu. V pretechnologizovaných oblastiach, ako je Kalifornia, zlomili odborom väzy nové kruté manufaktúry. Keď tak od predstaviteľov buržoázneho poriadku, rôznych Bushov a Blairov a ako sa to všetci volajú, počúvam svätuškárske kydy o ľudských právach a o slobode, iba neveriacky krútim svojou úctyhodnou hlavou. Šli by niekedy títo ľudia do vojny v mene obmedzenia vykorisťovania práce? Vzali by niekedy do ruky zbraň za právo pracujúcich na vstup do odborov? Zmôžu sa akurát na to, že nahrádzajú „nepriateľské“ vlády „priateľskými“ – to znamená vládami, ktoré sa priatelia s akumuláciou kapitálu.

DS Lenže na Západe využili pracujúci slobody, o ktorých hovoríte, na to, aby si zlepšili život v rámci svojich kapitalistických národných štátov – nie na to, aby ich zrušili. Musíte uznať, že robotnícka trieda vás sklamala.

KM Je pravda, že národnému štátu, ktorý sa javil ako hlavný utláčateľ pracujúcich, sa v priebehu nasledujúcich sto rokov stali pracujúci nadovšetko vernými. Stredná trieda, zvlášť intelektuáli, sa ukázali ako oveľa väčší internacionalisti, než proletariát. Tušili sme tento reformizmus. Pamätám si prvé voľby po rozšírení volebného práva v roku 1867. V Manchestri (priemyselnom Manchestri!) zvolili troch konzervatívcov oproti dvom liberálom. Engels bol z toho dosť nanič. Napísal vtedy, že „proletariát sa strašne zdiskreditoval“.

DS Čím si to vysvetľujete?

KM Socialistický zápas predstavuje bytostný rozpor. Na jednej strane musíme bojovať za reformy, ale každý nový výdobytok uberá pracujúcim na revolučnom nadšení. Silní pracujúci si dokážu vynútiť naozajstné zlepšenia. Slabí hladujú. Hádam si naozaj nemyslíte, že by buržoázia sama v záchvate ľudomilnosti darovala ľuďom osemhodinový pracovný čas, platené dovolenky, starobné dôchodky, zdravotníctvo zdarma, všeobecnú školskú dochádzku a príspevky v nezamestnanosti? Aby sa to všetko dosiahlo, bolo treba udrieť nie na citlivé duše kapitalistov, ale na ich zisky. Hádam si nemyslíte, že kapitál smeruje do Thajska, Tchajwanu, Bangladéša alebo Brazílie v nádeji, že tam nájde dobre zorganizovaných pracujúcich, vedomých si svojich práv a schopných zaistiť si vysoké mzdy? Podmienky, v ktorých žijú pracujúci na Západe, nemožno napodobniť na celom svete. Kapitalizmus sa globalizovať dokáže – ako som to vysvetlil už dávno, kým bol ešte kapitalizmus iba zábleskom v obrovskom celosvetovom bahnisku drobnej domácej výroby a sedliakov. Ale dá sa globalizovať aj všetko ostatné? Dá sa globalizovať švédska sociálna demokracia? Alebo životná úroveň mnohých amerických robotníkov? Ešte aj katolíci vedia, že nie každý z nich môže byť pápež. Budú jedného dňa 1,3 miliardy Číňanov a 1 miliarda Indov chodiť do práce autom poháňaným lacným benzínom? Budú sa vracať domov do klimatizovaných domčekov? Budú si každé ráno striekať pod pazuchy (4,6 miliardy pazúch!) dezodoranty bez toho, aby ich im od pukania ozónovej vrstvy praskli ušné bubienky? Nemá rast nijaké hranice?

DS Takže teraz sa aj vy dávate na maltuziánsku vieru a vravíte, že budúcnosť by mohla byť katastrofálna. Možno by som vám mal, doktor Marx, pripomenúť, že ste boli viktoriánsky optimista, dieťa Osvietenstva. V Manifeste píšete, že…

KM Ale čo, manifest nemanifest! Veď sa naňho pozrite v historickej perspektíve. Tú prekliatu vec som napísal vo februári 1848, ešte som nemal tridsať. Väčšinu vedeckej práce som mal ešte len pred sebou. Manifest si objednala bezvýznamná ľavicová skupinka a bolo treba dodržať šibeničný termín. Vo chvíli, keď zaplavil kníhkupectvá (no, to je iba taký rečnícky obrat – pochybujem, že sa ho v roku 1848 predalo viac ako tisíc kusov), zasiahla Európu vlna revolúcií: Francúzsko, Nemecko, Maďarsko, Poľsko, Taliansko. Masy sa všade dožadovali ústavy, slobody, demokracie. Manifest odrážal optimizmus tých úžasných dní. Vtedy sme si mysleli, že je možné všetko. Moci sa chopila predstavivosť.

DS No a potom?

KM Potom zavládla kontrarevolúcia. Sem-tam sa podarilo dosiahnuť určité výdobytky, ale vo všeobecnosti moja strana prehrala. Vo Francúzsku, domove našich najmilších nádejí, sa k moci vyšvihol drobný drzáň s veľkolepým menom – Ľudovít Napoleon. Napísal som o tom okamžite knihu. Naprotiveň všetkým tým neoliberálnym nevzdelancom, ktorý ma považujú za ekonomického deterministu – a to si dovoľujú tupci, ktorí vykrikujú, že trh je základom slobody, to je teda bezočivosť na pohľadanie! – som v nej vysvetlil, že keď je buržoázia ohrozená, odovzdá moc komukoľvek, koho sa jej podarí vyloviť zo stoky. Koho zaujímajú nejaké občianske práva či voľby či sloboda tlače, keď je ohrozená vláda kapitálu? Buržoázia, ktorá si uvedomila, že jej politické panstvo sa už nedá zlúčiť s jej vlastným prežitím, svoj režím sama zničila, sama nakydala na svoj parlament a vyzvala Napoleona, aby sa chopil vesla. Vzdala sa svojej moci v prospech odporného vodcu strany zdegenerovaných labužníkov, podvodníkov, cirkusantov, hazardných hráčov, nedopečených „vedcov“ a žobrákov. Z tejto svoloče vzniklo vďaka víťazstvu v ľudovom hlasovaní druhé impérium. To všetko som zanalyzoval. To všetko som dekonštruoval (áno, ako vidíte, držím krok s vašimi modernými šarlatánmi). Výsledok? Prvá teória fašizmu. Tak mi teda nehovorte, že som mal niekedy o ľuďoch dáke ilúzie. Viem, ako sa pokojne dívať aj na tú najtvrdšiu realitu. Uvedomil som si, že sme prehrali, ako teraz prehrali vaši socialistickí priatelia. Tak som pozbieral odvahu a pustil sa do práce. Trávil som svoje dni v čitárni Britského múzea, osamelý a hrdý, v duši oheň, v zadku hemeroidy – ale moja hlava si plnila svoju povinnosť, povinnosť intelektuálov: dívať sa skutočnosti do tváre.

DS O vašej poctivosti nikto nepochybuje. Pochybná je len vaša analýza. Ak môže demokratická vláda predstavovať pre buržoáziu hrozbu, potom predsa nie je pravda, že „výkonná moc moderného štátu nie je ničím iným, než výborom, ktorý spravuje spoločné záležitosti celej buržoázie“, ako ste to napísali v Manifeste.

KM No a bol som tak ďaleko od pravdy? Nie je hádam fakt, že každá vláda je obmedzovaná štruktúrami kapitalizmu? Že nakoniec vždy musí urobiť všetko, čo je v jej silách, aby sa postarala o jeho zisky, vyškolila jeho pracovnú silu, napravila jeho zlyhania a poutierala splašky, ktoré sa z neho po ceste vyrinú? A robí to tak každá vláda, všetky sú otrokmi kapitalistických imperatívov: ľavica, pravica, stred, socialisti, fašisti, liberáli i zelení. Keď sa raz dostanú k moci, musia ten cirkus dáko udržiavať. Ak predstavenie beží dobre, potom vyzbierajú dane, z nich platia výdavky, hento prerozdelia a tamto prerozdelia, a nakoniec len poskytujú útechu chudobným a chorým presne tak, ako viktoriánske paničky. Keď sa hromadia zisky, vtedy sa vlády hrdia svojou morálkou a etikou. Keď zisky poklesnú a ekonomika sa dostane do zostupnej fázy hospodárskeho cyklu, ktorý som predpovedal, dobročinnosť zase odvrhnú ako zostarnutú milenku. Vtedy váš milý buržoa zrazu zistí, že zdaňovať a utrácať sa nesmie, že nezamestnaní sú povaľači, že verejné zdravotníctvo je príliš drahé, že slobodné matky sú nezodpovedné. Svedomie buržoázie je priamo linkou napojené na burzové výkyvy.

DS A čo intelektuáli?

KM Druhoradí teoretici, v skutočnosti platení sluhovia bohatých. Na buržoáznych pisárikoch je zaujímavé to, že vždy prídu s nejakou teóriou až vtedy, keď už je po všetkom. Pozbierajú intelektuálny odpad, vyleštia ho, nazvú teóriou a podávajú ho pod menom veda. Vzbura proti kapitalistickej modernite na seba vezme formu náboženského fanaticizmu – a oni to nazvú „zrážkou civilizácií“. Komunizmus sa rozpadne a oni to vyhlásia za „koniec dejín“. Ach, chudák Hegel, čo by len ten na to povedal? Prvýkrát veľký mysliteľ, druhýkrát fukuyamovská fraška?

DS Upokojte sa, poďme ďalej. Na toto sa vás spýtať musím: Sovietsky zväz, gulag, komunistický teror.

KM Myslel som si, že na to príde reč. Musím priznať, že som rovnako márnomyseľný ako všetci ostatní a tento kult mojej osobnosti, toto zbožňovanie Marxa mi robilo dobre. Lahodilo mi, keď som videl svoju tvár na starých endéeráckych bankovkách a keď bol v každom pruskom meste Marxplatz. Isteže, vďaka Engelsovým marketingovým schopnostiam, vďaka snahe Bernsteina a toho otravného Kautského som sa čoskoro po svojom zosnutí stal najväčším prorokom socialistického hnutia. Z toho vyplýva, že ruskí „západníci“ ma museli brať prinajmenšom tak vážne, ako elektrinu. Takže ma neprekvapilo, keď sa Lenin rozhodol urobiť zo mňa Písmo sväté. Lenin bol prešibaný politik s dobrým inštinktom. Ale zároveň to bol aj fundamentalista, ktorý potreboval v mojich prácach vždy nájsť ospravedlnenie pre to, čo sa práve rozhodol urobiť. Vymýšľal si „marxizmus“ za pochodu. Tento nepekný zlozvyk, od nepamäti vlastný rôznym náboženstvám, sa potom rozšíril široko-ďaleko. Začal som mať pocit, že jedna alebo druhá frakcia hnutia si pomôže ešte aj citátom zo zoznamu, ktorý som si urobil na nákupy. Vezmime si len pojem „diktatúra proletariátu“. Bola to formulácia, ktorej zmyslom bolo naznačiť – podľa svojho prapôvodného rímskeho vzoru – výnimočnú vládu v čase krízy. Nepoužil som ten výraz viac než snáď desať ráz za život. A zrazu sa tu len vynoril ako ústredná súčasť marxizmu, ktorou sa odôvodňovala vláda jednej strany. No čo mám na to povedať? A ešte ma dosť hlboko prekvapilo, keď sa prvá takzvaná socialistická revolúcia odohrala v takej zaostalej krajine, a ešte navyše slovanskej. Boľševici v skutočnosti uskutočňovali buržoáznu revolúciu, na ktorú bola ruská buržoázia sama príliš malá a príliš hlúpa. Komunisti použili štát na to, aby vytvorili moderný priemyselný systém. Ak to musíme nazývať „diktatúrou proletariátu“ – nuž, čo už sa s tým dá robiť...

DS Ale čo čistky, zločiny, potoky krvi...

KM Povedal som predsa, že kapitál sa rodí od hlavy po päty poškvrnený krvou a špinou, že sa mu valia z každého póru.

DS Hovoril som o komunizme, nie kapitalizme.

KM Ruská revolúcia nebola socialistickou revolúciou proti kapitalistickému štátu. Bola to revolúcia proti polofeudálnej autokracii, samoderžaviu. Jej skutočným cieľom bolo od začiatku vybudovať moderný priemysel, modernú spoločnosť. Priemyselné revolúcie si vždy vyžadujú veľké obete, či ich vedú komunisti alebo čistokrvní buržujovia. Vaši moderní politickí účtovníci, ktorí sa prehrabávajú dejinami, aby dali dokopy obžalobu – spočítali aj mŕtvych, za ktorých je zodpovedný kolonializmus a kapitalizmus? Spočítali všetkých Afričanov, ktorí zahynuli po ceste do otroctva v Amerike? Všetkých zmasakrovaných amerických Indiánov? Všetkých obete všetkých kapitalistických občianskych vojen? Všetky obete chorôb, spôsobených moderným priemyslom? Všetkých mŕtvych dvoch svetových vojen? Samozrejme, že Stalin a spol boli zločinci. Ale vy si myslíte, že z Ruska sa mohla stať moderná priemyselná veľmoc demokratickými, pokojnými prostriedkami? Ktorá cesta k civilizácii sa zaobišla bez obetí, ktorá sa uskutočnila za dobrotivého systému občianskych slobôd a ľudských práv? Japonsko? Kórea? Tchajwan? Nemecko? Taliansko? Francúzsko? Británia a jej impérium? Aká bola alternatíva k Leninovi, Stalinovi a červenému teroru? Červená Čiapočka? Alternatívou by bol v skutočnosti býval nejaký antisemitský diktátor podporovaný kozáckymi bodákmi, diktátor rovnako krutý a posadnutý stihomamom, ako Stalin (alebo Trockij, niet si tu z čoho vybrať) a ešte oveľa skorumpovanejší a oveľa menej efektívny.

DS Takže sa tomu všetkému nedalo nijako vyhnúť?

KM To neviem a neviete to ani vy. Ale neopovažujte sa mi vyčítať jedinú kvapku krvi, jediného uväzneného spisovateľa. Ak vám to treba pripomenúť, ja som sa stal politickým utečencom preto, lebo som obhajoval slobodu slova. Prežil som celý život v podradných podmienkach a zomrel som v roku 1883, keď mal Lenin trinásť rokov a Stalin štyri. Mohol som napísať bestseller – „Čiernu knihu kapitalizmu“ – a vymenovať v ňom všetky zločiny, ktoré boli v mene tohto systému spáchané. Ale to som nespravil. Skúmal som jeho prečinenia s rozvahou a vyrovnane, tak, ako by som teraz skúmal prečinenia komunizmu. Čo ako sa vyžívam v polemike, vedel som, že kapitalizmus je lepší, než všetko, čo mu predchádzalo a že môže položiť základy ríši skutočnej slobody, slobody od nedostatku, slobody od strachu, slobody od štátu – jedným slovom komunizmu. Zoberte si len článok, ktorý som v roku 1857 napísal pre New York Daily Tribune o povstaní v Indii. Anglickí vojaci sa vtedy dopúšťali zverstiev – znásilňovali ženy, vypaľovali celé dediny. Využil som to na nejaké malicherné vybavovanie si účtov? Nie. Ani som sa neutápal v sentimentálnej ľútosti nad zničením idylických domorodých komunít. Naopak, tie som odsúdil ako pevné základy orientálneho despotizmu a nástroje povier. Vysvetlil som, že britský imperializmus spôsobuje sociálnu revolúciu a to som oslavoval – ale zároveň som sa aj zhrozil nad zničujúcim dopadom anglického priemyslu na Indiu.

DS A čo vaše rané spisy o odcudzení? V šestdesiatych rokoch boli vaše ekonomicko-filozofické rukopisy roku 1844 dosť populárne. Ľudia ich pokladali za podnetné pre moderný svet.

KM Hlúposti. Nevydal som tie písačky práve preto, lebo to boli nedôležité kecy. Je typické, že sa do toho tak zamilovala nespokojná maloburžoázna inteligencia. Mňa to nezaujíma.

DS Takže si nemyslíte, že váš vzťah k Hegelovi...

KM Čo tam po Hegelovi. Musím vám prezradiť jedno tajomstvo: v skutočnosti som Hegelovu Fenomenológiu ducha ani jeho Veľkú logiku nikdy poriadne neprečítal, iba tak prelistoval. Život je príliš krátky.

DS To v niektorých kruhoch spôsobí riadny šok.

KM Ľudia by mali čítať veľkých anglických ekonómov, Adama Smitha a Davida Ricarda. No, vlastne ani nie anglických – jeden bol Škót, druhý Žid. To sú bystrí ľudia s dobrým pôvodom, ktorí poznajú hodnotu peňazí. Nemci ako Hegel transformujú klobúky na idey. Mne sú viac po chuti Briti, ktorí z myšlienok dokážu urobiť klobúky.

DS Čo si myslíte o dnešnom socializme?

KM Už dlhý čas je na ceste k zániku. Svoju úlohu splnil: scivilizoval kapitalizmus v jeho rodisku. Viac sa od neho očakávať nedalo. Teraz potichúčky odchádza. Komunizmus sa tiež rozpadol, keď splnil svoju úlohu: vybudovať kapitalizmus. V Číne – ktorá bude dejiskom hlavných udalostí budúceho storočia - to chápu veľmi dobre. Rusko, kde sme svedkami transformácia z lumpenkomunizmu na lumpenkapitalizmus – to je iná záležitosť. Ale čo už dokážu Rusi postaviť? Človek by mal čítať ich romány, počúvať ich hudbu – ale pokiaľ ide o životaschopnú ekonomiku...

DS A čo Blair, Schröder a „Tretia cesta“?

KM Musím mať azda na týchto ľudí nejaký názor? Povedať, že dejiny na nich zabudnú, je príliš veľkolepé. Ani len si ich nevšimnú. To len dokazuje, ako hlboko ste vy dnešní klesli. Za mojich čias sme stáli proti Bismarckovi, Lincolnovi, Gladstonovi, Disraelimu... To boli nejakí nepriatelia.

DS Takže týmto sa to končí? Triumfom kapitalizmu?

KM Isteže. Ale nezabúdajme na dialektiku. Keďže to nie je systém, kde sa môže mať dobre každý, vznikne proti nemu odpor. Zatiaľ sú to len úbohé sekty, ktoré sa hrajú na revolúciu. Alebo tí „No Global“ ľudia, antiglobalisti...

DS Čo si myslíte o nich?

KM Je to mišmaš nevykvasených zlomkov. Ale lepší, ako nič. Aspoňže sa stavajú proti kapitálu – ale svet nezmenia, ba ani ho len nevysvetlia.

DS A feminizmus?

KM Napísal som, že veľké spoločenské zmeny sú nemožné bez ženského prvku. Ale treba ešte zájsť veľmi ďaleko. Väčšina pracujúcich na svete sú dnes ženy, ale drvivá väčšina feministiek nie sú pracujúci. Mnohé západné feministky jednoducho chcú dostať podiel na moci západného muža. A prečo nie? Kto by chcel robiť hausfrau nejakému tupcovi? Ale ženskej armáde práce to nijako nepomôže.

DS A čo Amerika?

KM Yankeeovia sa mi vždy páčili: žiadny feudalizmus, žiadne posvätné tradície. Isteže, kopa nabubrelých rečí a náboženstva. Ale akosi sa im vždy podarí vyjsť z každej kapitalistickej krízy posilnení. Skvelý systém vlády. Falošná demokracia, falošné voľby, falošný politický systém obklopený humbugom a nenažranými právnikmi. To biznisu umožňuje, aby robil, čo potrebuje, kúpil si kandidátov, tu hodil úplatok, tam hodil úplatok... Ale ľudia sa tým klamať nenechávajú. Polovica z nich sa ani neobťažuje voliť. Pre tú druhú polovicu je politika neškodnou zábavkou, asi ako pozeranie Milionára. Sídlo prvej robotníckej internacionály som nepresťahoval do New Yorku len preto, aby som ju mal viac pod kontrolou, ale aj preto, lebo z Ameriky sa stávala dokonalá robotnícka krajina. Je to fakticky jediná krajina robotníckej triedy na svete. Jej športy, jej kultúra, jej spoločenské spôsoby, jej spôsob stravovania – všetko na Američanoch je robotnícke. Samozrejme, Európa nad nimi ohŕňa nos, ale tým sa len utešuje nad stratou svojho vlastného výsadného postavenia.

DS Nuž a nakoniec, čo si myslíte o vojne proti terorizmu?

KM Nuž, svojich nepriateľov si nakoniec každý vyberá sám. Je absurdné si myslieť, že kapitalistický svet nenarazí na nejakú formu odporu. Komunisti a socialisti predstavovali opozíciu racionálnu, modernú a rozvážnu. Stotožňovali sa s mnohými hodnotami svojich liberálnych protivníkov: základnými právami, myšlienkou vlády ľudu, oslobodenia žien, odporu k organizovanému náboženstvu. Ale čo ste čakali, že príde, keď budú komunisti a socialisti znesení z povrchiu zemského? Víťazstvo racionálneho myslenia? Samozrejme, že nie. Politické vákuum zaplnili fanatickí fundamentalisti, náboženskí zadubenci, šialení imámovia. Keď vyhladíte komunistov v Iráne, dostanete ajatoláha Chomejního. Keď to isté spravíte v Iraku, dostanete Saddáma Husajna. Keď sa rozpadne ZSSR, povstane Usáma bin Ládin.

DS A čo váš osobný život? Ako trávite voľný čas?

KM Ha! Bavím sa. Hráme sa s Friedrichom na internete. Vedeli ste, že „Karl Marx“ zaznamenal v Googli 367 000 zásahov? A na rádiu BBC si nikdy nenechám ujsť seriál o Archerovcoch, tú skvelú ságu o idiocii vidieckeho života. Strašná sranda!



Donald Sassoon je britský historik, autor monumentálnych dejín západoeurópskej ľavice v 20. storočí One Hundred Years of Socialism (Sto rokov socializmu). Rozhovor bol mierne krátený. hej rup! ďakuje Britským listom, kde vyšla spracovaná podoba rozhovoru, za inšpiráciu.







Vaše komentáre:

PeterP  (15.04.2006 23:49:50)     
Ohromujúce
len tomu chýba skutočná Marxova irónia a a skutočný Marx.

Reagovať

Kasandra  (16.06.2009 13:30:54)     
Ekonomia
V texte je:
Boli ste posadnuty ekonomikou?

Bolo by dobre, keby autor diferencoval ekonomiu a ekonomiku, lebo to je velky rozdiel! Takze ak bol Marx niecim niekedy posadnuty tak ekonomiou!

Reagovať


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.