hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

24. 05. 2016 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Ani bosý, ani obutý

Tibor Hujdič

V slnečný, slávnostný volebný deň roku 1982, môj otec postával pred miestnou michalovskou krčmou, ktorá jediná v celom mestečku bola otvorená a popíjal svoje obligátne pivo. Jeho kamarát Pišta, ktorý chodil s prenosnou urnou po domoch a zbieral volebné hlasy za jedinú stranu od ľudí, ktorý sa z najrôznejších príčin nemohli zúčastniť volieb, tiež popíjal pivo a zúril. „Už ma serú! Kurvy jehovistické, nechcú ísť voliť!“ Robili mu problémy. A nielen jemu. Celej spoločnosti kazili bezchybný volebný výsledok. Správali sa nezodpovedne.

(08. 12. 2003)



Linka na dnes



Československá anarchistická federácia

Dnes už slovutná stará dáma medzi anarchistickými skupinami u nás (ani anarchisti samozrejme nie sú imúnni voči tradičnej chorobe odporcov panujúceho poriadku, t. j. rozdrobenosti). Pekná stránka so širokým obsahom, ktorý sa neobmedzuje sektársky len na „rýdzo anarchistické" témy.



Ako sa nedožiť pokojnej staroby


Michal Polák

vydané 05. 06. 2002 • prečítané 5879x
formát na tlač



Bez toho, aby si to drvivá väčšina obyvateľov Slovenska uvedomovala, urobili poslanci NR SR minulý týždeň ďalší krok na ceste do neoliberálneho „raja“. Ženy zrejme rozhorčilo posunutie veku ich odchodu do dôchodku. To je však v novom zákone iba vrchol ľadovca. Jeho schválením totiž poslanci napísali drobné a, na ktoré padá tieň obrovského B - dôchodkovej reformy.


V drvivej väčšine krajín sveta funguje dôchodkový systém v duchu rozprávky o troch grošoch. Tak ako Jano - kopáč dával z vďaky za výchovu jeden groš zostarnutému otcovi, odvádzajú momentálne pracujúci ľudia časť zo zárobku starším či nevládnym. Dnešní dôchodcovia žijú z práce súčasných pracujúcich a tí zase budú žiť z práce zajtrajších. Dôchodkové odvody sú jednoducho daňou, pomocou ktorej štát prerozdeľuje príjmy pracujúcich už nepracujúcim. Nečudo, že sa to pravici nepáči. Namiesto medzigeneračnej solidarity by sa podľa nej mala každá generácia (či dokonca každý jeden človek) starať sama o seba. Ako? Nuž tak, že si založí osobný účet, starobné sporenie, na ktoré si celý život ukladá peniaze. Nemusí sa spoliehať na druhých, je sám sebe pánom! Tak by to aspoň stúpenci neoliberálnej ideológie chceli prezentovať. V skutočnosti sa majú veci podstatne inak.

Nemajú to z vlastnej hlavy

Teoreticky by sa mohol aj o tieto osobné účty postarať štát. To by však nesmela existovať neoliberálna dogma, podľa ktorej je štát - ten štát, čo vypláca dôchodky bez najmenšieho zaváhania už celé desaťročia - najhorší manažér. Namiesto štátu majú dôchodkové účty spravovať súkromné penzijné fondy, operujúce na finančných trhoch. Dovedené do dôsledkov: „dôchodková reforma“ nie je v skutočnosti ničím iným ako privatizáciou dôchodkového systému.

Svetová banka (SB), ktorá v roku 1994 vydala publikáciu Ako sa vyhnúť starobnej kríze, presadzuje túto privatizáciu na celom svete. Vo vyspelých krajinách je nútená zaobísť sa len so šírením propagandy. Hoci napríklad v USA starne obyvateľstvo rýchlejšie ako u nás, „dôchodková reforma“ sa zatiaľ v Amerike súčasťou vládnej politiky nestala. Nie je to náhoda. V rozvojových či napoly rozvinutých krajinách, ako sme my, má totiž SB oveľa účinnejšie páky ako tento program presadiť, a navyše krúti vládam pod nosom aj cukríkom pôžičiek a technickej pomoci. Podľa jej predstáv by malo dôchodkové zabezpečenie mať tri piliere: minimálnu štátnu penziu, povinné, ale súkromné starobné sporenie a dobrovoľné pripoistenie. Práve druhému prvku sa hovorí „kapitalizačný“ a v ňom vlastne spočíva tá najpodstatnejšia a najzákernejšia časť tejto predstavy. Znamená likvidáciu „trojgrošového“ systému a prechod na druhý, „kapitalizačný“.

Netreba asi dodávať, že slovenská tzv. dôchodková reforma je aj s terminológiou prevzatá práve od SB. Rado sa hovorí, že my už máme dosť experimentov a chceme len prebrať osvedčené recepty, ako keby celý proces „transformácie“ nebol experimentom historických rozmerov. V prípade dôchodkovej reformy však nie je pravda ani len osvedčenosť. Penzie sa prvý raz sprivatizovali v 70. rokoch v Čile za Pinochetovej diktatúry. Nie náhodou práve tam. Išlo totiž o natoľko neoverený, uletený nápad, že v demokracii by bol v tom čase asi sotva prešiel. Hoci sa na tento experiment odvtedy dalo viacero krajín - s neveľmi slávnymi výsledkami - jeho plné dôsledky budú jasné až o 20-30 rokov, keď začne podľa neho dostávať dôchodky väčšina obyvateľstva.

Starneme. No a čo?

Prečo by sa mal systém dôchodkového zabezpečenia meniť? Čo na ňom nefunguje? Hlavným argumentom je, že na to „jednoducho nemáme“, že pri klesajúcej pôrodnosti bude u nás čoraz menej pracujúcich a čoraz viac dôchodcov, ktorých mladší jednoducho nebudú môcť uživiť. Práve preto by si mali začať ľudia šetriť, aby neboli od týchto mladých závislí.

Znie to vari presvedčivo, no je to celé úplný nezmysel. Takýto postup možno mal zmysel pre starých Egypťanov, keď im Jozef podľa Biblie poradil, aby ušetrili obilie zo siedmich dobrých rokov na sedem zlých. V modernej ekonomike sa však z ušetreného budú musieť kupovať nové veci, nie tie, ktoré sa odložili do zásoby pred 30 rokmi. A tie budú musieť vyrobiť zase len pracujúci ľudia, ktorých bude stále rovnako, či už sa starobné sporenie zavedie alebo nie. Ak by hŕstka mladších o desať, dvadsať, či tridsať rokov naozaj dorábala na taký malý koláč, že sa z neho hŕba starcov už neuživí, tak sa na všetkých neujde, aj keby v penzijných fondoch ležali milióny. Na osobných účtoch sa budú hromadiť peniaze, no peniaze sa jesť nedajú.

Starnutie obyvateľstva samo osebe v skutočnosti neznamená katastrofu. To, koľko tovaru sa vyrobí, nezávisí len od počtu pracujúcich, ale aj od produktivity ich práce. Desať ľudí v modernej pekárni upečie za noc viac chleba ako pred dvesto rokmi celá dedina. Dokiaľ sa bude produktivita práce zvyšovať úmerne s relatívnym poklesom počtu mladých ľudí, kríza dôchodkového systému nehrozí.

V koncepcii reformy sa to síce berie do úvahy, no aj pri optimistických vyhliadkach sa v nej predpokladá na nasledujúce desaťročia nesmierne nízka priemerná miera ekonomického rastu. Nižšia, aká bola v 30. rokoch v Spojených štátoch. Koncepcia teda predpokladá, že budeme napredovať pomalším tempom, než sa šlo za svetovej hospodárskej krízy. A to je ešte ten optimistický variant. Pozoruhodnosť tohto predpokladu vynikne ešte viac, ak si uvedomíme, že tvorcovia tvrdia, že Slovensko v najbližších 40 rokoch ani zďaleka nedosiahne také tempo pokroku ako za štyridsať rokov „komunizmu“. Že by boli skrytými stúpencami KSS? Skôr tu ktosi v záujme presadenia „reformy“ výrazne podhodnocuje vývoj.

Dôchodková reforma by situáciu vyriešila iba vtedy, ak by sa zo starobného sporenia financovala vyššia miera ekonomického rastu. Teda, ak by sa vďaka nej o 30 rokov napieklo viac chleba. Lenže ak nemôžeme súčasných „mladých“ donútiť, aby platili dvakrát - súčasným „starým“ i na nové osobné účty - bude sa jedno alebo druhé musieť financovať inak, napríklad slávnymi výnosmi za SPP. Tieto peniaze by sa však mohli na investície využiť tak či onak. Na to, aby sme ich investovali, nepotrebujeme dôchodkovú reformu. Áno, môžeme ich uložiť do priehradky „starobné sporenie“ a potom ich preložiť do priehradky „kapitálové investície“. Ale môžeme aj na celú reformu zabudnúť a jednoducho ich do tej druhej priehradky dať rovno - a ešte ušetríme na administratívnych nákladoch.

Kto teda napokon vyhrá

O „reformu“ ide najmä zapáleným neoliberálom, omieľajúcim poučku „súkromné dobré, štátne zlé“. Tí zabijú dve muchy jednou ranou: zbavia štát zodpovednosti za starostlivosť o staršie ročníky a súčasne oslabia prerozdeľovanie bohatstva. Rozdiely už štát nebude nijako tlmiť - každý dostane len taký dôchodok, na aký si za celý život nasporí. (Hoci, ani to nie je celkom pravda, ako uvidíme.) Na druhej strane sa na tzv. reformu iste tešia finančníci, ktorých obrovské peniaze krútiace sa v dôchodkovom systéme prilákajú s rovnakou istotou, s akou sa po kuse krvavého mäsa vrhajú žraloky. No obyčajný človek na nej z mnohých dôvodov nijaký záujem nemá.

Penzijné fondy budú podnikať na trhu s akciami a dosiahnutá penzia bude priamo závisieť od jeho momentálneho vývoja a šikovnosti manažmentu. Každý, kto mu nedobrovoľne zverí svoju penziu, ponesie riziko, že dožije v chudobe, i keby bol celý život odvádzal príspevky z celkom slušného platu. Súkromné penzie sú lístkom do starobnej lotérie. Penzijné spoločnosti si, samozrejme, za svoje služby vyžiadajú šťavnaté sústo zisku, ktoré ukroja z usporených peňazí. A to už ani nehovoríme o nákladoch na administratívu. Skúsenosti z Čile a Veľkej Británie dokazujú, že tieto náklady sú rádovo desaťnásobne vyššie ako v štátnom systéme. V prípade Spojeného kráľovstva pohlcujú dokonca takmer polovicu peňazí vkladateľov!

Po príklady však netreba chodiť až tak ďaleko. Všetci máme pred očami výsledky, aké podobný postup priniesol v slovenskom zdravotníctve. Namiesto do nemocníc ide značná časť peňazí na súkromnú byrokraciu zdravotných poisťovní. Dosaďte si na ich miesto penzijné fondy a máte pomerne presný obrázok toho, ako bude dôchodkový systém vyzerať po „reforme“. Kým v zdravotníctve platí, že šťastný je ten, kto neochorie, pri dôchodkoch - ak sa plány elity naplnia - bude asi šťastím odchodu do dôchodku sa nedožiť. Nuž a napokon, kto zaplatí dôchodky tým, ktorých penzijná spoločnosť nanešťastie skrachuje? Kto iný ako nakoniec zase len - podľa obľúbeného výrazu pravice - „my všetci“. Zato, ak budú fondy prosperovať, nebudeme z toho „my všetci“ mať ani korunu.

Pripadá vám to ako katastrofálny vývoj? Iste. Ešte však nie neskoro. Schválený zákon o sociálnom poistení mu síce otvoril dvere, no na cestu sa ešte nevykročilo. Dajme si záležať na tom, aby sme sa „reforme“ v takomto chápaní postavili čo najrozhodnejšie do cesty.



Michal Polák je doktorand na London School of Economics (Londýnskej vysokej škole ekonomickej) a člen Združenia sociálnej sebaobrany.





Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.