hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

22. 09. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Medzinárodné uznanie novým odborom

Jozef Daniš

Uznať začinajúcu základnú organizáciu zahraničnými odborovými organizáciami je určitý úspech. Každý úspech je založený na dobrom programe a rovnakých cieľoch. Naša Základná odborová organizácia Papier sa o medzinárodné uznanie pokúsila v Londýne na Európskom sociálnom fóre, ktoré bolo od 13. 10. do 17. 10. 2004.

(31. 10. 2004)



Linka na dnes



Marathon

Český internetový časopis snažiaci sa na hlboko odbornej úrovni zaoberať jednak krachom sovietskeho systému a jednak východiskami pre budúcnosť. Jeho základným presvedčením je podľa všetkého viera v nutnosť spojenia marxizmu a trhovej ekonomiky.



Úvahy o terore


Michal Polák

Slovo č.

vydané 13. 09. 2001 • prečítané 9284x
formát na tlač



Vo chvíľach najčiernejšieho pesimizmu ma ovládne istota, že súčasná anglo-európska civilizácia si privodí vlastnú záhubu. Že päť miliárd ľudí, ktorých každodenný život sa rovná väčšiemu či menšiemu utrpeniu, to tej šiestej – našej – miliarde raz spočíta. Do tých piatich miliárd patria národy čiernej Afriky, ktorých kultúru, civilizáciu i spôsob života na prach rozmetalo päťsto rokov koloniálneho panstva, v rôznych podobách pretrvávajúceho dodnes. Patrí do nich ľud moslimských štátov, prebíjajúci sa životom v diktatúrach, ktoré sú zabetónované západnými peniazmi i vojenskou silou. Patria k nim všetci ostatní tí najchudobnejší, v Indii, v Latinskej Amerike, všade tam vo väčšinovom, tzv. "treťom" svete, ktorých drvia domáce "elity", len aby si mohol západný svet voľkať v konzumnom luxuse, ktorý by sa bez ich lacných surovín nezaobišiel. Nadobúdam vtedy presvedčenie, že všetci títo "hladom mučení" (často doslova) raz povstanú, dajú sa do pohybu, zaplavia metropolitné centrá a zničia ich. A že nič iné si ani nezasluhujeme. Len mi nebolo jasné, ako to dokážu, keď nemajú ani len dosť prostriedkov na slušný život, nieto ešte na takúto krížovú výpravu. Po utorkových udalostiach mi to však už jasné je.


Teroristický útok na Ameriku mnou hlboko otriasol, podobne ako miliónmi ďalších. Dotkol sa ma relatívne bezprostredne – ako nejeden Slovák, aj ja mám v New Yorku pár priateľov a známych. Nebolo mi všetko jedno, kým som nevypátral, čo sa s nimi stalo. Ale zasiahol ma aj sprostredkovane, keď som si opakovane a z rôznych uhlov predstavoval hrôzu, ktorá zasiahla obete katastrofy. Čo prežívali ľudia, uväznení v poschodiach mrakodrapu nad zívajúcou dierou, ktorú doň vyrúbalo unesené lietadlo? Aké zúfalstvo mnohých dohnalo k tomu, že skok z obrovskej výšky pre nich predstavoval väčšiu nádej, ako ohnivé peklo za ich chrbtom? Aké posledné minúty zakúsili cestujúci v unesených lietadlách, keď pochopili zámery teroristov? Srdcervúce správy o tom, že niektorí z nich ešte pár chvíľ pred koncom zavolali z mobilných telefónov svojim blížnym, tieto temné predstavy ešte znásobili. A čo stovky záchranárov, ktorým sa celá obrovská stavba zrútila na hlavy? Brané z hociktorého konca, toto je tragédia, aká sa v dejinách odohráva len málokedy – a v čase mieru ju ľudské ruky nespôsobili asi ešte nikdy.

To všetko však prišlo neskôr. V deň katastrofy bol najsilnejším pocitom asi dojem neskutočnosti. Koniec koncov, ako často sme už niečo podobné mali možnosť vidieť v desiatkach hollywoodskych kasových trhákov? Že by sa obrovský mrakodrap mohol naozaj v priamom prenose zosypať ako domček z karát bolo jednoducho neuveriteľné. A ak by bolo televízne spravodajstvo zostalo len pri opakovaní záberov zásahu a kolapsu oboch veží, bežný divák by mohol pri tomto dojme aj zostať - podobne, ako to bolo pri vojne v Perzskom zálive. Každonočné zelenkavé záblesky mu zakonzervovali vo vedomí dojem videohry. Realita 200 000 irackých mŕtvych, z veľkej časti civilistov, sa ho už nedotkla.

Tentokrát to však samozrejme bolo inak – pretože tentokrát išlo o občanov Západu samotného. A o to koniec koncov útočníkom nepochybne išlo. O to, aby Američania na vlastnej koži zakúsili to, čo ich vojenská sila desaťročia nadeľuje státisícom iných. Médiá priniesli krátko po katastrofe zábery oslavujúcich Palestínčanov na Západnom brehu Jordánu. Niet divu. Na svete asi neexistuje Palestínčan, ktorý počas päťdesiatročného konfliktu s Izraelom neprišiel o blízkeho rodinného príslušníka – a ktorý nevie, že práve USA neochvejne stáli za Izraelom vždy, keď sa dopustil nejakého zverstva. Ani Jásir Arafat, ktorý sa poponáhľal s odsúdením útoku, sa iste neubránil myšlienke, "teraz trpíte tak, ako sme trpeli my". Kruté zadosťučinenie však nepochybne pocítili aj ďalšie milióny ľudí na celom svete. Príšernosť udalosti by preto nemala zastrieť, že sa vlastne v tej či onej podobe niečo podobného skôr či neskôr stať muselo.

Vzhľadom na to, že Česko-Slovensko patrilo do sovietskej, nie americkej sféry vplyvu, vojenské zásahy USA vo svete sa ho nikdy nedotkli – slúžili nanajvýš oficiálnej propagande. Po roku 1989 až bombardovanie Juhoslávie otvorilo mnohým ľuďom na Slovensku oči. Nešlo však o nijaké vybočenie z typickej americkej zahraničnej politiky. Spojené štáty predsa zbombardovali od konca druhej svetovej vojny desiatky rôznych krajín, pričom ani jedna z nich ich nijako priamo teritoriálne neohrozovala. Najznámejším prípadom je samozrejme vojna vo Vietname, pri príležitosti ktorej nariadil prezident Nixon aj kobercové bombardovanie susednej Kambodže. Vražední Červení Khméri povstali práve z dračieho semena amerických bômb. Ale spomeňme aj nedávnejší príklad: keď sa USA naposledy chceli pomstiť dnešnému podozrivému č. 1 Usámovi bin Ládinovi, zničili pritom svojimi raketami aj farmaceutickú továreň v Sudáne. O život možno vtedy prišli desaťtisíce ľudí podobne ako minulý týždeň v New Yorku. (Presný počet obetí sa nikdy nepodarilo zistiť; USA zablokovali vyšetrovanie OSN.)

Oko za oko, a svet zostane slepý

Z oficiálnych reakcií na tragédiu mi preto prichádza zle. Človek, sediaci v úrade amerického prezidenta, s gumenou maskou namiesto tváre číta do kamery stokrát prežviakané frázy o tom, ako sa nedáme, ako my vyhráme. Bývalý generál vo funkcii ministra zahraničných vecí sa vyhráža vojnou. Vojnou proti komu? Proti "zbabelým" útočníkom? Tí predsa boli natoľko "zbabelí", že pri útoku obetovali vlastný život, tých už nijaká pomsta nedosiahne. Proti Usámovi bin Ládinovi? Svetová superveľmoc vyhlasuje vojnu jedinému človeku? Celá obrovská mašinéria sa dá do pohybu len kvôli jedinej osobe, ktorá dokonca možno priamo s organizáciou činu nemusela mať nič spoločné?

Sotva. Spojené štáty sú veľmocou a ako také majú k dispozícii len jediný druh odpovede – masívny vojenský úder, a ten zase môže smerovať jedine proti mase ľudí, či už vojakov alebo civilistov. Z Washingtonu vychádzajú v týchto dňoch hrozivé signály – cieľom, vyhlasuje oficialita, budú nielen teroristi, ale aj tí, "ktorí im poskytujú útočisko". Momentálne sa tým myslí Taliban, zajtra, ak vysvitne, že plán akcie vznikol niekde inde, možno niekto iný. Lenže nemýľme sa: nijaký vojenský úder nie je nikdy namierený proti nijakej vláde. Vlády možno donútiť k odstúpeniu, kapitulácii, možno ich dokonca súdiť. Obeťami vojenskej odvety však budú predovšetkým zase len obyčajní ľudia – rovnaké tisíce jednotlivcov, aké sú pochované pod troskami mrakodrapov. O toto ide? O ďalšie prelievanie krvi nevinných? O to, aby Agfáncov, ktorí si už za vyše dvadsať rokov občianskej vojny vytrpeli viac, než je predstaviteľné, teraz priklincovala mohutná sila americkej vojenskej prevahy? Či dokonca o vzplanutie ďalšieho svetového konfliktu?

Tragické však je, že takýto kurz je viac-menej jediný, aký môže americký štát ako štát sledovať. Jednotlivých obyčajných Američanov hnev a bolesť isteže možno aj v drvivej väčšine vedie k volaniu po krvi. No útok na New York je takým mocným šokom, že nemálo z nich by iste mohol viesť aj k otázke, ktorú už si aj teraz podľa televízneho spravodajstva niektorí z nich kladú: naozaj nás niekto tak nenávidí? A najmä, prečo??? Ale práve toto si nijaká súčasná americká administratíva nemôže dovoliť - a tým viac to nemôže dovoliť ani svojim občanom.

"Dobrá" vláda, ak také niečo existuje, by v podobnej situácii urobila všetko preto, aby ľuďom schladila hlavy – bez toho, aby tým čo len na sekundu popierala ich žiaľ - a bola by im príkladom v sebareflexii a úvahách o tom, čímže si to vyslúžila toľkú nenávisť. Lenže toto je prakticky nemožné, nie preto, že by bola vláda "zlá", ale z prostých štrukturálnych dôvodov.

USA sú v celom rozvojom svete nenávidené z veľmi dobrého dôvodu: pretože ich zahraničná politika, lepšie povedané celosvetový mocenský systém diktatúr či fasádových demokracií a neobmedzenej vlády kapitálu, ktorý vybudovali, nehovoriac už o rozdúchavaní lokálnych vojen, spôsobuje väčšine obyvateľov sveta nesmierne utrpenie. Samozrejme, Spojené štáty to nerobia preto, že by na ich čele stáli zvlášť diabolskí ľudia, o nič viac, než sú zvlášť diabolskými moslimovia či dokonca moslimskí fundamentalisti. Dokým je úlohou USA byť centrom a zárukou existencie globálneho poriadku, ktorý poskytuje čo najlepšie podmienky pre akumuláciu kapitálu, nič iného jednoducho robiť nemôžu. Problém nespočíva v tom, či je v Bielom dome slaboduchý Bush alebo brilantný Clinton; problém je v tom, že v Bielom dome vždy bude sedieť americký prezident – a len ako americký prezident môže aj konať.

Jedna falošná stopa

Nesmierne podráždenie vo mne vzbudzujú aj povrchné reč o "konflikte medzi kresťanstvom a islamom". Ide o recyklovaný jed, ktorý do sveta vypustil bývalý bojovník studenej vojny Samuel Huntington, keď ponúkol americkému obrannému establišmentu nového nepriateľa. Neveríte? Tak poprvé: v ktorom štáte na svete platí doslovná interpretácia Koránu, vládne v ňom tuhá absolutistická vláda a islamské právo šaría s jeho stínaním, palicovaním a popieraním práv žien je štátnym zákonodárstvom? Kto povie Irán, zaostal za dobou. Ak to o tejto krajine aj niekedy platilo, v posledných rokoch v nej prebiehajú hlboké zmeny. Nie, týmto islamským fundamentalistickým štátom je Saudská Arábia, po Izraeli najvernejší, najoddanejší spojenec "kresťanskej" Ameriky na Blízkom Východe. Podruhé: kto financoval a vyzbrojil Usámu bin Ládina, "amerického verejného nepriateľa číslo jeden"? Nuž kto iný, ako samotní Američania. Kým spolu s ďalšími mudžahídmi bojoval proti sovietskej intervencii v Afganistane, "konflikt civilizácií" akosi neexistoval. Vznik táborov, v ktorých dnes trénuje svojich bojovníkov, financovala vtedy CIA. Jeho islamský fundamentalizmus sa stal problémom až vtedy, keď sa – podobne ako ďalší americký výtvor, Saddám Husajn – obrátil proti svojim chlebodarcom. Nehovoriac o tom, že v Afganistane vládnuci Taliban by sa doteraz nebol udržal bez podpory Pakistanu, hlavného amerického spojenca v oblasti. Nuž a nakoniec, kto je po Izraeli druhým najväčším príjemcom americkej ekonomickej a vojenskej podpory? No predsa Egypt, známe to centrum kresťanstva!

Toto všetko sú len najvypuklejšie príklady nezmyselnosti spomínanej teórie. Skutočná deliaca čiara vo svete nevedie medzi kresťanmi a moslimami – a už vôbec nie medzi Židmi a ostatnými, ako to dnes opäť na Slovensku hrozivo niektorí začínajú vyhlasovať - ale medzi mocnými a bezmocnými, tými, ktorí držia iných v zovretí, a tými, ktorí sa z tohto zovretia snažia vymaniť. To neznamená, že náboženstvo pritom nehrá vôbec nijakú úlohu, že je len hávom, do ktorého halia svoj odpor. To by bolo priveľkým zjednodušením. Stúpenci Usámu bin Ládina sú ochotní ísť na smrť nie preto, že sú vykorisťovaní, ale preto, že fanaticky veria vo svoj okamžitý vstup do raja. Lenže keby nebolo vykorisťovania, neboli by sa ani stali fanatikmi. Náboženský fanatizmus môže viesť ľudí k zúfalým činom; ale tento fanatizmus sám vyviera z ťažoby každodenného žitia. Náboženstvo je reálnou silou – ale silou, ktorá sa dá obrátiť rôznymi smermi. Nijaké náboženstvo nemá monopol na mierumilovnosť. Fundamentalisti existujú rovnako moslimskí, ako aj kresťanskí – niektorí z tých druhých sa napríklad v USA zaoberajú vraždením lekárov, ktorí vykonávajú interrupcie.

Najlepšou obranou proti teroru je spravodlivosť

Podstatou teroru je, že je silou bezmocných – ale úplne iného druhu, než o akej svojho času písal Václav Havel. Teror je zbraňou slabých, tých, ktorí nemajú k dispozícií letectvo, armádu a smrtiace hračky z rozsiahlych zbrojných arzenálov. Nemajú komu rozkázať, aby sa začalo s bombardovaním. Nemajú preto možnosť zaútočiť na po zuby ozbrojenú globálnu superveľmoc vojensky. Udierajú tam, kde je nepriateľ najmenej chránený – na civilistov, nevojakov. Zabíjajú bez rozlíšenia, mieria jednoducho na miesta, kde to bude najviac bolieť. Minulý utorok v tom dosiahli nevídaný úspech.

Ale nezabúdajme na to, že strašné sú na ich činoch obete, nie to, akým spôsobom prišli o život. Keď tisíce civilistov zavraždí dobre naolejovaný stroj pravidelnej armády, nie je to o nič ľudskejšie, ako keď ich zabije kolaps mrakodrapu. Nie náhodou nosí každý terorista v torbe maršálsku palicu. Je vojakom bez armády, no nie raz sa v dejinách stalo, že si napokon "svoj" štát a poťažmo svoju armádu vydobil. Mladý Ariel Šaron sa napríklad stal vojakom pravidelnej izraelskej armády až vtedy, keď aktivity teroristických kománd, ku ktorým patril, viedli napokon k nedobrovoľnému odchodu Britov z Palestíny a k vytvoreniu štátu Izrael. Povedzme si teda otvorene, že terorista nemusí byť nejakým zvláštnym ľudským typom, šialencom či psychopatom – aj keď takéto typy terorizmus nepochybne priťahuje. Terorista je ten, kto je ochotný v záujme politických cieľov siahnuť aj k vraždeniu civilistov – akurát, že pritom nemá k dispozícii povedzme stíhačky F-16. Dokým budú svetu vládnuť mocnosti, ktoré obrovské arzenály a armády vlastnia, dokým budú nemilosrdne uplatňovať svoju vôľu všade tam, kde im niekto stojí v ceste – dovtedy budú existovať aj teroristi.

Obeťou teroru sa nechce stať nikto z nás. V ľudskej rovine teda možno ľahko pochopiť, prečo mnohí súhlasia s volaním po totálnom vyhladení terorizmu – a ešte ľahšie je pochopiť, prečo po ňom dnes volajú milióny Američanov. No musíme si uvedomiť, čo presne by krížová výprava proti terorizmu pod vedením globálnej superveľmoci znamenala. Ak má nová Ženevská konvencia postaviť terorizmus ako taký mimo zákon, znamená to jednoducho monopol násilia pre štáty, a to podľa presne určenej globálnej hierarchie. Nejde o to, aby sa zabránilo ničivým úderom proti bezbrannému civilnému obyvateľstvu, ale len o to, aby sa tak dialo výhradne so súhlasom a dovolením globálnej superveľmoci. Takýto svet je možno bezpečnejší pre obyvateľov globálnej metropoly, no predstavuje len ubitie akejkoľvek nádeje pre tých, ktorí živoria na globálnej periférii. Jediným riešením, ktoré by znamenalo skutočnú bezpečnosť pre všetkých, by bola jednak všeobecná demilitarizácia (ktorá by obrala teroristov o možnosť získavať zbrane) a na druhej strane zrušenie súčasného svetového mocenského systému. Toho sa však, žiaľ, tak skoro sotva dočkáme.

Američania, ako jednotlivci i ako národ, tí, ktorí teraz smútia za tisíckami svojich blížnych, nie sú o nič diabolskejší, ako by boli iné národy v ich postavení. Žijú však v stave takmer totálnej dezinformovanosti o tom, čo sa vlastne vo svete deje. A práve v tomto stave ich musí vláda čo najefektívnejšie udržiavať; ba ešte lepšie, úplne ich odradiť od záujmu o veci verejné. Pretože, ako to formuluje takmer neviditeľná americká ľavica, keby americký ľud vedel, čo robí vláda v jeho mene, rozhorčene by ju zvrhol.

"Najlepšou obranou proti terorizmu je spravodlivosť", napísal jeden britský komentátor. Tú si však americký štát nemôže dovoliť, a preto reaguje tak, ako jedine reagovať môže – zostrenými bezpečnostnými opatreniami, hrozbou a možnože aj použitím sily, akoby násilie proti ďalším stovkám a tisíckam nevinných obetí mohlo viesť k niečomu inému, než len k ďalšiemu utrpeniu, ďalšej nenávisti a ďalším, možno ešte hroznejším útokom.

A čo my? Nás sa to azda netýka? Nič nemôže byť ďalej od pravdy. Slovensko si vybralo a sleduje cestu, ktorá nás vedie priamo do náručia toho istého mocenského systému, proti ktorému sa budú čoraz viac búriť tí najzúfalejší obyvatelia planéty. Nech aj všetkých ostatných zmetie potopa, nám ide len o to, ako sa čo najtesnejšie primknúť k Západu. Podľa doteraz známych faktov je slovenský štát ochotný priniesť nemalé sociálne obete na svojom vlastnom obyvateľstve, len aby vstúpil do klubu bohatých a mocných, len aby bol o niečo bližšie k ich stolu, len aby si získal o niečo väčšiu hrsť omrviniek. Zo všetkých síl sa usiluje dostať sa do NATO, aby tým tak spečatil svoje vazalské postavenie. Patrí spolu s ďalšími východoeurópskymi krajinami k tým najväčším pätolízačom Spojených štátov. Darmo je, zvyk je železná košeľa – páni sa vymenili, ale sluha zostal ten istý. Lenže nezabúdajme, ak sa nám skutočne podarí stať sa súčasťou toho vytúženého Západu, získame tým okrem iného aj exkluzívnu povinnosť pričiniť sa na jeho zločinoch. Nebudeme sa potom môcť čudovať, ak tá spomínaná potopa napokon zmetie aj nás – ak sa tie najčiernejšie predstavy o zániku anglo-európskej civilizácie skutočne naplnia, a ak my pôjdeme do prepadliska dejín spoločne s ňou.



Michal Polák je doktorand na London School of Economics (Londýnskej vysokej škole ekonomickej) a člen Združenia sociálnej sebaobrany.





Vaše komentáre:

maros  (24.04.2006 13:16:29)     

vynikajuci clanok!Informacne embargo,ktore USA stale pouzivaju ako nastroj ich politiky,je markantny.Ako proklad este mozno uviest americku invaziu v Paname 1989,kde zabranili posobit este aj Cervenemu krizu.priklad Vychodny Timor je asi zanmy kazdemu.Ale uplne najhorsie nha tom vsetkom je,ze toto pokracuje nadalej /i ked v inych krajinach/ a zda sa,ze podobne praktiky budu vladnut este dlho.

Reagovať

andhrej  (24.05.2006 18:47:56)     

super.............

Reagovať

jaf  (17.07.2008 17:03:18)     

well said

Reagovať


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.