hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

25. 07. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Globalizace podle Ulricha Becka

Martin Škabraha

Lze ještě říci něco nového a inspirativního ke globalizaci? Nestává se slovo globalizace synonymem pro banálnost, pro prázdné omílání klišé a stereotypů, za nímž se navíc skrývají ty či ony mocenské zájmy a politické předsudky?
Jistěže ano. Skutečného myslitele však poznáme podle toho, že i o tom, co je banální a samozřejmé, umí promluvit zajímavě a podnítit vážné zamyšlení. Ulrich Beck, který humanitní a sociální vědy obohatil takovými koncepty jako "riziková společnost" nebo "reflexivní modernizace", nesporně takovým myslitelem je a jeho kniha Was ist Globalisierung? z roku 1997, právě vydaná ve slovenském překladu, je toho dalším dokladem.

(14. 08. 2005)



Linka na dnes



Sedmá generace

Mesačník českého Hnutí Duha. Časopis zachováva primeranú rovnováhu medzi praktickými, každodennými problémami a hlbšími teoretickými otázkami. Asi to najkvalitnejšie, čo sa v česko-slovenskom priestore v rámci environmentalizmu a sociálnej ekológie vydáva.



Socializmus
- aký, ktorý, čí? III.


Michal Polák

Nové slovo bez rešpektu

vydané 01. 01. 2001 • prečítané 10483x
formát na tlač



Pred niekoľkými mesiacmi som sa v článku pod týmto názvom zaoberal osudom európskej sociálnej demokracie. V dnešnom pokračovaní som sa pôvodne chcel venovať ľavicovému mysleniu, ktoré zachádza za jej rámec - predstavám o novej socialistickej spoločnosti. Postupne však vysvitlo, že kým na to príde rad, treba sa zamyslieť ešte nad jednou verziou socializmu - nad tým socializmom, ktorý sme poznali pod menom ,,reálny".


Najprv by som však mal aspoň stručne reagovať na vehementnú obhajobu sociálnej demokracie v článku Jána Sekaja ("Sociálna demokracia ešte žije", NSbr 15 ´98). Pri pozornom čítaní som v ňom objavil len jediný vecný argument - a síce, že sociálna demokracia je dnes v mnohých krajinách pri moci. Ako však píše aj v článku citovaný Ralph Dahrendorf, o tom predsa reč vôbec nebola. Kríza sociálnej demokracie netkvie v tom, že sa nedokáže dostať k moci, ale v tom, že nevie, čo s ňou. Sociálnodemokratický program už nenapĺňa, ako som sa pokúsil ukázať. Reči o rovnosti, spravodlivosti, solidarite atď. sa hovoria - ale chlieb sa je.

Ján Sekaj sa skutočných chlebových záležitostí, menovite nezamestnanosti, dotýka len okrajovo. Odbavuje ju tým, že jej riešenie si sociálnodemokratické strany ,,vytýčili vo svojich programoch ako prioritný cieľ". Nuž, kto by si ho nevytýčil! Otázka však znie, či v rámci dnešného, vysoko konkurenčného kapitalistického systému vôbec existuje iné, ako silne protiľavicové ,,americké" riešenie, pri ktorom sa nezamestnanosť rieši znižovaním miezd na ,,trhovú" úroveň a odbúravaním podpory.

Na rozdiel od Dahrendorfa sa nedomnievam, že sociálna demokracia už natrvalo zmenila tvár kapitalizmu. Práve naopak! Sociálnu demokraciu ako osobitú silu likviduje dnešná ofenzíva kapitálu. Páčivými heslami nič nezmeníme na tom, že tradičná sociálnodemokratická politika je už nemožná. Víťazstvá vo voľbách sa za takýchto okolností ľahko môžu stať Pyrrhovými: v tridsiatych rokoch doplatila sociálna demokracia v Nemecku, ktoré Ján Sekaj spomína, presne na to, že hoci pri moci bola často, nemala nijaký program, ktorý by jej pomohol vyriešiť hrozivú hospodársku situáciu.

Problém a jeho protirečenia

Ako sa slovenská ľavica vlastne díva na ,,reálny socializmus"?

Pre najsilnejšiu zložku slovenskej ľavice je oficiálne všetko jasné a jednoduché. KSS po novembri 1989 ústami svojho vtedajšieho predsedu vyhlásila, že komunistické hnutie utrpelo historickú porážku a pustila sa do transformácie na ,,modernú ľavicovú stranu", teda stranu typu západnej sociálnej demokracie. Túto transformáciu zavŕšila zmenou názvu na Stranu demokratickej ľavice, a spečatilo ju prijatie do Socialistickej internacionály. Dnes by sa pri pohľade na správanie SDĽ mohlo skoro zdať, že ,,reálny socializmus" nikdy neexistoval.

Čo si však myslia a čo cítia ľavicovo orientovaní ľudia - o ktorých koniec koncov najviac ide? Myslím si, že pre väčšinu z nás predstavuje vzťah k bývalému režimu stále veľmi zamotané klbko problémov. Na jednej strane väčšina ľudí na ľavici zrejme nikdy neprijala sovietsky vojenský a politický zásah v roku 1968 a dvadsať rokov normalizácie. Na druhej strane však nie je ochotná označovať ani len týchto dvadsať rokov za ,,čiernu jamu". Na jednej strane si dnešní ľavičiari vždy rozprávali vtipy o nabubrelých papalášoch a prekážali im privilégiá a výsady funkcionárov strany, ktorá oficiálne presadzovala rovnosť. Na druhej strane veľmi dobre vidia, že výsady a privilégiá dnešných zbohatlíkov sa s tými prednovembrovými nedajú ani porovnať, a že nafúkanosť "veľkopodnikateľov" nemá hraníc. Na jednej strane ich frustroval neustály nedostatok toho či oného tovaru, nízka kvalita výrobkov a nemožnosť cestovať. Na druhej strane si dnes často ťažkajú na nemožne vysoké ceny, a musia pritom niekedy myslieť aj na možnosť straty zamestnania. Atakďalej, atakďalej.

Mnohých ľudí, členov i nečlenov KSS, sa navyše počas novembra dotkol primitívny antikomunizmus, ktorý popri zatracovaní režimu, teda politickej štruktúry štátu, zároveň šmahom ruky odsudzoval aj celú spoločnosť - teda všetkých, ktorí do takej či onakej miery v minulosti pracovali a vytvárali skutočné hodnoty. Tí sa oprávnene pýtali, čím sa vlastne previnili - okrem prostej snahy zaistiť sebe a svojim deťom normálny, slušný život.

Toto všetko dnes do značnej miery prekrýva povrchné a z dlhodobého hľadiska úplne nepodstatné delenie na mečiarovcov a protimečiarovcov. Vzťah k ,,reálnemu socializmu" však stále zostáva kľúčovou otázkou ľavice do budúcnosti. Riešenie SDĽ - o minulom režime jednoducho nehovoriť - totiž neprináša svoje ovocie. Transformácia netransformácia, pre tých, ktorí sa na minulý režim dívajú negatívne, sú členovia SDĽ stále ,,komunisti".

Myslím si, že možným začiatkom rozmotávania klbka problémového vzťahu k bývalému režimu je zoznámenie sa s jeho kritikou z ľavicových pozícií. Sama o sebe takáto kritika nestačí - je tiež potrebné vedieť, alebo aspoň začať rozmýšľať nad tým, čo je alternatívou k dvojici ,,kapitalizmus - reálny socializmus". Napriek tomu je však ľavicová kritika ,,reálneho socializmu" veľmi dôležitá. Dokazuje totiž, že kritický postoj k bývalému režimu nie je nutne obhajobou toho, čo prišlo po novembri 1989 - a že nemusí byť kritikou ľudí, ktorý v tomto režime žili.

Kritika západných ľavicových mysliteľov je navyše oveľa plodnejšia, ako pravicový antikomunizmus. Liberáli a konzervatívci sa totiž na rozdiel od západných marxistov a socialistov nikdy neusilovali ,,reálny socializmus" pochopiť - obmedzovali sa len na jeho zatracovanie a odsudzovanie. Tento spôsob ,,kritiky" sa stal po novembri 1989 dominantným aj na Slovensku (ani nehovoriac o Česku). Aj to prispelo k určitej identifikácii ľavicovo cítiacich ľudí s bývalým režimom.

Nie každý bude s ľavicovou kritikou ,,reálneho socializmu" súhlasiť. Napokon, ani kritici nie sú jednoliatou masou a často si protirečia. Dôležité však je poukázať na to, že ,,reálny socializmus" nekritizujú za to, že nebol kapitalizmom - ale za to, že to nebol skutočný socializmus.

Nič nového pod slnkom?

Námietky proti ,,štátnemu socializmu" - systému, kde je v rukách štátu sústredená všetka ekonomická a politická moc - majú veľmi dlhú históriu. Objavili sa vlastne už v sporoch, ktoré napokon rozbili Prvú internacionálu. Tieto spory sa krútili okolo otázky, či má robotnícke hnutie štátnu moc ovládnuť, alebo úplne rozbiť.

Anarchisti na čele s Rusom Michailom Bakuninom tvrdili, že každý štát je násilím a zlom, a preto môže socialistická spoločnosť existovať len bez neho, dobrovoľnou spoluprácou všetkých pracujúcich. Naproti tomu Marxovi nasledovníci odpovedali, že štát, i keď má neskôr skutočne odumrieť, je v porevolučnom období nutný na upevnenie robotníckej moci.

Nechcem tu rozoberať všetky peripetie tohto sporu, ktorý sa vlastne tiahne dodnes. Pre nás je však zaujímavé, že Bakunin už dávno pred Októbrovou revolúciou obvinil Marxa, že jeho stratégia nepovedie k oslobodeniu, ale naopak k podriadeniu robotníckej triedy.

Podľa Bakunina bol Marxov ,,vedecký socializmus" elitárskym učením. To podľa neho nutne viedlo k tomu, že sa hnutia zmocnia ,,vykladači" vedeckého svetonázoru, technická inteligencia, ktorá zneužije robotníkov na vlastné ciele. Bakunin varoval pred ,,marxistickým štátom", ktorý má v rukách všetky výrobné prostriedky, a ktorý má preto oveľa väčšiu moc nad každým človekom, než kedy mala kapitalistická vláda - môže mu totiž uprieť nielen jeho politické práva a slobody, ale zároveň aj jeho slobodu ekonomickú - napr. slobodnú voľbu povolania. (O tom by mohli rozprávať tisíce vylúčených členov KSČ, ktorí si po roku 1968 horko-ťažko hľadali prácu.) Podľa Bakunina takýto štát nemôže byť socialistickým, lebo hoci sa zbaví buržoázie, vládnuť bude nová trieda vedecko-technickej inteligencie.

Bakunin nebol systematickým mysliteľom, a Marx ho intelektuálne rozhodne predčil. V tomto ohľade však prejavil neobyčajnú jasnozrivosť - i keď sa mýlil v detailoch. V reálnom socializme skutočne mala moc v rukách len jedna vrstva obyvateľstva, a to komunistická strana (i keď, samozrejme, nie všetci jej členovia). Ťažko však súhlasiť s tým, že ju ovládala technická inteligencia. V skutočnosti v nej vládol aparát - a na získanie postavenia vôbec neboli potrebné vedecko-technické znalosti, ale schopnosť vyznať sa v mocenských vzťahoch a ,,robiť kariéru".

Októbrový revolucionár. . .

Práve o aparáte, a širšom slova zmysle o byrokracii, písal človek, z ktorého mena sa v ,,reálnom socializme" vytvorila nadávka - Lev Trockij.

Treba preto aspoň stručne povedať, kým Trockij vlastne bol. Počas Okóbrovej revolúcie bol Trockij po Leninovi druhým najdôležitejším vodcom boľševikov a faktickým organizátorom petrohradského povstania. V období občianskej vojny sa stal hlavným organizátorom a veliteľom Červenej armády, a jeho vojenský talent do veľkej miery prispel k porážke bielych.

Trockij, člen ruskej sociálnej demokracie, nepatril pred revolúciou ani k menševikom, ani k boľševikom. Na rozdiel od menševikov sa domnieval, že ruská buržoázia bola príliš slabá na to, aby viedla demokratickú revolúciu. Úlohu revolučnej triedy musel teda na seba zobrať proletariát. Buržoáznodemokratická revolúcia tým však prerastala do socialistickej. Revolučný pohyb sa nemohol umelo zastaviť vo svojej buržoáznodemokratickej fáze. Preto Trockij očakávanú revolúciu nazval ,,permanentnou".

Na druhej strane, boľševikom Trockij vyčítal ,,substitucionizmus" - teda, že strana sa postavila na miesto triedy. Boľševická stratégia budovania pevne zomknutej strany profesionálnych revolucionárov bola podľa Trockého jakobínskou. Jej logika podľa neho viedla k tomu, že ,,stranícka organizácia (t. j. aparát) zaujme miesto strany, Ústredný výbor zaujme miesto straníckej organizácie, a nakoniec miesto Ústredného výboru zaujme ,diktátor´." Trockij sa však domnieval, že túto jakobínsku tendenciu potlačí samotný dejinne nevyhnutný beh udalostí.

Trockij sa po Leninovej smrti stal vodcom tzv. ,,ľavej opozície" voči Stalinovi, ktorá okrem iného presadzovala väčšiu demokraciu v strane. (Napriek tomu si ho však netreba príliš idealizovať. Počas občianskej vojny bol možno najnemilosrdnejším a najautoritárskejším z boľševikov. Aj preto jeho opozičná činnosť sprvu mnohých prekvapila a nedôverovali mu.)

Ako prvého z opozičníkov ho vylúčili zo strany, musel odísť do vnútorného, neskôr do zahraničného exilu, a napokon ho na pokyn Stalina v roku 1940 zavraždil agent sovietskej tajnej polície. Po začatí stalinského teroru sa spustila tiež oficiálna kampaň proti ,,trockizmu".

. . . a degenerácia revolúcie

Trockij bol veľmi nadaným mysliteľom a jeho kritika bola v mnohých ohľadoch veľmi prenikavá. Na druhej strane tak, ako každý, bol aj Trockij limitovaný svojou vlastnou životnou skúsenosťou. Jeho názory sú preto poznačené jednak spätosťou s Októbrovou revolúciou, a jednak ostrým odporom voči predstaviteľom režimu, ktorý táto revolúcia vytvorila.

Podľa Trockého bol ZSSR pôvodne ,,robotníckym štátom" - prechodnou spoločnosťou na ceste k socializmu. Zaostalé Rusko však tento prechod nemohlo samé dokončiť. Socializmus sa v ňom mohol rozvinúť len a len za predpokladu, že socialistická revolúcia sa odohrá aj na Západe. Rozvinuté západné štáty by potom mohli napomôcť materiálne pozdvihnúť polofeudálne Rusko na materiálnu úroveň, ktorá by umožnila budovanie socializmu.

Keďže že revolúcia na Západe nevypukla, alebo bola porazená, v Rusku bol socializmus odsúdený na smrť. Namiesto robotníckej triedy uchopila moc byrokracia, teda stranícky aparát. Podľa Trockého však zostal zachovaný ekonomický základ socializmu - spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov.

Trockij preto nazval ZSSR ,,degenerovaným robotníckym štátom". Aby mohol pokračovať postup smerom k socializmu, musela prísť socialistická revolúcia na Západe a demokratická revolúcia v Rusku. Tá mala byť len revolúciou politickou, nie sociálnou - mala zbaviť byrokraciu moci, nie však meniť ekonomický základ spoločnosti, ktorý bol stále proletársky.

Trockého analýza má niekoľko nedostatkov. Po prvé, sovietsky systém sa na tankoch Červenej armády rozšíril po druhej svetovej vojne do Východnej Európy. (Určitou výnimkou bolo Česko-Slovensko, kde komunistická strana získala moc vlastnými silami, a kde sovietske vojská neboli prítomné až do roku 1968. Tak, ako vo všetkých krajinách v sovietskej sfére vplyvu sa však aj u nás zavádzal jeden a ten istý sovietsky model - ,,samostatná česko-slovenská cesta k socializmu" zostala na papieri.)

To sa však s teóriou o degenerovanom robotníckom štáte vôbec nezhoduje. Ako sa môže systém, ktorý má byť len degenerovanou formou prechodnej spoločnosti, a ktorý preto nemá vlastnú vnútornú dynamiku, začať rozširovať do iných krajín? Ako môže revolúcia ,,zdegenerovať", bez toho, aby v týchto krajinách vôbec vypukla?

Po druhé, Trockij považoval ZSSR za robotnícky štát, hoci robotníci v ňom podľa neho nemali vôbec žiadnu moc. To súvisí s jeho definíciou spoločenského vlastníctva, ktorá je na marxistu pozoruhodne formálna - čo mu malo byť podozrivé. Pretože v akom zmysle bola robotnícka trieda ,,vlastníkom" výrobných prostriedkov? Nerozhodovala o tom, ako sa budú používať a čo sa s ich pomocou bude vyrábať. Nerozhodovala ani o tom, koľko z vyrobeného sa bude ďalej investovať, ani o tom, kto koľko dostane zo zostatku. Nerozhodovala vôbec o ničom. To všetko mala ,,pod palcom" byrokracia - tá navrhovala päťročné plány, dohliadala na ich plnenie, a rozhodovala o rozdeľovaní spoločenského produktu. Bola teda skutočne iba parazitom? Nezohrávala aj skutočnú ekonomickú úlohu? Marxisticky povedané, nebola náhodou samostatnou triedou?

Takéto úvahy viedli ďalších kritikov k záveru, že ZSSR bol úplne novým typom spoločnosti. Ale o tom už nabudúce.



Michal Polák je doktorand na London School of Economics (Londýnskej vysokej škole ekonomickej) a člen Združenia sociálnej sebaobrany.





Vaše komentáre:

AlexanderJÁRAY  (26.11.2008 22:09:40)     
Charta ľudských práv viac škodí ako pomáha.
V celom svete bujnie takzvaný pravicový extrémizmus, namierený voči neprispôsobivým ľudom, parazitujúcim na daniach pracujúcich občanov, čiže proti zjavným príživníkom, ktorí sa za ničnerobenie a poberanie sociálnych dávok odmieňajú spoločnosti kriminalitou a nekontrolovateľným plodením ďalších príživníkov. Vlády všetkých štátov proti tomuto stavu veci nie sú schopní účinne sa brániť, nakoľko v tom im prekáža deklarácia (Charta) ľudských práv, ktorá príživníkov celého sveta ochraňuje aj v ich kriminalite..

Všeobecná deklarácia ľudských práv (Charta ľudských práv) bola prijatá na zasadnutí III. Valného zhromaždenia Organizácie spojených národov (OSN) vo forme rezolúcie číslo 217 (III) dňa 10. decembra 1948. Slovenská i Česká republika sa hlási k zásadám tejto deklarácie..

PREAMBULA
Pretože uznanie vrodenej dôstojnosti a rovnakých a nescudziteľných práv všetkých členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru na svete,
pretože výsledkom neuznávania ľudských práv a pohŕdania s nimi boli barbarské činy urážajúce svedomie ľudstva a
pretože za najvyšší cieľ prostého ľudu bolo vyhlásené vybudovanie sveta, v ktorom ľudia budú užívať slobodu prejavu, presvedčenia a kde budú pozbavení strachu a biedy,
pretože je potrebné, aby ľudské práva boli chránené zákonmi, ak človek nemá byť donútený uchyľovať sa, keď všetko zlyhalo, k odboju proti tyranii a útlaku,

pretože je potrebné podporovať rozvoj priateľských vzťahov medzi národmi,

pretože ľud spojených národov potvrdil v Charte svoju vieru v základné ľudské práva, v dôstojnosť a hodnotu ľudskej osobnosti, rovnaké práva mužov a žien a rozhodol sa podporovať sociálny pokrok a lepšie životné podmienky vo väčšej slobode,

pretože členské štáty prevzali záväzok dosiahnuť v spolupráci s OSN rozvoj všeobecného uznávania a zachovávania ľudských práv a základných slobôd a

pretože všeobecné porozumenie pre tieto práva a slobody je vysoko dôležité pre plné uskutočnenie tohto záväzku,
Valné zhromaždenie OSN vyhlasuje túto Všeobecnú deklaráciu ľudských práv ako spoločný cieľ pre všetky národy a všetky štáty za tým účelom,

aby každý jednotlivec a každý orgán spoločnosti, majúc túto deklaráciu stále na mysli, usiloval sa vyučovaním a výchovou rozšíriť úctu k týmto právam a slobodám

a zabezpečiť postupnými vnútroštátnymi a medzinárodnými opatreniami ich všeobecné a

účinné uznávanie a zachovávanie tak medzi ľudom samým členských štátov, ako aj medzi ľudom území, ktoré sú pod ich právomocou.

ČLÁNOK 1
a. Všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti i právach.
b. (Všetci ľudia) Sú obdarení rozumom a svedomím a (preto) majú konať v duchu bratstva.


Komentár Alexandera JÁRAYa k obsahu článku č. 1 deklarácie ľudských práv.

Aj keď všetky štáty Európy podpísali uvedenú deklaráciu ľudských práv, jej aplikácia v praxi nie je spásou pre štáty Európy, ale skôr brzdou pokroku vo veci medziľudských vzťahov a tým aj ducha bratstva.

V čom spočíva nefunkčnosť ba až antihumánnosť tejto deklarácie ľudských práv.

Prečo je potrebné deklaráciu ľudských práv revidovať a to skôr než ona napácha neodstrániteľné škody.
K posúdeniu nefunkčnosti predmetnej deklarácie ľudských práv nie je potrebné žiadne právne vzdelanie, stačí vedieť iba čítať a slobodne uvažovať.

Stačí si prečítať článok č.1 predmetnej deklarácie, v ktorej sa okrem iného píše:

(Všetci ľudia) Sú obdarení rozumom a svedomím a (preto)majú konať v duchu bratstva, a čitateľovi musí byť nad slnko jasné, že autor, či autori, no hlavne signatári tejto deklarácie ľudských práv nevedia, alebo nechcú vedieť o živote ľudí nič konkrétneho.

Nielenže nie všetci ľudia sú obdarení rozumom a svedomím pre konanie dobra, (ináč by nemuseli existovať psychiatrické kliniky a ústavy, ale ani polícia a vezeňské ústavy)
ale aj tí čo sú obdarení rozumom pri narodení, nakoniec pod vplyvom relativistickej filozofie pluralitnej, liberálnej demokracie, či filozofie totalitného komunizmu, alebo náboženskej dogmy a neznášanlivosti medzi cirkvami, prichádzajú oň a tak ani oni nie sú schopní konať v duchu bratstva, ale iba v duchu egoizmu a sektárstva, či primitívneho nacionalizmu.

Neviem či deklaráciu ľudských práv vôbec niekto číta, alebo intelekt ľudstva je už na tak nízkej (relativistickej) úrovni, že ani v prvom teda základnom článku tejto deklarácie, nedokáže nikto odhaliť jej antagonizmus, jej protirečenie z realitou života ľudí na Zemi, no jedno je isté, že táto deklarácia ľudských práv musí byť upravená aspoň v jej prvom článku a to tak, že sa v ňom bude konštatovať nasledovné:

Nie všetci ľudia sú obdarení rozumom a svedomím pre konanie dobra a bratstva a preto táto deklarácia ľudských práv nemôže platiť pre každého človeka na Zemi, lebo potom by táto Deklarácia (Charta)ľudských práv, bola v rozpore už so samotnými zákonmi prírody.

Lebo v tom prípade by to bola iba tým, čím je aj v súčasnosti, teda deklarácia ľuďmi vymyslených právnych bludov.





Reagovať


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.