hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

29. 05. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Nobelova cena za ekonomii je podfuk

Hazel Hendersonová

Plyšovou atmosférou předávání Nobelových cen otřásla před nedávnem neobvyklá polemika. Ke sboru protestů stále četnějších vědců proti konfúzi, která panuje okolo „Ceny Švédské státní banky pro ekonomické vědy na památku Alfréda Nobela“, se připojil rovněž hlas pana Petera Nobela, jednoho z dědiců zakladatele ceny Alfréda Nobela. Od svého vypsání 1969 Švédskou ústřední bankou v roce se tato cena ve výši jednoho miliónu dollarů směšuje s opravdovými Nobelovými cenami, takže se často neoprávněně označuje za „Nobelovu cenu za ekonomii“ (v angličtině Nobel Memorial Prize).

(23. 02. 2005)



Linka na dnes



Aspekt

Veľmi kvalitný feministický mesačník, ktorý možno dokonca na svoju vysokú úroveň na Slovensku dopláca. Napriek rozšírenému nepochopeniu feminizmu (alebo skôr feminizmov) sa nebojí a vytrvalo otvára otázky týkajúce sa ženského hnutia.



Socializmus -
aký, ktorý, čí? (I. - II.)


Michal Polák

Nové slovo bez rešpektu

vydané 01. 01. 2001 • prečítané 11403x
formát na tlač



Keď tak okolo deviatej večer šliapem do pedálov, vracajúc sa studenou londýnskou tmou zo školy domov, často ich vídam. Skupinky ľudí, je ich vždy aspoň zo šesťdesiat, postávajú okolo dodávok a v rukách držia plastikové kelímky. Tie dodávky im zabezpečujú možno jediné teplé jedlo, ktoré sa im toho dňa dostalo. Bezdomovci, ale i ľudia, ktorých skromné príjmy tiež nútia spoľahnúť sa na pojazdné vývarovne. Aj preto na svojich nočných jazdách často uvažujem o tom, čo je to vlastne ten socializmus.


Ako dokazujú minulé čísla Nového slova, nie som v tom sám. Mám na mysli úvahu Juraja Ďurinu Demokratický socializmus - utópia, či možnosť? (NS 48 ´97) a článok profesora Jozefa Košnára O ekonomických a sociálnych charakteristikách demokratického socializmu (NS 51/52 ´97). Myslím si, že debatu o tejto otázke potrebuje slovenská ľavica ako soľ. Týmto článkom by som k nej chcel prispieť.

Socializmus je v kríze. Nehovorí sa o tom u nás príliš často. Je to pochopiteľné. Rok 1989 znamenal nielen krízu, ale doslova rozpad takzvaného socializmu reálneho. Komunistická ľavica si vtedy mohla zvoliť: buď akceptovať logiku vývoja a transformovať sa, alebo sa dobrovoľne zakonzervovať a stať sa krúžkom nostalgickej spomienky. Menšina členov KSS si zvolila druhú cestu, väčšina sa rozhodla pre transformáciu. Ľavicovo cítiaci ľudia, ktorí neboli členmi KSS, mali poväčšine tiež oveľa bližšie k myšlienke ,,inej" ľavice, ako k reálnemu socializmu.

Základom transformácie bola zásada nestať sa len ,,stranou minulého režimu". Keďže však žiadna politická strana nemôže existovať vo vzduchoprázdne, musela ľavica prijať za svoju nejakú inú tradíciu. Tak sa aj stalo: dominantnou víziou sa stala predstava sociálnodemokratickej ľavice, prebratá zo západnej Európy (i keď spočiatku zahaľovaná do slovného spojenia ,,moderná ľavicová strana" - šikovný ťah, ktorý mal obísť v minulosti vypestovanú averziu voči sociálnej demokracii).

Čo konkrétne sociálna demokracia zahŕňa, nebolo veľmi jasné, ale v tej chvíli ani podstatné. Dôležité bolo, že sociálnodemokratické strany boli v západnej Európe akceptovanou časťou politického spektra a dokázali si vydobyť účasť na moci. Stať sa stranou podobného typu bolo preto pre postkomunistickú ľavicu zjavne veľmi dôležité.

Žiaľ, to, čo sa v danej situácii javilo ako pohodlné riešenie, je z dlhodobého hľadiska iba krokom z blata do kaluže. Pád reálneho socializmu u nás sa totiž časovo zhodoval s krachom západnej sociálnej demokracie. Lepšie povedané, v roku 1989 bolo načisto jasné, že tradičná sociálnodemokratická politika je už nemožná. Kríza sociálnej demokracie však trvala už viac ako desať rokov. Paradoxne možno práve udalosti roka 1989, ktoré u nás umožnili prechod z komunistických na sociálnodemokratické pozície, boli posledným klincom do rakvy sociálnej demokracie. K moci v krajinách východnej Európy sa dostali neoliberálni ,,revolucionári", ktorí akceptovali za dané všetky články prokapitalistickej viery - neobmedzený trh, zatláčanie štátu atď. Tento fakt neuveriteľne prispel k presvedčeniu, že konzervatívna politika nemá alternatívu. Ľavicové strany na celom svete preto viac-menej kapitulovali. Reči o stieraní rozdielov medzi pravicou a ľavicou sú len ideologickou hmlou. V skutočnosti sa ľavicové strany vzdávajú vlastnej identity a prijímajú pozície svojich oponentov.

Od K. Marxa ku K-Martu

Aby sme však pochopili tento proces, nezaškodí možno pozrieť sa na históriu západoeurópskeho ľavicového hnutia. Sociálnodemokratické a socialistické strany vznikali v drvivej väčšine prípadov ako strany marxistické (výnimkou bola britská Labour Party). Ideológia, ktorá ich držala pokope, bola ideológiou revolučného socializmu, i keď v praxi sociálna demokracia pôsobila ako strana reformná.

Treba povedať, že mimo sovietskej sféry vplyvu sa v tomto od nej nelíšili ani komunistické strany. Zásadným rozdielom medzi oboma vetvami ľavice nebol vzťah k revolúcii, ale postoj k Sovietskemu zväzu. Komunistické strany považovali sovietsky systém za vzor budovania socializmu, a záujmy ZSSR (aspoň spočiatku) neochvejne obraňovali - aj keď to znamenalo napríklad obhajobu paktu Molotov-Ribbentrop či ozbrojeného zákroku v Maďarsku v roku 1956. Sociálnu demokraciu naopak charakterizoval antikomunizmus, odmietanie sovietskeho modelu ako totalitnej diktatúry, a s postupom času aj odklon od ponímania socializmu ako ,,cieľovej stanice", t. j. osobitej spoločenskej formácie.

Medzi odklonom od poňatia socializmu ako konečného cieľa a účasťou na moci bola viac-menej priama úmera. Ani komunistické strany sa v tých zriedkavých prípadoch, keď dosiahli účasť vo vláde (Fínsko 1966-71, Francúzsko 1981-1984), nesnažili o presadenie nejakých radikálnych opatrení (na čo tak či tak nemali potrebnú silu). Dôvod, prečo sa ľavica v praxi, a sociálna demokracia aj teoreticky, vzdala predstavy socializmu ako spoločenskej formácie, sa dá sformulovať dvoma slovami: rozkvet kapitalizmu.

Po druhej svetovej vojne sa začalo obdobie, ktoré sa dnes nazýva Zlatým vekom kapitalizmu. Toto obdobie nemá obdobu v predošlom vývoji tohto systému, ba možno vôbec v dejinách ľudstva. Západné hospodárstvo v tomto období rástlo bezpríkladným tempom. Rýchly rast výroby si vyžadoval veľa pracovných síl, a umožnil tak dosiahnuť v rámci kapitalizmu niečo, čomu by počas hospodárskej krízy tridsiatych rokov zrejme uveril len málokto: plnú zamestnanosť. Zároveň s produktivitou sa neustále, i keď pomalším tempom, zvyšovala aj úroveň miezd. V západnom svete zavládla všeobecná prosperita. Nie náhodou mohol britský konzervatívny premiér Harold Macmillan v roku 1959 vyhrať voľby s jednoduchým heslom: ,,Ešte nikdy ste sa nemali tak dobre".

Pokúšať sa v takejto situácii presadzovať nejaký bájny, ťažko definovateľný iný systém, alebo sa k nemu čo aj teoreticky hlásiť, bolo viac ako kontraproduktívne - najmä keď ľavicové strany mali ťažkosti s vyhrávaním volieb. Revizionizmus, ktorý sa prvýkrát objavil práve pred sto rokmi v práci Eduarda Bernsteina, opäť zdvihol hlavu. Začal požadovať, aby sa ľavica zriekla svojho základného cieľa: zrušenia súkromného vlastníctva. Vzhľadom na to, že spoločenské vlastníctvo bolo dovtedy najhlavnejším znakom predstavy o socializme, táto požiadavka znamenala skutočne radikálnu teoretickú zmenu (hoci v praxi sa o znárodňovaní celého hospodárstva aj tak nikdy neuvažovalo).

Tu niekde sa začínajú problémy s definíciou socializmu. Od hmlistej predstavy o inom usporiadaní spoločnosti, kde už nebudú súkromní vlastníci, ktorá dosiahne úplné oslobodenie človeka a v ktorej budú bohatstvo užívať všetci, sa muselo prejsť k niečomu inému - ak sa nemal úplne vypariť. Riešením bolo práve poňatie socializmu ako ,,hodnotovej orientácie". Socializmus sa mal stať len akýmsi humanistickým ideálom, akýmsi vznešeným duchom vznášajúcim sa nad realitou kapitalistických vôd.

Ťažko povedať, či túto predstavu akceptovalo plne nielen vedenie sociálnodemokratických strán, ale aj ich členstvo. Napríklad v Británii po takmer dvadsiatich rokoch thatcherizmu, tvrdého útoku na všetko nielen štátne, ale vôbec spoločné, po porážke ľavého krídla v Labour Party a po páde reálneho socializmu na Východe ešte stále 48 percent obyvateľov (teda nielen členov Labour Party) verí, že by hospodárstvu prospelo viac socialistického plánovania. Akoby socializmus ako duchovný ideál nestačil.

Faktom však je, že sociálnodemokratické strany, ktoré sa ocitli pri moci, sa kapitalizmus zrušiť nechystali. Rozumný človek nezabíja sliepku, ktorá znáša zlaté vajcia. Namiesto toho začalo sociálnodemokratický prístup k politike charakterizovať niekoľko znakov. Po prvé, dôraz na plnú zamestnanosť. Po druhé, snaha udržať vysoké tempo hospodárskeho rastu. Po tretie, vytvorenie systému sociálneho zabezpečenia pre nezamestnaných, starých a slabých - dvoma slovami, sociálny štát.

Na dosiahnutie týchto cieľov bolo nevyhnutné vytvoriť zmiešanú ekonomiku, v ktorej štát hral význačnú úlohu. Pokladalo sa za všeobecne zrejmé, že neregulovaný, voľný kapitalizmus, ktorý existoval pred vojnou, bol katastrofou. Skúsenosť hospodárskej krízy tridsiatych rokov bola v tomto ohľade rozhodujúca. Teoretické zdôvodnenie a ekonomické zásady pre štátom regulovaný kapitalizmus poskytla ekonomická teória Johna Maynarda Keynesa. Návrat ku kapitalizmu voľného trhu sa v povojnových rokoch nepokladal za možný ani v kruhoch hlavných prokapitalistických strán.

V skutočnosti sa vlastne politika hlavných súperiacich strán v západných krajinách až tak výrazne nelíšila, aspoň z pohľadu dneška. Ku všetkým trom okruhom sociálnodemokratickej politiky - plnej zamestnanosti, rýchlemu rastu a sociálnemu štátu - i k základnému nástroju, štátnej regulácii ekonomiky, sa hlásili i konzervatívne a kresťanskodemokratické strany. Nie z presvedčenia a nie v rovnakej miere; pokiaľ to bolo možné, prokapitalistické strany sa vyhýbali prílišnému rozrastaniu sociálnych výdavkov. Počas celého obdobia Zlatého veku kapitalizmu však sociálnodemokratické priority boli písmom svätým, na ktoré sa siahnuť nemohlo.

Šťastná budúcnosť sa skončila, zabudnite!

Článok profesora Košnára, ktorý som spomenul na začiatku, je v podstate vyjadrením práve tejto klasickej sociálnodemokratickej predstavy o hospodárstve (plus dôraz na ekonomickú demokraciu, ktorá je chápaná ako možnosť spoluvlastniť kapitál). Skryto v ňom však tiež prebleskuje napätie, ktoré sociálnodemokratickú politiku charakterizuje, a ktoré ju napokon ako svojbytnú, nezávislú vetvu politicko-ekonomického uvažovania aj zlikvidovalo.

Dovoľte mi, aby som zacitoval: "Socialistické hodnoty sa dajú postupne uvádzať do života iba v ekonomike neustále zvyšujúcej svoju výkonnosť." "Za vrcholný cieľ ucelenej štátnej hospodárskej politiky, ktorá v SR stále absentuje, SDĽ považuje čo najvyšší a z hľadiska sociálneho a ekologického trvale udržateľný rast hospodárstva". V týchto dvoch vetách je obsiahnutá základná dilema sociálnej demokracie.

Jej politika si skutočne vyžaduje neustály rast. Iba vtedy, keď spoločnosť neustále bohatne, je možné financovať sociálny štát a vysoké mzdy, a nesiahnuť pritom výrazne na podnikateľské zisky. Uberať z nich si sociálna demokracia nemôže dovoliť. Zisk je motorom kapitalizmu. Pri klesajúcich ziskoch klesá podnikateľská aktivita. Nuž a ak sa nič nevyrába, niet z čoho zaplatiť ani vysokú mzdu, ani bezplatné zdravotníctvo, ba ani podporu v nezamestnanosti.

Lenže ak treba dosiahnuť hospodársky rast, potom treba podporovať takú politiku, ktorá k nemu vedie. Vo chvíli, keď si takáto politika začne vyžadovať vysokú nezamestnanosť, krátenie sociálnych výdavkov atď., je sociálna demokracia logicky vedená k tomu, že v rámci snahy o dosiahnutie svojich priorít musí proti nim začať nemilosrdne bojovať.

Pokiaľ si rast vyžadoval najmä intenzívne využívanie pracovnej sily, bolo všetko v najlepšom poriadku. O zamestnanosť sa dokonca vláda ani nemusela starať. To bola situácia Zlatého veku. Akonáhle sa však sociálnodemokratické priority - hospodársky rast a plná zamestnanosť so - dostanú do konfliktu, je zle.

Presne to sa prvýkrát stalo v sedemdesiatych rokoch. Dovtedajšia forma hospodárskeho rastu sa dostala do krízy. Navyše sa z reťaze odtrhla inflácia - niečo, čo keynesiánska ekonomická teória považovala za nekompatibilné so stagnáciou. Prečo sa to stalo? Uvažujme ako pravica. Plná zamestnanosť spoločne s regulovaným trhom práce, teda takým, kde nebolo možné zo dňa na deň vyhodiť človeka z roboty, kde mal pracovník značné práva, ktoré musel zamestnávateľ rešpektovať, dodala pracujúcim nezvyčajný pocit istoty. Takej istoty zamestnanosti, aká existovala do novembra 1989 aj u nás. Tá zase dodala sebavedomie odborom, ktoré začali požadovať, a veľmi často úspešne, zvyšovanie miezd. Zamestnávatelia museli ustupovať. Pokým sa produktivita práce zvyšovala rýchlejšie ako mzdy, ešte to šlo. Akonáhle ju však mzdy dohnali, znamenalo to znižovanie zisku. Čo v tejto situácii mohli robiť zamestnávatelia? Nuž, ak sa príliš zvýši cena práce, musí stúpnuť aj cena výrobku. A ak sa tento proces zopakuje na mnohých miestach v ekonomike, inflácia je tu.

Sociálnodemokratické vlády si nebezpečenstvo inflácie samozrejme uvedomovali. Pokúsili sa mu vyhnúť spôsobom, ktorý je dnes na Slovensku dobre známy: mzdovou reguláciou. Dohodami s odborármi a podnikateľmi pokúšali sa zabrzdiť prudký rast miezd. Nemožno očakávať, že v podobnej situácii by sa slovenská sociálnodemokratická ľavica zachovala inak, napriek dnešným výčitkám vládnemu hnutiu.

Táto politika však z viacerých dôvodov neuspela. Mocný inflačný dopad mali ropné šoky sedemdesiatych rokov, ako aj "vyvezená" americká inflácia, zapríčinená financovaním vojny vo Vietname. Zastaviť pokračujúci rast cien bolo možné len za cenu ďalšieho poklesu výroby. To sa napokon aj stalo, a celou západnou Európou prebehla recesia. Tá znamenala koniec éry plnej zamestnanosti. Milióny ľudí sú podnes v Európe bez práce, napriek neskoršiemu obnoveniu rastu.

Začiatkom konca sociálnodemokratickej politiky bolo akceptovanie toho, že inflácia je väčším zlom ako nezamestnanosť. K tomuto výsledku možno dospieť racionálnou úvahou. Kým je prioritou hospodársky rast, treba vytvoriť podmienky na stabilitu podnikateľského prostredia. Inflácia, teda všeobecné a nerovnomerné zvyšovanie cien, rovná sa nestabilita. Na opätovnú stabilizáciu treba najprv zlikvidovať infláciu - i za cenu recesie. Nuž a ako som už povedal, po nej nezamestnaní už na ulici zostali.

Paradoxom je, že práve tento dôsledok pravicovej politiky pravica využila na útok aj proti druhému pilieru sociálnej demokracie: sociálnemu štátu. Dôvodom neklesajúcej nezamestanosti je vraj príliš veľká podpora v nezamestnanosti a ,,preregulovaný" trh práce. Ak by bol trh práce pružný a podpora nízka, jednak by zamestnávatelia ochotnejšie prijímali nových pracovníkov, jednak by nezamestnaní zároveň boli nútení aktívnejšie hľadať prácu. Napokon, mohla by dnes dodať (a dodáva) pravica, skúsenosti Spojených štátov, ktorých sociálny systém je minimálny a trh práce relatívne nedotknutý a Británie, ktorú týmto smerom pohli thatcherovské reformy, dokazujú, že táto teória je pravdivá: v oboch prípadoch je nezamestnanosť pod úrovňou piatich percent.

Sociálnodemokratické strany nie sú dnes schopné prísť s politikou, ktorá by dokázala oponovať tomuto druhu argumentácie. Najviac mu podľahla britská Labour Party, ktorej vodca Tony Blair naplno stojí tak za ,,pružným trhom práce" ako za ,,reformou (čítaj oklieštením) sociálneho systému". Juraj Ďurina vo svojom článku postrehol, že ,,takéto vety skôr dokumentujú nie víťazstvo, ale porážku socialistickej ideológie". Myslím si však, že nesprávne odvodzuje, že ide iba o zmenu formy prezentácie socialistickej politiky, inú formu komunikácie, ktorá sa nespolieha iba na ideológiu. Žiaľ, nie je to pravda. ,,Pružný trh práce" a ,,reformovaný sociálny systém" znamenajú odbúravanie práv, za ktoré ľavicové hnutie bojovalo v niektorých prípadoch vyše sto rokov, a potláčanie tých, ktoré zostávajú - napríklad právo nebyť vyhodený zo zamestnania bez udania dôvodu, právo na plat počas choroby, krátenie podpory v nezamestnanosti a času jej poberania, atď. Ak to má byť nová forma komunikácie s ľuďmi, potom je to komunikácia železnou päsťou.

Navyše, argument o nutnosti odbúravať tieto práva, ak sa má nezamestnanosť znížiť, je postavený úplne na hlavu. Jeho logika jasne ukazuje, na čiej strane sú stúpenci takejto politiky. Ak ide o to, zlikvidovať nezamestnanosť za každú cenu, aj keby to malo znamenať prácu za mizernú mzdu, v podradných podmienkach a bez nároku na sociálne vymoženosti, potom je jasné, že nejde o blaho nezamestnaných. Štatistiky o USA a Británii ukazujú nielen nízku nezamestnanosť, ale aj v porovnaní s Európou oveľa vyšší počet pracovných miest toho najhoršieho druhu - zle platených, podradných a ponižujúcich. Znížiť nezamestnanosť takýmto spôsobom je jednoducho snahou vrátiť sa k primitívnej forme vykorisťovania.

Ľavičiarovi by naopak malo byť jasné, že nezamestnanosť nie je sama o sebe tým najväčším zlom. I keď tvorivá práca je možno základnou ľudskou potrebou, nepracujúci milionári netrpia tak, ako nepracujúci robotníci. V súčasnej spoločnosti je nezamestnanosť zlom najmä preto, že zabraňuje prístupu k peniazom, a tým aj k plnohodnotnému životu. Podpora v nezamestnanosti je práve len podporou. Keď si však treba vybrať medzi nezamestnanosťou v európskych podmienkach a prácou v americkom McDonalde - čo je asi lepšie?

Globalizácia - taxisová priekopa sociálnej demokracie

Nie je však možné, že program sociálnej demokracie sa u nás napriek tomu uskutočniť dá? To nie je nezmyselná otázka. Ľavica u nás vie až pridobre, že zahraničné skúsenosti sa nedajú vždy bez problémov prenášať k nám - či už vďaka historickému poučeniu z čias zavádzania sovietskeho modelu, alebo z celkom nedávneho pokusu prvých ponovembrových vlád úplne zmeniť tvár slovenského poľnohospodárstva rozbíjaním družstiev. Je teda namieste pýtať sa, či podmienky, ktoré v západnej Európe znemožňujú pokračovanie sociálnodmeokratickej politiky, existujú aj u nás, alebo či je v našich podmienkach takáto politika aspoň dočasu možná. Navyše, z horeuvedeného by sa mohlo zdať, že treba jednoducho opäť vymeniť priority sociálnodemokratickej politiky a zamerať sa najmä na boj proti nezamestnanosti namiesto boja proti inflácii, a všetko bude zase v poriadku.

Predovšetkým treba povedať, že naša situácia je kvalitatívne odlišná od západoeurópskej. Namiesto rozvinutého kapitalistického systému naša trhová ekonomika stále ešte len robí prvé krôčiky. To má zákonite svoje dôsledky. Obávam sa však, že tie prajú sociálnodemokratickej politike ešte menej, ako na Západe. Okrem iného to vidieť aj na skúsenostiach našich susedov, Poľska a Maďarska. Sociálnodemokratické vlády tam tak, ako všade inde, museli akceptovať mantinely, ktoré im nedovoľujú pokúšať sa sledovať vlastnú cestu.

Naša ekonomika potrebuje predovšetkým veľké množstvo investícií do moderného priemyslu. Tak, ako všade v kapitalistickom svete, si to vyžaduje aspoň jedno z nasledujúcich: vysokú úroveň nezdaneného súkromného zisku, príliv zahraničného kapitálu, alebo vysokú sporivosť obyvateľstva. Nič z toho sociálnodemokratickej politike nepraje. Tak, ako všade inde, aj tu sa vraciame k základnému problému: na to, aby ekonomika dobre bežala, musí sa udržiavať v dobrom stave jej motor, teda kapitál. Ak chce ľavica vládnuť v rozvíjajúcej sa krajine, musí sa teda postaviť na stranu kapitálu - a to aj vtedy, keď je to proti záujmu pracujúceho človeka.

Najvýraznejšie však proti sociálnodemokratickej politike pôsobí globalizácia. To znamená utváranie jednotnej, celosvetovej ekonomiky. Pokus vrátiť sa k politike plnej zamestnanosti, zanedbávajúc infláciu, už vďaka nej nemôže uspieť. Tradičná sociálnodemokratická politika je politikou ,,socializmu v jednej krajine": regulovaním kapitalizmu sa zaoberá vláda konkrétneho štátu. Dnes sa však dostávame do situácie, keď je finančný kapitál doslova odtrhnutý z reťaze, nie je viazaný na ktorýkoľvek štát. Inými slovami, kapitál je schopný presunúť sa do prostredia, ktoré dáva najväčšie možnosti pre neobmedzené zisky.

Udržiavanie sociálneho štátu si vyžaduje vysoké zdaňovanie. Vysoké mzdy znamenajú nižšiu úroveň zisku. Ani jedno kapitálu nevonia. Únik kapitálu z krajiny však znamená menej investícií - a tým pádom aj menej pracovných miest. Menej pracovných miest rovná sa vyššia nezamestnanosť. Vyššia nezamestnanosť znamená zvýšenie nákladov na sociálne dávky, čo opäťvyvoláva tlak na zdaňovanie - atď. Navyše, kapitál sa neuspokojuje s tým, že z krajín, ktoré mu nevyhovujú, uniká. Jedným zo základných znakov súčasného hospodárskeho systému je, že nemôže stáť na mieste. Alebo sa rozpína, alebo upadá. Každá firma je pod neustálym tlakom viac vyrábať, viac predávať, hľadať nové trhy. V dôsledku toho kapitál neustále tlačí na to, aby sa prostredie, ktoré mu nevyhovuje, zmenilo.

Tento dvojaký tlak núti jednotlivé vlády, aby znižovali podnikateľské dane, ,,reformovali" sociálny štát a odbúrali ,,regulácie" - teda práva pracujúcich. Bez ohľadu na to, akej farby sú, sa tomu vlády národných štátov buď prispôsobia - alebo padnú, v dôsledku hospodárskych problémov. Výkonnosť ekonomiky sa dá zabezpečiť jedine za cenu zvyšovania medzinárodnej konkurencieschopnosti - a tá si vyžaduje vytvorenie priaznivých podmienok pre investovanie.

(Politický boj na Slovensku má aj tento rozmer. Vládu Vladimíra Mečiara vnímajú zahraniční investori ako destabilizujúci prvok - to je jednoducho fakt, ktorý žiadne nariekanie o zlej informovanosti a zapredaných novinároch nemôže zmeniť. Je to jeden z hlavných dôvodov, prečo Európska únia a USA tlačia na zvolenie vlády inej, ktorá by podnikateľské prostredie stabilizovala a zároveň vytvorila aj ďalšie predpoklady pre vyššie zisky - napríklad liberalizáciou cien energie atď. Naivnú teóriu, podľa ktorej ide týmto štátom predovšetkým o demokraciu, možno poľahky vyvrátiť pohľadom do Albánska. V tejto krajine si Demokratická strana pod vedením Saliho Berišu zaviedla taký monopol moci, o akom sa Vladimírovi Mečiarovi môže len snívať, dokonca zašla tak ďaleko, že hlavného vodcu opozície na základe vykonštruovaných obvinení posadila do väzenia. Tak EÚ, ako aj Spojené štáty však Albánsko všemožne podporovali, až do chvíle, keď už ozbrojené povstanie urobilo túto pozíciu neudržateľnou. To všetko neznamená nijakú obhajobu našej dnešnej vládnucej garnitúry. Tá skutočne vládne autoritársky, nerešpektuje základné pravidlá liberálnej demokracie, a v neposlednom rade ožobračuje ľud Slovenska. V realistickom pohľade na zahraničie by nám to však brániť nemalo.)

Žiadna kaša sa neje taká horúca, ako tá, v ktorej sme

V čom teda spočíva dnešná kríza socializmu? Opustením tradičného poňatia sociálnodemokratickej politiky sú ľavicové strany v konečnom dôsledku nútené postaviť sa na stranu kapitálu proti pracujúcim. V Zlatom veku kapitalizmu bola sociálna demokracia založená na kompromise medzi týmito dvoma faktormi: zvyšovanie výroby prospievalo obom. Vo chvíli, keď sa tento kompromis rozpadol, už nebolo možné slúžiť obom stranám. Je to svojím spôsobom veľmi ironický dôsledok. Hospodársky rast nebýval kedysi prioritou sám osebe - ako to formuluje profesor Košnár, považoval sa za nutnú podmienku zavádzania socialistických hodnôt. Dnes sme sa však dostali do situácie, keď si rast vyžaduje - aspoň podľa súčasnej ekonomickej teórie - práve potlačenie socialistických hodnôt.

Inými slovami sa zdá, že socializmus v akejkoľvek podobe je už dnes nemožný. Nie je možný bez hospodárskeho rastu. Ale nie je možný ani pri ňom. Nie je teda možný vôbec.

Tento argument je však nesprávny. Po prvé, berie za dané, že súčasná podoba svetovej ekonomiky je jediná možná. To je zrejme nesprávna predstava. Teoreticky je možné predstaviť si, že nastane pohyb k väčšej previazanosti nielen ekonomík, ale aj vládnej moci. Prvým krôčikom k tomuto cieľu by mohla byť Európska únia. Vravím mohla, pretože zatiaľ nie je jasné, či skutočne dostane tento obsah. Svetový kapitál by tak dostal v priebehu budúcich rokov nového partnera - ,,svetovú vládu". Bola by to prvá podmienka obnovenia sociálnodemokratickej politiky vo svetovom meradle. Táto predstava v kruhoch západnej sociálnej demokracie existuje.

Je však veľmi ľahko možné, že by to nestačilo. Kompromis medzi kapitálom a prácou sa už nemusí opakovať; nároky a požiadavky oboch strán môžu naďalej zostať vo výraznom protiklade, ako to nakoniec kedysi očakával Marx. Záruku toho, že sa ,,protirečenia kapitalizmu" dajú kompromisne riešiť natrvalo, nemáme. Čo je možno ešte podstatnejšie, nijako to nerieši problém ľavice tu a teraz. Integrácia ekonomických funkcií jednotlivých štátov nastane, ak vôbec, v priebehu budúcich desaťročí. Čo dovtedy má robiť ľavica, vôbec nie je jasné.

Druhou odpoveďou na horeuvedený argument je, že dokazuje len toľko, že zavádzanie socialistických hodnôt nie je už dnes možné v rámci kapitalizmu. Ak sa obnovil rozpor medzi prácou a kapitálom, treba obnoviť aj boj proti kapitálu.

Problém pri tejto odpovedi nie je to, čo možno udrie každého do očí - totiž, že ,,socializmus skrachoval". Jeden pokus o nastolenie nekapitalistického poriadku nemusí vyzerať rovnako, ako pokusy iné (Parížska komúna sa veľmi neponášala na ZSSR, a obe sa líšili od revolučného Španielska počas občianskej vojny). Predstavy o ,,demokratickom socializme", ponímanom ako skutočne odlišný typ spoločenského usporiadania, existujú aj dnes. Dominantnou školou je v tomto smere takzvaný trhový socializmus. Bohužiaľ, ten problémy kapitalizmu nielenže nerieši, ale dokonca ich ešte znásobuje. Toto je však veľmi kontroverzné tvrdenie, a na debatu o ňom tu niet miesta. Dodajme však, že existujú aj skutočné, i keď zatiaľ zriedkavé pokusy prekonať rovinu uvažovania ,,trhová ekonomika - centrálne plánované hospodárstvo", vytvoriť model hospodárstva decentralizovaného, predsa však racionálnejšieho a ľudskejšieho, ako je to kapitalistické.

Skutočným problémom je niečo iné. Podobne ako pri prvej odpovedi na problém krízy ľavice, ani tu nie je jasné, čo by mala ľavica robiť, kým sa nejaký dobre prepracovaný realistický model neobjaví. Ba čo viac, neexistuje nijaká záruka, že oň bude mať niekto záujem. Klasický marxizmus, popri mnohých omyloch, veľmi správne formuloval tvrdenie, že nová spoločenská formácia sa vždy vyvíja v lone starej. Socializmus nemohol podľa neho prísť jednoducho len preto, že si ho vymyslelo pár utopistov; mohol sa stať skutočnosťou iba vtedy, ak bol naplnením tendencií, ktoré existovali už v rámci kapitalizmu. Jednou z týchto tendencií bolo vytvorenie robotníckej triedy, ktorá mala byť hrobárom kapitalizmu.

Táto predstava už patrí skôr k omylom marxizmu. Industriálna robotnícka trieda dnes už v najvyspelejších štátoch sveta mizne; namiesto toho sa rozširuje počet pracujúcich v ,,nevýrobných" odvetviach, treťom sektore. Kto teda má položiť základy novej spoločnosti? Na koho sa má ľavica obracať? Dá sa argumentovať tým, že v dlhodobej perspektíve je nahradenie kapitalizmu racionálnejším systémom v záujme prakticky celého ľudstva, keďže trh ako slepý systém sa nebude môcť vysporiadať s ekologickými následkami svojej činnosti. Hroziaca ekologická katastrofa, ktorej som v tomto článku nevenoval pozornosť, je skutočne jedným z najvážnejších argumentov pre snahu zaželať kapitalizmu zbohom. Nie náhodou sa v niektorých ekologických kruhoch pestujú predstavy o ,,zelenom socializme". Pre konkrétnu politickú činnosť tu a teraz je to však príliš málo. Len tam, kde ľudia pociťujú problémy na vlastnej koži, má zmysel začínať.

Či to však v konečnom dôsledku môže mať úspech, nevedno. Čo je jasné je to, že doterajšie ľavicové myslenie nepostačuje. Nevieme, kam sa máme uberať, a nevieme ani ako. Keďže nemyslieť si nič je nemožné, budeme sa zatiaľ zrejme navzájom presviedčať, že liberálna politika v ľavicovom háve v skutočnosti je ľavicovou politikou. Čo iné nám zostáva? Bolo by však dobre, ak by sme aspoň v kútiku duše nezabúdali, že to nie je pravda. Ak neprijmeme správnu diagnózu, čo ako je nám nepríjemná, pacienta nevyliečime. Nezabúdajme preto, že ,,je nutné myslieť, neodvratne nutné". Len tvrdou myšlienkovou prácou sa môžeme jedného dňa dopracovať k obnove ľavice.



Michal Polák je doktorand na London School of Economics (Londýnskej vysokej škole ekonomickej) a člen Združenia sociálnej sebaobrany.





Vaše komentáre:

konspirant  (14.05.2005 20:48:30)     
asi tomu nerozumiem
i ked od clanku ubehol nejaky ten piatok a pomery u nas sa zmenili co do prilevu zahranicnych investicii, nejako to na trhu prace u nas nevidiet.

Reagovať

shipka  (24.01.2011 19:13:38)     

Článok síce bol napísaný nie pred nejakým tým piatkom ale pred peknými pár rokmi, nič však nestratil na svojej aktuálností. Vývoj sa skutočne uberá presne autorom naznačeným smerom a je len žalostné, že v priebehu tých rokov sa žiadne svetielko nádeje zlepšenia neobjavilo ...

Reagovať


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.