hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

22. 06. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Medzinárodný deň nenakupovania

Ži a nechaj žiť

Dňa 26. 11. 2004 sa uskutoční akcia k medzinárodnému Dňu Nenakupovania na Námestí SNP o 15:00. Posledným piatkom v mesiaci november sa snažíme pripomínať si dopady konzumného životného štýlu na prírodu, zdravie a samotný život.

(26. 11. 2004)



Linka na dnes



Red Pepper

Časopis radikálnodemokratickej „zelenej ľavice" - priestor pre autorov rôzneho sfarbenia, od červených cez čiernych až po zelených. Veľmi dobrý najmä na analýzy zahraničnej politiky a vývoja britskej Strany práce (labouristov).



Na západnom fronte pokoj?


Michal Polák

Nové slovo bez rešpektu

vydané 01. 01. 2001 • prečítané 9161x
formát na tlač



"...a viac ako dve tretiny obyvateľstva veria, že v krajine prebieha triedny boj." Sovietske Rusko v období "likvidácie kulactva ako triedy"? Maova Čína v čase "kultúrnej revolúcie"? Nie. Veľká Británia roku pána 1996.


Môže sa to zdať neuveriteľné, ale 76% obyvateľstva Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska odpovedalo kladne na nasledujúcu otázku: "V politike sa kedysi veľa hovorilo o triednom boji - myslíte si, že v tejto krajine prebieha triedny boj, alebo nie?" Cha, uškrnie sa pohrdlivo slovenský "liberál", to by som chcel vidieť, kto si vyrobil tento "výskum"! Zrejme ho prekvapí, že to nebola ani jedna z trpasličích komunistických či trockistických skupín, ba dokonca vôbec žiadne politické zoskupenie. Je to výsledok prieskumu robeného aj u nás známou Gallupovou organizáciou, ktorá sa už dlhé roky zaoberá verejnou mienkou. Čo nielen slovenského liberála, ale aj obyčajného slovenského človeka možno ešte viac vyvedie z miery je fakt, že počet kladných odpovedí na túto otázku - ktorá sa v prieskumoch kladie už od roku 1961 - klesol pod 50% len jeden-jediný raz...

Spomínaný výsledok je o to zaujímavejší, že zmienky o triednom boji neboli v médiách v minulých pár rokoch nijak zvlášť časté, ak nepočítame ironické úškrny - na rozdiel povedzme od komentárov zaoberajúcich sa stúpajúcou kriminalitou mladistvých.

Ako je to teda možné?, bude sa zrejme spytovať zmätený slovenský človek. Nie je azda triedny boj iba marxistickým výmyslom? Ako je možné, že na Západe, v demokratickej, kapitalistickej krajine, kde už sedemnásty rok vládne pravicová strana konzervatívcov, také obrovské percento ľudí verí tomu, o čom sa predsa dávno vie, že je to zastarané, pomýlené, a vôbec, jednoducho hlúpe?

Je to dobrá otázka. Na slovné spojenie "triedny boj" má skutočne autorské právo Karol Marx. Krajina, ktorá volí radikálnu pravicu (akou Konzervatívna strana najmä v osemdesiatych rokoch bola), a zároveň súhlasí s marxistickým popisom spoločnosti, sa zdá byť miernym paradoxom. Z výskumov v minulých rokoch navyše jasne vidieť, že nejde o náhlu zmenu, akúsi revolúciu v pocitoch, zapríčinenú tým, že ľudia by mali súčasnej vlády po krk. Napokon, na triedny boj verí aj veľká väčšina voličov Konzervatívnej strany - plné dve tretiny, teda 66 percent.

Aby bolo možné vôbec sa zamyslieť nad odpoveďou, je potrebné osvetliť niekoľko vecí. Napríklad to, že nie je náhoda, že takáto otázka sa v prieskumoch kladie zo všetkých západných krajín práve vo Veľkej Británii. V tejto krajine, kde sa vlastne začala priemyselná revolúcia a v ktorej sa ako prvej naplno rozvinul kapitalizmus, boli rozdiely medzi jednotlivými sociálnymi skupinami - neskôr nazvanými triedami - vždy zvlášť výrazné, na európskom kontinente možno až jedinečné. Dalo by sa tvrdiť, že keby Marx nebol žil a písal práve tu, jeho dielo by vyzeralo podstatne odlišne. Briti teda vlastne ani tak veľmi nevnímajú svet marxisticky, ako ho Marx vnímal cez Britániu.

Za posledných tristo rokov sa postavenie obyvateľstva ako celku nesmierne zlepšilo. Triedny systém ako myšlienkový rámec a každodenná realita však zostal zachovaný. Spojenia "upper class", "middle class" a "working class", teda vyššia, stredná a robotnícka trieda sú tu bežnou súčasťou slovníka, používajú sa bežne a nikto sa nad nimi nepozastavuje. Delenie nezávisí výhradne na majetku, aj keď je ním silne podmienené. Ďalším významným faktorom je napríklad úroveň vzdelania - teoreticky by teda príslušník strednej triedy, napríklad učiteľ, mohol byť chudobnejší než automechanik, ktorý patrí k robotníckej triede - aj keď sa to samozrejme príliš často nestáva.

Tým sa však znaky tried nevyčerpávajú. Delenie nie je abstraktným výmyslom, ktorý by mohol zaujímať najviac tak univerzitných profesorov. S každou triedou sa spája určité morálne zásady, určitý dominantý typ správania sa, určitý spôsob života. Nie je napríklad zvykom, aby príslušníci stredných a vyšších tried mali na oknách svojich domov záclony. Jasne by to človeka zaradilo do robotníckej triedy. Ba čo viac, ľudia sa škatuľkujú aj podľa spôsobu reči - podľa svojho prízvuku a výslovnosti. Už z prvých pár slov môžete spoznať, či máte do činenia s niekým, kto má "robotnícky prízvuk", či "prízvuk horných desaťtisíc"...

Britská spoločnosť, napriek tomu, že sociológovia sa nikdy nezhodujú na definícii pojmu "trieda", teda bola a je triednou spoločnosťou par excellence. Je zrejmé, že otázka o triednom boji tu má väčší zmysel ako v krajinách, kde delenie na triedy ľudia nepovažujú za súčasť svojho každodenného života.

V otázke sa však hovorilo, že triedny boj sám sa kedysi spomínal v politike. Skutočne to tak bolo. Labour Party, doslova "Strana práce" - chápanej v širšom zmysle ako "Strana pracujúcich" - bola založená začiatkom tohto storočia, aby presadzovala záujmy robotníkov. Hoci nikdy nebola vyslovene marxistickou stranou (napriek Marxovmu pôsobeniu práve v tejto krajine), predsa len bola marxizmom vo svojom programe ovplyvnená. Mala za cieľ presadzovať demokratický socializmus; "triedny boj" však vôbec nebol v jej politickom slovníku neznámym pojmom.

Teraz je teda už zrejme jasnejšie, prečo sa spomínaná otázka v Gallupovom prieskume vôbec kladie. A predsa ešte nie je všetko jasné. Veď pri vláde sú predsa konzervatívci, ktorých vodca John Major pri posledných voľbách hovoril naopak o "beztriednej spoločnosti". Navyše, hovoriť o triedach sa dnes už v politike nenosí.

Od začiatku osemdesiatych rokov sa totiž celý svet začal posúvať doprava - symbolmi tohto pohybu bola práve britská premiérka Margaret Thatcherová a americký prezident Ronald Reagan. Tento pohyb sa zrejme zatiaľ ešte nevyčerpal - v žiadnej z veľkých Európskych krajín (Nemecku, Francúzsku, či Španielsku) - nevládne dnes ľavica. Nepreukazuje sa to len volebnými úspechmi na pravej strane spektra. Doprava sa zároveň posúva aj politický "stred" - oveľa viac, než prakticky v celom povojnovom období. Najčerstvejším príkladom je podpis amerického prezidenta Billa Clintona pod republikánskym zákonom, ktorý zlikvidoval systém sociálneho zabezpečenia, zavedený ešte Franklinom D. Rooseveltom počas svetovej hospodárskej krízy. Clinton, tak ako Roosevelt, je Demokrat. V kontraste s tridsiatymi rokmi sa však Clinton zaujíma viac o udržanie "podnikateľskej dôvery" než o pomoc chudobným rodinám - pretože sa všeobecne predpokladá, že len tak má šancu uchádzať sa o znovuzvolenie.

Ľavicové strany na celom svete sa voľky-nevoľky vzdali svojich pozícií, ustúpili (a ďalej ustupujú) tlaku pravice, dúfajúc, že si tým vylepšia volebné vyhliadky. Tento proces nemohol obísť Britániu, kde sa "konzervatívna revolúcia" vlastne začala. Labouristi museli zmeniť tak svoju politiku, ako aj svoju rétoriku. Už koncom sedemdesiatych rokov ľavé krídlo labouristov prestalo hovoriť o robotníckej triede - nahradili ju "pracujúci ľudia a ich rodiny". Začiatkom devätdesiatych rokov bol do čela strany zvolený mladý, priebojný predstaviteľ pravého krídla Tony Blair, ktorý sa zaviazal urobiť z nej "New Labour", novú Stranu práce, nezaťaženú ideologickými vykopávkami z minulosti. Zo stanov bolo vypustené presadzovanie spoločenského vlastníctva výrobných prostriedkov, ktoré už tak malo skôr symbolický, než praktický význam. Labour Party sa vzdala aj podpory hnutia za nukleárne odzbrojenie, ktorá ju za čias studenej vojny automaticky diskreditovalo v očiach Spojených štátov. Už vôbec si dnes nemožno predstaviť, že by ešte niekto v hlavnom okruhu politickej diskusie spomínal niečo o triednom boji. Tento termín jednoducho "odišiel do dejín".

A tak sme zase tam, kde sme boli. Ako je možné, že práve v čase, keď sa politická hra presunula tak jednoznačne na pravú stranu ihriska, ľudia sa zanovito odmietajú vzdať takéhoto nepríjemne nepravicového náhľadu na svet?

Odpoveď možno čiastočne tkvie v tom, že napriek svojmu pôvodu, toto spojenie sa ešte nemusí chápať ako patent ľavice. Ľudia, ktorí kladne odpovedali na otázku o triednom boji, vo veľkej väčšine predsa sami nepatrili k "vykorisťovanej", teda robotníckej triede. Ich reakcia je jednoducho často zrejme uznaním faktu, že medzi jednotlivými vrstvami spoločnosti, ktoré sú práve v tejto krajine tak zreteľne odlíšené, existuje napätie, ktoré z nedostatku lepšieho pojmoslovia pomenúvajú práve takto. Nebolo by to veľmi prekvapujúce. Počas vlády konzervatívcov, najmä za Margaret Thatcherovej, sa rozdiely medzi ľuďmi (a triedami) neuveriteľne zväčšili. Bohatí ešte viac zbohatli a chudobní ešte viac schudobneli. Mnoho príslušníkov strednej triedy zrazu zistilo, že už vôbec nie je také isté, či si udržia zamestnanie. Príspevky v nezamestnanosti sa sústavne znižujú, a počet ich odberateľov rastie. Že toto všetko ťažko môže prispievať k všeobecnej harmónii, netreba siahodlho vysvetľovať. Je zrejmé, že to chápu aj ľudia, ktorým sa v uplynulých rokoch vôbec neviedlo zle. Podľa Billa Wybrowa, ktorý organizoval spomínaný výskum, postoj k "triednemu boju" je daný tým, čo ľudia zažívajú vo svojom každodennom živote. Ovplyvňuje ho aj napríklad práve prebiehajúci štrajk pracovníkov pošty, či aféry okolo neuveriteľných vysokých platov manažérov sprivatizovaných - a neefektívnych - monopolných dodávateľov vody.

V interpretácii by sme mohli zájsť ešte ďalej. Triedny boj nemusí nutne zahŕňať len doteraz spomenuté triedy. Aj keď by bolo značne prehnané tvrdiť, že robotnícka trieda už dosiahla všetko, čo chcela, predsa len by to bolo bližšie skutočnosti, než predstava revolučne naladených vojsk proletariátu.

V dnešnej Británii však existuje ešte trieda, ktorá sa nachádza vlastne pod všetkými ostatnými. Od toho sa v angličtine odvodzuje aj jej meno - "underclass", teda "pod-trieda". Zároveň sa tým čiastočne naznačuje, že tu ťažko vlastne hovoriť o triede. Zahŕňa to, čo by Marx možno nazval lumpenproletariátom. V každej západnej krajine táto "trieda na dne" existuje; tvoria ju poväčšine imigranti z krajín tretieho sveta, bezdomovci, chronicky nezamestnaní. V Británii ich počet najmä medzi mladými ľuďmi za posledné roky povážlivo narástol. Tieto "Thatcherovej deti" často nikdy nežili v bezpečnom, ľudskom prostredí. Chodili do štátnych škôl v zanedbaných oblastiach, kde sa im nikdy nedostalo poriadneho vzdelania. Nikdy nedostali slušne zaplatenú prácu. Žijú z podpory, zo dňa na deň. To všetko sú dôsledky politiky konzervatívcov - krátenia výdavkov na vzdelanie, na verejné služby, tlaku na vytvorenie "pružného trhu práce". Títo ľudia nemajú nijaký dôvod byť spoločnosti za čokoľvek vďační. Necítia sa byť jej súčasťou, nič dobré od nej nečakajú, a nemožno čakať, že by jej sami niečo dobré priniesli. Je možné, že práve existenciu tejto "triedy" mali občania Británie na mysli, keď spomínali triedny boj. Ich existencia je natoľko beznádejná, že len málo im bráni v páchaní zločinov, často bezdôvodne krutých a násilných. V tejto súvislosti sa v Británii často hovorí o rozpade samotného spoločenského tkaniva - výsledok politiky podriaďujúcej všetko všemocnej túžbe po zisku. Slávny výrok Margaret Thatcherovej hovorí, že "nič také ako spoločnosť neexistuje". Existujú znepokojujúce náznaky, že by sa to jedného dňa mohlo skutočne stať skutočnosťou. Slovo "boj" v tejto súvislosti nadobúda nový, hrozivý význam.

Takýmito úvahami sa však samozrejme nedá presne zistiť, čo vlastne pre toho-ktorého človeka triedny boj znamenal. Že však na jeho existenciu verí obrovská väčšina britských občanov, zostáva faktom, nech už si ho predstavujú akokoľvek. Ak sa teda niekto domnieval, že so zánikom reálneho socializmu skutočne nadišiel koniec dejín, a že už niet čo vylepšovať na existujúcom stave, hádam mu tento prieskum naznačí, že by nad tým všetkým mal ešte raz porozmýšľať...



Michal Polák je doktorand na London School of Economics (Londýnskej vysokej škole ekonomickej) a člen Združenia sociálnej sebaobrany.





Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.