hej rup! - Úvodná stránka

stránky

pre tých,

čo sa neboja

rozmýšľať inak

25. 07. 2017 • úvodná stránka • rubriky • linky •

 

Úvodná stránka
O čom to tu je?
Deforma školstva
Vojna v Iraku
Dôchodková deforma
Rok 1968
November `89/ Slobodné voľby
Slovenská ľavica
Zelení
Socializmus
Alter/globalizácia
Latinská Amerika
Osobnosti
Ostatné
NATO
Weblinky
Rozšírené vyhľadávanie
Osobná úprava

Vyhľadávanie



Z archívu



Vláda strany peňazí:
USA a Slovensko

hej rup!

Pred nejakým časom sa na týchto stránkach objavilo varovanie pred novým volebným zákonom, ktorý pripravila slovenská vláda. Je to zákon šitý na mieru bohatým, tým, ktorí majú dosť peňazí, aby si mohli dovoliť financovať zo svojich príjmov jednu i viacero politických strán. Zavádza totiž takzvanú volebnú kauciu vo výške 500 000 korún (pôvodne to mali byť až dva milióny), spoplatňuje volebnú kampaň vo verejnoprávnych médiách, umožňuje viesť ju aj v médiách súkromných, a ako zlatý klinec – odstraňuje limit na volebné výdavky. Inými slovami, bez ohľadu na to, akí poctiví a úprimní sú politici na začiatku svojej kariéry, tento zákon ich vyslovene tlačí k tomu, aby sa prepožičali mocným kapitálovým skupinám – pretože ak to nespravia sami, určite to spravia ich konkurenti; a kto bude v súboji asi úspešnejší, tí bez peňazí, alebo tí s nimi?

(03. 02. 2004)



Linka na dnes



Ľavica.sk

Pokus vytvoriť na Slovensku portál pre všetko ľavicové. Zatiaľ stojí na pleciach jediného človeka, no napriek tomu svojou aktuálnosťou a profesionalitou stojí za pozornosť.



Zbaviť sa strachu z odporu


Michal Polák

vydané 05. 04. 2000 • prečítané 9779x
formát na tlač



Orientácia politických strán na Slovensku funguje podľa „modelu vývesného štítu": strana je taká či onaká, ľavicová či pravicová, horná či dolná, jednoducho vtedy, keď sa za takú vyhlási. Napríklad: z nacionalistických HZDS a SNS sa odštiepia skupinky, z ktorých potom vznikne – čáry-máry-fuk! – strana liberálna (DÚ). Samotné HZDS je chvíľku „doľava inklinujúce", potom zase niekoľko rokov „širokým hnutím stredu", aby nakoniec zase premaľovalo firmu a stalo sa „ľudovou stranou" – samozrejme bez toho, aby sa namáhalo s nejakou myšlienkovou diskusiou. Aké myšlienky, priatelia, keď nám tu ide o moc! Ľavicový poslanec Róbert Fico sa zase môže bez akéhokoľvek hlbokého prehodnotenia svojich dovtedajších názorov z ničoho nič prerodiť na predsedu „manažérskeho" (?) Smeru, ktorý nie je „ani ľavicový, ani pravicový, ani liberálny".


Samozrejme, že to všetko je nezmysel. Naša politická trieda – teda ľudia izolovaní od života väčšiny a žijúci z politiky - sa nám jednoducho snaží zalepiť oči. Pravicovosť či ľavicovosť nie sú ponožky, aby sa menili podľa momentálnej módy. Strany by sa mali rozoznávať podľa toho, čo si myslia, čo presadzujú a koho zastupujú.

Zhoda cieľov, rôznosť prostriedkov

Základné politické smerovanie Slovenska sa určilo rokom 1989 a následným triumfom globálneho kapitalizmu. Krachom sovietskeho systému sa neuvoľnila cesta demokratickému socializmu, ale hegemónii reakčného pravicového myslenia, a následnej „revolúcii zhora" (teda „ekonomickej transformácii").

Hegemónia, v zmysle marxistického teoretika Antonia Gramsciho, znamená presiaknutie hodnôt a svetonázoru určitej triedy do všetkých oblastí spoločenského jestvovania, také ovládnutie myslenia určitou ideológiou, že si už drvivá väčšina ani neuvedomuje, že o ideológiu vôbec ide. Väčšina slovenskej straníckej inteligencie už dávno pravicovej hegemónii podľahla. Je striedavo zábavné a striedavo mrazivé sledovať jej absolútnu neschopnosť vymaniť sa z tohto rámca. O tom, že by sa posvätným kravám „ekonomickej reformy" – privatizácii, reštrukturalizácii, trhovej ekonomike – mohol čo len vlások na hlave skriviť, nedokáže ani len uvažovať.

Politické dejiny Slovenska po roku 1989 sú predovšetkým dejinami rôznych pokusov „demokraticky" nanútiť obyvateľstvu spôsob života, ktorý by väčšina pri otvorenej a slobodnej diskusii odmietla (ako sústavne dokazujú prieskumy verejnej mienky, kde sa drvivá väčšina vyjadruje proti ekonomike „voľného trhu"). Citový socializmus slovenskej spoločnosti nie je intelektuálne prepracovaný, v mnohom dokonca ani bohvieako pokrokový. Je istým duchovným odtlačkom „reálneho socializmu" ako materiálnej skutočnosti. Napriek tomu však existuje, a je v radikálnom rozpore s nemilosrdným potláčaním štátu ako nástroja na pozdvihnutie materiálnej i duchovnej úrovne, a s jeho zneužívaním na posilnenie moci ešte možno nie triedy, ale už jasne definovanej vrstvy veľkopodnikateľov, manažérov, bankárov a mediálnych magnátov.

Najdôležitejšiu úlohu pri presadzovaní nového systému zohralo HZDS. Dokázalo si získať tých, ktorých transformácia najtvrdšie postihuje, a pritom postupovať v presnom protiklade k ich želaniam. Tým, že ich vzalo pod svoju ochranu, HZDS neutralizovalo ich odpor, a mohlo tak bez väčších problémov vytvoriť základy kapitalizmu. Rovnakú úlohu zohrali v Poľsku a v Maďarsku bývalé komunistické strany. Spoločným menovateľom je tu dôvera časti obyvateľstva, že tieto politické sily sa stotožňujú s jeho hodnotami, a skutočná orientácia týchto strán, ktoré veria, že inej cesty, ako vytvoriť kapitalistické vlastnícke, výrobné a obchodné vzťahy, v skutočnosti niet.

Korene a plody

Na rozdiel od jej maďarských a poľských kolegov sa SDĽ nepodarilo obsadiť tento priestor. Chválabohu za to, žiadalo by sa povedať – lenže iba v prípade, ak by SDĽ dokázala urobiť z tejto núdze cnosť a odmietnuť v súlade s cítením svojich voličov cieľ „transformácie". To však, ako je evidentné z jej súčasného pôsobenia, a napokon aj z jej vystupovania pred voľbami, jednoducho nedokázala. Nie je to náhoda.

SDĽ vznikla z Komunistickej strany Slovenska, teda z kontrolného mechanizmu, ktorý prerastal štát i ekonomiku. Členstvo KSS sa skladalo z troch rôznych kategórií: straníckeho aparátu, „verchušky", ktorú sa väčšina obyvateľov „socialistického" režimu naučila z duše neznášať, z technickej a tvorivej inteligencie, ktorá fakticky udržovala systém v chode, a napokon z obyčajných pracujúcich ľudí, o ktorých strane išlo najmä z „tabuľkových dôvodov" – aby sa naďalej mohla vydávať za „predstaviteľku robotníckej triedy".

V revolučnom roku 1989 sa nové, reformné vedenie KSS, postavilo na obranu druhej z vymenovaných skupín. Prioritou politiky KSS bola vtedy najmä obhajoba „skúsených odborníkov", ktorých aktivisti VPN vyhadzovali z ich funkcií. Pokiaľ by bolo šlo o súčasť všeobecnej obrany tých prvkov systému, ktoré za obranu stáli, bolo by to bývalo správne. Ďalší vývoj však smeroval inam. SDĽ sa vedome či nevedome stala predovšetkým reprezentantkou stredných vrstiev, inteligencie, manažérov, dokonca podnikateľov. Nie náhodou jej prischla nálepka „intelektuálskej" strany. Nižšie vrstvy spoločnosti, z ktorých jedine môže vyrásť skutočná ľavica, sa s ňou nikdy masovo nestotožnili. A povedzme rovno, že strana o to ani nikdy tak úplne nemala záujem. Skutočný pracujúci človek z mäsa a kostí sa totiž zvlášť pôsobivo nevyníma na televíznej obrazovke – a mediálny obraz strany hral v myslení vedenia vždy veľmi dôležitú úlohu. Voliči, ktorí v západných krajinách tvoria skalopevný základ sociálnej demokracie, teda nikdy nezačali SDĽ dôverovať. Naopak, bohatými priehrštiami si z nich naberal Vladimír Mečiar.

Trojité zaprenie socializmu

Intelektuálne vedenie SDĽ sa v skutočnosti socializmu celkom vzdalo, a to hneď trikrát. Prvýkrát to bolo rozhodne pozitívne odmietnutie sovietskeho typu socializmu po roku 1989. Na rozdiel od dnešnej zakonzervovanej KSS Strana demokratickej ľavice mala odvahu priznať, že bez skutočne revolučnej zmeny sa ďalej ísť nedá. Lenže SDĽ v priebehu nasledujúcich rokov bez hlbšej úvahy, prakticky naslepo naskočila do idúceho sociálnodemokratického rýchlika, čím sa socializmu vzdala aj podruhýkrát. „Demokratický socializmus" totiž pre ňu prestal znamenať typ spoločnosti. „Odstránenie rozdelenia na triedy" potichu odložila do múzea marxistických starožitností, a to práve v čase, keď začala v ľuďoch vzbudzovať hnev závratným tempom rastúca nerovnosť. Zatiaľčo sa západná sociálna demokracia v povojnovom období socializmu ako konečného cieľa vzdala v dôsledku úspechov trhovej ekonomiky, SDĽ to urobila práve v čase, keď bol kapitalizmus ako systém evidentne neúspešný.

Tretím zaprením socializmu SDĽ, podobne ako „najpokrokovejšie" sociálnodemokratické strany sveta, akceptovala nemožnosť klasickej sociálnodemokratickej politiky – sociálnej zabezpečenosti, plnej zamestnanosti a štátom regulovanej ekonomiky. Namiesto nich ponúka len neoliberalizmus v ružovom balení. Preto sa SDĽ „zodpovedne" stavia za „stabilitu" (čítaj rozpočtové škrty), „reštrukturalizáciu" (čítaj zvyšovanie nezamestnanosti), či „privatizáciu" (čítaj rast nerovnosti).

Straty a nálezy sociálnej demokracie

Spor o smerovaní ľavice nie je nejakou slovenskou špecialitou, zúri na celom svete. Bolo by dobre mať to na pamäti, lebo mnohí politici parlamentnej ľavice sa príliš radi odvolávajú na zahraničné autority. Nespokojenci mávajú pred nimi prehnaný rešpekt, takže citovanie názoru hociktorého západného funkcionára ich ľahko umlčí. Je to pre intelektuálnych vodcov ľavice nesmierne pohodlné, pretože im tak odpadá povinnosť prísť s nejakými vlastnými myšlienkami, nedajbože s argumentami.

V skutočnosti sa však odvolávaním na západnú sociálnu demokraciu nedokazuje vôbec nič. Tá je totiž už dvadsať rokov v kríze, ktorá sa podľa všetkého mení na krízu smrteľnú. Nie, sociálnodemokratické strany nezanikajú. Zaniká však sociálnodemokratické myslenie ako svojbytný politický smer.

Sociálna demokracia pôvodne namiesto presadzovania socializmu ako spoločenského zriadenia uzavrela kompromis s kapitalizmom. Vzdala sa pokusov radikálne meniť spoločnosť, prebudovať ju od samého základu. Na druhej strane však od kapitálu požadovala, aby sa zase on prispôsobil pracujúcim masám. To znamenalo materiálne zabezpečenie, plnú zamestnanosť, starostlivosť štátu o sociálne potreby človeka, atď. Lenže tento kompromis sa už pred vyše dvadsiatimi rokmi pod tlakom kapitálu rozpadol. Sociálna demokracia, ktorá sa najprv vzdala revolúcie, potom socializmu, nakoniec prišla aj o zvyšok svojho historického dedičstva – o snahu kapitalizmus reformovať. Dnes už predstavuje len „reformizmus bez reforiem", ako to výstižne nazval istý trockistický kritik.

Zaujímavé na tom je, že ako napísal iný západný teoretik, snaha o zmenu systému zmizla práve v čase, keď sa kapitalizmus prvýkrát od konca devätnásteho storočia začína opäť podobať vulgárno-marxistickému popisu. Veď len uvážme, aká masívna koncentrácia kapitálu dnes prebieha (AOL-Time Warner, Vodafone-Mannesmann, Deutsche Bank-Dresdener Bank...), ako rastie donebavolajúca nerovnosť (v najrozvinutejšej kapitalistickej spoločnosti sveta USA vlastní najhornejšie jedno percento ľudí viac bohatstva, ako spodných 95 percent; osem najbohatších Američanov má dnes dokopy väčší osobný majetok, ako je ročný národný produkt Švédska, jednej z najbohatších krajín sveta...), ako je demokracia čoraz formálnejšia (v tých istých USA hlasuje v prezidentských voľbách menej ako polovica obyvateľstva).

Zahraničné príklady neuvádzam preto, že by tieto trendy platili pre Slovensko o niečo menej. Práve naopak. Chcem len ukázať, že ak nám ideológovia pravice sľubujú, že naše súčasné ťažkosti sú len prechodné, potom sa buď mýlia, alebo klamú. Vyspelé krajiny už dlhé roky smerujú k prehlbovaniu nerovnosti, k existenčnej neistote ako k základnému životnému pocitu, k zničeniu samotného tkaniva spoločnosti, z ktorej sa na jednej strane vydeľujú bohatí za hradbami svojich palácov, a na druhej masa ľudí na dne, ktorí už iný ako napoly kriminálny spôsob života ani nepoznajú. Jednoducho, „Západ" neznamená „štastie".

Čo robiť?

Čo by mala ľavica (ktorou nemusí byť práve SDĽ) dnes teda robiť? Odpoveď na túto otázku sa bude hľadať ešte roky. Niekoľko základných faktov by však malo byť jasných. Poprvé, problémy sa nevyriešia tým, že sa budú popierať. Dokým sa nepodarí poraziť pravicovú hegemóniu v myslení, dokým nebude jasné, ako artikulovaťživelný socializmus do jasného programu, dokým nebude premyslená alternatíva vývoja, bude účasť ľavice na „moci" – moci robiť to, čo robiť nechce – vyslovene škodlivá. Tridsiate roky 20. storočia jasne ukázali, kam až takýto postup môže viesť. Nemecká marxistická sociálna demokracia vtedy nedokázala vo vláde robiť nič iné, než otrocky kopírovať konzervatívnu politiku, čím si v hrozivo doslovnom zmysle sama kopala hrob.

Základnou úlohou ľavice dnes nie je byť vo vláde, ale predovšetkým byť s ľuďmi. To znamená, zásadne sa stavať na ich obranu proti všetkým opatreniam, ktoré ich zbavujú životnej istoty, hlasu, slobody. Čokoľvek iné chce dosiahnuť, nepodarí sa jej to, ak budú ľudia ubití a demoralizovaní. Úloha socialistu dnes spočíva najmä v drobnej, mravčej práci, v každodenných zápasoch. Musí začínať zdola, vyberať si boje, ktoré môže vyhrať, a na nich budovať širšiu solidaritu.

Obrana zvyškov socialistických hodnôt v spoločenskom systéme je samozrejme len dočasnou a vo svojej podstate konzervatívnou pozíciou. Na tom nie je nič zlé. Ľavica nemá prečo vyznávať náboženstvo „zmeny za každú cenu". Dejiny nepostupujú priamočiaro vpred. Zmeny môžu byť pokrokom, ale aj úpadkom. Chce niekto azda sociálnym demokratom a komunistom vyčítať, že v tridsiatych rokoch bránili starý poriadok proti zmene, ktorú predstavoval nacizmus?

Dlhodobo však treba rozmýšľať nad tým, o čo ľavici pôjde vo chvíli, keď vlna kapitalistického náporu opadne. Môže to byť skôr, ako sa zdá. „Internetová" revolúcia poskytla tejto vlne druhý dych, lenže práve v tom je možno počiatok jej konca. Svetové finančné trhy sú dnes nadhodnotené viac, ako v roku 1929, keď sa krachom na burze začala svetová hospodárska kríza. Dejiny sa neopakujú v priehľadných cykloch, a prudký pád na trhu s akciami by dnes asi neznamenal katastrofu podobných rozmerov. Rozhodne by však viedol ku kríze sebavedomia nadšencov kapitalizmu.

Slovenská ľavica hodná tohto mena musí byť hnutím širokých más ľudí zdola, pracujúcim v ich záujme. Samozrejme, jej vznik nemožno naordinovať od zeleného stola. Všetky podmienky preň však už dávno existujú – jasný a hlboký rozdiel medzi bohatými a chudobnými, túžba po zabezpečení základných potrieb, i viera v hodnotu spoločenských zásahov v prospech väčšiny. Môže pri jej zrode stáť SDĽ? Samozrejme, môže; ale len ak sa zbaví vlastného strachu z jasného odporu voči cieľu transformácie, strachu zo zúrivých útokov pravice, a najmä z nezávislého myslenia. Či to SDĽ dokáže, záleží len na nej.



Michal Polák je doktorand na London School of Economics (Londýnskej vysokej škole ekonomickej) a člen Združenia sociálnej sebaobrany.





Vaše komentáre:

K tomuto článku sa doteraz ešte nikto nevyjadril.


Pridať nový komentár

Meno (alebo prezývka):  
E-mail:  
Titulok (nadpis komentára):  

A ešte kontrolná otázka: Koľko písmen je v slove "hejrup"?

V rámci komentárov nemožno použiť značky jazyka HTML (tagy).

Ak chcete vložiť tučný text, linku, či mailovú adresu, použite prosím nasledovné značky:
[b]tučné[/b], [odkaz]www.domena.sk[/odkaz], [email]meno@domena.sk[/email]

Poslať linku priateľoviFormát na tlač

           



Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.