Prečo je to fašizmus a prečo to nie je jedno

Autor: Michal Polák (mailto:hejrup@hejrup.sk), Téma: Ostatné
Vydané dňa 13. 11. 2005 (12502 × prečítané)




„Sú to hlupáci, chudáci, vymleté mozgy, ktoré vlastne ani nemajú potuchy o nejakej ideológii, akurát si chcú udrieť.“ Takáto reakcia na vraždu Daniela Tupého je častá i pochopiteľná. V niečom triafa presne do čierneho – a predsa to nie je také jednoduché. Mladého človeka naozaj dobodal fašizmus, niečo dôležitejšie, než len pár výrastkov, ktorí sa, tragicky, nedokážu zapojiť do normálnej spoločnosti.

Fašizmus, to nie je len železná diktatúra s príslušnou ideológiou. V čase, keď vznikal, takisto medzi jeho prívržencov patrili vtedajší „hlupáci“, „chudáci“ a „vymleté mozgy“. Alebo povedané s väčším odstupom: ľudia, ktorí sa z rôznych dôvodov cítili byť vylúčení zo spoločnosti, či už tej „veľkej“, alebo svojho bezprostredného okolia – najmä demobilizovaní vojaci, zbrutalizovaní prvou svetovou vojnou a zatrpknutí z porážky (Nemecko) či z ulúpenia plodov víťazstva (Taliansko).

V skutočnosti sa fašizmus vždy vyznačoval práve tým, že – na rozdiel od komunizmu – nebol vedený žiadnou prepracovanou myšlienkovou víziou. Časom sa síce na fašizmus určitý „svetonázor“ nabalil, predovšetkým „vedecký“ antisemitizmus či rasizmus. No fašizmus zároveň obsahoval kopu iných, nesúrodých prvkov. Dokázal na jednej strane vzývať modernosť, ako to bolo v Taliansku, kde existovala symbióza medzi politickým fašizmom a umeleckým futurizmom, nadchýnajúcim sa vekom techniky. Na druhej strane bol však zahľadený do bájnej minulosti, do mýtov o „krvi a pôde“, ako v prípade Nemecka – dokonca do tej miery, že jedna časť fašistickej elity sa opájala poblúznenou mystikou vzývajúcou Odina a iných bohov severskej mytológie. Čo však fašizmu nebránilo, aby vo Francovom Španielsku, Schuschniggovom Rakúsku či na Tisovom Slovensku zároveň nebol tvrdo katolíckym režimom. Ba v prípade krídla HSĽS vedeného Alexandrom Machom dokázal fašizmus byť jedným dychom kresťanský i „národnosocialistický“ – teda novopohanský.

Jednoducho, z intelektuálneho hľadiska bol fašizmus vždy brečkou bez vnútornej súdržnosti, ktorú nemožno brať vážne. Jedinou jeho stálou črtou je vyhranený nacionalizmus – a orientácia na násilie.

Kultom násilia bol fašizmus vždy. Či už v podobe neformálnych bánd, ako pri dnešných slovenských skínoch, v podobe organizovaných úderiek, ako boli Mussoliniho fascios, nemecké oddiely SA, či na Slovensku Hlinkova garda, alebo vo vrcholnej podobe medzinárodnej agresie, predstavovanej nielen Hitlerom, ale aj Mussoliniho plánmi „nového Ríma“. Na rozdiel od všetkých radikálnych ľavicových (ba aj ostatných) ideológií nie je vo fašizme chápané násilie len ako síce odporný, ale niekedy nevyhnutný prostriedok na dosiahnutie cieľa. Násilie je cieľom samé o sebe – boj, vojna je podľa fašizmu prirodzeným stavom, dávajúcim možnosť vyniknúť „hrdinom“ (Hitler sa tešil na dvadsať rokov partizánskej vojny v budúcom dobytom Rusku, keďže tá podľa neho mala ozdravovať národ). Stanoviskom fašizmu je bez akéhokoľvek preháňania smrť – od lebiek s prekríženými hnátmi na čapiciach SS až po heslá dnešného ruského fašizmu („nacionálnych boľševikov“).

Násilie možno chápať na jednej strane na bezprostrednej úrovni, ako boj zoči-voči, s čím úzko súvisí aj fašistický kult fyzickej sily a poťažmo zdravia – odtiaľ jednak propagandistické filmy Leni Riefenstahlovej, jednak odpor skínov voči drogám a „troskám“, ktoré ich užívajú. Na druhej strane z násilia organizovaného vyplýva orientácia na disciplínu, slepú poslušnosť, armádu. Odtiaľ pramení známy Führerprinzip, vodcovský princíp, ktorý je len do politiky preneseným vojenským princípom poslušnosti veliteľovi. Ba ak by sme mali nejako jednoducho fašizmus charakterizovať, mohli by sme sa pohrať so známym Clausewitzovým výrokom a povedať, že fašizmus je pokračovaním vojny v aréne demokratickej politiky. (Z tohto dôvodu možno oprávnene hovoriť aj o fašistických prvkoch mnohých vojenských diktatúr v Treťom svete.) Vzhľadom na to, že politika sa v ľudskej spoločnosti vyvinula ako priestor symbolického konfliktu nahrádzajúceho konflikt fyzický, predstavuje teda fašizmus skutočný regres, upadnutie do barbarstva.

Súvislosť nacionalizmu a fašizmu je zrejmá, no nie automatická. Nie každý nacionalizmus je fašizmom. Štúrovci ani českí národní obrodenci fašistami pochopiteľne neboli. Existuje vnímanie nacionalizmu ako všeobjímajúceho svetonázoru, ktorý sa teší z rôznorodosti a podporuje pestrosť národov sveta – práve toto bolo poňatie J. G. Herdera, filozofa moderného nacionalizmu. Heslom takéhoto nacionalizmu by bolo „Ži a nechaj žiť – a raduj sa z mnohorakosti!“

V praxi však žiaľ nacionalizmus nemáva nikdy veľmi ďaleko ku xenofóbii a šovinizmu, a práve vtedy prerastá do fašizmu. Pocit strachu či nenávisti k iným národom totiž logicky vedie k sklonu iné národy pokoriť, obmedzovať, utláčať, či v extrémnom prípade dokonca vyhladiť. Tu sa nacionalizmus spája s násilím, či už doslovným, ako je to prípade skínov, alebo symbolickým, ako je to v prípade politických strán žijúcich z verbálnych a byrokratických útokov na národnostné menšiny. Zjavne fašistickou stranou u nás je Slovenská pospolitosť, ale fašistické prvky a tendencie sa vyskytujú aj v rôznych odnožiach SNS. Nejde len o to, že alkoholom potužený Ján Slota dokáže zvolať „Do tankoch!“, ale najmä o to, že ak by to bolo beztrestné, medzi stúpencami týchto strán je nejeden, ktorý by si rád udrel či vystrelil.


Druhí nie sú ako jedni

V počiatočnej fáze, pred dobytím moci, sa fašisti orientovali presne na také útoky, akého obeťou sa stal pred niekoľkými dňami Daniel. Bandy podobné dnešným skínom sa však neobmedzovali len na to – do ich repertoáru patrilo podpaľačstvo, ničenie zariadení, či rozbíjanie „nepriateľských“ (čítaj ľavicových) zhromaždení a kultúrnych podujatí. Jan Werich po rokoch spomínal na to, ako českí fašisti z organizácie Vlajka skupovali lístky do Osvobozeného divadla, aby mohli rozbíjať predstavenia. V dnešnej dobe je veľmi poučné povšimnúť si, čo nasledovalo. V + W síce poskytli zadarmo vstupenky robotníkom z Pragovky, ktorí si s útočníkmi poradili, no fašistom sa napriek tomu podarilo divadlo poškodiť. Bežní diváci, najmä ak išlo o páriky, si už totiž v budúcnosti dobre rozmysleli, či pôjdu na predstavenie, pri ktorom sa môže strhnúť bitka.

Rovnaký mechanizmus funguje aj dnes, a možno sa domnievať, že to nie je celkom spontánne. Fašistom sa úspešne darí biľagovať svoje obete. Médiá totiž takmer automaticky využívajú ich útoky na diskreditáciu oboch strán, útočníkov i obetí, bez ohľadu na to, že v prípade fašistov predstavuje násilie hlavnú náplň ich ideológie i činnosti, kým tvrdiť niečo podobné o pankáčoch, „nezávislákoch“, hipíkoch, ale aj o oných „hrôzostrašných“ anarchistoch je zjavný nezmysel. Je nepochybné, že pri napadnutí by sa takmer každý z nás bránil tak, ako by vedel; nemáme na Slovensku päť miliónov Gándhíov, ktorí by len pokorne znášali násilie. Z toho ešte nevyplýva, že napadnutý a útočník sú na rovnakej morálnej úrovni. Dokonca ešte aj Antifa, ktorej možno pripísať orientáciu na (protifašistické) násilie, je zjavne reakciou na násilie iných, nie jeho prvotnou pôvodkyňou.

Fašistické spektrum na Slovensku siaha od niektorých tendencií SNS cez Slovenskú pospolitosť po skínov – od symbolického násilia, ktoré chce zakazovať, obmedzovať, potláčať menšiny, cez hrozivú organizovanú narážku na vojsko, disciplínu a Führerprinzip, až po oných mládencov, ktorí nedokážu sformovať kamarátske vzťahy inak, než cez spolupáchateľstvo bitiek či vrážd. Netreba ani len používať predponu „neo“. „Neofašizmus“ pôsobí trocha dojmom, akoby išlo o niečo mierne odlišné, ako kedysi, no nijaké podstatné rozdiely medzi niekdajšími a dnešnými fašistami v skutočnosti neexistujú. Žijú v dnešných podmienkach, a tak používajú internet; nemajú zatiaľ až takú silnú živnú pôdu, a tak fungujú v neformálnych bandách, nie v polovojenských organizáciách (i keď je hrozivé, že Pospolitosť sa na takúto organizáciu zo všetkých síl snaží ponášať). Ale toto všetko sú sotva podstatné rozdiely. Ide stále o to isté. Ničomu nepomáha, keď sa do jedného vreca s fašistami hádže aj akási „druhá strana“. Pochopme, že sú tu ľudia, ktorých každodenným chlebom je násilie, či už v predstavách, alebo v skutočnosti, a že nám od nich hrozí nebezpečenstvo. Všetkým.