Krásne ako obrázok, či radšej bohato rozmanité?

Autor: Gabriela Rothmayerová (mailto:@), Téma: Ostatné
Vydané dňa 20. 09. 2005 (10226 × prečítané)




Ako by mala vyzerať žena v politike?
Kým bude mať česká sociálna demokracia na bilboardoch fotogenickú Petru Buzkovú, tak bude vyhrávať voľby, povedal kedysi (poznajúc svojich pappenheimských) s potuteľným úsmevom český liberálny filozof Václav Bělohradský.
No a aké sú predstavy o úspešnej ženskej političke na Slovensku?

Rebríček popularity vedie Zuzana Martináková. V istej fáze pretekov predbehla Moniku Beňovú – a veď naozaj, na tých bilboardoch rozmiestnených po celom Slovensku, kde v hlbokom zamyslení nad krajinou hovorila o slušnej pravicovej politike, bola ozaj vydarená.

Pekná, odetá do originálnych modelov a s vencom vlasov ako kráľovskou korunou okolo hlavy je aj Ukrajinka Júlia Tymošenková. (Kohože by zaujímalo, ako k svojmu rozprávkovému bohatstvu mladá žena prišla?) Krásychtivých osloví aj nezávislá výrečná Češka z Európskeho parlamentu Jana Bobošíková, a aká elegancia sama je Jolanta Kwasniewska! Veď sa o nej aj povrávalo, že by mohla byť (vďaka tej svojej elegancii) novou poľskou prezidentkou. Skrátka, tie naše východné dámy v politike sú ozaj šik, a ako sa v drahých kostýmoch vedia nosiť, aký to rozdiel, oproti emancipovaným ale takým príliš neogabaným severankám!

Skrátka – u nás na Východe, ak úspešná, tak jedna krajšia ako druhá.

Dumám – akú šancu by na Slovensku a v celom postsovietskom bloku mala nedávno zosnulá britská ministerka Mo Mowlamová? Chorobou fyzicky znivočená. S vystúpeným bruchom. Okrúhlo podliatou tvárou, zdvihnutým krátkym nosíkom, iba s náznakom obočia a mihalníc. Pri zložitých rokovaniach o podmienkach mieru v severnom Írsku bez rozpakov si skladajúca parochňu z holej hlavy. Otvorene kritizujúca Tonyho Blaira za jeho politiku vojny v Iraku. Napriek tomu miláčik svojej strany i celej krajiny. Hm, na tom Západe asi nevedia, že žena v politike je na to, aby sa predovšetkým páčila a spríjemňovala vládnutie korune tvorstva, a ak už kritizuje, tak iba v medziach mierneho pokroku, a tak, aby jej za to zatlieskali bariéry... Na tom Západe a osobitne na severe Európy asi nevedia zostavovať kandidátky. Naši šéfovia a ich mediálni poradcovia majú vyberaný vkus! Lebo ako by tie bilboardy potom vyzerali, však?

Alebo že by mal pravdu Tony Blair? O svojej tvrdej kritičke, a napriek tomu váženej bývalej členke kabinetu povedal: Mo bola jednou z najbystrejších politických osobností, aké som kedy stretol. Bohato rozmanitá a mierne neúctivá. A čo sama Mo Mo (ako ju Briti priateľsky nazývali)? ,,Byť ženou v politike má svoje veľké plus. Môžem byť priama a môžem hovoriť s milým úsmevom, ako muži nemôžu, aj to, čo počuť nechcú." Napríklad aj také celkom neúctivé názory o kráľovskom majestáte – že by sa kráľovská rodina mala presťahovať z Buckinghamského paláca, aby sa mohol využívať ako múzeum a galéria pre všetkých ľudí.

Dokážeme si predstaviť, ako by sa s jej výrokom popasovali rýchlopalní slovenskí (a východoeurópski) propagandisti? Populistka – to by bola asi najmiernejšia nálepka. Chce siahať na tradíciu, na sväté, stáročiami budované súkromné sídla a dať ich k dispozícii ,,ľudu"! Keďže na Slovensku nemáme Buckingham ani kráľovskú rodinu, prirovnanie bude pokuľhávať, no predsa: To ako keby poslankyňa slovenského parlamentu vyhlásila, že všetky zbohatlícke kaštiele a usadlosti by mohli slúžiť ako penzióny pre slovenských penzistov, ktorí sa zbohatlíkom na to bohatstvo za svoj plodný život poskladali... No, rýchlopalní propagandisti by takú nehanebnú kacírku pohotovo ukameňovali – lebo všetka tá ťažko doložiteľná a nemravná hrabivosť na Slovensku predsa prebieha v rámci zákona, majetok (akokoľvek nadobudnutý) je posvätnejší ako indická krava.

A Mo Mo vedela, že žije v monarchistickej krajine, kde sú niektoré veci ,,posvätné", a dovolila si!

Nič to.

Naše krásne dámy v politike sa nemusia dopúšťať myšlienky (aby sme boli spravodliví, veď sa ich nedopúšťajú ani páni, aj ich reč je panelová akoby vypúšťaná z jediných úst, hovoria tak, aby, preboha, niečo nepovedali). Stačí, že sú tie naša dámy krásne.

Predsa však - čím to je, že na Slovensku – a v celom postsovietskom bloku – hlavným kritériom na úspech je krása resp. mladosť?

Po sivom nehybnom období, keď nudní starí a stále starší politickí harcovníci predstavovali verejnosti svoje akože nové vetry, pri každej možnej i nemožnej príležitosti si padali do náručia a náruživo sa bozkávali na zvráskavené ústa, musela prísť radikálna zmena. Ani to však nie je nič nové v histórii: Mladí vedú Brno! - znelo heslo po komunistickom politickom prevrate. Dnes sa to nehovorí. Ale vedú. Len tých ekonomických, bankových, politických a všelijakých iných analytikov čo sa nám urodilo!

Štýl, ako má kto vyzerať, začali diktovať médiá. A celá spoločnosť akoby sa ticho prispôsobovala. Talentovaní ale aj netalentovaní krajčíri a mastičkári známkujú, či je alebo nie je niekto in, a kto nie je in, akoby ani nebol – ba čo viac, akoby bol hodný klietky hanby. Len si spomeňme na - síce piatimi jazykmi hovoriacu, ale určené kritériá krásy nedosahujúcu - manželku českého premiéra Jiřího Paroubka. Vari nebolo vo východnej Európe plátku, ktorý by sa do jej hrubo tkanej sukne pod kolená, nevábnu postavu obopínajúceho svetra, čiernych pančúch a silných nôh nebol dôkladne obul. Ach, a ako sme sa pritom nasmiali, však? A to je ,,iba" manželka politika. Ako by to teda vyzeralo, keby napríklad oproti krásnej Zlatici Puškárovej v televíznom štúdiu Markízy sedela – povedzme, taká Mo Mo? Nemusela by ani ústa otvoriť, a prehrala by na body.

No keď sa to tak vezme – koho skutočne zaujíma, čo ženy (a predovšetkým muži, lebo oni tvrdia muziku) účinkujúci v súčasnej politike, rozprávajú? Slová, slová, slová. Skutočný dej sa odohráva ako v Alicinej krajine zázrakov – za zrkadlom. A na tie pekné tváre sa predsa len lepšie pozerá.