Deklarácia 2005:
Viac demokracie a rovnosti


Autor: (mailto:@), Téma: Slovenská ľavica
Vydané dňa 28. 06. 2005 (11262 × prečítané)




Dvanásteho júna tohto roku sme si v nezvyčajnom tichu pripomenuli 100. výročie slovenskej sociálnej demokracie. Storočnica organizovanej ľavice na Slovensku však nie je iba storočnicou jedného politického subjektu. Je to sto rokov boja o kvalitu demokracie. Z lona tohto zápasu vzišli tie najzdravšie tradície občianskeho hnutia zasadzujúce sa za práva chorých a bezbranných, žien a detí, pracujúcich a nezamestnaných, kultúrnych a národnostných menšín, ale aj za práva tých, ktorí prídu po nás a majú nárok na kvalitné životné prostredie. Z toho istého zápasu sa však zrodili aj omyly, zlyhania a zločiny, ktoré zneisteli milióny ľudí veriacich v pokrok a humanizmus. Súčasná ľavica má dve minulosti a táto dvojaká pamäť ju priviedla do obdobia ideologického a politického zmätku, ktoré už nie je náhodným zaváhaním, ale štrukturálnou realitou.

Zlyhali nielen komunisti, ale aj sociálni demokrati

Dnes musíme konštatovať, že zlyhala nielen komunistická, ale aj sociálnodemokratická cesta spoločenského vývoja. Komunisti smerovali do slepej uličky už vo chvíli, keď uverili, že homogénnosť je lepšia ako rôznorodosť a rovnosť znamená totožnosť. Spolu s liberálmi nepochopili neoddeliteľný komplexný význam revolučného hesla „sloboda, rovnosť, bratstvo“, keď v mene rovnosti potláčali slobodu podobne ako pravica v mene slobody odstraňuje rovnosť. Na druhej strane sociálni demokrati nemajú o nič väčšie právo považovať sa za dedičov ľavice uplynulého storočia. Len máloktorý politický smer utrpel také vážne ideologické fiasko ako práve sociálna demokracia, ktorá sa dobrovoľne a takmer nepozorovane vzdala svojho historického cieľa. Kým na začiatku vstupovala do centra politiky so smelou ambíciou zmeniť spoločenský systém cestou vlastných reforiem, o sto rokov neskôr chce tento systém nanajvýš krotiť a stať sa manažérom jeho reforiem. V skutočnosti sa však sociálna demokracia prestala usilovať o akékoľvek zásadné zmeny. Stala sa súčasťou systému, voči ktorému mala byť namierená. Dokonca ani ideológia, ktorá sa sociálnej demokracii dnes najviac pripisuje – sociálne orientované trhové hospodárstvo – sa nezrodila v jej politickom tábore.

Na začiatku 21. storočia, keď je už jasné, že sociálny štát bol iba dočasným kompromisom medzi ideálom sociálnej spravodlivosti a pravidlami kapitalizmu, stoja progresívne sily pred výzvami, ktoré nie sú o nič menej aktuálne ako tie z roku 1905: viac demokracie a rovnosti. Včerajší neúspech ľavice a jeho dnešné uznanie sa tak paradoxne môže stať tým, čo zajtra ľavici umožní, aby dosiahla svoje ciele. Umožní, ale v žiadnom prípade nezaručí. Súčasná sociálna demokracia totiž v situácii, keď je politicky možné čokoľvek, vsadila na stratégiu výhod a pozícií bez ambícií formulovať ciele, ktoré presahujú horizont budúcich volieb. Nech už jej návrhy vyzerajú akokoľvek atraktívne, sme si istí, že ide o podvod. Sociálnodemokratické riešenia sú pri dnešných globálnych trendoch nielenže rovnako utopické ako komunistické, ale navyše sú aj pokrytecké. Socialistické strany sa z času na čas dostali k moci, no ich výsledky sú v konečnom dôsledku katastrofálne. V lepšom prípade ich prístup viedol k zbyrokratizovanej podobe sociálneho štátu. V tom horšom prípade k revitalizácii nespravodlivého systému, ktorú paradoxne umožnili paternalistické zásahy. Sociálna demokracia tak nikdy nedosiahla svoj cieľ úplnej socialistickej transformácie. S podobnými problémami však zápasí aj environmentálne politické hnutie. Kapitalistický výrobný spôsob, ktorý nereaguje na skutočné ľudské potreby, ale umelo vytvára nové, je nezlučiteľný s environmentálnymi požiadavkami našej doby a ohrozuje šance ľudstva na prežitie. Tento rozpor tu evidentne existuje, no na jeho pomenovanie chýba odvaha.


Politika je nevyhnutná, nie však dostatočná

V každom prípade musíme vychádzať z predpokladu, že stratégia premeny sveta, ktorá sa zrodila v 19. storočí, je dnes už vyvrátená, ľavica je neistá a odpor slabý. Musíme s väčšou intelektuálnou pokorou pristupovať ku skutočnosti, že naše doterajšie analýzy neboli dobré. Musíme odmietnuť jedinú hierarchickú štruktúru a uznať rôznorodosť foriem, s ktorými ľudia prichádzajú k riešeniu svojich bezprostredných problémov. Na to potrebujeme hlbšiu vnímavosť, širšiu diskusiu a ochotu vytvárať zmysluplné koalície. To je úloha, ktorá presahuje možnosti parlamentnej politiky.

Hľadanie nových foriem sociálnej organizácie si vyžaduje aj nové chápanie verejnej angažovanosti. Klasická stranícka politika prestala byť hlavným činiteľom, ktorý má schopnosť zmeniť ľudskú spoločnosť. Parlament už nereprezentuje ľudí, ale legitimizuje vládu. Je to anachronický pozostatok privilegovaného stavovského snemu, ktorý medzitým nadobudol korporatívny charakter. Hovoriť o demokracii, keď ľudia nemajú takmer žiadnu šancu ovplyvniť kurz tohto systému, je nudná lož. Hoci politická aktivita ľudí pri hľadaní spravodlivejšieho systému je nevyhnutná, nie je dostatočná. Oveľa dôležitejšie je vytvárať kritické spoločenstvá jednotlivcov schopných transformovať samých seba. V situácii, keď vykorisťovanie a nátlak doliehajú na človeka zo dňa na deň bezprostrednejšie, považujeme za kľúčové usilovať sa o to, aby sme opäť získali kontrolu nad svojimi životmi bez snahy ovládať iných.


Za participatívnu demokraciu

Naším cieľom preto nemôže byť nahrádzať existujúce občianske iniciatívy a hnutia odporu jednotnou politickou štruktúrou, ale reagovať na ich rôznorodosť spôsobmi, ktoré prispievajú k rozvoju ich autonómie a emancipačného potenciálu. Tieto ciele nemôže nahradiť hierarchická politická štruktúra s ambíciou riadiť celý proces zhora. Práve naopak. Spoločenstvá kooperujúce na základe spoločných záujmov a identít by mali vygenerovať hnutia a inštitúcie, ktoré môžu efektívnejšie organizovať ich aktivity a v prípade potreby ich pretláčať cez politické zložky. Rozličné zápasy by sa mali vzájomne dopĺňať a podporovať. Našou veľkou výzvou preto ostáva rozvinúť oveľa diferencovanejšiu a multidimenzionálnu koncepciu demokracie, než jej dominantný liberálny variant. Hovoríme o participatívnej demokracii.

Priama účasť na každodennom demokratickom rozhodovaní je pre nás hodnotou samou osebe. Prenáša rozhodnutia týkajúce sa životných potrieb a záujmov ľudí tak blízko k nim, ako je to len možné. Veríme, že všetky skupiny ovplyvnené nejakým rozhodnutím majú právo zúčastňovať sa na rozhodovacom procese. Veríme, že zložky občianskej spoločnosti vyjadrujú demokraciu prinajmenšom rovnako ako štátne inštitúcie. Veríme, že priestor pre politiku sa má rozšíriť za formálne reprezentatívne inštitúcie liberálnej demokracie. Sme presvedčení, že demokracia nie je záležitosť jednorazového nastolenia režimu pre všetkých. Je to vo svojej podstate ešte stále revolučný ideál, ktorý by mal byť napĺňaný v procese neustále sa prehlbujúcej demokratizácie.

Nemôžeme sa spoliehať na to, že politické formy minulosti sú vhodnou odpoveďou na otázky súčasnosti. Naša stratégia pramení z presvedčenia, že akékoľvek zásadné zmeny musia vychádzať z každodenných skúseností a zápasov bežných ľudí, nie z diktátov politických strán. Politika a ekonomika musia spoločnosti slúžiť, nie ovládať ju. Naším spoločným záujmom je preto rozširovať demokratický priestor pre účasť ľudí na rozhodovacích procesoch všetkých úrovní s cieľom zmeniť ich bezprostrednú situáciu.


Ľavicové ilúzie minulosti nie sú víziou budúcnosti

V prvom rade však potrebujeme jasnú víziu toho, čo chceme dosiahnuť. Bez takejto vízie je náš spoločenský projekt nedokončený a hnutie nemá konkrétnu pozíciu. A čo je horšie, nejestvuje tu ani záruka, že sily uvoľnené takýmto procesom budú progresívne. Bez jasnej hodnotovej štruktúry môžu naše aktivity degenerovať do číreho populizmu. Táto vízia však nesmie byť statická dogma, ale vyvíjajúca sa panoráma novej spoločnosti rodiaca sa zo spoločnej skúsenosti a poznania. Môže sa zrodiť iba v hlbokej, poctivej a otvorenej diskusii všetkých ľudí, ktorí to s iným svetom myslia vážne. Zapojiť všetky sily do takejto diskusie nie je mrhaním času, ale bezodkladnou prioritou. Vykročiť na cestu bez jasného chápania smeru sa veľmi rýchlo stane bezcieľnym pochodom. Preto sa chceme k týmto výzvam postaviť čelom, bez zbabelého alibizmu a banalizovania situácie.

Na pozadí týchto trendov konštatujeme, že súčasný kapitalizmus je zodpovedný za katastrofálnu ekologickú deštrukciu a prehlbovanie sociálnej nerovnosti. Kapitalistický svetový systém vyvolal najväčšiu geografickú polarizáciu bohatstva a privilégií, akú naša planéta dosiaľ poznala. Najvyššou prioritou progresívnych síl preto musí byť radikálne zmenšovanie tejto trhliny, a to tak rýchlo, ako je to len možné. Musíme sa chopiť otázky rovnosti ako veci, s ktorou sa dá naozaj niečo urobiť. Základným problémom preto zostáva dekomodifikácia ekonomických procesov tohto sveta, ktoré robia zo všetkých oblastí života predmet zisku. Veríme, že takýto post-kapitalistický svet nie je nemožný sen. Aby sme sa k nemu čo najviac približovali, považujeme za nevyhnutné rozvinúť široký zápas proti kapitalistickým sociálnym vzťahom na lokálnej, regionálnej i globálnej úrovni. Je v našom životnom záujme zreformovať existujúce inštitúcie, prehĺbiť demokraciu a rozšíriť ju v štáte i občianskej spoločnosti. Nebude to ľahké. Sme však presvedčení, že iba takéto principiálne úsilie má zmysel, že zásadné zmeny smerom k sociálne spravodlivej a environmentálne udržateľnej spoločnosti nie je možné uskutočniť pri akejkoľvek forme kolaborácie so súčasným režimom. To je naša odpoveď na neúspešné storočie ľavice. Vyzývame všetkých pokrokovo zmýšľajúcich ľudí, aby nerezignovali na hľadanie humánnejšej spoločnosti a neprepadali zbytočným frustráciám. Ľavicové ilúzie minulosti pre nás nie sú víziou budúcnosti. Sme odhodlaní vrátiť progresívnym silám ich zmysel a česť.


Vráťme spoločnosti jej zmysel

Žijeme v spoločnosti, ktorú opustila nádej. Ovládajú ju ľudia, ktorí sa usilujú, aby sa lož nedala rozoznať od pravdy, aby sa čo najviac na ňu ponášala. Zavrávajú naše znepokojenia, neodpovedajú na naše otázky, zbabelosť vyhlasujú za odvahu a slepotu za predvídavosť. Táto spoločnosť už neuznáva skutočnosť, iba jej ideologický výklad. Apatia rozhlodala celý náš verejný život. Nedostatok skutočných a pochopiteľných spoločenských cieľov zmenila človeka na obmedzeného jednotlivca, ktorý zápasí so všeobecnou nervozitou, ľahostajnosťou, vzájomnou nevraživosťou, neznášanlivosťou a celým radom súkromných kríz. A intelektuálna elita spoločnosti, ktorá historicky vždy stála na strane slabších, nepochopiteľne mlčí.

V takejto atmosfére sa bežný človek cíti opustený. Opustila ho predstava o hodnotnejšom živote. Opustila ho chuť niečo s týmto stavom robiť. Prepadáva sa sám do seba a má pocit, že to nikoho ani nezaujíma. Ak sa aj nájde nejaký donkichot našich dní, ktorý na tieto pomery upozorní, mienkotvornej vrstve spoločnosti je skôr na smiech ako na zamyslenie. Ľudia sa neradi stotožňujú s neúspešnými.

Chceme sa tomuto začarovanému kruhu spoločnými silami brániť. Chceme každému človeku, ktorý žije svoj obyčajný život, nahlas povedať, že nie je neúspešný; že v jeho samom živote je zmysel – nie v okolnostiach, za ktorých sa uskutočňuje; že aj po ňom zostane na tomto svete stopa. Sme presvedčení, že každý človek si svoj význam buduje aj na tom, do akej miery ho zaujíma osud toho druhého. Sme presvedčení, že nie sme iba zhluk jednotlivcov s individuálnymi potrebami, ale aj spoločnosť, ktorá má spoločné zážitky, spoločné starosti a spoločné ciele. Sme presvedčení, že solidarita nie je delením z nadbytku, ale z podstaty. Chceme rozvinúť všetky formy verejnej angažovanosti, ktoré nám demokratická spoločnosť ponúka.

Aj preto je našou povinnosťou podporovať každého človeka, ktorý sa otvorene zasadzuje za svoju dôstojnosť. Vedome tvoriť spoločnosť a nedopustiť, aby ju ničili súkromné záujmy. Pomáhať vyjadriť svoje pocity všetkým, ktorí nedôverujú oficiálnym štruktúram a nechcú žiť v lži. Nedajme sa pomýliť absurdnými obvineniami, že nadväzovanie na najlepšie tradície humanizmu je ideologickým prežitkom. Vráťme spoločnosti jej zmysel a životu človeka jeho váhu. Vyzývame všetkých, ktorým sú tieto ciele blízke, aby sa k našej deklarácii pridali a obohatili diskusiu svojím príspevkom.


Egon Bondy, filozof
Eduard Chmelár, publicista
Jozef Lysý, politológ
Michal Polák, doktorand
Ján Stena, sociológ
Jozef Daniš, odborár
Ondřej Slačálek, novinár (ČR)
Alexander Císar, novinár
Ivan Lesay, politológ
Miloš Vaňo, lesný inžinier
Peter Ponický, učiteľ
Peter Zajac-Vanka, konzultant
Robert Zelník, sadzač