Bľakot a bes

Autor: Gabriela Rothmayerová (mailto:@), Téma: Ostatné
Vydané dňa 16. 03. 2005 (9911 × prečítané)




Premýšľam občas, akú šancu by dnes mal povedzme Pablo Picasso – obstáli by jeho obrazy v rebríčkoch sledovanosti? Sotva. A akú šancu by mal v rebríčkoch sledovanosti (keby ich bol niekto robil) vo svojom tvorivom čase? Obávam sa, že pomer by bol približne rovnaký. Pestré púťové obrázky, ,,čierne kroniky, ,,ružové romány“ a diskotékové odrhovačky budú mať asi vždy najviac záujemcov. Tak bolo za Picassa, a tak je aj dnes a bude po veky vekov. Otvorené komunikačné diaľnice, kde sa na desiatkach kanálov preháňajú ako vajce vajcu podobné bla-bla-bla formáty, majú svoje armády divákov a poslucháčov.

Má to však zároveň znamenať, že už nám netreba – pars pro toto - Picassa?

Majte si ho, ale nechcite, aby sme sa vám na vaše fajnovosti skladali - počujem v duchu tých, ktorí vo svätom zápale tvrdia, že verejnoprávne médiá, zakladajúce si na umení, sú dinosaure, hodné vyhynutia. Akéže umenie, pre koho, keď neláme krivky sledovanosti?! Nemôžeme predsa urobiť ľudí šťastnými proti ich vôli...(!)

Žánre rozhlasovej tvorby, ktoré vyžadujú sústredené vnímanie, nielen prísluchové počúvanie – rozhlasová hra, rozhlasová rozprávka, rozhlasová poviedka, rozhlasový fíčer, rozhlasové pásmo, kvalifikovaná recenzia, opera či koncert – budú vždy v menšine. Veď v akejkoľvek spoločenskej komunite je menšia skupina tých, ktorí si denne brúsia vkus štúdiom, či prostým zušľachťovaním vlastného prežívania. Nikomu to nie je podozrivé – takí sme. No ak by nebolo práve tých niekoľkých jedincov, nepodliehajúcich stádu, nikdy by sme nemali žiadneho Picassa. A bez neho skončíme všetci najprv v košiari, a potom, bečiac rovnakú nenáročnú pesničku a ani netušiac, čo sa s nami robí, na bitúnku.

Na to sú nám verejnoprávne médiá – aby nepodľahli slaboduchému vkusu a nepodliezali poslucháčom, (divákom). Civilizovaná spoločnosť vie, prečo oceňuje fajnšmekra, ktorý odhalí krásu Picassových Avignonských slečien, hoci nemajú ideálne miery...

P.s. : Slovenský rozhlas so svojou umeleckou tvorbou je tak potichu už dlho tŕňom v oku diskdžokejom, ktorí sú dnes zhodou okolností tancmajstrami, rozdávajúcimi tanečné poriadky. A už nie potichu, ale veľmi nahlas sa diskdžokeji pýtajú, prečo sa Slovenský rozhlas nechce poučiť zo Slovenskej televízie? Že v STV niet pôvodnej slovenskej tvorby? No a čo? Komu slovenské umenie chýba? Hlavné je, že sa dobre bavíme. A televízia láme rekordy a v každom ohľade sa dá porovnať s ktoroukoľvek komerčnou televíziou. Že sme ju vlastne tak potichu sprivatizovali? To svedčí iba o šikovnosti manažmentu - Bože, a koľkokrát a koľkí sa o to pokúšali netušiac, že netreba vec lámať cez koleno zákonom v parlamente, stačí zmeniť obsah, a je to! (Ktovie, dokedy Slovenskému rozhlasu vydrží dych v tomto nerovnom boji. No ak sa tak stane, malo by aspoň kultivované ucho začuť v radostnom bľačaní tichý žalostný vzdych roky pilne budovanej slovesnej i hudobnej dramaturgie, ktorá urobila Slovensku také dobré meno, že v Európskej vysielacej únii si ho nikto nepomýli napríklad so Slovinskom...)