NATO je hrozbou pre Európu a treba ho zrušiť

Autor: Jonathan Steele (mailto:@), Téma: NATO, Zdroj: The Guardian, 8. novembra 2004
Vydané dňa 26. 11. 2004 (11711 × prečítané)




Chodia ako my. Rozprávajú ako my. Ale nerozmýšľajú ako my. Vzhľadom na obrovskú pdporu, ktorú dostal George Bush v prezidentských voľbách, je načase, aby sme si uvedomili, aká odlišná je väčšinová americká kultúra, a prispôsobili tomu svoju politiku. To, čo majú Američania s Európanmi spoločné, nie sú hodnoty, ale inštitúcie. Toto rozlíšenie je kriticky dôležité. Tak, ako u nás, aj u nich je deľba moci medzi výkonnú a zákonodárnu, nezávislé súdnictvo a vláda zákona. No spoločenské a morálne hodnoty americkej väčšiny sa nesmierne líšia od tých, ktorými sa riadi väčšina Európanov.

Jej nebezpečná neznalosť zvyšku sveta, zmes intelektuálneho izolacionizmu a imperiálnych zásahov v zahraničí, je nám rovnako cudzia. V Spojených štátoch vlastní viac ľudí zbraň, než cestovný pas. Existuje čo len jeden európsky štát, pre ktorý by platilo to isté?

Samozrejme, milióny amerických občanov sa s nami tiež delia o „európske“ hodnoty. No domnievať sa, že táto menšina dosahuje 48% a že Amerika je hlboko polarizovaná je nesprávne. Podporuje to ilúziu, keď už Busha nebude, veci by sa mohli zlepšiť V skutočnosti je vo väčšine otázok, ktoré Európanov znepokojujú, väčšina Kerryho voličov rovnako konzervatívna, ako Bushova väčšina. Kerry sa nikdy nepostavil za férovosť Spojených štátov v konflikte medzi Izraelom a Palestínou, ani za stiahnutie vojsk z Iraku.

Veľa komentátorov dnes tvrdí, že Európa by sa mala od USA viac vzdialiť. No hmlisté výzvy na väčšiu súdržnosť Európy či ukončenia blízkych vzťahov Tonyho Blaira s Bielym domom nestačia. Netreba volať po „väčšej“ nezávislosti. Potrebujeme plnú nezávislosť.

Musíme to dotiahnuť do konca, až do zrušenia NATO. Aliancia, ktorá mala skončiť, keď sa rozpadol Sovietsky zväz, slúži dnes takmer výhradne ako prostriedok na neférové a jednostranné zasahovanie do európskej zahraničnej politiky.

Dokiaľ sme oficiálne pridruženými spojencami Ameriky, rutinným predpokladom je, že musíme Ameriku podporovať a rešpektovať jej „vodcovskú pozíciu“. To európskym vládam sťažuje vybočenie z radu, keďže sa obávajú, že sa na nich bude útočiť za ich nelojalitu. Rutinným predpokladom by malo byť, že my máme svoje vlastné záujmy práve tak, ako oni. Niekedy sa budú zhodovať. Niekedy sa budú líšiť. Ale to je normálne.

V iných častiach sveta má niekoľko krajín so Spojenými štátmi dvojstranné obranné zmluvy. Možno, že ak by NATO neexistovalo, niektoré európske štáty by sa takto tiež chceli zariadiť. Naproti tomu niekoľko členov Európskej únie, ktorí si za čias studenej vojny zvolili podstatne veľké riziko neutrality, necíti v dnešnom oveľa bezpečnejšom svete nijakú potrebu do NATO vstupovať.

Nedáva teda nijaký zmysel, aby sa najväčšie a najmocnejšie európske štáty, ktoré majú najväčšiu obranyschopnosť, zubami-nechtami držali zastaraných obáv a predstavy, že v konečnom dôsledku ich bezpečnosť závisí od Spojených štátov. Naozaj potrebujeme americké jadrové zbrane, aby nás chránili pred teroristami alebo takzvanými darebáckymi štátmi? Keď bola Európa naposledy v úzkych, keď sa kontinentom v rokoch 1939 a 1940 valili nacistické tanky, USA zostali až do Pearl Harboru iba divákmi.

Existuje názorový prúd, podľa ktorého je NATO už takmer na konci s dychom a preto sa ním netreba zaoberať. Tento názor občas počuť dokonca aj v Rusku, kde takvzaní „realisti“ tvrdia, že Rusko sa nemôže stavať proti svojmu starému nepriateľovi, navzdory neskrývanému úsiliu Washingtonu obkolesiť ho základňami na Kaukaze a v strednej Ázii. Čím väčšmi sa Rusko o to pokúša, vravia títo „realisti“, tým viac zdanlivo potvrdzuje americké tvrdenia, že je expanzionistické – čo ako čudne to znie, keď takto rozpráva oveľa expanzionistickejší Washington.

Je pravda, že NATO zrejme už nikdy nebude fungovať s takou jednomyseľnosťou, ako to bolo počas studenej vojny. Poučenie z Iraku znie, že z aliancie sa stala nanajvýš „koalícia neochotných“, keďže kľúčoví členovia, ako Francúzsko a Nemecko, sa odmietli podieľať na spoločnej akcii.

Nie je však správne uspokojiť sa s údajnou neschopnosťou či nepodstatnosťou NATO. Aliancia poskytuje Spojeným štátom dôležitý nástroj morálneho a politického tlaku. Od Európy sa automaticky očakáva, že poslušne napochoduje do vojny, alebo do fázy po konflikte, ako je to Afganistane a Iraku. Ktovie, či nie je na rade Irán a Sýria? Bush bude pri moci ďalšie štyri roky a sotva je pravdepodobné, že jeho nástupcovia v Bielom dome budú mať menší sklon k zahraničným intervenciám.

Stručne povedané, NATO sa stalo pre Európu hrozbou. Jeho existencia je neustálou brzdou v snahe Európy vybudovať si vlastné bezpečnostné inštitúcie. Niektoré členské krajiny, zvlášť Británia, sa v obavách, že si pohnevajú veľkého brata, neustále obzerajú cez plece. To brzdí každú prípadnú iniciatívu.

Atlantisti očierňujú sebavedomejší postoj Francúzska ako nostalgiu za niekdajšou veľkoleposťou a neuvedomujú si, že je to súčasť francúzskeho proeurópskeho hľadania projektu, ktorý by nám mal pomôcť všetkým.

Paradoxne, na tom je založený jeden z argumentov, prečo v referende hlasovať proti európskej ústave. Bývalý francúzsky socialistický minister obrany Paul Quiles poukazuje na to, že Británia pretlačila zmenu textu ústavy, takže spoločná európska obranná politika aj v čase, keď sa snaží rozbehnúť, musí dávať predovšetkým prednosť NATO. Bez kontroly nad svojou vlastnou obranou, argumentuje Quiles, nedáva väčšia európska integrácia veľký zmysel.

Bezprostrednou prioritou na ceste k európskej nezávislosti je prestať s podporou Bushovej katastrofálnej politiky v Iraku a postaviť sa za väčšinu Iračanov, ktorí chcú, aby USA prestali útočiť na ich mestá a odišli z ich krajiny. Domnievajú sa, že americké sily len vyvolávajú väčšie hrozby a ďalšie obete.

Od Bushovho víťazstva dva členské štáty NATO, Maďarsko a Holandsko (v ktorom vládne pravica) oznámili, že v marci budúceho roka stiahnu z Iraku svoje vojská. Tieto kroky dokazujú falošnosť delenia na „starú“ a „novú Európu“. V postkomunistických krajinách bola presne tak ako na Západe väčšina vždy proti Bushovmu irackému dobrodružstvu, bez ohľadu na to, čo hovorili ich bojazlivé vlády. Chcieť prestať podporovať americkú zahraničnú politiku nie je otázkou pravice či ľavice.

Zrušiť NATO by neznamenalo, že Európa odmieta dobré vzťahy so Spojenými štátmi. Nevylučuje sa tým ani policajná a spravodajská spolupráca na dôležitých otázkach, ako je obrana krajín pred terorizmom. Európa by sa stále mohla pridať vo vojne k USA, ak by pre ňu existoval medzinárodný konsenzus a voličstvo v jednotlivých krajinách by ju podporovalo.

Európania však musia dospieť k rozhodnutiam v postavení skutočnej nezávislosti. Spojené štáty vždy zakladali svoj prístup k Európe na kalkule svojich záujmov, nie na sentimentálnych dôvodoch. Európa by sa nemala správať inak. Môžeme byť a vo väčšine prípadov by sme mali byť priateľmi Ameriky. Ale už viac nie spojencami.