A rozmýšlať, uvažovať, pokúšať sa dostať do korektného vzťahu aspoň s vlastnými myšlienkami. O čom je tento grandiózny fenomén? Vidiac nadšené a zároveň zneistené, dojaté a napäté tváre pútnikov v srdci Slovenska sa nemôžem zbaviť myšlienky, že pre mnohých veriacich v tejto krajine je návšteva tak posvätnou slávnosťou, o akej sa mne, radovému „neveriacemu“, ani nesníva. A nielen to. Pápežské encykliky, dogmatické kázne a učenia sú pre nich asi menej podstatné, ako ten úžasný pocit istoty, vedomie, že v tomto rozbúrenom, ba až strašidelnom sociálno-ekonomickom prostredí jestvuje aspoň jeden pevný bod, jav, človek; osobnosť, o ktorú sa možno oprieť, ktorú možno obdivovať, do ktorej možno vkladať inak už vymreté nádeje, ktorú možno s jasotom vítať, ktorej možno veriť.
Nepochybujem o tom, že srdcia mnohých kresťanov a nekresťanov na Slovensku sa na pár dní naplnia o poznania väčším šťastím a svetlom, ako obvykle.
Ale pochybujem o tom, že sa zásadným spôsobom zmení naša realita – odhliadnuc od uzavretých ciest, stojacich električiek a nekonečných automobilových kolón. Nehľadiac na to, aké myšlienky počas týchto dní hlava vatikánskeho štátu vyslovila, o čom konkrétne hovorilo jeho toľkokrát skloňované posolstvo. Celkom iste sa nezmení v skutočnosti antihumánne myslenie a chovanie väčšiny vysokých predstaviteľov nášho katolíckeho kléru, tejto bohatej elity, pozostatku feudálnej paralelnej moci z minulých stáročí, ktorá v súčasnosti svoju bývalú silu okázalo reštauruje a upevňuje.
Práve sa začala svätá omša – no ešte pred ňou, namiesto vľúdnych slov lásky, spolupatričnosti a súcitu sa jeden zo spomenutých cirkevných mocipánov ihneď po privítaní Svätého otca so zjavnou nenávisťou oboril na minulý režim a na možnosť umelého prerušenia tehotenstva. Nie bez logiky – veď vysokej cirkevnej hierarchii je ochrana plodu, ktorého ľudská podstata je stále predmetom odbornej diskusie, dôležitejšia ako život, sloboda a dôstojnosť žien, detí, chudobných, chorých a opustených ľudí bez rozdielu veku, sociálne istoty pracujúcich a nezamestnaných či práva tých, ktorým je ubližované a ktorí sú vykorisťovaní.
Charakter našej neutešenej sociálnej reality nie je výslednicou snov či zbožných želaní, ale konkrétnych činov a skutkov, drobných či väčších rozhodnutí v každodennom zápase o ľudskú dôstojnosť a prežitie. (Práve to, že tento zápas sa už vedie menej o charakter a kvalitu nášho života, ako o jeho samotné zachovanie, je výsledkom pôsobenia aj inštitúcie katolíckej cirkvi v „porevolučných“ rokoch!) Mnohé, iste pekné a podnetné slová z pápežských úst ťažko zmenia aroganciu takzvaných kresťanských vládnych strán a ich predstaviteľov, ktoré prinajmenšom prikázanie „nepokradneš“ porušujú denne. Ťažko sa po celonárodných ružencoch a modlitbách zmení protiľudová politika tých, ktorí by mali slúžiť obyvateľom, no namiesto toho myslia iba na záujmy seba, svojich známych a spriaznených firiem či temných hospodárskych zväzkov. Sotva po pápežských varovaniach a napomenutiach prestane byť vrcholnou túžbou veriacich či neveriacich cirkvou tak odsudzovaný, no cirkevnými reštitúciami výdatne pestovaný hmotný pôžitok. Sotva bude po majestátnych hymnách na Slovensku menej falošnosti a korupcie, sotva sa zmierni vykorisťovanie biedne zarábajúcich, základné ľudské potreby naďalej budú objektom cynických špekulácií a trhovej anarchie. Veľké mestá, predovšetkým Bratislava sa sotva stanú prívetivejším domovom tých, ktorí v nich pracujú. Na chvíľu nápadne usmievavé tváre moderátorov TA 3 budú opäť kamenné ako obvykle, znova sa roztočí mediálna manipulácia, duch zničujúca záplava stupídnych reklám a pestované bahno násilia a bezcitnosti naberie ešte vyššie obrátky. Pápežské slová ťažko prebudia mlčiacu väčšinu z bezmocnej apatie, sotva budeme k sebe solidárnejší a vľúdnejší, sotva bude v nás menej podlosti a bezohľadnej chamtivosti, sotva bude naša spoločnosť menej zvlčilá ako teraz.
A ako by sa to aj mohlo stať? Veď predsa, i keď je Karol Wojtyła následníkom svätého Petra, považovaným za pozemského zástupcu Ježiša Krista, nie je Bohom samotným. Jeho životné zápasy, niektoré pokrokové posolstvá – viď nedávny postoj k agresii v Iraku – a výnimočná osobnostná charizma môžu byť pre mnohých príkladom. Na tento svet, ktorého bezperspektívna zvlčilosť je dôsledkom zvláštnej zmesi rôznych štádií kapitalizmu, feudalizmu a niekde aj otrokárstva, však ani Ján Pavol II. nemôže zapôsobiť zázrakmi.
Osobné zápasy kresťanov i nekresťanov sa však lepšie vedú zdola, spomedzi ľudí, nie z honosných kresiel a izolácie papamobilov. Dozrel teda čas pre nového Jana Husa, ktorého nebudú vítať státisícové mávajúce davy a sprevádzať najvyššie bezpečnostné opatrenia. Dozrel čas pre mnohých Janov Husov, ktorí sa silou vlastného príkladu a statočnosti vo vlastnom okolí zasadia o radikálnu zmenu ekonomickej a sociálnej reality, o lepší svet, o krajšie Slovensko. Dozrel čas pre revolúciu. V nás – a okolo nás.
V Bratislave, 12.septembra roku 2003 po Kristovi