Boli hrdé, že prekračujú zákon

Autor: Fran Abramsová (mailto:@), Téma: Ostatné, Zdroj: The Guardian, 28. júla 2004
Vydané dňa 20. 08. 2004 (11509 × prečítané)




Jedného večera v októbri 1905 sa počas zhromaždenia Liberálnej strany v manchesterskej Sieni voľného obchodu postavila mladá žena. „Poskytne vláda liberálov ženám hlasovacie právo?“ skríkla dunivým hlasom, ktorý pri jej štíhlej, takmer krehkej postave prekvapoval. Keď nedostala odpoveď, vyškriabala sa na stoličku a zopakovala svoj výpad, mávajúc pritom na podporu ešte podomácky vyrobeným transparentom.

O chvíľu na to už boli Annie Kenneyová a jej priateľka Christabel Pankhurstová vonku na dlažbe. Rozzúrení stranícki funkcionári ich zo siene vyhodili. Christabel zavŕšila dielo onoho večera, keď napľula policajtovi do tváre a konečne sa jej vďaka tomu podarilo nechať sa zatknúť.

Bol to prvý veľký čin sufražetského bojovného hnutia a bol to triumf. V ďalších deviatich rokoch mali nasledovať mnohé podobné činy. Čím viac sa vláda stavala proti zmene, tým vážnejších porušení zákona sa ženy dopúšťali.

Sylvia Pankhurstová vytvorila malú brošničku so symbolom mreží, ktorou bola po prepustení obdarovaná každá uväznená sufražetka. Hrdo ju nosili stovky žien. Prečo teraz, sto rokov po ich smrti, sa objavili tieto reči o posmrtnej rehabilitácii?

Viac ako päťdesiat poslancov podpísalo návrh, aby minister vnútra David Blunkett požiadal kráľovnú o výkon jej kráľovskej výsady udeliť sufražetkám milosť.

Prečo? Kráľovský pardon sa udeľuje zriedka a zvyčajne tým, ktorí boli uväznení či obesení za príšerné zločiny, aby sa neskôr ukázalo, že ich nespáchali. Boli sufražetky odsúdené za zločiny, ktoré nespáchali? Zvyčajne nie. Ba ak sa tak náhodou stalo, tešilo ich to, pretože najlepšiu publicitu získavajú práve mučeníci.

Boli tieto ženy nútené s hanbou zvesiť hlavu, vediac, že ich spoločnosť označila za zločinkyne? Sotva. Medzi svojimi boli od začiatku hrdinkami, a v priebehu rokov prišla k rovnakému záveru väčšina celej krajiny.

Sufražetky vedome prekračovali zákon v záujme spravodlivej veci, a ich vážnejšie prečiny boli vždy proti majetku, nie proti ľudským bytostiam. Rehabilitovať ich teraz by bolo nezmyselné, ba takmer neúctivé – akoby sa tým vlastne povedalo, že ich nezákonné činy boli nakoniec naozaj hanebné.

Návrh vymazať trestný register sufražetiek vlastne znamená nepochopenie podstaty ich protestu. Nechať sa zatknúť a väzniť boli dve z ich kľúčových zbraní vo svete, v ktorom ženy nemali nijaké politické práva, a ony ich aj naplno využili.

Christabel sa toho osudného večera vydala do Siene voľného obchodu so slovami: „Dnes večer budem spať vo väzení“. A aj sa tak stalo. Na druhý deň boli noviny, ktoré počas štyridsiatich rokov pokojných, zákonných kampaní za hlasovacie právo žien mlčali, zrazu tejto témy plné.

Keď napľula do tváre superintendanta Watsona – brániac sa na druhý deň tým, že ho nemohla udrieť, keďže jej držali obe ruky – Christabel nasledovala dlhú tradíciu ctihodného prekračovania zákona. Jej vlastnú matku Emmeline niekoľko rokov predtým predvolali na súd, keď v Manchestri porušila zákaz verejného rečnenia. Neskôr šla za hlasovacie právo do väzenia aj ona.

Sufražetky sa často stávali obeťami brutality polície a väzenských dozorcov. Ale v očiach sa im pritom iskrilo, keďže si boli vedomé mediálneho potenciálu takýchto donebavolajúcich činov. May Billinghurstová, sufražetka z južného Londýna, od narodenia na vozíčku, využila svoju hendikepovanosť ako mocnú zbraň. „Policajti ma veľmi brutálnym spôsobom vyhodili z vozíčka na zem,“ povedala po veľkej demonštrácii žalostným hlasom tlači. V súkromí však o tom hovorila inak. Jedna z jej priateliek neskôr spomínala: „Na bokoch vozíčka boli pripútané jej barly, a keď policajti zhromaždenie rozháňali ... púšťala sa do agresorov s obrovskou vervou, pred ktorou všetci utekali. Využila svoj hendikep naplno a bez akýchkoľvek ohľadov, aby dosiahla pre vec čo najväčšiu publicitu.“

Pre ženy, ako bola May Billinghurstová či Anne Kenneyová, ktorá unikla životu v lancashirských textilkách, aby sa stala profesionálnou aktivistkou, bolo oslobodením už len samotné hnutie sufražetiek. Tých niekoľko z nich, ktoré zahynuli – najznámejšou bola Emily Wildingová Davisonová v roku 1913, ktorá sa vrhla pod kolesá kráľovského kočiara – dosiahlo postavenie svätíc svojej veci. Je to hrdý príbeh. Prečo ho teraz meniť?

Zaujímavé tiež je, že túto parlamentnú kampaň presadzuje poslanec za Liberálnodemokratickú stranu Mike Hancock. Nie je to náhodou jeho strana, ktorej politickí predkovia celé roky upierali ženám hlasovacie právo? Strana, ktorej vláda mučila sufražetky počas ich hladoviek núteným kŕmením, potom ich opakovane prepúšťala a znova zatýkala, len aby ich udržala pri živote? Kráľovský pardon? Väčšmi by sa patrilo, aby vydal vodca strany vlastné ospravedlnenie.