Nanebovstúpenie Ronalda Reagana

Autor: Noam Chomsky (mailto:@), Téma: Ostatné
Vydané dňa 18. 06. 2004 (10624 × prečítané)




V období svojej vlády nebol Reagan nijak zvlášť populárny. Gallup práve zverejnil údaje, ktoré porovnávajú jeho popularitu v úrade s inými úradujúcimi prezidentmi. Jeho priemerné hodnotenie z obdobia vlády je nižšie, než aké dosiahol Kennedy, Johnson, Bush st. a Clinton; vyššie, než aké dosiahol Nixon, Ford a Carter. To sú priemery z čias pôsobenia. V roku 1992 bol hneď za Nixonom ako najnepopulárnejší žijúci ex-prezident. Odvtedy sa rozbehla obrovská PR kampaň s cieľom spraviť z neho uctievanú, historickú postavu, takmer poloboha, a niet pochýb, že mala určitý dopad a spôsobila v poradiach posun. Nie na základe faktov, ale nesmierne efektívneho marketingu. Súčasné výjavy pripomínajú smrť Hirohita a sovietskych štátnikov. Jeden zo zvrhlejších okamihov v dejinách amerických médií. Úžasné lži, ešte aj od ľudí, ktorí veľmi dobre vedia, aká je pravda.

Reaganova éra predstavuje z hľadiska politického systému výrazný pokrok kapitalistickej demokracie. Americká vláda fungovala osem rokov prakticky bez najvyššieho šéfa. Toto je dôležitý fakt. Je dosť nefér pripisovať Ronaldovi Reaganovi ako osobe nejakú veľkú zodpovednosť za politiku, ktorá bola vykonávaná v jeho mene. Napriek pokusom vzdelaných tried dodať veciam požadovanú dôstojnosť, bolo verejným tajomstvom, že Reagan má len veľmi hmlistú predstavu o politike svojej administratívy, a že keď ho jeho štáb správne nenaprogramuje, pravidelne prichádza s výrokmi, ktorými by sa veľmi strápnil – keby ich niekto bral vážne. Otázka, ktorá dominovala vyšetrovanie škandálu Irán-Contras – vedel Reagan, alebo pamätal si, aká bola politika jeho vlády? – bola sotva myslená vážne. Predstierať opak bolo od začiatku súčasťou snahy zakryť pravdu. Verejnosť sa veľmi nezaujímala o odhalenia, že Reagan sa podieľal na ilegálnej pomoci Contras v čase, keď – ako neskôr vyhlásil pred Kongresom – o tom nič nevedel. Prezrádza to určitý stupeň realistického vnímania.

Reaganovou úlohou bolo usmievať sa, čítať príjemným hlasom z televíznej čítačky, utrúsiť pár vtipných poznámok a udržiavať obecenstvo v stave primeraného zmätku. Jeho jedinou kvalifikáciou pre úrad prezidenta bolo to, že vedel, ako hrať podľa scenára napísaného bohatými, ktorí za to dobre platili. To Reagan robil už celé roky.

Hral svoju rolu zdá sa k spokojnosti svojich chlebodarcov a páčila sa mu. Strávil podľa všetkého mnoho príjemných dní vychutnávaním pompéznosti a luxusu moci. Nie je v skutočnosti jeho vec, že jeho šéfovia zanechali za sebou hory zmrzačených mŕtvol na pohrebiskách eskadier smrti v Salvadore alebo státisíce bezdomovcov v uliciach. Herca nemožno viniť za slová, ktoré mu niekto iný vložil do úst. Keď hovoríme o politike Reaganovej administratívy, nemyslíme tým figúrku, ktorú si táto administratíva, taká zbehlá v marketingu, postavila do čela. Skonštruovanie symbolickej figúry pomocou PR priemyslu je príspevkom k riešeniu jedného z kritických problémov, s ktorým sa treba vyrovnať v každej spoločnosti, ktorá kombinuje koncentrovanú moc s formálnymi mechanizmami teoreticky umožňujúcimi verejnosti, aby sa zúčastnila na vláde nad svojimi vecami a tým predstavovala hrozbu pre výsady mocných.

Politické a spoločenské dejiny západných demokracií zaznamenávajú mnohoraké pokusy postarať sa o to, aby tieto formálne mechanizmy boli len naprázdno bežiacimi koliečkami. Cieľom je vylúčiť verejnosť, ktorá by sa mohla miešať do formovania politiky. V Spojených štátoch, kde je len málo politických organizácií, fungujúcich odborov, médií nezávislých od korporatívnych oligopolov či iných ľudových štruktúr, ktoré by mohli ľuďom ponúknuť zdroj informácií, umožnili vyjasniť si a rozvíjať svoje myšlienky, dostať ich politickej arény a pracovať na ich realizácii, sa tento cieľ z väčšej časti podarilo dosiahnuť. Dokiaľ každý jednotlivec sedí sám pred televíznou obrazovkou, formálna sloboda nepredstavuje pre výsady mocných žiadnu hrozbu.

Jedným z významných krokov, ktoré zabraňujú otravnej verejnosti v miešaní sa do vážnych záležitostí je, keď sa voľby zredukujú na výber symbolických figúr, ako je zástava, či anglická kráľovná – ktorá koniec koncov otvára parlamentné volebné obdobie prečítaním vládneho politického programu. Nikto sa pritom nepýta, či tomuto programu aj verí, alebo či mu vôbec rozumie. Ak sa z volieb stane otázka výberu kráľovnej na ďalšie štyri roky, potom sme ďaleko pokročili na ceste k vyriešeniu napätia nutne prítomného v slobodnej spoločnosti, v ktorej je však moc nad investíciami a ďalšími kritickými rozhodnutiami – teda aj nad politickými a ideologickými systémami – vysoko koncentrovaná v súkromných rukách.

Aby takéto opatrenia na potlačenie demokracie uspeli, musí správne fungovať indoktrinačný systém, musí vodcu ovenčiť majestátom a autoritou a vyrobiť ilúzie nutné na to, aby omámil verejnosť – alebo aspoň primerane zavádzať jej pozornosť. V modernom období sa táto úloha plní napríklad chválospevmi (alebo aj žalospevmi) nad ohromujúcou popularitou vznešenej postavy vyvolenej do prezidentských výšav. Od začiatku Reaganovho obdobia bolo pritom opakovane dokázané, že rozprávky o bezpríkladnej Reaganovej popularite, ktoré médiá stále znova šírili, sú podvodom. Reaganova popularita sa nikdy neodchýlila od normy, pohybovala sa medzi jednou a dvoma tretinami. Nikdy nedosiahla úroveň Kennedyho či Eisenhowera a z väčšej časti bola závislá – ako je bežné – na dojmoch o smerovaní ekonomiky. George Bush starší bol jedným z najnepopulárnejších prezidentských kandidátov, ktorý kedy usadol do prezidentského kresla, ak súdime podľa prieskumov z obdobia kampane. Napriek tomu ho po troch týždňoch od nastúpenia do úradu hodnotilo pozitívne 76 percent voličov, čo bolo vysoko nad najlepším hodnotením, aké kedy dosiahol Reagan. Fakt, že Reagan po skončení svojho pôsobenia tak rýchlo zapadol, by nemal prekvapiť nikoho, kto si uvedomoval rolu, ktorá mu bola prisúdená.