Čo sa babe chcelo, to sa babe snilo

Autor: Eduard Chmelár (mailto:@), Téma: Ostatné
Vydané dňa 08. 12. 2003 (14324 × prečítané)




Nikdy som nereagoval na recenzie svojich kníh. Pamflet Michala Poláka na publikáciu Svet nie je na predaj sa však hmýri takými nehoráznymi lžami, že si vyžaduje náležitú odpoveď.

Autor článku Evanjelium podľa Chmelára ma hneď v úvode poučuje, že by mojej knihe prospelo, keby som ju „celú prepísal – a potom ešte raz, a ešte“. Vo svojej recenzii ma však obviňuje z takých nezmyslov, že by bolo hádam osožnejšie, keby najprv on knihu celú prečítal – a potom ešte raz, a ešte... Nestálo by to za reč, keby takým zákerným spôsobom nemiatol čitateľa: je smiešne tvrdiť, že nikde nespomínam Negriho (na s. 172 a 173 dvakrát). Je hlúpe vyčítať mi, že z Marxa som nepoužil jediný autentický citát (opäť s. 172 a s. 37, pozn. 34). A je bezočivo podlé obviňovať ma, že som prebral doslovne celé pasáže či formulácie z diela Noama Chomského Manufacturing Consent bez udania zdroja. Nielenže som Chomského citoval, nielenže ide o iné dielo (pozri s. 170 – 171), ale aj konkrétna formulácia má ďaleko od doslovnosti, čo je ľahko overiteľné. To isté platí aj o spomínanej stati Susan Georgovej (pozri s. 171). Nerozumiem, o čo sa M. Polák na tomto mieste pokúšal. Ak nešlo o zámernú lož, potom je jeho prístup minimálne nepozorný a nezodpovedný. Inak povedané, čo sa babe chcelo, to sa babe snilo.

Podobne je to aj s inými obvineniami. M. Polák akoby nerešpektoval text knihy a pochybujem, že si ju naozaj dôkladne prečítal. Jeho absurdné tvrdenia, že sa chcem vrátiť do čias Roberta Owena, mi už pripadajú, akoby sa chcel chlapec pochváliť, aké mená pozná. Myslím, že čitateľ, ktorý si prečíta kapitolu VI.4 (Globálne zoskupenie autentických spoločenstiev, s. 159 – 163), pochopí aj bez môjho vysvetľovania, aké nezmysly autor recenzie podsúva čitateľovi. Tam je totiž veľmi jasne napísané, že takýto zhluk mikrosvetov, ktorý vytvára iba horizontálnu sieť voľne prepojených komunít, sa nemôže stať výsledkom globálnej transformácie. Je tam nedvojzmyselne uvedené, že naším cieľom nie je izolácia ľudí do komunít, ale globálne zoskupenie autentických spoločenstiev ako spontánny výsledok zdola sa formujúcej spoločenskej samoorganizácie, ktorá odráža skutočné potreby jednotlivcov. Súčasná štruktúra spoločnosti nám totiž neposkytuje možnosti rozvíjať nové mravne ukotvené sociálne vzťahy. Ako príklad uvádzam mesto, jeden z najviditeľnejších symbolov súčasnej civilizácie, ktoré vzniklo predovšetkým ako centrum obchodu, nie ako miesto určené na hlbší rozvoj vzájomných vzťahov. Týmto veciam však M. Polák nerozumie alebo nechce rozumieť. Preto sa stavia do komickej polohy sudcu, ktorý vynáša nado mnou sebavedomé súdy: autor sa nevyzná, autor nevie, autor málo pozná... Čo iné mi ostáva ako zhovievavý úsmev? Tento intelektuálny exhibicionizmus sprevádzaný spŕškou lacných obvinení bez argumentov je miestami až nudný. Kde náš smelý kritik natrafil na „okultno-nostradamovský iracionalizmus“, mi už naozaj nie je jasné. Ale je to krásny príklad jeho intelektuálnej nezrelosti, ktorá mu bez hlbšieho skúmania problematiky umožňuje bez pokory k poznaniu strieľať naslepo. Pripomeňme si slová českého filozofa Egona Bondyho, ktorý knihu nielenže krstil, ale na rozdiel od M. Poláka aj veľmi podrobne preštudoval (zdôrazňujem preštudoval, nie povrchne prečítal, pričom takmer ku každému odstavcu si značil bohaté poznámky...). Tento starý múdry muž pri prezentácii knihy (na ktorej bol, mimochodom aj M. Polák) niekoľkokrát zdôraznil, že medzi najhodnotnejšie časti knihy patrí práve kapitola mapujúca náboženské korene socialistických a environmentálnych hodnôt. Osobitne prízvukoval, že tieto pasáže by mohol interpretovať ako pokus o univerzálne náboženstvo iba nevzdelaný laik a vyzdvihol fakt, že „je to prvýkrát, čo sa niekto odvážil vymaniť z hraníc primitívneho materializmu a mystického ezoterizmu“. Povedal to muž, ktorého nikto na Slovensku nebude obviňovať z náboženskej úchylky. Povedal to muž, ktorý napísal niekoľko kníh predovšetkým o budhizme a islame, ale aj o kresťanskej a židovskej filozofii. Preštudoval som všetky základné texty svetových náboženstiev: Bibliu, Korán, Bhagavadgítu, Tao te-ťing, Dhammapadam, staroindické védy. Našiel som tam predovšetkým prototypy sociálnych revolucionárov a modelové situácie veľkých civilizačných zmien. Oprášil som obrovské nevyužité duchovné bohatstvo oslobodené od vonkajších dogmatických foriem a dobových prejavov. Hľadal som ich základný zmysel ako ústredný princíp spoločenskej existencie človeka. Je to výsledok tvrdej šesťročnej práce. A tu zrazu príde sebavedomý ambiciózny mladík, ktorý Bibliu neotvorí „zo zásady“ a vyprskne jednoduché odpovede ešte predtým, ako si začne klásť otázky. Myslím, že to nepotrebuje žiaden komentár.

Skutočný charakter predsudkov M. Poláka sa naplno prejavil vo chvíli, keď mi rozhorčene vyčíta, že moja kniha je „plná jedovatých útokov nielen na marxizmus, ale na Marxa osobne“, že sa nepridŕžam klasických marxistických tém, že moje názory sú „reakčné“. A to všetko si „dovolí napísať autor diela, ktoré má vedecké ambície“! Úprimne sa priznám, tu som sa už nesmial, tu mi behal mráz po chrbte. M. Polák totiž chápe dejiny totalitárne, lineárne, uzavreto. Jednotlivé myšlienkové prúdy hodnotí až priveľmi zaujato, ideologicky a so zarážajúcou absenciou tolerancie. Podľa neho bol najdôležitejším pokusom zmeniť svet k lepšiemu komunizmus. Nemá žiadne pochybnosti, žiadne otázky: všetko, čo spochybňuje marxistické tézy je spiatočnícke, konzervatívne, reakčné. Nevníma dokonca ani súčasné odtiene neomarxistického myslenia. Slepo verí v pokrok a kritiku Marxa, Lenina či boľševickej revolúcie berie takmer osobne. Nevie si ani len predstaviť, že niekto môže mať iný názor na tieto veci. Preto sa tak neúctivo vyjadruje o iných myšlienkach a považuje ich za „idealistický bľabot“. Každý, kto neuznáva jeho jednostranné a úzko ekonomické chápanie dejín, sa podľa neho vo veci nevyzná. Toľko pýchy od mladého muža, ktorý si už niekoľko rokov píše ako povolanie „doktorand“, je samo osebe pozoruhodným zjavom.

V skutočnosti sa M. Polák ako vášnivý ateista sám netušene dostáva do teistickej polohy. On totiž v Marxove spisy verí tak, ako v Písmo sväté. Iracionálne ich používa ako štít i zbraň. Jeho argumentácia je založená na tom, že „už Marx povedal“... Jeho viera v nedotknuteľný idol má všetky znaky klasického náboženstva. Marxovo dielo posúva na úroveň sakrálneho textu, ktorý je povolené citovať, komentovať, nie však meniť. Takáto trúfalosť je pre neho už sama osebe kacírstvom, hodná odsúdenia. On totiž dokáže všetky odpovede na všetky otázky vyvodzovať z marxistických citátov. Presne tak, ako to robia iní fanatici v prípade Biblie. A tak sa na M. Poláka v plnej miere vzťahuje to, čo som opísal v knihe na s. 114 – 115.

Úvodná myšlienka z recenzie, že Svet nie je na predaj je jedinečným počinom, tak vyznieva v kontexte ďalších tvrdení M. Poláka dosť komicky a neúprimne. Priznám sa, že najviac ma na tomto článku zarazil jeho tvrdý tón okorenený absolutistickým slovníkom Hríba zmiešaného s Kapustom. Chcem veriť, že tento pamflet nebol zámerným znevážením práce, ale iba produktom intelektuálnej nezrelosti autora, ktorý potrebuje ešte stále príliš hlasno obhajovať svoje kvality.